Ako sa zo mňa stala... štetka - Prológ + 1. kapitola
Ako sa zo mňa stala… štetka
Prológ
Život je sviňa. A vy sa ním musíte naučiť pretĺkať sami. Nikdy k vám nikto nepríde a nepodá vám ruku so slovami „Poď, ja ti pomôžem. Zvaľ všetky svoje starosti na mňa.“ Nikdy! Nebývala som takáto. Ako malá som o takomto živote nesnívala. Mala som svoju romantickú predstavu vtipného princa, ktorý mi splní všetko, čo mi uvidí na očiach. Prebuďte sa! Princovia neexistujú!
A tak som sa stala… štetkou. Nie, nie, nezvykla som stávať na „déjednotke“ a nezvykla som stopovať autá koketným mávnutím rúčky. Naučila som sa to robiť prefíkanejšie, pohodlnejšie. A ja vám rada porozprávam môj príbeh.
1. kapitola
Keď mi prišla obálka z UKF-ky, o tom, že ma zobrali na školu, bola som šťastím bez seba. Tie endorfíny, samozrejme, časom vyprchali, ale aj tak som bola rada, že ma vzali na tlmočníctvo/prekladateľstvo. Žiadny vysnívaný odbor, pomyslíte si, no vzhľadom na to, že som ešte začiatkom februára nevedela, čo vlastne chcem študovať, som celkom rada. A to sme mali poslať prihlášky do konca februára! Teda ma prijali. Hurá.
Ďalší problém, ktorý musí potenciálny študent vysokej školy riešiť je ubytovanie. Intrák som nedostala, čiže som si musela hľadať privát. Mala som zdvihnúť kotvy zo svojich rodných Želiezoviec. A teraz sa pýtate, a to kde sú tie Želiezovce?! Je tam koniec sveta? Nie, koniec sveta to nie je, ale je to mestečko pred koncom sveta. Vážne. Skapal tu pes. Už sa aj jeho kosti premenili na prach. Ale pokračujme ďalej. Teda som mala zdvihnúť kotvy a ísť do Nitry. Ako obyvateľku pár tisícového mesta ma to desilo a myslela som si, že ma tam unesú, znásilnia alebo predajú na obchod s bielym mäsom. Keby som len bola vedela, ako ochotne sa budem predávať sama. Zase vás trochu zavádzam. Nikto mi nikdy neplatil, ale veď počkajte. Trpezliví sa dozvedia viac.
Svoje bývanie snov som našla na Hodžovej ulici v Nitre. Výhodou bolo, že to bolo veľmi blízko mojej Filozofickej fakulty, kam som ako tlmočníčka patrila. Prešla som len pred budovou Okresného súdu a mohla som rovno zasadnúť za školské lavice. Krásna predstava, že do školy môžete ísť aj v papučkách. Nie, v skutočnosti som tam nikdy v papučkách nešla.
Do môjho, už spomínaného, bývania snov ma zaviezli v deň pred začiatkom školského roka rodičia na našej, asi dvadsaťročnej, Dacii. Normálne som sa z nej hanbila vystúpiť pred bytom, kde som mala bývať. Napokon som rozpaky prekonala a vystúpila som z auta.
„Ja si tie veci zoberiem,“ povedala som otcovi berúc môj jediný kufor, s ktorým som sa „sťahovala“ do Nitry. Ako ste už mnohí pochopili, nebola som z bohatej famílie. V Želiezovciach sme bývali v trojizbáku. O izbu som sa delila s dvadsaťtriročným bratom, ktorý stále visel našim na krku a živili ho. Áno, pracoval, ale zarábal toľko, že by mu to ledva vystačilo na jedlo. Mama pracovala ako predavačka v Jednote, tiež žiadna sláva. Jediný trochu vyšší príjem prinášal do rodiny otec, ktorý bol šoférom autobusu. Fakt žiadna sláva! No, ale zase som premostila divným spôsobom, späť do Nitry!
„Ja ti to zoberiem,“ nástojil otec a bála som sa, že už-už mi začne robiť hanbu. Tak som teda súhlasila a nechala ho mi vytrepať kufor na prvé poschodie štvorposchodového bytového domu. Bola to taká stará bytovka z komunistických čias, ale bola na tichej ulici, blízko centra. A nájomné nestálo tak nehorázne veľa ako väčšina privátov v Nitre. Preto som sa vykašľala na komfort a rozhodla sa ísť sem.
Vošli sme do bytu, kde som mala bývať. Kľúče mi majiteľ odovzdal, keď som tu bola na zápise. Vtedy som si aj vybrala jednu z dvoch izieb. Tretia bola obývačka. V tej mojej boli dve postele, písací stôl a dve skrine. A aby som nezabudla, zrkadlo ako bonus. Tak to predniesol aj majiteľ. No nenasťahuj sa hneď! Kuchyňa bola drobná, bola tam kuchynská linka, ktorá sa mi zdala, že neudrží ani tie tri taniere, čo v nej boli. Nejaká mi prišla prehnitá. Ale čo očakáva človek za 70 euro v centre mesta?!
Žiadna z mojich budúcich spolubývajúcich tam neboli. Netušila som, kto to mal byť, ale momentálne som bola nastavená tak, že by som vydržala bývať aj s godzilou, nemala som na drahšie a komfortnejšie bývanie. Otca som vyšipircovala z bytu, s mamou som sa rozlúčila cez balkón a užívala si samotu. U nás doma som totiž sama bola naposledy asi… keď sa zamyslím, nikdy!
Vošla som teda do svojej izby, vybrala si, podľa môjho názoru, tú strategickejšie lepšie postavenú posteľ a začala si na nej vybaľovať veci. Za hodinu som bola hotová a normálne som sa začala nudiť. Zašla som teda do obývačky, zapla televízor značky Tesla, boli to tuším prvé z farebných televízorov a zahľadela sa do programu miestnej nitrianskej televízie. Už-už ma išlo poraziť z reklamy na strechy najvyššej kvality, ktorú ponúka nejaká nitrianska firma, keď som v tom začula štrkot kľúčov. Narovnala som sa na sedačke a tvárila sa, že ma program hrozne zaujíma. Počula som približujúce sa kroky. Kroky zastali.
„Ahoj!“ pozdravilo ma vysmiate blonďavé dievča.
„Čauko!“ odzdravila som sa a tiež sa usmiala. Postavila som sa, a ako slušnosť káže, podišla k nej a podala jej ruku so slovami: „Som Simona.“
„Laura,“ zaštebotala a chmatla mi ruku. „Máš krásne vlasy!“ znela jej ďalšia veta. Trochu som sa začervenala a úprimne povedané aj začudovala. Neviem, akej krásy videla na mojich do pol chrbta siahajúcich hnedých vlasoch. Ale poďakovala som jej a tiež ju pochválila.
„Ako vidím, už si sa nasťahovala,“ zakričala mi z izby, keď videla, že som si už navliekla aj obliečky na posteľ.
„Áno, páčila sa mi táto izba,“ odvetila som jej a nenútene sa postavila do prahu medzi dverami.
„Bude ti vadiť, ak sa k tebe prisťahujem?“ spýtala sa ma.
„Nie, pokojne,“ odvetila som s úsmevom. Je lepšie, ak sa ku mne nasťahuje ona, ako nejaká iná nepríjemná spolubývajúca. Laura vyzerala byť v pohode.
Bolo osem hodín, s Laurou sme si povedali, že by to chcelo nejaké jedlo. Uvarili sme si teda polotovarové cestoviny, ktoré jej nabalila mama s prísľubom, že nabudúce varím ja. Práve som umývala riad, keď sme začuli štrkot kľúčov vo dverách. Obe sme sa na seba pozreli a pomalým krokom prešli do predsiene.
Do bytu sa vovalili tri dievčatá vysmiate až strach. S Laurou sme sa na seba pozreli a vybuchli do smiechu. Na to sa tie tri baby na nás prekvapene pozreli a tiež sa dlho neudržali, a tak sme sa už o chvíľu zoznamovali. Volali sa Janka, Paula a Erika. Boli to bývalé spolužiačky zo strednej školy, a tak im aj vyhovovalo, že sme im nechali voľnú tú trojposteľovú izbu.
O desiatej večer sme už mali nohy povykladané na stole v obývačke a popíjali víno, ktoré doniesla Paula. Začínala som sa cítiť ako príživník. Ale riadim sa heslom „Keď ponúkajú, tak ber!“ Jedno bolo isté, život na priváte si obľúbim. Akurát musím nájsť spôsob, z čoho to tu všetko vyplatím…
Nuž a veľa spomínaná nová kniha začala. Už z názvu vám je zrejme jasné, že to bude niečo fakt zaujímavé. Verím, že sa vám bude páčiť, lebo najbližších pár mesiacov sa budeme stretávať práve s osobou Simony Vansovej a jej príbehom :) Enjoy!
perfis
(zuzi, 16. 9. 2014 21:25)