Stránka mojej tvorby

3.10.-sobota

Po hodine vyšiel z miestnosti, kde predtým zobrali Lukáša doktor. Rozbehla som sa za ním.

„Dobrý večer. Ako je prosím vás tomu chlapcovi?“vypytovala som sa.

„Ste príbuzná?“ ach jaj! Jasné, že som!

„Ano, som jeho sestra.“vysvetlila som mu a čakala som na odpoveď.

„No, ten mladý muž je stabilizovaný a bude v poriadku, ale bol vo vážnom ohrození života. Stratil veľa krvi.“ Povedal mi. „A vedeli by ste nám dať jeho zdravotnú kartu? Nenašli sme pri ňom žiadne doklady. Ako sa mu to vlastne stalo?“ vypytoval sa teraz doktor mňa.

„No zdravotnú kartu skúsim pohľadať doma a že ako sa mu to stalo? Tak, že on sa zaplietol do nejakej sekty a k tomuto ho to priviedlo.“ Povedala som mu. „A mohla by som ísť zaním?“ opýtala som sa s nádejou.

„Teraz by to bolo zbytočné. Spí. Preberie sa najskôr ráno. Príďte ráno a vtedy nám doneste aj tú kartičku.“ Kurnik šopa, koho zaujíma tá kartička. „Zatiaľ by ste nám mohli povedať aspoň jeho meno, bydlisko a takto.“ Jaj doktor jeden!

„Fajn.“ Potom ma odviedol do miestnosti, kde bolo papiere a podobne....

„Takže meno, priezvisko?“ začali sme.

„Lukáš Kilmer.“

„Adresa?“

„Východná 13, Bratislava. 93582.“

„Dátum narodenia vieš?“

„Jasné. 21.august 1992.

„Ďakujem. Rodné číslo asi neviete, tak ráno, ak prídete doneste tú kartičku. Dobrú noc.“ Povedal a odišiel.

            Potom som sa vrátila k chlapcom na chodbu.

„Máme ísť vraj domov a ráno sa vrátiť.“vysvetlila som im situáciu.

„Aha, tak fajn, zoberiem ťa domov.“ Povedal hneď pohotovo Mišo, kým Patrikovi len teraz dochádzalo, že o čo ide.

„A cestou by si ma mohol vyhodiť pred našim domom? Bývam bližšie ako Karina.“ Patrik. To je čistý Patrik. Nemám slov. On sa stará o seba, keď môj brat je vo vážnom stave.

„Iste.“ Zareagoval Mišo, aj keď som mu videla vo výraze tváre , že aj jemu to prišlo blbé.

„Ďakujem!“ to už spisovnejšie nemohol povedať, fakt....

            Patrika sme cestou vyhodili pre jeho domom a Mišo išiel ešte ku nám.

„Kari? Kedy prídu tvoji rodičia domov?“spýtal sa, keď som si zaborila hlavu do sedačky konečne doma.

„Netuším! Ale sú hrozní! Ich syn je vo vážnom stave a oni sú v Nemecku! Ja ich nepochopím.“sťažovala som sa Mišovi.

„Ja viem...Cítiš sa asi hrozne. Zostanem tu s tebou. Teda ak chceš.“ Ponúkol sa. V takýchto situáciách sa len naozaj ukáže, či vás má človek rád. No a Mišo sa zachoval skvelo.

„Jasné, že chcem!“ povedala som mu nadšene a objala ho. Bolo príjemné cítiť jeho teplo ako podporu v tomto stave. Som rada, že je môj kamarát. Sama by som to teraz asi nezvládla.

„Ďakujem, že si tu so mnou.“prehovorila som ešte  stále v stave objatia.

„Pre teba všetko.“ Povedala  objal ma ešte silnejšie. Postupne som cítila, že som stále unavenejšia a asi som zaspala.

            Zobudili nás až rodičia, keď prišli z veľkým buchotom rachotom domov o šiestej ráno.

„Karina?!“ skríkla mama, keď ma zbadala v Mišovom objatí.

„Čo je?“ precedila som cez zuby ešte nie celkom prebudeno.

„Prečo nie si v nemocnici?“ čože?

„A ty tam prečo nie si? Mali ste tu byť už dávno!“ kričala som sna ňu s výčitkou!

„Ale veď sme boli v Nemecku! A lietadlo letelo až teraz!“vyhovárala sa mama.

„Prosím ťa! Skôr by ste boli došli domov autom. Ale nie! Vy potrebujete pohodlie! Takže, takto ťa zaujíma Lukášov stav!“ pridala som tempo!

„Mňa zaujíma! A prečo teda nie si v nemocnici?“ aha! Takže, kto z koho?!

„Lebo Lukáš spí a doktor ma poslal domov, že sa mám vrátiť aj so zdravotnou kartičkou až ráno.“vysvetlila som jej už pokojnejšie.

„Fajn.My teraz ideme do nemocnice a zobereme mu tú kartičku.“ Rozhodla mama. Ak vám príde čudné, že od kial mama už vedela, že je v nemocnici, tak ja som jej hneď z nemocnice volala, že čo sa stalo....

„Okej, tak ja idem s vami.“ Povedala som. Medzitým som úplne zabudla na Miša, ktorý mi ležal za chrbtom.

„Tak ja idem s vami.“ozval sa, keď nastalo menšie ticho. Nikto mu to nezamietol, tak sme išli. Ja som išla s Mišom v aute a mama s otcom.

            Došli sme do nemocnice. Doktor, ktorý mal nočnú službu ma spoznal, ale nemala som možnosť mu vysvetliť, že kto sú moji rodičia, keďže sa na ňho mama s otcom hneď vrhli a pýtali sa za Lukášom. Doktor ich darmo presviedčal, že len spí, ale nakoniec nás pustil všetkých.

„Och chudáčik!“ začali ochkať a jajkať mama, keď vstúpila cez dvere nemocničnej izby, kde ležal Lukáš. „To sú ale podmienky!“ jaaaaj!

„Mama! Teba viac zaujímajú podmienky nemocnice ako Lukášov stav? Ja už nemôžem uveriť!“ tie podmienky nemocnice neboli naozaj extrémne luxusné, ale tu ide o Lukášov stav. Vyzeral hrozne. Do žili mal zavedené hadičky, takisto mu trčala hadička ja z nosa. Mal obrovské kruhy pod očami a bol biely ako krieda.

„Karina? Vieš už ako sa to stalo?“ spýtala sa mama.

„No. Teda predpokladám aj s políciou, že toto spôsobla jedna satanistická sekta, do ktorej sa zaplietol. A toto mala byť pravdepodobne nejaká spoločná sebevražda,alebo také niečo.“ Vysvetlila som jej.

„No, pekne....“ takže nevie ako zareagovaž. Zato ja som vedela, hneď čo povedať.

„To má za následok to vaše večné odchádzanie aj s otcom! Čo ste čakali? Že doma nájdete poslušné deti, čo chodia o desiatej večer spať? Nie! Ani náhodou!“ potrebovala som to zo seba dostať von.

„Ako sa to rozprávaš s mamou?“ aha! Aj otec je tu! Konečne sa ozval!

„Že ako sa to rozprávams mamou?“ zopakovala som jeho otázku. „Hovorím jej len čístú pravdu a vieš to aj ty ocko! Tak sa tuto nehrajte obaja na neviniatka!“ útočila som na nich. Samozrejme len verbálne. Aj keď boli v izbe nejaké nástroje, nožnice a podobne...

„No vieš čo? Toto doriešime doma.“ No dovtedy si asi vymyslí nejaké výhovorky. Ale aké? Veď toto sa nedá ospravedlniť!

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Boli to naši kamaráti poliši z minulej noci.

„Dobrý deň!“pozdravili sa obaja naraz. Čo to mali nacvičené?

„Dobrý deň.“ Zareagovala som pohotovo.

„A vy ste...“ mama zase nie je v obraze.

„No, my sme našli aj s vašou dcérou aj priateľmi vášho syna v noci. A prišli sme o tom pokecať.“ Aha! Takže poliši začali používať slang. No pekne!

„Aha.“ Zareagovala mama. Bola totiž minimálne informovaná. „Pýtajte sa dcéry, lebo ona o tom vie najviac.“ Kázala polišom.

„Takže slečna, máte nejaké ďalšie informácie o Borisovi?“začal a výsluch.

„No nie...Viem len to, čo vy. Teda, kde býva a že sa volá Boris. Budete si o tom musieť zistiť? A kde je teraz?“ pýtala som sa teraz ja ich.

„No jeho sme zadržali hneď na mieste činu. Je vo vyšetrovacej väzbe a ak budeme mať svädkov tak aj ostane. Ale Lukáš ešte výpovede schopný nie je , tak prídeme inokedy.“ Fajn, pomyslela som si.

„Dobre teda. Dovtedy dovidenia!“ pozdravila som sa im, keď boli na prahu dvier.

„O akého Borisa sa jedná?“ vypytoval sa otec.

„ No to bol Lukášov kamoš. Zrejme nemal naňho dobrý vplyv.

O chvíľu otcovi zazvonil mobil. Vybehol s ním na chodbu. O ďalšiu chvíľu bol späť.

„Budeme sa musieť vrátiť do Nemecka. Ten projekt bez nás nedokončia!“ oznámil. No fajn! Ich syn sa ešte ani neprebral a ony už chcú ísť preč.

„Aha! Fajn! Lukáš je v takomto stave  avy zase chcete ísť do rito do Nemecka?!“kričala som zu plných síl.

„Karina! Ako to rozprávaš? Musíme ísť.“ Zasiahla mama. Pre nich sú peniaze dôležitejšie ako ich deti! Ja som takýchto ľudí ešte fakt nevidela.

„Choďte! A nečudujte sa ak ma nájdete v rovnakom stave, keď sa vrátite najbližšie!“ zúrila som! Normálne som sa bála kolapsu! A naozaj mi aj hrozil.

„Ale Karina! Máš rada peniaze, tak čo je?“ ja tomuto už vážne nemôžem uveriť!“ schytila som Miša za ruku a vybehla som z Lukášovej izby. Bežala som po chodbe a všetci sa mi anokolo vyhýbali, ak nechceli prísť k úrazu. Vybehla som pre nemocnicu a sadla som si na obrubník. Zaborila som ústa do kolien a vydala som neznámy pazvuk. Zrazu som pocítila, že maniečo objalo. Bol to Mišo.

„Prečo? Za čo som si zaslúžila tachýchto rodičov?“ pocítila som vlhkosť na rukách, Začali mi tiecť slzy. Išli takým prúdom. Bol to plač zo zúrivosti alebo od smútku? Sama som nevedela.

„Ty za to nemôžeš. Poď! Pôjdeme od tiaľto preč.“ Vyzval ma a chytil mi ruku. Ja som mu ju stisla  a dovolila som mu, aby ma vytiahol an nohy. Potom ma odviedol do auta a išli sme niekde ďaleko od mesta.

Došli sme na krásne miesto. Nikde nebolo nič. Bolo to dobre ďaleko od mesta. Bol tam kľud. Konečne som sa upokojila. Mišo mi otvoril dvere. Vystúpila som a nadýchla som sa čerstvého októbrového vánku. Ten mi rozvial vlasy. Pocíla som vôňu šampónu. Mišo ma chytil za ruku a viedol ma preč od auta. Doviedol ma do malého lesíka. Bola tam malá lavička a tam sme si sadli. Počula som piskot mnohých vtákov a hmyzu, bolo to upokojujúce a príjemné.

„Je ti lepšie?“ prerušil moje zamyslenie.

„Je. Ďakujem.“ Usmiala som sa naňho. „Od kial poznáš toto úžastné miesto?“ spýtala som sa ho so záujmom.

„Ani neviem. Chodieval som sem už ako malý. No a vždy mi tu bolo príjemne, ako teraz.“ Usmieval sa od ucha k uchu.

„Je to tu priam čarovné.“ Bola som naozaj očarená týmto miestom.

„A to si ešte nevidela, čo je ďalej!“ vzbudil vo mne túžbu ísť ďalej.

„Čo je ďalej?“ spýtala som sa ako malé dieťa, keď sa pýta, že kde má lízatko.

„ Chceš to vedieť?“ jasné!

„Chcem.“ Potvrdila som mu. Vzal ma za ruku a kráčali sme mlčky.

„Je to tu.“ Ukázal prstom pred seba. Pred sebou som videla malý vodopádik. Bol krásny.

„Ani som netušila, že na Slovensku je aj niečo tak krásne.“ Rozplývala som sa. Potom som si spomenula na Lukáša, ktorý je v hroznom stave v nemocnici.

„Mali by sme sa vrátiť.“povedala som smutným hlasom. „Je tu krásne, najradšej by som tu zostala navždy a len sa kochala prírodou, ale musíme sa vrátiť do reality.“

„Máš pravdu, poďme. Ale dúfam, že ťa to asopň rochu upokojilo.“ Uznal Mišo.

„Veľmi. Je skvelý priateľ.“ Veľmi som si vážila túto chvíľu. Mať takého kamoša ako je Mišo je fakt výhra! A nemyslím to ironicky. Neviem či by Patrik bol takéhoto niečoho schopný.

            „Tak čo odchádzate?“ vbehla som sebavedome do Lukášovej nemocničnej izby.

„Nie. Máš pravdu Karina. Mali by sme sa vám viac venovať. Berieme si dovolenku, kým sa Lukáš neuzdraví.“ Oznámila mi mama. Wau! Tak toto som od nej nečakala.

„Konečne ste dostali rozum!“ pochválila som rodičov.

„Jasné.“ Zasmiala sa mama. „Teraz nachvíľku ideme domov, prezliecž sa, potom sa vrátime. Zostaneš zatiaľ tu?“rozumn vec. Bolo na čase!

„Fajn. Zostanem. Ahojte.“rozlúčila som sa s rodičmi a sadla si na stoličku, kde predtým seela mama.

„Mišo? Ty nechceľ už ísť domov?“ spomenula som si op chváli na Miša, že je vlastne už deň v kuse so mnou. Nie že by mi vadil, ale tak aj domov by mohol občas zájsť.

„No, asi by som sa mal ísť ozvať domov. Tak ja idem.“ Povedal mi a vlepil mi bozk na líce a zmizol.

Ja som len tam sedela nad Lukášom a rozmýšľala tak všeobecne. Ale hlavne nad tým ako sa mu to vlastne mohlo stať. Aká dokáže byť nejaká sekta nebezpečná....

„Karina?“ zrazu sa začal Lukáš preberať. Rozprával pomaly. „Prepáč mi....ja.. ja neviem čo som si myslel, že robím.“začal sa ospravedlňovať.

„Luky, to je v pohode, len pokojne. Nerozprávaj veľmi.“ Upokojovala som ho.

„Ako som sa sem vlastne dostal?“ už bol takmer prebraný.

„No, ja Patrik a Mišo sme ťa išli hľadať aj s polišmi a potom sme vás našli na tej lúke a doviezli ťa sem. Mal si šťastie, mohol si zomrieť, ty truľko!“ hrešila som ho.

„Mrzí ma to. Bol som idiot. Sprostý idiot!“ chudáčik.

„To je v poriadku. Ja len nechápem, že prečo si to urobil.“ Spýtala som sa ho.

„Ja neviem. Iste si si pomyslela, že som mal všetko! Prachy, luxus. Ale mne chýbala láska. Simonka ma nechcela, rodičia sa o mňa poriadne nestarali  a mal som pocit, že ma ako brata neznášaš, ale ako vidím mýlil som sa.“ Tak tieto slová mi padli dobre.

„Jasné, že ťa mám rada. Možno to tak vždy nevyzerá, ale mám ťa rada. Veď si môj starší brácho!“ bola som z toho fakt dojatá. Až sa mi pustili slzy. Už druhý krát za dnešný deň.

„Aj ja teba.“ A potom som ho zľahka objala. „Kde sú rodičia?“ spýtal sa, keď nás prešla melancholická chvíľka.

„Išli sa domov prezliecť. Išli sem rovno z letiska. Teda ešte sa predým zastavili doma po mňa, ale nič nerobili.“vysvetlila som mu situáciu.

„Aha...A do kedy tu teraz zostanú?“ hovoril to so značnou iróniou. Ani sa nečudujem. Nie sú to dobrí rodičia.

„Trochu som im prehovorila do duše a zostanú kým nebudeš v poriadku. Samozrejme tomuto rozhodnutiu predchádzala menšia väčšia hádka, ale nakoniec sa uvedomili.“ Lukáško spal pokým sa toto všetko dialo, takže bol poriadne mimo.

„Tak super. Díki. Inak sa mi zdá, že si sa v poslednom čase dosť zmenila.“ Och! On si to všimol. Pokrok!

„No...tak snažím sa, lebo aj ja som sa nad sebou nedávno zamyslela a uvedomila som si, že nie som taká akoby som mala byť. Odkedy chodím s Patrikom je to asi lepšie.“ Dosť sme si pred sebou vylievali srdcia, ale bola som rada.

„Má na teba fakt dobrý vplyv.“ Tak s týmto som absolútne súhlasila. Ako sme tak hovorili o „čertovi“, „čert“ sa objavil, zrazu zaklopal na dvere a bol tu. Prišiel Patrik.

„Ahojte!“pozdravil nás, keď vošiel do izby. Mňa pobozkal a Lukášovi podal ruku. Ten mu podal ľavú keďže mal pravú podrezanú.

„Ahoj!“odzdravila som sa mu, keď som už mala voľné ústa.

„Ako sa máš?“spýtal sa Patrik Lukáša.

„Nikdy mi nebolo lepšie.“ Odpovedal mu ironicky.

„Som si aj myslel.“ Zavtipkoval.

„Ako sa má?“ spýtal sa Patrik mňa, keď videl, že normálnu odpoveď Lukáša nedostane.

„Prežije.“oznámila som mu a zasmiala sa.

Medzitým prišli rodičia.

„Kto to je?“ opýtala sa mama „slušne“ ukazujúc na Patrika.

„To je môj priateľ.“predstavila som ho rodičom. Už aj bolo na čase.

„A ty nechodíš náhodou s Miškom?“ mama! Čo jej šibe?!

„Mama! Mišo je kamarát! Veď som ti to už xkrát vysvetľovala!“ jáj. Či ma táto žena dokáže iritovať.

„Jáj? Tak nič....“potom sa už venovala Lukášovi a plesala nad ním, že sa už prebral. My sme s Patrikom vyšli na chodbu.

„Ja svoju mamu raz prozabijem! Tie jej reči.“ Sťažovala som sa Patrikovi.

„Ale pokoj. Aj moja dokáže byť otravná.“ Viem svoje. Keď som chodila s Matúšom, dosť nás chodila kontrolovať do izby....

„No, také sú už mamy.“ Zhodli sme sa Patrik tam so mnou kecal asi ešte hodinku, ale potom išiel domov a aj ja.

            Pospala som si a uvedomila so si, že je večer, tak som išla zasa spať. Snívali sa mi dosť čudné sny. Bola som na tom mieste, kam ma zobral poobede Mišo a bola som tam so svojím priateľom, ale nebol to Patrik, bol to....Mišo....