Ako sa zo mňa stala... štetka - 9. kapitola
9. kapitola
Zložiť si z očí tie trápne ružové okuliare bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať! Nepozerať sa viac na svet skreslene bolo spočiatku divné. Bola som zvyknutá byť k ľuďom milá a tak. No jasné, že som sa nezačala byť mrchou hneď. Chcelo to postupnú premenu. A ani tá premena nemala byť schválna. Dialo sa to samovoľne.
Pamätám si na to, že keď som bola malá, mohla som mať asi tri roky, mali sme doma jeden priesvitný ružový igelit. Teda, vlastne sa možno ani nepamätám, ale mala som fotku, na ktorej som tento igelit držala v ruke a sedela som v maminom lone v kuchyni za stolom. A z nejakého divného psychologického hľadiska je dokázané, že človek tým, že mu o nejakej spomienke rozprávajú, sám si začne myslieť, že sa na to fakt pamätá. Ale mojím cieľom nie je rozoberať psychológiu. Pointou tohto srdcevrúceho príbehu s ružovým igelitom je len to, že sa cezeň strašne rada pozerala, lebo sa mi páčilo, ako obyčajný fádny svet zrazu ožil a pôsobil veselo.
Mám pocit, že som v takomto druhu klamstva žila 19 rokov aj ja. Žila som v predstave, že láska existuje a čakala som na svojho princa na bielom koni. Vôbec som sa netrápila tým, že žiadny neprichádzal, nahovárala som si, že veď ešte mám čas. Čas naozaj mám, ale princ na bielom koni neexistuje.
Prišiel november. Počasie sa zo dňa na deň ochladilo. Predstavte si to najkrutejšie jesenné počasie. Dážď, tma už o tretej popoludní, presne takéto dni som zažívala aj ja. Teraz by sa hodilo povedať niečo v zmysle, že preto sa práve na jeseň páchajú najčastejšie samovraždy, no pravdou je, že sa to deje skôr v období Vianoc. Ale zase som mimo témy. Poďme na niečo skutočne zaujímavé!
Bol utorok a ja som mala namierené k Burdovcom. Začalo sa už stmievať. Autobusom číslo deväť som sa vyviezla na Zobor, nezabudla sa pokochať krásnym výhľadom a potom som už kráčala k sivo-fialovému domu. Angela mi otvorila triezva. Lukáš mi potom vysvetlil, že je to vraj kvôli tomu, že k nim mal prísť v ten deň jeho otec dohodnúť sa ohľadom výživného. Dokázal o tom hovoriť pomerne otvorene, čo ma dosť zarážalo a ja som nevedela, ako sa mám správať. Angela mi tiež sľúbila, že mi dá nejaké svoje veci, ktoré už nenosí. Asi sa na mňa nemohla už pozerať v tých handrách, v ktorých som chodila.
„A aký máš vlastne s otcom vzťah?“ spýtala som sa Lukáša, keď sme skončili s angličtinou a ja som sa pomaly zberala na odchod.
„Fajn,“ odvetil stroho. Takáto odpoveď nikdy nie je dobrá.
„Chodí sem často?“ pokračovala som vo výsluchu.
„Ani nie,“ pokýval hlavou a hrabal sa medzi videohrami, ktoré sa chystal hrať.
„To mi je ľúto,“ hlesla som a v mysli sa fackovala, že som s takouto témou vôbec začala.
„Aj mne,“ odvetil a ja som nedokázala zniesť viac rodinnej drámy, odišla som.
Pána Burdu som síce nepoznala, ale predpokladala som, že keby som ho stretla, neváhala by som mu vynadať za to, ako opustil svoju rodinu, viackrát podviedol svoju manželku a následne z nej spravil alkoholičku.
„Angela!“ zakričala som do prázdneho domu. Nikde som ju nevedela nájsť. Chcela som, aby mi dala peniaze a tie sľúbené šaty.
Chvíľu som čakala, či sa nezjaví, ale nič sa nedialo. Tak som sa rozhodla ísť do zakázanej komnaty. Nikdy mi nepovedala, že tam ísť nesmiem, ale ísť do rodičovskej spálne je proste tabu. Aspoň ja som to tak vnímala.
Dvere bolo odchýlené. Na chodbu prenikal tenký pás svetla. Takže bola tam, pomyslela som si. Zaklopala som na dvere a spýtala sa, či smiem vojsť. Odpoveď neprichádzala.
„Angela?“ ozvala som sa nevinným hláskom, ktorý ju v duchu preklínal, lebo sa bála, že kvôli nej zmeškám autobus.
Odvážila som sa teda vojsť. Tá sviňa tam nebola! Ale z kúpeľne viedli ešte jedny dvere do kúpeľne. Prešla som k nim a prudko som ich otvorila, nemala som už čas na opatrné krôčiky. Keď som uvidela kúpeľňu, skoro som spadla z nôh. Angela ležala na zemi, opretá o vaňu a okolo nej bolo plno tabletiek a rozliate víno. Vedľa nej bol pohodený rozbitý rám a z neho vybratá fotka. Bola na nej ona, zrejme, so svojím mužom, ale jeho tvár bola celá doškriabaná, dala sa vidieť len jeho sivá košeľa s čiernou kravatou. Fotka bola robená niekde v divadle. Až potom mi to doplo: táto nenormálna žena sa pokúsila o samovraždu! Predsa len to prichádza v jeseni!
Pohotovo som k nej skočila a začala ju preberať. Fackala som ju, obliala som ju dokonca studenou vodou a potom sa naveľa-naveľa prebrala a jej prvá reakcia bola, že ovracala dlážku vedľa seba. Bol to hnusný pohľad. Priala by som si mať so sebou ružové okuliare. Alebo najlepšie nejaké nepriehľadné, aby som to vôbec nevidela.
„Angela! Čo to robíš?!“ štekla som po nej, keď začala prichádzať k sebe.
„Ja na tomto svete už nechcem byť,“ nariekala.
„Ani ja nechcem robiť veľa vecí, ale máš syna, ktorý ťa potrebuje. Takto sa matka nespráva!“ dohovárala som jej a koledovala som si o vyhadzov, ale Lukáša mi bolo fakt ľúto.
„Máš pravdu, ja viem, ale ja som taká nešťastná,“ plakala a zvalila sa na zem do vína a rukou do svojich zvratkov. Začínalo napínať aj mňa.
„Prestaň sa ľutovať! Chceš, aby ťa takto videl? Okamžite sa pozbieraj!“ zvyšovala som na ňu hlas pre efekt.
„Nechcem, ale ja už naozaj ďalej nevládzem, chcem zomrieť…“ plakala.
„Angela, okamžite sa pozbieraj! Lukáš potrebuje matku!“ zrevla som na ňu a to ju akosi prebralo a začala sa dvíhať zo zeme, samozrejme, s mojou pomocou.
Angela sa osprchovala, pomohla som jej obriadiť kúpeľňu a potom som ju uložila do postele. Netušila som, že budem robiť aj baby-sitting.
„Neskutočne si vážim, čo si pre mňa urobila,“ hovorila mi, keď už ležala v posteli a ja som sedela na kraji jej posteli. Lukáš zrejme ani netušil, že som ešte tam.
„To je v pohode, len mi sľúb, že už podobnú hlúposť nespravíš,“ povedala som jej so vztýčeným ukazovákom.
„Áno, áno, sľubujem,“ prikyvovala a vyzerala, že to myslí fakt vážne. Uvedomila si, že zašla priďaleko.
„Tak ja už teda pôjdem,“ povedala som jej a postavila sa.
„Tak v tých dvoch taškách máš tie veci, čo som ti sľúbila a vezmi si aj peniaze,“ hovorila mi ukazujúc na svoju peňaženku.
„Peniaze nechcem, ďakujem za veci. Maj sa!“ rýchlo som sa s ňou rozlúčila.
Chcela som čo najrýchlejšie vypadnúť z toho domu.
Autobus je neskutočné miesto na premýšľanie! Ako som tak cestovala, prehrávali sa mi práve odohrané spomienky mysľou. Angela musela byť neskutočne zúfalá, keď spravila niečo takéto. Ale ja samovrahov nikdy nepochopím.
Prišla som do bytovky. Na prvom poschodí som cítila silný cigaretový dym. Prešla som na koniec chodby a vyšla na spoločný balkón, sedel tam Milo a fajčil.
„Daj aj mne,“ povedala som mu a klesla na umelohmotnú bielu stoličku vedľa neho. Tašky s oblečením som si položila vedľa seba.
„Nič ti nedám,“ odvetil a fajčil si ďalej.
„Ty si ale skúpy!“ urazila som sa.
„Keby si si pýtala žuvačku, dám ti, ale podporovať rakovinu pľúc nemienim,“ povedal a poriadnu si potiahol.
„Hlavne, že podporuješ vlastnú rakovinu. Vy ľudia ste hlúpi!“ zvolala som.
„A ty si snáď bytosť z inej planéty?!“ zasmial sa a zahasil cigaretu, aby ma nedráždil.
„Asi áno,“ odvetila som a oprela si hlavu o ruky.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ma a zdalo sa mi, že mám jeho plnú pozornosť. Tak som mu teda vyrozprávala celý príbeh s Angelou a on len híkal a ochkal.
Jeho rada znela, aby som si to všetko nepripúšťala k telu, každá rodina má vraj svoje trápenia a problémy.
Bolo deväť hodín, keď som uzimená prišla domov. Baby ma hneď obkolesili, lebo videla v rukách dve plné tašky. Nevšimli si moje skutočné trápenia a ja som svoj pocity nechcela prenášať na ne, tak sme sa celý večer venovali analýze mojich nových šiat. Angela sa teda zbavila riadne pekných kúskov. Bolo tam niekoľko blúzok, pulóvrov, šiat, dokonca nejaké parfumy, z ktorých chýbala len polka a tiež tri páry topánok, ktoré mi sadli ako uliate. A, samozrejme, všetko bolo značkové! Už som sa tešila, ako si jednu z tých vecí oblečiem na seba a Zuzane ukážem, že nie som taká chudera, ako si myslela.
Komentáře
Přehled komentářů
Perfektne!! :))) ja som taka dost do mody takze dufam ze v dalsej casti este lepsie opises to oblecenie :D
skvele!!!
(karin, 1. 12. 2014 16:11)