Stránka mojej tvorby

26.10.-nedeľa

    Mám strašne zlú náladu! Mám depku! A poriadnu! Tuším budem mať krámy! Fajn, už by som mala skončiť s tými výkričníkmi.
    Čo som dnes robila? No, doobeda som sa učila. Vstala som o 9:00 ako svedomitá žiačka. Do 11:00 som sedela nad knihami, potom som to vzdala, dala som si obed a išla som na net. Bol tam Mišo.
Misqo92:Ahoj Kari! :)
Ja:Čau!
Misqo92:Žiadny smajlík. To je podozrivé. Čo ti je?
Ja:Nič!
Misqo92:Aha, takže máš depku. Mám ti prísť zdvihnúť náladu?
Ja:Môžeš.
Misqo92:Kedy?
Ja:Už!
Misqo92:Okej, už sa pohýnam.

    Mišo vždy vie, kedy čo má spraviť, čo má napísať a kedy má prísť. Aj tentoraz vystihol situáciu, keď som ho potrebovala. Začula som jeho auto, keď zastalo pred naším domom. Vybehla som mu naproti a ani som mu nedovolila vystúpiť, ale ja som naskočila.
„Zavez ma niekam ďaleko!“ prikázala som mu bez pozdravu.
„Ahoj Karinka!“ vedel, že neznášam, keď mi ľudia hovoria Karinka.
„Teda, prosím ťa Mišo zavez ma niekam, lebo zájdem do pivnice, vyhrabem nejaký starý motúz a obesím sa na voľačom.“ Poprosila som ho napokon.
„No to sa mi už viac páči. Teda nie to, že by si sa mala ísť ibesiť.“ Zase nevie, čo chce povedať. Je zlaté, aký je občas blbučký.
„Chápem!“stopla som ho, keď som videla, že sa zamotá viac, ak bude hovoriť ďalej.
„No tak čo ti je?“ skúsil sa ma spýtať znovu. Tentoraz dostal odpoveď.
„Vlastne ani neviem. Mám zlú náladu.“ Nedokázala som to odôvodniť ináč.
„Prečo?“ pýta sa ako malý.
„Ja neviem, dievčatá občas mávajú depky.“objasnila som mu tajomstvo ženskej duše.
„Aj chalani. Neboj sa...“no to odľahlo! „Kam ťa mám teda zaviesť?“ spýtal sa ma.
„Skús byť kreatívny a vymysli miesto, kde sa odreagujem.“navrhla som mu.
„Fajn! Už viem, kam pôjdeme.“ videla som, že ho napadlo niečo fakt skvelé. Už  chýbala len imaginárna žiarovka nad jeho hlavou.
„Kam?“ chcela som vedieť, a odpovede som sa nedočkala.
„Uvidíš! Potom to nebude prekvapenie.“ Prekvapenie? Kto tu hovoril o prekvapené. O nevadí. Už sa mi nechce dohadovať.
    Konečne sme došli na TO miesto. Poznala som to tu. Ako malá som sem dosť často chodievala. Bol to ranč neďaleko mesta. Veľmi pekné miesto.
„Takže, ideme jazdiť?“potešila som sa.
„Hej! Dobrý nápad, nie?“ potešil sa, keď videl radosť v mojich očiach.
„Jasné! Zasa ti to vyšlo!“pochválila som ho. Za nápad dostáva 100 bodov!
Auto zaparkoval v pekne ostrihanej burine. Dobrý kontrast nie? Pripadám si ako autori v slovenskom realizme. Ale nimi ani z ďaleka nie som. No kde sme to skončili?! Aha, že zaparkovali sme auto v tráve a vystúpili sme. Kráčali sme do stajne.
„Čau, Karči!“ kričal Mišo už z diaľky na postaršieho chlapa, ktorý práve obriaďovasl koňa.
„No nazdar Mišo!“privítal ho s veľkým úsmevom Karči. Sympatický človek.
„Mohli by sme sa trochu prebehnúť?“spýtal sa Mišo.
„Iste. Pre zaľúbené páriky vyberiem najlepšie kone...“ach, zase nás pokladajú za pár. Sídce, dosť sa tak správame.
„My nie sme pár.“ Vydýchla som po tichu a zacítila na sebe Mišov pohľad. Nereagoval na to.
    Konečne nám Karči vybral dvoch koňov. Ja som dostala krásneho čierneho koňa ako noc. Vyzeral energicky a rýchlo, aj sa to potvrdilo,ale o tom neskôr. Mišo dostal zase plachú bielu kobylu, ktorý rýchlosťou nezaostávala za mojím čiernym.
Vyšvihla som sa na koňa, kopla som ho do boku a z ľahka sme sa pohli. Mišo ma po chvíľke dobehol.
„Čo ti je?“ spýtal sa ma, keď sme hodnú chvíľu išli vedľa seba mlčky.
„Ale nechaj tak...“ odvrkla som mu.
„Mal som pocit, že už máš dobrú náladu...a teraz ti zase niečo je.“ Ako vie byť taký vnímavý. Zaregistruje každú zmenu mojej nálady.
„Hej...ja neviem, čo je so mnou. Som nejaká podráždená.“vysvetľovala som, pritom ani sama som tomu nerozumela.
„Hej, všimol som si.“ Zavtipkoval, no nepodarilo sa mu ma rozosmiať. „No tak! Zasmej sa už!“ podišiel ku men bližšie koňom a načiahol sa mi ústavy, natiahol mi kútiky úst akoby do úsmevu. Konečene som sa zasmiala a v tej chvíli aj zvýskla. Môj čierny kôň sa akosi splašil, keď k nemu pristúpila biela kobyla a postavil sa na zadné nohy a mňa zhodil. Dopadla som na chrbát. Bolesť bola neopísateľná. Zostala som enhybne leťaž na chrbte. Pred očami sa mi začirnilo a hdonú chvíľu som boal dezorientovaná, Počula som len Mišove volanie, aby som otvorila oči a prebrala sa. Cítila som ako ma hladí po čele, po líci a mierne do neho udiera. Asi ma chcel prebrať. Po chvíli som pomaly začala otvárať oči a videla som ako sa nado mnou skláňa Mišo s takým vystaršeným výrazom, aké vídávame možno v hororoch, aj to vo veľmi kvalitných a dobre zahratých. Mal o mňa obrovský strach.
„Och chavala Bohu, že si sa prebrala. Myslel som si, že si mŕtva!“ vychrlil na mňa Mišo. Ešte som poriadne ani nevnímala. Ale z pádu z koňa sa neumiera, maximálne tak ochrnie. Och! Práve mi to napadlo. Čo ak ochrniem. Ešte som si nestihla všímať bolesť. Tak som začala skušáť cítiť. Čo ma bolí? Chrbát! Au! Neviem sa pohnúť. Ďalej? Zadok! Áno, všetko ma páli pol pása nadol. Do riti!
„Karina, povedz niečo!“ začal ma opäť prosíkať Mišo.
„No...“ dostala som zo seba tenkým hláskom. Potom som začala aukať a ochkať.
„Čo ťa bolí?“ aspoň, že sa neopýtal trápnu frázu, či som v poriadku.
„Zadok.“ Zachichotala som sa. No on zbledol ešte viac.
„Mišo, ty si v poriadku?“ zasmiala som sa.
„No...“ vydal teraz on slabý hlások. „Neuveriteľne som sa o teba bál a ty sa tuto smeješ.“ Najprv som sa zľakla, že je to výčitka, ale potom sa začal smiať.
„Ale akože, dosť ma bolí chrbát a noha.“ Povedala som vážne po chvíli, keď som sa pokúsila nadvihnúť,ale padla som dozadu na jeho kolená. Mišo zase zbledol. Ako vie tak rýchlo meniť farbu? Musí ma to naučiť.
„Dokážeš sa postaviť?“ spýtal sa ma ustarostene? Skúsila som sa opäť podoprieť rukami,ale bolesť mi nedovolila postaviť sa na nohy.
„Nie.“vystenala som zo seba.
„Okej, tak ťa zoberiem na ruky.“ Chytila som sa ho okolo krku a on ma zdvihol. Zacítila som prudkú bolesť na celom tele. „Zaukala“ som ako ma zdvihol. On stále viac bledol, lebo si uvedomoval, že mi spôspbuje bolesť. Mala som pocit, že je už priesvitný.
„Mám ťa položiť? Nemôžem už pozerať ako trpíš.“ Povedal po niekoľkých krokoch, keď sme došli k malému jazierku. Oprel ma o pník. Nádherné miesto. Za bežných okolností by som ochkala od úžasu, ale teraz to bolo od bolesti.
„Nemám tu mobil, ani len záchranku nemôžem zavolať!“ zúril. „A samú ťa tu tiež nenechám. Čo mám robiť?“rozmýšľal na hlas.
„Počkajme chvíľu, možno mi to prejde.“ Povzbudila som ho krivím úsmevom.
„Okej, keď ťa niečo zabolí povedz.“ Prikázal mi. Fakt starostlivý.
„No, to by som tu potom celý čas rozprávala.“bolelo ma totižto všetko vždy.
„Rozprávaj, možno ťa to odpúta od bolesti.“ Navrhol mi.
„Okej, čo ti mám porozprávať?“ nenapadla ma práve nejaká vhodná téma.
„Trebárs o Patrikovi?“ Patrik! Toto fakt nie! Hocičo len nie Patrik.
„Prečo Patrik? Prečo si kaziť túto krásnu chvíľu Patrikom?“ zastonala som a pri slove krásnu som použila riadnu dávku irónie.
„Ja neviem...Nie kôli nemu si mala tú dnešnú depku?“ trafil do čierneho.
„Nie, ja ju stále mám,“opravila som ho.
„Aha, no tak, keď si s ním taká nešťastná, prečo sa s ním nerozídeš?“ bola to otázkana mieste. Prečo sa s ním nerozídem?
„Nuž...vieš, že ani neviem.“priznala som.
„Toto už fakt prestáva mať logiku.“zasmial sa.
„Hej, rozídem sa s ním. Čo najskôr!“ bola som rozodnutá. Mišo mal pravdu? Načo by som s ním aj naďalej chodila?
„Ale nieže potom povieš, že ja som ža donútil!“ vyhrážal sa mi s úsmevom.
„To nie, neboj.“ Upokojila som ho.
„Noha? Ako?“ spomenul si, prečo vlastne sedíme v tráve a rozprávame sa.
„No skúsim sa postaviť.“ Začala som sa podopierať. S menšími-väčšími ťažkosťami som sa dostala na nohy, ale bolelo ma to.
„Zvládneš prejsť ku koňom?“ ozaj, kde sme nechali kone? Asi zostali tam, kde som spadla. On ich stihol priviazať? Ani som si nevšimla.
„Skúsim.“povedala som pomaly, keď som spravila prvý krok. Išlo to, len veľmi pomaly. Konečne sme došli ku koňom. Mišo ma na ne horko-ťažko dostal a potom sme pomaly išli naspäť na ranč.
„Čo sa stalo, slečna?“ ozval sa Karči, keď ma videl krívajúcu zostupovať z koňa.
„Kôň ju zhodil.“odpovedal za mňa Mišo.
„Kôň? Ale veď toto sú veľmi mierumilovné kone. Musel sa nejako spalšiť.“ Ospravedlňoval hneď koňa Karči. Ja som sa v podstate na koňa nehnevala. Nikoho som neobviňovala. Možno to bola moja nešikovnosť.
„Netrápte sa! Nič mi nie je.“ Upokojovala som znepokojeného Karčiho. Všimla som si medzitým, koľkí ľudia začali prichádzať. Aha...Boli to deti. Školský výlet. Vtedy som si spomenula, že ako tretiaci sme tu boli tiež. Vtedy nás len nejaký chlap(nie Karči) vysadil na kone a vodil nás do kruhu v priedhradke za stajňou. Bolo to milé. Vtedy bolo naše kamarátsko s Martinou v rozkvete. Museli nás dať dokonca spolu na kone, lebo zvlášť sme nechceli ísť. Teraz si vôbec neviem predstaviť, že by sme boli také kamošky... Časy sa menia...ľudia sa menia.
„No určite! Vidím ako krivkáte!“ zareagoval Karči. Poď tuto,“ukazoval mi cestičku do nejakej, kvázi, kancelárie. „sadni si, ošetrím ti to.“ Poslúchla som ho a tak sme aj Mišom pomaly krivkali za Karčim. V podstate som krivkala ja, Mišo nie. On nebol taký mantavý.
„Tuto si sadnite.“ukazoval mi stoličku. Boli na nej pohádzané kabáty ktoré šmahom ruky skončili na zemi. Vyhrnul nohavicu. Noha pri členku mi dovtedy fajne opuchol. Bollelo ma aj hore stehno, ale to som mu nepovedala, nie, že mi prikáže vyzliecť sa od pása dole. Zaaukala som, keď som zbadala modrinu pri členku. Nebolelo ma to dovtedy, kým som to nevidela. To už tak býva.
„Juuj, riadne vám to opuchlo!“konštatoval Karči. To by asi ani doktor nevedel. No možno taký skúsenejší aj hej.... „Dám ti na to octanovú masť. Od toho ti to snáď odpuchne.“ Povedal a vykročil s krinke, čo bola v tej kancelárii. Mali tam dosť neporiadok, čudujem sa, že tú masť našiel tak rýchlo. Sídce...Možno tu majú takéto úrazy často...a že vraj mierumilovné kone.
Ako mi to natieral, príjemne ma to chladilo, bolo to príjemné. „Ešte vám to zaviažem.“ Prebral ma zo snívania Karči. Už mi motal obvät na nohu, zafixoval obväz, aby neodpadol a bolo to hotové. „Tak, to by sme mali.“
„Ďakujem pekne,“slušne som poďakovala. Viem predsa, čo sa patrí.
„Prosím, nabližšie si radšej dávajte pozor!“ upozornil nás Karči. S Mišom sme sa potom vybrali k autu. Otvoril mi dvere a nastúpila som. Nastúpil aj on. Cúval kúsok do zadu a potom sme už išli.
„Zaveziem ťa donemocnice nech ti to skontrolujú, či nemáš puknutú kosť, alebo voľačo.“ Odôvodnil mi odbočku na Kramáre.
„Mišo! Nič mi nie je!“oponovala som mu.
„Ty si schopná to povedať aj na smrteľnej posteli!“ no určite!
„Ale no! Nejdem do žiadnej nemocnice!“ rozhodla som sa.
„A keď ťa zoberem na chrbát? Čo budeš robiť potom?“ zase s ami vyhráža! Strašné!
„Skočím dole. Poďme domov! Mišo, naozaj. Som v poriadku.“ Presviedčala som ho. A myslím, že úspešne. Zabočil. Došli sme pred náš dom. Zastavil motor. Takže plánuje ísť dnu. Super. Rýchlo pobehol k mojím dverám a otvoril ich. Podal mi ruku, aby som sa podobrela a vystúpila. Niet nad správneho gentlemana.
„Pomaly!“ upozorňoval ma, keď som išla „obrovskou“ rýchlosťou hore po schodoch do izby. Dom asi nebol nikto. Načo aj?! Dúfam, že Lukáš je zase do niečoho namočený.
„Ale no! Idem ako slimák.“odvrávala som mu ako malé zlé decko.
Došli sme do mojej izby. Prevalila som sa na posteľ a on vedľa mňa. Fúha. Bola som z neho napätá. Prečo?! Neviem!
„Tak? Už si zabudla na svoj problém?“ aha, jasné. Ide mi pripomínať Patrika. Ako dobre!
„Hej. Keby mi ho nebol jeden milý človek pripomenul.“ Zagánila som naňho.
„Prepáč!“ vytrčil spodnú peru a nahodil psie oči. Bol zlatučký! Na zjedenie.
„No neviem,“hrala som sa na neprístupnú. Keď som sa takto tvárila, začal do mňa zapáraťa štekliť ma, až kým ma nezabolela noha.
„Prepáč!“spamätal sa rýchlo a odkašľal si . „Nuž, zajtra tak päjdeš do školy, keď si takto s nohou?“ zmenil tému na školu. Ešte lepšie.
„Neviem ešte. Ráno sa uvidí.“rozmýšľala som. Ešte som nemyslela na zajtrajšiu školu.
„Ak chceš, môžem ráno po teba prísť autom.“navrhol mi.
„Nie, to naozaj nie je potrebné, veď máme Petra.“ Odmietla som s úsmevom. Nechcela som, aby sa urazil.
„Tak fajn. Pomaly by som sa asi mal zberať domov. Je šesť hodín a ja som sa ešte do matiky ani nepozrel. Učiteľ už básni o štvrročnej písomke. Veď je len október! Nechápem...“sťažoval sa mi chudáčik.
„No...dúfam, že našej starej vykopávke tonenapadne, lebo inak sme v hajzli. Ja tú matiku vôbec nechápem. Patrik sa mi aj ponúkal, že ma doučí....Či to bola fyzika? Už naozaj neviem.“ Chválila som sa vzdelaným frajerom, ktorého už, dúfam, o nedlho budem volať „ex“ !
„Mať tak tvoje šťastie!“ vzdychol s nádychom irónie.
„To mi ho akože závidíš?“chytila som ho za slovíčko.
„Ano, Kari! Rozíď sa s ním! Chcem ho ja!“no celkom sa mi páčilo, čo povedal, akuráz za ´Rozíď sa s ním´ mohol doplniť: Kôli mne!
„Fajn, mám v pláne.“ Povedala som celkom vážne.
„Aspoň bude len a len môj. No, zlatko, al enejak sme sa zakecali a moja matika čaká. Idem!“zavelil sám sebe a opstavil sa. Chcela som ho ísť vyprevadiť ako zvyčajne, ale spomenula som si na nohu.
„Ja sa s tebou rozlúčim tu.“ Povedala som mu natiahla hlavu a krk. On mi vlepil pusu na líce a zmizol v dverách s hlasným „Čau!“