Stránka mojej tvorby

1.10-štvrtok

            Tak fajn. Rozhodla som sa byť lepšou. Vážne by som sa mala zmeniť a nevyužívať Patrika! Je to fakt dobrý chalan, celkom iní ako všetci pred ním. Že čo ma k tomu priviedlo? Včerajší rozhovor s Lukášom bol celkom prospešný. Budem to brať konečne vážne. K tomuto rozhodnutiu som sa rozhodla hneď po rannej škole.

„Ahoj Peťo!“ veselo som pozdravila nášho šoféra, keď mi otváral dvere na našom aute.

„Ahoj!“ odzdravil sa mi neisto a dosť prekvapene. „Lukáš príde?“ spýtal sa, keď sme už sedeli v aute.

„Nie. On dnes začína len s druhou hodinou. Takže pôjde pešo. Povedal, že sa chce prejsť.“ Dobre spraví mladý. Aspoň sa mu trochu prevetrá rozum.

„Dobre.“ Ach tento Peter! Čo je taký v kŕči?! Aha... Už asi viem-nie je zvyknutý na také milé správanie odomňa. „A inak sa ako máš Peťo?“ chcela soms ním začať konverzáciu, tak som začala takouto obyčajnou, triviálnou otázkou.

„Ja? Dobre, ďakujem za opýtanie.“ No! Táto konverzácia bude ťažšia než som si myslela.

„Veď aj ja. Je krásne ráno. Super, že svieti slnko, nemyslíš?“ počasie. Ďalšia núdzová téma.

„Ano, je vonku pekne.“wau! Povedal viac ako som čakala.

„A ozaj Peter, ja o tebe ani nič neviem. Máš manželku alebo deti?“ fakt ma to zaujímalo, veď neviem nič o našom zamestnancovi.

„Mám. Mám ženu a dvoch synov.“zaujímavé... no môj výsluch pokračoval.

„Fíha. A koľko majú rokov?“

„Štyri obaja. Oni sú dvojičky.“ Jeeeej. Dvojičky.

„Aké milé. A nemáš o nich nejakú fotku?“ som na seba hrdá. Byť milou mi celkom ide.

„Iste.“ Povedal az vrecka mi podával peňaženku, kde mal fotky. Mal veľmi zlatých synčekov. Takí blonďáci. Potom som mu ich pochválila a nakoniec sa Peter aj celkom rozhovoril...

            V škole bola riadna nuda! Ako vždy!

„Ahoj Kari!“ pozdravila ma nadšená Martina. Neviem z čoho bola nadšená a ani ma to nezaujímalo.

„Čaves! A ty čo si taká vysmiata?“ spýtala som sa jej nakoniec, lebo som videla, že na to čaká.

„No... Konečne ma Karči pozval na rande.“ Zvýskla od šťastia. Karči bol chlapec, ktorý sa jej v tej dobe staršne, extrémne páčil. Nebol špatný...

„Tak super! Gratulujem!“ povedala som jej a objalu ju. Potom sme spolu zašli do triedy a nudili sa opčas všetkých siedmych hodín, ktoré sme museli tento deň pretrpieť.

            Po škole som mala mať stretnutie s Patrikom a tak sa aj stalo. Čakala som ho pred našou školou, lebo im o pár minút neskúr končí vyuťovanie a kým príde ku našej škole, to chvíľu potrvá. Zočila som ho už z diaľky, Išiel takým typickým frajerským krokom. Čakala som na moment kedy sa potkne, ale nedočkala som sa. Keď sa priblížil na vzdialenosť 5 metrov, nadšene som mu zakývala. Potom som pobehla oproti nemu a objala ho. No a nasledovala samozrejme pusa.

„Ahoj!Konečne si tu!“povedala som mu s miernou výčitkou.

„Prepáč! Fyzikár bol príliš presný.“ Vysvetľoval mi.

„No, verím ti...A čo ste sa učili, že bol taký presný?“určite nejakú nezaujímavosť. Veď fyzika nikdy nebola zaujímavá. Pfff...

„No využitie Bernoulliho rovnice.“fajn! V živote som nepočula ten pojem, ale neverím, že nejaká idiotná rovnica má využitie.

„Takže ste sa neučili nič. Nejaká blbá rovnica predsa nemá využitie.“povedala som mu so smiechom.

„Ale,ale počkaj! Náhodu tá rovnica má aj praktické využitie v živote. Tak napríklad...“ jaaaaj chlapec! Nepochopil vtip! Tak som mu na ústa priložila prst.

„Patrik! Mňa nezaujíma využitie rovnice. Mňa zaujímajú iné veci.“povedala som mu sladko.

„Čo také?“ no hurá! Došlo mu, že mňa na fyzikálne rečičky nedostane.

„Hm...Tak napríklad...Ako si sa dnes mal?“napadla ma prvá najprimitívnejšia otázka, ktorú som dnes ráno použila aj pri Petrovi.

„Super, lebo už soms tebou.“tieto vety chalai dosť často využívajú. No a baby na ne samozrejme letia. V podstate je to milé...

„Tak to sa teším. Aj ja sa mám dobre, lebo už nie som v škole.“ Zasmiala osm sa v duchu.

„Tak toto bolo hnusné. Mala si povedať, že aj ty a máš dobre, lebo si so mnou.“poučoval ma s miernym úškrnom.

„Ach jaj! Zase som sa pomylila. Hrozné so mnou!“ karhala som sa!

„Nevadi! No tak kam pôjdeme?“spýtal sa ma nakoniec.

„Poďme ku nám. Ešte si u nás aj tak nebol.“navrhla som. A zrejme sa mu to páčilo, lebo sa usmial.

            „Tak vitaj u nás! Toto je môj palác, ktorý si už zvonka videl.“predniesla som slávnostne, keď sme vstúpili do domu. Na malej chodbičke som sa vyzula a on ma opakoval, kabátik som si zavesila na vešiak, ktorý bol pripevnený o stenu vedľa dverí.

„No tak poď! Neboj sa! Nikto tu nie je.“vyzývala som ho, keď stál bezhybne v predsieni. On ma poslúchol a postúpil na moju úroveň.

„Môžem ti niečo ponúknuť?“spýtala som sa zdvorilo.

„No. Ak máš kolu, tak si dám to.“ O chvíľu som bola pri ňom aj s pohármi a s fľaškou koly.

„Nalej si! Ja zatiaľ donesiem koláčiky.“ Hovorila som s úsmevom.

„Ale Kari...nerob si starosti. Ja som ťa sem neprišiel vyžierať.“ Jaj chlapec! Asi nepozná heslo: Keď núkajú, ber!

„Ale prosím ťa! Len sa ti chcem pochváliť, že čo som upiekla.“zaklamala som. Koláče čo som mu niesla, piekla mama pred odchodom.

„No tak sem s  nimi.“to sa mi už páčilo viac. Hneď ako som misku s koláčikmi položila na stôl si bez ponúknutia zobral.

„No! Tak tie sú výborné!“ chválil ma s plnými ústami. Super!

„Len si daj!“ núkala som ho a on sa presviedčať nedal. Mala som podozrenie, že si dokonca strká z nich aj do vreciek, tak z nich ubúdalo, ale boli fakt dobré. Mama vie dobre piecť. Len nechápem, kedy sa to naučila, keď nikdy nie je doma.

Patrik sa u nás najedol na tri dni dopredu, pekne sme pokecali, rozlúčili sme sa a on odkráčal domov!

            Keď tak hodnotím dnešný „dobrý“ deň, kedy som sa snažila byť dobrá, tak musím povedať, že mám sama zo seba dobrý pocit, ale je to nuda. Viac ma baví byť zlomyselnou a zlou. Asi sa k tomu vrátim. Nemôžem v tom nechať predsa Miša samého!