Stránka mojej tvorby

2.10.-piatok

            Ráno som vstala ako zvyčajne o 6:30. Dala som si rýchlu, studenú sprchu na prebratie, keďže som včera bola hore dosť dlho. Potom som sa obliekla, dala som si raňajky a už som práve chcela ísť do školy, keď som si spomenula na Lukáša. Včera večer som ho nepočula, žeby s rachotom prišiel domov, tak som vybehla hore po schodoch do jeho izby a zaklopkala. Keď sa neozývali žiadne nadávky typu "choď do riti", vošla som. Jeho posteľ bola upravná, absolútne nedotknutá. To znamená, že nespal doma. Stalo sa to už párkrát, ale to len vtedy, keď mal babu a tá posledná Simona ho opustila, takže neviem...

Skúsila som mu zavolať na mobil, no nebral. Mobil mal vypnutý.

Tak som sa rozhodla, že sa pozriem do jeho diáru, či tam nemá nejaké číslo, kam by som mohla zavolať. Veľkým písmom som si hneď na prvej strane všimla meno Simonka, vedľa mena bolo červené srdiečko. Simonu mal asi fakt rád. Rýchlo som si zapísala jej číslo do mobilu a dala vytáčať. Po troch zvonenieach konečne zdvihla.

„Ahoj, ja som Karina, Lukášova sestra.“ Spustila som na ňu milo.

„Čau! Čo chceš?“ zato ona taká milá rozhodne nebola.No neodradilo ma to.

„No mám taký problém, že Lukáš nespal doma a tak som si pomyslela, či ste neboli náhodou spolu.“dúfala som, že povie „áno“.

„Nie, neboli.“ Mala celkom príjemný hlas, aj keď bola nepríjemná.Asi ju Lukáš niečím poriadne naštval, keď sa aj so mnou takto rozpráva

„Aha...A nevieš náhodou, kde by mohol byť?“ jáj tento Lukáš, kam sa zase vytratil?!

„Nie, vôbec. Po rozchode som s ním úplne prestala mať kontakty.“ No konečne povedala nejakú dlhšiu veu.

„No tak nič. Ďakujem aj tak. Maj sa! Ahoj.“ Pekne som sa s ňou rozlúčila a ona iba zložila.

Potom som listovala ďalej v jeho diáry, po okrajoch mal rôzne emo nápisy, pár krát napísaný nadpis nejakých pre mňa neznámych skupín, ale ináč nič čo by som potrebovala. Až niekde na posledných stránkach bolo meno Boris a vedľa neho taký podivuhodný znak. Vyzeral trochu ako hákový kríž ale bolo to skôr tvaru kružnice ako kosoštvorca. Tak som sa an to číslo rozhodla zavolať.

„Ahoj, ja som Karina,Lukášova sestra.“zopakovala som hlášku, ktorú som použila aj pred pár minútami.

„Čaves, čo potrebuješ?“ Boris bolo veľa milší ako Simona.

„No našla som tvoje číslo v Lukášovom diáry, tak mi napadlo, či nevieš náhodou, kde je, lebo nespal doma a mám oňho trochu srach.“ Hovorila som maximálniu pravdu. Sídce Lukáša neznášam ako brata, inak je celkom v pohode.

„No fúha....neviem fakt kde by mohol byť.Neviem ti poradiť.“vyzeralo to tak, že mi fakt chce pomôcť.

„A ešte niečo. Kedy si ho videl naposledy?“ bola som zvedavá.

„Včera, keď sme sa stretli po škole a išli...no fajčiť a potom odišiel.“ Takže fajčiť. Iste to bola tráva,alebo iná podarená droga.

„Aha...tak ďakujem. A ak by si niečo o ňom vedel, tak mi prosím zavolaj na toto číslo. Ahoj.“ Zklesnuto som zložila a pozrela na hodinky, Bolo dosť neskoro a ja som už musela ísť do školy. Ak sa do večera neobjaví, budem to riešiť.

            V škole to bolo rovnaké. Všetci ho videli naposledy včera v škole. A dnes vôbec. Kde len môže byť.

            Po škole som našťastie nemala stretnutie s Patrikom, ale s Mišom. Hneď ako ma uvidel zbadal, že mi niečo je.

„Kari? Je ti niečo.“ Opýtal sa ma súcitne, keď sme sa objali.

„Hej...Lukáš zmizol.“ Hovorila som so sklonenou hlavou.

„Ako? A kam?“nechápal rovnako ako ja.

„Ja nevie. To je na tom ! Nikto o ňom nič nevie....“pozrela som sa mu do očí a dodala som „Bojím sa oňho.“ On ma súcitne objal.

„A skúšala si mu už volať? Alebo nejakým jeho známym?“spýtal sa povzbudzujúco.

„Ano, on mal teleó vypnutý a jeho kamaráti nič nevedia. Jeden hop videl naposledy včera po škole a vtedy som ho ešte videla aj ja, keď išiel  takým čudným chalanom.

„Aha. A nemohol sa niekde ožrať a zostať tam?“ rozmýšľal nahlas.

„To napadlo aj mne a veľmi sa mi to nepáči. Kto vie niekde nespadol s tou  opitou hlavou. Mohol spadnúť z mosta, mohlo hp zraziť auto...ach! Furt len starosti robí!“ rozčuľovala som sa a zároveň rozmýšľala.

„Asi by si mala zavolať na políciu.“ Povedal napokon.

„Hej...ale pomyslela som si, že ak sa do večera nevráti, tak potom.“ Polícia bola už fakt tá najposlednejšia možnosť. Ak sa do toho zapletie aj polícia, bude to vážne.

„A rodičia o tom vedia?“ ozval sa po chvíľke mlčania.

„Nie, asi by som im mala zavolať. Mali by prísť domov. Teraz sú v Nemecku.“ Vysvetľovala som mu.

„No mala....“potvrdil mi. Potom som vytiahla z vrecka mobil a našla mamine číslo.

„Mami? Ahoj! To som ja Karina.“povedala som, keď zdvihla.

„Ahoj moja, čo sa deje?“ bola dosť prekvapená. Veľa som jej nezvykla volávať.

„No máme taký problém..“ hovorila som nesmelo.

„Aký problém?!“ mama začínala byž bervózna  a pravdu povediac aj ja.

„No Lukáš nespal doma a neberie telefón a nikto o ňom nič nevie.“ Vysypala som všetko naraz zo seba.

„Čože?“ zvreskla mama do telefónu a ani sa jej nečudujem.

„No, tak ako hovorím. Pomyslela som si, že by ste to mali vedieť.“ Vysvetľovala som jej.

„Veru tak. Prídeme čo najskôr domov. Ak by si sa niečo o ňom dozvedela, zavolaj mi! Ahoj srdiečko!“ povedala a zložila. Bola z toho riadne vykoľajená. Aspoň vidí ako dopadlo to jej večné odchádzanie na pracovné cesty aj s otcom!

„Tak? Čo povedala?“ vyzvedal Mišo, keď som zložila.

„Že prídu domov čo najskôr.“ Povedala som bezducho. „Ale to u nich môže znamenať 2 dni.“ Dodala som.

„Tak to je zle. Zostanem s tebou kým neprídu.“ Mišo bol fakt zlatý, že takto pre mňa obätováva.

„Ďakujem. Si zlatý. Teraz by som mala ísť domov a čakať, čo náhodou nepríde domov.“povedala a postavila som sa a Mišo tiež. Takže to, že bude so mnou myslel vážne. Je to naozaj super kamoš. Počas cesty som skúsila opäť skúsila zavolať Lukášovi, ale bezvýsledne. Nebol dostupný.

Keď sme došli domov, vybehla som do jeho izby pozrieť sa, či sa náhodou nevrátil. Ale nie, všetko bolo na svojom mieste, tak ako ráno. Potom o chvíľku som si všimla pootvorenú skriňu, kde máva oblečenie , tak som ju otvorila celkom. Všimla som si, že mu chýbajú nejaké veci. Kufor, ktorý mal na spodu skrine bol tiež preč. Žeby to bol útek z domu? Mal preč aj zopár tričiek a nohavíc a nejaké mikiny. Obávala som sa, že to bol naozaj útek. Ale prečo by to robil? Nič mu nechýbalo. Mal peniaze, pohodlie....

„Lukáš má preč zopár vecí.“ Povedala som, keď som opäť zbehla dole po chodoch k Mišovi, ten už bol pohodlne usadený na našom bielom koženom gauči. V ruke mal pokár plný coli, takže sa už stihol aj obslúžiť.

„Vážne?“ vyzeral prekvapene.

„Hej. Chýba mu kufor a nejaké oblečenie. Myslím si, že to bol útek z domu.“ Rozmýšľala som nahlas.

„No...to má naozaj logiku. Ale prečo by to robil?“ nechápal ani on.

„Tak tomu ani ja nerozumiem. Nič mu tu nechýbalo. Ale kto pochopí Lukášovu logiku?!“

Potom som si sadla k nemu na gauč a všimla som si, že tam bol pohár coly aj pre mňa. Mišo bol fakt milý.

            Bolo desať hodín večer a Lukáš sa stále neozval a ani nebral mobil. Volala som mu každých desať minút, ale bezvýsledne. Rozhodla som sa, že by som už mala zavolať na políciu a Mišo ma v tom len podporil. Zobrala som do ruky telefón, keď v tom začal zvoniť. Volal mi Patrik.

„Prosím?“ zdvihla som bez nálady.

„Ahoj Kari! Čo je s tebou? Mali sme sa stretnúť na nete.“ Spustil na mňa. Ešte toto mi chýbalo.

„Čaves. Ja mám teraz problémy Patrik, teraz tam ísť nemôžem.“ Vysvetlovala som mu pohotovo.

„Problémy? Aké problémy?“ vyzvedal rýchlo.

„Lukáš...ja neviem kde je. A takisto ani nikto iný nevie, kde je.“ Povedala som mu smutne.

„Och, Kari ja prídem hneď za tebou...“ ani som mu len nestihla odporovať a zložil. No hurá!

„Super! Príde Patrik.“oznámila som Mišovi, ktorý nechápal môjmu zmučenému výrazu.

„Aha. Tak to sa tešíš.“povedal mi ironicky, keď som sa tvárila akoby som zjedla citrón. Ale teraz som už musela volať na políciu. Zadala som číslo.

„Dobrý večer. Ako vám môžem pomôcť.“ozval sa milý ženský hlas.

„Dobrý večer. Ja som Karina Kilmerová a ja mám taký problém, že môj brat je nezvestný.“povedala som jej jasne.

„A ako dlho je už nezvestný?“začala sa ma vypytovať.

„No, ja som ho viela naposledy včera poobede pred školou.“hovorila som jej nervózne.

„Dajte nám svoju adresu a my za vami pošleme políciu.“

Ja som jej rýchlo nadiktovala našu adresu, poďakovala sa a zložila.

„Prídu poliši.“ Informovala som Miša.

„Tak to by som sa asi mal zbaviť tej pištole, ktorú mám v ruksaku.“zažartoval, ale od nervozity som sa ani nezasmiala.

Asi o 15 minút prišli dvaja policajti.

„Dobrý večer, dostali sme hlásenie z tejto adresy, sme tu správne?“ uisťoval sa jeden  nich, keď som im otvorila dvere.

„Ano, poďte ďalej.“slušne som ich pozvala dnu a zašli sme do obývačky. Tam si sadli a začali sa ma vypytovať, no zrazu  zase niekto zaklopal. Išiel otvoriť Mišo. O chvíľu sa vrátil aj s Patrikom po boku.

„Toto je váš brat?“ spýtal sa jeden poliš.

„Nie, nie je. To je môj priateľ. Veď brat je nezvestný.“ Ach títo policajti. Hrozné s nimi.

„Aha. A ako dlho je váš brat už nezvestný?“ chcel vedieť druhý.

„Ja som ho videla včera po škole a potom on išiel niekde s kamarátom aj s ním som už hovorila a aj on ho videl naposledy poobede, keď sa rozlúčili.“ Objasnila som im to.

„Fajn... a máte nejaký typ, kde by mohol byť?“

„Nie, vôbec. Nič mu tu doma nechýbalo, takže to nechápem. A zmizlo mu aj pár vecí, teda oblečenie. Vyzerá to trochu ako útek.“povedala som im znovu.

„Môžeme vidieť jeho izbu?“ spýtal sa a tak som ich zaviedla hore schodmi do jeho izby. Išli s nami aj Patrik a Mišo. Izbu si popozerali, tvárili sa pritom dosť odborne, ale fakt zaujato sa zatvárili až keď prezerali jeho notes. Podišla som bližšie aby som videla, nad čím sa tak čudujú a zistila som, že civia na Borisovo meno, teda skôr na tú krezbu vedľa jeho mena.

„Čo sa deje?“ chcela som vedieť, keď ani jeden z nich nič nehovoril.

„To je znak jednej satanistickej sekty, ktorú sa snažíme odhaliť už dlhší čas.“vysvetlil mi jeden z nich. „Kto je ten Boris?“ spýtal sa teraz on mňa.

„To je ten kamarát, s ktorým išiel preč po škole. Prečo?“ bola som zvedavá.

„No lebo, pri žiadnom inom meno  ten znak nemá a možno práve táto sekta spôsobila jeho zmiznutie.Tieto sekty satanistického typu zvyknú organizovať hromadné zmiznutie a pri horšom prípade aj samovraždy. Ale väčšinou sa takéto niečo deje v období Halloweenu, no a ten je ešte ďaleko, asi si to zle vypočítali.“ Tak týmto ma vôbec neupokojil. Skôr maximálne znepokojil.

„Takže môj brat Lukáš je vo vážnom, nebezpečenstve?“ preľaknuto som sa ňho civela.

„Pravdupovediac áno.“ Potvrdil moje obavy poliš.

„No do riti!“ Zanadávala som. „Čo budeme robiť?“ spýtala som hystericky.

„No ak viete adresu toho Borisa, to by nám mohlo pomôcť.“povedal mi.

„Ja som sa začala prehrabovať v inom Lukášovom notese, kde má aj adresy až som našla Borisovu a hneď ju dala policajtom.

„Tu je. Idete za ním?“ bola som napätá.

„Ano.“

„Okej, tak ja idem s vami.“ Rozhodne som povedala.

„No tak to v žiadnom prípade. Môže to byť nebezpečné.“nesúhlasili policajti.

„No tak pôjdem s mojimi kamarátmi a ísť na to isté miesto mi zakázať nemôžete!“odporovala som im rozhodne.

„Slečna! Pochopte, je to nebezpečené.“predviedčali ma.

„A vy pochopte, že Lukáš je môj brat a ja sa oňho bojím!“ takmer som na nich kričala. Keď videli, že aj tam na predvedčia, privolili.

„Ideme chlapci! Kývla som im, keď sa pohli policajti. Mišo tu bol našťastie autom, tak sme išli my traja, ja ,Mišo a Patrik spolu. Ja som si sadla na miesto spolujazdca a Patrik sedel v zadu sám. Nebol sídce nadšený,ale teraz som nemala čas riešiť jeho.

            Išli sme stále za policajným autom Cestovali sme asi 15 minút. Boris býval mimo mesta, v malej dedinke.Tak sme prešli cez všeliaké kľukaté uličky až sme došli k domu s číslom 142. Dom vyzeral celkom dobre. Nebol ani ošarpaný, ani nejako extrémne premodernizovaný. Proste obyčajný dedinský dom.

Policajti vystúpili z auta, tak som spravila presne to isté. Pomaly sme prešli k bránke pred domom, ale bola zatvorená. Na malom múriku vedľa bránky bol zvonček, tak policajti zazvonili. Chvíľu počkali, ale keď dlhší čas nikto neotváral ani po mnohých zvoneniach, šikovne preskočili plot. Ja som rozmýšľala ako to spravím. Pristúpil ku mne Patrik a pomohol mi preliezť. Potom preskočil aj on a za ním Mišo. Všetci sme boli dosť v strachu, lebo keď sa jednalo o nebezpečného satanistu, tak nám nebolo všetko jedno. Prvý podišli ku dverám policajti, za nimi som stála ja, Patrik a Mišo. Patrik mi stisol ruku, na znak podpory, že stojí pri mne. Padlo mi to celkom dobre.

Keď ani dvere nikto neotváral, jeden z polišov vybral z vrecka takú čudnú vecičku. Vyzeralo to ako nožík. Teda malo to takú rukoveť a na tom bol pripevnený tenký drôtik. Ten drôtik strčil do kľúčovej dierky a o chvíľu sa s tichosťou otvorili dvere. Všetci sme bez dychu vstúpili do domu. Pred nami bola malá chodbička a z každej starny bolo plno dverí....

„Takže sa rozdelíme. My prehľadáme túto časť a vy túto. Ak nájdete niečo zaujímavé, zavolajte nás.“povedal poliš a potom zmizli tým smerom, ktorý ukazoval.

„Tak fajn chalini, ideme nato. Som rada, že ste tu so mnou. Sama by som to asi nezvládala.“povedala som im a hodila po nich vďačný pohľad.

„To je samozrejmé, sme tvoji kamaráti.“reagoval hneď Mišo a Patrik poslušne prikývol.Potom som naznačila, žeby sme už mali ísť hľadať niečo zaujímavé. Vošli sme do nejakej izby. Po zemi boli porozhadzované bábiky a rôzne dievčenské oblečenie. Toto bola možno izba Borisovej sestry. Ale kde môže byť? A aj jeho rodičia. Pokiaľ viem, Boris je rovnako starý ako Lukáš. Teda má 18 rokov.... Keď som si uvedomila, že v tejto miestnosti asi nič takého podozrivého nenájdeme, vyšli sme znej a zamierili do ďalších dverí.

V tejto miestnosti bola jedna posteľ v rohu, skriňa, komoda, stôl s počítačom a ešte nejaké poličky. Mala som pocit, že toto môže byť Borisova izba. Hneď som sa vrhla k stolu s počítačom. Chalani zatiaľ prehrabávali skrine a poličky. Ja som otvorila šuflík a našla som tam presne taký istý notes ako má Lukáš. Čo im tieto notesy rozdávali na ich satanistických zhromaždeniach? Toto je už vážne choré! Otvorila som notes. Bolo tam plno „čarbaníc“, ktorým, som vôbec nerozumela. Po okrajoch boli písané vety typu : „Už sa to blíži!“ alebo „Koniec je blízko!“ všetko bolo písané, buď červenou alebo čiernou farbou. Striasla ma zima pri pomyslení na Lukáša. Listovala som ďalej v tom notese a zrazu som našla nákresy takého polkruhu okolo ktorého sú bodky. V strede bola jedna veľká, akoby hlavná bodka. Pri každej bodke bolo meno. Hľadala som tam medzi nimi aj Lukášove meno a našla som ho. Bolo celkom na kraji polkruhu. V strede pri najväčšej bodke bolo napísane „JA“. Takež v strede bude Boris. Napadlo mi, že či toto nie je náhodou tá hromadná samovražda. Potom som prelistovala o starnu a tam som našla dátum 3.10. 2009 00:00 . Bolo to riadne zvýraznené, toto by si nevšimol len idiot. Hľadala som potom adresu, či ju tam nenájdem, ale márne. Našla som tam len nejaké fotky o prírode a podobné nezmysly. Rozhodla som sa, že o tom poviem polišom.

„Našla som niečo.“ Spustila som na nich, keď som dobehla za nimi do kuchyne. Oni si to pohotove pozreli a hneď im došlo, o čo ide.

„Ale nenašla som adresu.“povedala som sklesnuto.

„To nevadí. Sú tu tie fotky. To miesto, čo je na nich je mi povedomé. Od niekiaľ to poznám...ale neviem si vôbec spomenúť....“ rozmýšľala jeden z policjtov. „Už viem! Je to smerom na vinice ako sa ide z mesta!“zvolal víťazoslávne. „Poďme tam rýchlo a zavolajme aj posily.“ Dodal. Potom sme rýchlo vybehli z domu, nastúpili do áut a už sme aj frčali k viniciam.

Celý čas ako sme cestovali som bola riadne napätá, či Lukáš ešte vôbec žije. Satanictické setky môžu človeka naviesť fakt na divné veci....

Došli sme. Ja som bez dychu vystúpila z auta a nasledovala policajtov. Jeden z nich sa tu fakt vyznal, aspoň trochu mi odľahlo. Išli sme cez takú lúku. Bola už tma, skoro nič som nevidela. V predu mali poliši 2 baterky. Lúku som spoznala len podľa rôznych vôň kvetov a a pokosenej trávy. Ako sme tak išli, začula som nejaké zvuky. Znelo to trohu ako nejaké vzývanie. Pripadalo mi to, ako nejaký domorodý kmeň z Afriky. Ale čo by tu robili domorodci? Postupne som začala vidieť nejaké svetlo okrem tých polišských bateriek, zdalo sa mi, že je to oheň. A naozaj to tak bolo. V tej chvíli sa policajti rozbehly a človeka čo stál najbližšie k ohňu zrazili na zem. Ostatní, ktorí bolo ikolo ohňa sa ohromene rozhŕkli po všetkých stranách. Väčšina z nich ušla...Ale ja som nikde nevidela Lukáša. Potom som si však všimla, že na zemi ležia nejaké ľudské telá. Rozbehla som sa k prvému, bol to nejaký neznámy chlapec, bežala som ďalej až som natrafila na Lukáša.

„Lukáš!“ skríkla som, keď som k nemu dorazila. Kľakla som si vedľa neho. On sa neozýval, tak som s ním trochu potriasla. Akosom mu chytila zýpästie všimla som si, že je mokré. Oheň osvertlil to miesto a ja som zistila, že je to krv. Pozrela som sa mu vyššie na ruku a zacítila som malé ranky pri žilách. On si podrezal žily. Bola som zhrozená. Dokonca som z jeho slabeho dychu zacítila tiež, že fajčil trávu. Takže bol poriadne zhúlený a podrezal si žily.

„Mišo! Poď sem! Našla som Lukáša. Musíme ho zobrať do nemocnice!“ kričala som do diaľky. O chvíľu už pri mne stál Mišo a aj Patrik. „Zodvihnite ho a berte ho do auta. Musíme ísť s ním do nemocnice!“ chalani ma ihneď poslúchli a niesli ho smerom k autu. Postupne začalo prichádzať viac policajných áut.

„Kam ho berete?“ pozastavil nás jeden policajt.

„Do nemocnice, je zranený.“vysvetlila som mu a pokračovali sme smerom k autu. Ani som nepočkala na jeho reakciu. Aj keby bol povedal čokoľvek, išli by sme ďalej. Išlo o život môjho brara.

Došli sme k autu. Ja som otvorila zadné dvere, Mišo a Patrik naložili Lukáša. Ja som si sadla k nemu do zadu a držala ho, aby nespadol. Mišo si rýchlo sadol za šoférovo miesto a Patrik vedľa neho.

„Choď! Rýchlo!“ súrila som Miša. Cesta išla veľmi pomaly. Ja som sa celý čas prihovárala Lukášovi a chalani sa vpredu o niečom rozprávali, no ja som nevnímala.

Konečne som zazrela nemocnicu. Pred hlavným vchodom som rýchlo vystúpila a ťahala chlapcov von z auta, aby brali Lukáša.

„Sestrička. Máme tu raneného!“skríkla som ihneď ako sme vstúpili dnu a uvidela som osobu v bielom.

„Čo sa mu stalo?“ ihneď sa vyzvedala a viedla nás k vozíkom. Naložili sme ho tam a začala som jej vysvetšovať.

„On je asi zhúlený a má podrezané žily.“povedala som jej a až potom sa sestrička začala ponáhľať. Zbadala som, že ho tlačí do nejakej miestnosti, kam sme už my ostatní ísť nemohli. Kričala som za ňou, ale ona sa už neozývala.

„Kari, poď sadnime si. Išli za doktorom a ten mu zachráni život.“ Uisťoval ma Mišo. Tak som si sadla na najbližšiu lavičku a zaborila som si hlavu do kolien. Mišo a Patrik si ku mne sadli po bokoch. Zacítila som mierne hladenie po chrbte. Bol to Patrik.

„Kari, neboj sa. Dobre to dopadne.“ Povzbudzoval ma. Ja som len prikývla a objala ho okolo krku. Bolo mi to príjemné, keď som vedela, že pri mne stojí a takisto aj Mišo. Držala som sa silne Patrika a cítila som z neho nádej. Potom som si spomenula, že ako ho vlastne len využívam na stávku a trochu ma to zamrzelo. Ja viem, že som zlá. Asi by som sa mala zmeniť....Natrvalo, nie len na jeden deň!