Ako sa zo mňa stala... štetka - 7. kapitola
7. kapitola
Víkend plný Mila! A mala som toho toľko naplánované. Chcela som sa konečne začať učiť Fonetiku a Teóriou literatúry. Viete čo som robila namiesto toho? Pozerala s Milom našu stužkovú a smiala sa na našich exspolužiakoch.
A v stredu prišiel na psa mráz. Mali sme fonetiku.
„Takže ste si mali pozrieť neutralizácie a alternácie, mám pravdu?“ ozval sa môj drahý zakomplexovaný učiteľ Urban.
Zopár horlivcov mu prikývlo, ja som sa len pozerala do lavice, aby mu ani náhodou nenapadlo ma vyvolať.
„Vieš to?“ spýtala sa ma Nika.
„Vôbec…“ zvraštila som čelo a opakovala si, aby som sa ani náhodou nepozrela do Urbanových očí.
Nejdem vás nudiť nudnou prenudnou teóriou fonetiky a poviem vám len toľko, že ma Urban vyvolal, zvozil ma pod čiernu zem, ja som mala chuť vyskočiť von oknom, keď som odchádzala od tabuli a povedal mi, že ak nabudúce nebudem vedieť, poletím zo semináru. A to všetko kvôli Milovi!
Kvôli tomuto som mala celý večer zlú náladu. Laura aj ostatné baby sa mi prihovárali, ale ja som len sedela na gauči a kukala na telku. Paule sa podarilo objaviť viacero staníc ako mestskú nitriansku TV. Ani len Panelák ma nedokázal rozveseliť!
Nadišiel piatok a ja som išla opäť k Burdovcom. Pri zvonení na zvončeku som si už predstavovala, ako bude Angela vyzerať. Akurát som sa nevedela rozhodnúť, či bude mať rozmazanú modrú alebo čiernu očnú linku. Striedala len tieto dve farby.
Keď mi však otvorila, div som zo schodov nespadla. Angela bola nahodená v čiernych kokteilových šatách, mala čierne lodičky a náhrdelník z perál. Chvíľu som na ňu len zízala, až potom som ju pozdravila. Keď som vošla dnu, zbadala som, že v obývačke sedí viacero podobne oblečených žien. Sedeli vyrovnane na gauči a rozmýšľala som, ako dlho vydržia sedieť v takej vzpriamenej polohe.
Išla som teda radšej za Lukášom.
„To čo sa deje u vás v obývačke?“ spýtala som sa Lukáša, keď som došla k nemu do izby.
„Mamine každomesačné schôdzky s jej priateľkami,“ odpovedal mi zvláštnym tónom. Mala som pocit, že nie je veľmi rád týmto schôdzkam.
„Aha,“ vzdychla som si a chcela sa konečne začať učiť.
„Tak som rozmýšľal…“ ozval sa po chvíli. Toto nebolo dobré znamenie. „ja viem, že je medzi nami veľký vekový rozdiel, ale nedokázala by si sa cez to preniesť?“ spýtal sa a pozeral na mňa psími očami. Keby som mala štrnásť rokov, počúvala Justina Biebera a nosila tričká s Hannou Montanou, možná by som sa do neho aj buchla. Ale mala som už 19 a pomer s o 5 rokov mladším puberťákom nehrozil.
„Lukáš… mala som pocit, že sme si to minule vysvetlili, nie?“ začala som mierne.
„Áno, ale keď ja na teba stále myslím,“ presviedčal ma.
„To je síce krásne, ale naozaj si skús nájsť niekoho vo svojej vekovej kategórii,“ odvetila som mu a pohladila ho po pleci. On stuhol. Chudák chalan. Hormóny s ním riadne hádžu!
Keď som odchádzala od Lukáša, obývačka už bola prázdna. To bola nejaká krátka schôdzka, pomyslela som si. Tak som zašla za Angelou.
„Bavili ste sa?“ prihovorila som sa jej, keď som ju našla samú sediacu na gauči ako zíza pred seba a v ruke drží pohár vína.
„Samozrejme,“ odvetila s úsmevom. „Sadni si,“ ponúkla mi. Ja som na chvíľu oľutovala, že som chcela byť k nej milá a íšla sa jej prihovoriť. Nedokázala som si predstaviť, o čom sa s ňou asi tak mám baviť.
„Vďaka,“ sadla som si po chvíli váhania vedľa nej.
„Dáš si víno? Biele alebo červené?“ spýtala sa ma. Tak s týmto som rozhodne nepočítala.
„Červené,“ odvetila som po chvíli.
„Aj ja ho mám radšej. Vždy rýchlejšie zaberie a ja rýchlejšie zabúdam,“ vzdychla si. Fakt ma zaujímalo, na čo chce zabudnúť, ale neprišlo mi vhodné sa jej na to pýtať. Dúfala som, že mi to povie sama.
„Na zdravie!“ štrngla som jej o pohár, ktorý vďaka môjmu nárazu skoro vyliala. Začínala byť pripitá.
„Vieš, Simona, nikdy sa nezaľúb,“ začala prednášať, „neviem, načo je láska vôbec dobrá. Ty niekoho miluješ a on ťa len využije.“ Dopila svoj pohár a neváhala a naliala si ďalší.
„Stalo sa vám niečo zlé?“ spýtala som sa ako idiot. Mala som chuť si dať po hube, ale nenapadlo mi nič lepšie, čo by som mala povedať.
„Zlé? To najhoršie, čo sa môže stať! Môj manžel…“ vzdychla si a z očí sa jej začali rinúť slzy.
„Nemusíme o tom hovoriť,“ povedala som jej.
„Nie… To je v pohode. Boli sme manželia sedemnásť rokov. Brali sme sa z lásky, nie tak ako to býva dnes. Dievča otehotnie, a tak sa dvaja mladí vezmú. Nie… My sme sa brali naozaj z lásky. Boli sme síce mladí, ale vedeli sme, že sme jeden pre druhého stvorení. On si to zrejme nemyslel…“ rozhovorila sa.
„On vás podviedol?“ nabrala som odvahu a spýtala som sa.
„Či ma podviedol?“ zamyslela sa nad tým. „Podviedol ma a nie raz. Stal sa z toho u neho akýsi zvyk. A odo mňa očakával, že sa s tým naučím žiť a budem mu to tolerovať, aby on v spoločnosti vyzeral ako človek majúci dokonalú rodinu, dokonalý život,“ povedala.
„To mi je ľúto,“ šepla som.
„Nemusí, to je už aj tak jedno… Keď som sa vzbúrila proti tomuto, vyhlásil, že som pijanka a robí to len kvôli tomu, že pijem,“ zvýšila hlas a vyliala do seba ďalší pohár. Ja som ledva mala odpité z môjho, ona medzitým už liala do seba tretí pohár.
„To ma mrzí,“ povedala som opäť niečo „súcitné“. Fakt som nevedela, ako reagovať na niečo takéto.
„Láska neexistuje,“ vzdychla, „ak si raz pomyslíš, že si ju našla, bude to len klam. Nedaj sa oklamať. Buď múdra a nikdy sa nezaľúb, potom to tak nebolí,“ hovorila ďalej.
„Toto nehovorte. Váš muž nie je jediný muž na svete. Niekde ten pravý na vás určite čaká,“ povedala som jej a podporne jej chytila ruku.
„To si nemyslím, ale si veľmi milé dievča. A nevykaj mi, nie som až taká stará ako vyzerám,“ povedala a zasmiala sa.
Tak som si teda v tento deň so svojou šéfkou potykala, vyliala si svoje srdce a ja som zo Zoboru odchádzala zdeptaná ako nikdy. Síce som zaľúbená ešte nikdy nebola, no verila som, že raz lásku nájdem. Že niekde po svete chodí človek, ktorý bol súdený mne. A teraz mi Angela povie, že láska neexistuje?!
Prišla som do našej bytovky. Celý ten čas som myslela na rozhovor s Angelou. V hlave mi zneli jej slová a hlavne som cítila tú bolesť, s akou vyslovovala všetky slová. Angela žena sklamaná láskou. Myslím, že som ešte nikoho takto smutného a sklamaného nevidela.
„… áno, Lucka, aj ja ťa ľúbim,“ začula som z chodby, keď som došla na naše poschodie. Chvíľu som zostala za rohom, odkiaľ ma hovoriaci nevidel. No aj napriek tomu, že som nevidela žiadny ksicht, spoznala som Milov hlas.
Keď ma zbadal, na rýchlo sa s hovoriacou rozlúčil.
„Počuj Milo!“ začala som zostra, „Ty si veľmi odvážny, keď takéto rozhovory vedieš pred našimi dverami, za ktorými môže byť Laura,“ zaštekala som na neho.
„Upokoj sa, Laura pred chvíľou odišla aj s babami, vraj, do mesta,“ odvetil a flegmaticky si vložil ruky do vreciek. Mala som ho chuť nakopať! Práve som prišla od Angely, ktorú muž podvádzal a koho nestretnem na chodbe? Mila, ktorý podvádza Lauru.
„Nie je ti ani trochu ľúto Laury?“ spýtala som sa ho priamo.
„Vieš čo? Nie je! Prečo by malo byť?“ odvetil mi a na potvrdenie svojho „mámvpičizmu“ sa oprel o stenu a provokačne na mňa pozeral.
„Že prečo? To dievča k tebe očividne niečo cíti. Dúfa, že sa medzi vami vyvinie nejaký vzťah. Ak ju nechce, rovno jej to povedz a nezahrávaj sa s ňou. Ja som s ňou na izbe a ja budem počúvať jej náreky,“ povedala som mu a snažila som sa pôsobiť čo najpokojnejšie. Ale môj tlak bol rozhodne vyšší ako by sa patrilo.
„Dúfať môže… ale nič viac z toho nebude. Na občasné ‚čáry-máry‘ mi je dobrá, nič viac od nej nechcem,“ odvetil a vytiahol mobil z vrecka, lebo mu cinkol. Hlasno sa zasmial. Viac mi nebolo treba.
Prudko som vošla do nášho bytu a zabuchla pred ním dvere.
Bola som fakt v ťažkom položení. Nevedela som, či povedať Laure o Milovej skutočnej povahe, alebo ju radšej nechať v sladkom nevedomí. Najhoršie bolo, že keby som sa rozhodla pre ktorúkoľvek možnosť, vyšla by som z toho ako tá zlá len a len ja.
cool
(nina, 11. 11. 2014 21:23)