Stránka mojej tvorby

27.10.-pondelok

            Do školy som na koniec išla. Noha mi do rána pekne odpuchla, modrina však zostala a pri každom stúpení na ňu som zacítila bolesť v kostiach. Ale zhodnotila som, že to prežijem a kôli nejakej nepodarenej nohe nebudem vymeškávať zo školy. V tomto čase sa to fakt nevyplatí. Požičiavanie si zošitov, nekonečné odpisovnanie, prípadne lúštenie nečitateľných písmen po človeka, ktorý vám zošit požičiaval a nakoniec si to odpíšete ešte aj zle. Nuž a, samozrejme, v neposlednom rade doberanie zameškaného. Ide sa do školy!

Pomalyčky som si na seba ťahala nohavice a dávala si pozor, aby som si nenatiahla nohu, keď mi v tom, jasné, že bez zaklopanie do izby vletel Lukáš.

„Čo je s tebou? Spíš?! Sputil na mňa, keď videl, že si ešte ťahám len nohavice a on už bol nastúpený v kabáte.

„Hej!“ odvrkla som. „Vydrž ešte 5 minút, hneď som dole.“ Nakoniec z tých piatich minút bola štvťhodina, pretože som nenamaľovaná do školy nemohla ísť!

„Sláva!“ zvolal Lukáš, keď som sa teperila dole zo schodov. „Čo máš s nohou?“ všimol si moje tempo.

„No, včera som sa strepala z koňa.“ Vysvetlila som mu s povzdychom.

„Z koňa? Bola si na ranči?“ asi si spomenul na ranč, kam sme chodievali ako malé deti.

„S Mišom.“ Hovorila som kývajúc hlavou.

„A čo Patrik?“ zaujímal sa medzi našou pomalou chôdzou do auta. Došli sme, otvoril mi dvere, nasadla som, ale neodpovedala. „Niečo som sa pýtal.“ Začal znovu, keď sme už išli. Prečo na to nezabudol?!

„Jaj, nuž Patrik, dúfam, bude už onedlho minulosť.“povedala som akoby nič...

„Ooo, už som sa bál, že si sa zmenila na normálnu babu.“ Teraz sa mám akože uraziť?!

„Normálnu? Som akože nenormálna?!“

„Hej, normálna bab chodí s chalanom z lásky a nie zo stávky!“ a on to od kiaľ vie?

„Ale prosím ťa! Lebo ty nevyužívaš baby. Dobrý vzhľad máme v rodine a ani teba to neobišlo...“zaútočila som teraz ja.

„Veď fajn, fajn...Ja nič...“vzdal to nakoniec, keď videl, že nič nezmôže.

„A je nejaká nová na obzore? Nejaká nová Simonka?“ irónia bola dosť silná v mojom hlase.

„Simonka sa zrovna nevolá. Volá sa Anička.“povedal s priblblým úsmevom. Je až neuveriteľké, ako rýchlo sa dokážu zaľúbiť emáci. Aha...už mi to došlo...Sú v tom EMÓcie a nie extrémne mastná ofina.

„Anička?“ zasmiala som sa. Také staromódne meno. „A tancuje vo folklórnom súbore?“ povedala som zo srandy, no on sa urazil.

„Nie! Tancuje break-dance!“povedal drzo. Došli sme pred školu. Už nebol taký milý a neotváral mi dvere. Sama som si ich nejako otvorila a vyteperila sa von z auta. Predomnou sa zjavila Martina.

„Och Kari! Čo sa ti stalo?“ hrala prehnanú zvedavosť a ľútosť voči mojej bolesti.

„Spadla som z koňa.“ Odpovedala som jej.

„Bola si na ranči?“ prekvapila sa, lebo som tam už fakt dlho nebola.

„Hej.“znelo to akoby som to bola vypľuľa.

„Pamätáš sa, ako sme tam chodili ako malé deti?“ začala spomínať, keď sme už pomaly kráčali ku vchodu školy.

„Hej, staré dobré časy.“zahrala som nadšenie zo spomienok. V podstate to boli ozaj pekné časy....

O chvíľu sa pri mne zjavila ďalšia kamoška, o ktorej v tomto príbehu nebola reč. A ďalšia a ďalšia.... Pre mňa nepodstatné baby. Všetky ma ľutovali a keď sme sa presúvali z triedy do triedy brali mi veci. Čudovala som sa, že prečo mi nenavrhú, že môžem vyskočiť jednej z nej na chrbát. Tak sa mi pchali do zadku. Že prečo? Kôli prachom. Koho by nebavilo chodiť na párty, kde nemusíš platiť vstupné a podobne. Áno viem. Nie sú to pravé kamošky, ale v dnešných časoch, úprimne si povedzme, kto má skutočných priateľov?! Pomaly nikto... Dobre, fajn, fajn, mám Miša. Aspoň jeho. On je bohatý, nie je so mnou kôli prachom. A svojím spôsobom aj Patrik. Ten ma tuším fakt ľúbi. Aká smola, že ja sa s ním chcem čo najskôr rozísť.

„Kari? Požičala by si mi tvoj ružový kabátik? Ten s tými bielymi gombíkmi.“spýtala sa ma Martina na obede. Mali sme špenát. Z duše ho nenávidím.

„Ktorý?“ hrala som, že neviem o čo ide. Pri tom som veľmi dobre vedela, na ktorý myslí. No nechcela som jej ho dať. Stál majland a Martina ma tendenciu nedávať na moje veci pozor. Raz som jej požičala iflovú sukňu, vrátila mi ju s bielym fľakom na zadku s vysvetelením, že si sadla do žuvačky a nešlo to vyprať.

„Ten čo si mala minulý týždeň na sebe. Už vieš?“

„Aha, hej.“ Rýchlo musím vymyslieť nejakú výhovorku, prečo jej ho nemôžem dať.

„No tak mi ho požičiaš?“prosíkala ma.

„Rada by som, ale požičala som ho už susede.“popravde ani netuším ako sa volajú naši susedia. Martina to vycítila, že jej ho proste nechcem dať a tak sa ku mne správala počas dňa dosť nepríjemne.

Po škole som sa mala stretnúť s Patrikom, ale mi zazvonil mobil.

„Kari, zlatko? To som ja Paťo. Dnes mi to nejak nevychádza. Mám tréning. Nahneváš sa ak to presunieme na zajtra?“ spustil na mňa. Mali sme ísť totiž na rande. Netrápilo ma to, že nič z toho nebude. Nejako sa s tým už vyrovnám.

„Och, to je škoda.“zahrala som smútok. Tuším si raz podám prihláškuna VŠMÚ. Takú talentovanú herečku tam ešte nemali ako som ja!

„Naozaj ma to veľmi mrzí. Ale vieš nabudúci týždeň máme dôležitú súťaž.“jasné. Korčuľovanie. To má prednosť aj predomnou. Nesťažujem sa, lebo u mňa tiež nie je ma prvých miestach. Možno na posledom a predposlednom.

„Okej, tak sa stretneme zajtra. A držím palce!“ povedala som a zložila. Nepočkala som ani kým sa odzdraví.

Čo budem teraz robiť? Domov sa mi ísť nechce...Rozmýšľam. Jasné, pôjdem nakupovať.

Sadla som na autobus a už som sa aj viezla smerom k nákupnému centru. Keď som prekročila prahy budovy, šťastne som si vzdychla. Pre dievča je to niečo ako raj na zemi. Školská taška mi až tak nevadila na mojom chrbte. Mala som tam len zopár kníh. Vybrala som sa k pohyblivým schodom. Zviezla som sa na prvé poschodie a vošla do svojho najobľúbenejšieho obchodu. Nebolo tam ešte veľa ľudí. O hodinu-dve tam už bude plno. Vybrala som sa k regálom. Do oka mi hneď padlo krásne modré tričko na ramienka. Nebolo nejaké extrémne vyzývavé. Tak som si našla svoju veľkosť, ani som sa nepozrela na cenovku a išla si ho vyskúšať. V kabínke mi pohľad predsa len padol na cenovku. 49.99 eur. V pohode, pomyslela som si. Poobzerala som sa v ňom v zrkadle. Sadlo mi ako uliate. Vezmem si ho. Podišla som k pokladni, vytiahla peňaženku a z nej kreditku. Predavačka sa na mňa usmiala a potiahla kreditkou. Dala mi lístoček a tašku s tričkom. Poďakovala za nákup a spokojne som vyšla. Pochodila som ešte zopár obchodov a potom som si unavená sadla, že si dám horúcu čokoládu. Sadla som si k stolu a začala usrkávať zo slámky. Zrazu si ku mne niekto prisadol. Zdvihla som hlavu. Bol to Mišo.

„A čo ty tu takto sama?“vybehol na mňa bez pozdravu.

„Patrik mi dal košom, tak slopem.“zaklamala som mu s úsmevom.

„Kto by to bol čakal...“prehodil.

„Namiesto toho, aby trávil čas so svojou drahou, išiel korčuľovať. Sviniar!“nazadávala som.

„Ešteže som prišiel ja!“hovoril mi z duše. Jeho prítomnosť ma veľmi potešila.

„Jasné.“usmiala som sa naňho. „A ty tu čo robíš?“

„Ja? Pozrel som sa do skrine a zistil som, že dávno som neminul majland za nejaké značkové džínsy.“ Ozrejmil mi.

„Zazobanec!“ vytkla som mu.

„Presne ako ty!“zasmiali sme sa.

„Kedy plánuješ ísť domov?“ spýtala som sa.

„A ty?“ aha...takže plánuje stráviť čas so mnou.

„No, pôvodne som chcela dopiť túto čokoládu a ísť domov, ale asi zmením plány.“ Vysvetlila som mu.

„Hej? Zapadám do tých plánov i ja?“ ech! To „i“! Aké poetické.

„Ak chceš.“ Usmiala som sa.

„Neskočíme do kina? Veľa sa máš na zajtra učiť?“ dobrý nápad!

„Ani nie. Matiku si odpíšem od Miloša bifľoša a ostatné ma netrápi.“ Hodila som rukou do vzduchu.

„Dobre, tak videl som v ponuke komédiu Vo štvorici po opici alebo ešte...“porozmýšľal... „Stiahni ma do pekla. To je nejaký triler či horor. Tak ktoré?“ dal mi na výber. Mám radšej komédie. Bolo to jasné.

„No tak radšej tú komédiu, keď už.“ Povedala som, chvíľu sme ešte pokecali, lebo predstavenie sa začínalo až o šiestej a bolo len päť hodín. Pomaly sme sa vybrali ku kinu. Mišo zacvakal lístky a vošli sme do kinosály.

Film bol fakt super. Nasmiala som sa na ňom ako dávno na ničom. Bol o štvorici kamarátov, ktorí išli na rozlúčku so slobodou do Las Vegas a tak sa spili, že sa jeden z nich stratil a nevedeli ho nájsť. Vyvádzali také odveci veci, že sa mi až rozum zastavoval, ale veľmi som sa smiala. Asi najväčšia haluz filmu bola, keď v opitosti ukradli tigra nejakému boxerovi. Vtedy som až slzila od pobavenia. Neoľutovala som, že som na tom filme bola...s Mišom.

Po filme sa ponúkol, že ma zavezie domov. Neoponovala som mu.

„Ten film bol proste super!“ spustila som nadšene, keď sme sedeli v aute a čakali na zelenú na semafore.

„Hej... Aj mne sa veľmi páčil.“ Pritakal mi Mišo.

„Kedy ideme najbližšie?“vyzvala som ho.

„A pozývaš ma?“ aha. Takže on to berie ako pozvanie. Nevadí.

„V pohode. Prečo nie?! S Patrikom sa už aj tak chcem čo najskôr rozísť.“otvorila som sa pred ním.

„Chvala Bohu....“zamrmlal, ale nebola som si istá, že to bolo to... Nechala som ho tak. Cestou sme sa rozprávali ešte o všeliakých blbostiach, nasmiali sme sa a prišli sme pred náš dom.

„No tak dikes za všetko. Maj sa!“chcela som sa rozlúčiť. No on mi chytil ruku a stiahol ma naspäť do sedadla. Načiahol sa ku mne celým telom a krátko sa dotkol svojimi perami mojich. Bol to krátky bozk, ale plný citov. Potom ma pustil. Ja som bezducho vystúpila a vznášala sa k vchodu. Na jeho „ahoj“ som nereagovala. Bola som mimo...