Ako sa zo mňa stala... štetka - 6. kapitola
6. kapitola
Od kedy som začala chodiť doučovať Lukáša Burdu, stalo sa už dosť vecí. Okrem toho, že sa mladý zlepšil v angličtine, mi už stihol vyznať aj lásku. Stalo sa to asi takto:
Bol piatok a ja som prišla k nim domov. Angela ma privítala tak, ako vždy: s pohárom vína a s rozmazanými šminkami po celom ksichte. Už som si na ňu zvykla. Celkom by ma zaujímalo, ako vyzerá, keď nie je pripitá.
Išla som teda ďalej. Zašla som za Lukášom. Sedel vo svojej izby a hral sa na Xboxe, vedľa neho iPhone a na iPade pustený Facebook. Typické dieťa bohatých rodičov. Keď sme už pri tých rodičov, o jeho otcovi som zatiaľ nič nevedela. No neprišlo mi nejaké vhodné sa na to pýtať Angely či samotného Lukáša.
„Čau!“ pozdravila som mladého a on trocha nadskočil. Bol príliš zamestnaný hrou.
„Ahoj, Simi,“ pozdravil ma. Väčšinou sa zvykol správať ako chuligán, ktorý na všetko kašle a má to, veď viete kde. Dnes vyzeral tak trochu ako zľaknutá srnka.
„Čo nové?“ spýtala som sa ho. Vždy som začala niečím podobným na odľahčenie situácie, aby som ho nešokovala hneď učením. On mi vždy povedal, že nič a tak som navrhla, aby sme sa začali učiť. Tento raz vyskočil na nohy, vypol Xbox, odhlásil sa z Facebooku a pristúpil k svojmu písaciemu stolu. Otočil sa mi chrbtom a chvíľu sa prehrabával v zásuvke.
„Mám pre teba niečo,“ povedal prudko a dvoma krokmi stál pri mne. V rukách zvieral kus papiera, ktorého dva rohy boli trochu pokrčené. Zatiaľ som nevidela, čo je na ňom. „Na!“ podal mi ho. Ja som ho vzala a pozrela sa. Na obrázku bola kresba. Bolo na nej dievča, ktoré sa na mňa podobalo, ale bola som si celkom istá, že to nie som ja. Bola oveľa krajšia. Vyzerala priam dokonale.
„To je fakt krásne. Kto to je?“ spýtala som sa ho trochu dojatá.
„Ty,“ odvetil jednoducho.
„Ja?“ vyvalila som na neho oči.
On len prikývol a čakal na moju reakciu.
„Teda Lukáš, ja som nevedela, že ty takto krásne kreslíš. Ale toto ja byť nemôžem, je to fakt úžasné,“ povedala som mu konečne niečo dlhšie. Zrejme čakal na nejaký takýto môj predslov.
„Ale si to ty,“ povedal a pohol sa mojím smerom a chytil ma za ruku. Toto si mladý napozeral v nejakom romantickom filme?! Trochu som znervóznela a začervenala sa.
„Simi, ja som do teba zaľúbený,“ povedal proste. Toto obdivujem na deťoch. Neboja sa povedať, čo cítia. Ale ja som sa v tom momente mala chuť prepadnúť sa pod zem.
„Oh… Naozaj?“ znela moja prekvapená reakcia.
„Áno,“ a mladý sa približoval ešte bližšie.
„Lukáš, pozri, ty asi tušíš, že takéto niečo nie je možné, že?“ pozrela som sa mu hlboko do očí a vážne povedala.
„Prečo by nebolo?“ spýtal sa ako decko a ja som ho mala chuť prefackať, aj keď mi nakreslil takú peknú kresbu.
„Som od teba oveľa staršia a tak… Myslím, že si super chlapec, ale hľadaj si niekoho vo svojom veku,“ rozhodla som sa byť úprimná a takto úprimne som mu to povedala.
„Okej, ale toto si nechaj aj tak,“ povedal pokojne.
Nečakala som, že to vezme s takým stoickým pokojom. Chvíľu som na neho zízala a po chvíli sám navrhol, aby sme začali s učením.
Od Burdovcov som v ten deň odchádzala ako obarená horúcou vodou. Bolo mi trápne sa pozrieť na Angelu. Tak som si len vzala peniaze a letela som von s výhovorkou, že zmeškám autobus. Potom som sa desať minút triasla na zastávke.
Vystúpila som z mestskej a zrýchleným krokom som išla k našej bytovke. Presne, keď som vystúpila začal pršať studený dážď a fúkať vietor. To ako naschvál! Bol koniec týždňa a ja som vedela, že nikto nebude doma. Ani jedná z báb tam na víkend nezostávali. Zrejme nemali doma brata a jeho tehotnú frajerku, ktorí ich vyhosťovali z vlastnej izby. Prechádzala som práve okolo Filozofickej fakulty, keď v tom som začula, že niekto kričí moje meno. Otočila som sa a zbadala, že za mnou beží Milo.
„Nezdržuj! Mokneme!“ zakričala som na neho, keď bol už skoro po mne.
„Tak bež rýchlejšie,“ odpapuľoval mi a predbehol ma. To ma vyprovokovalo a rozbehla som sa za ním. Ako som tak bežala, samozrejme, som poskákala do všetkých najväčších mlák a nielenže som bola mokrá zhora, premočili sa mi aj topánky.
„Prvý!“ zvolal, keď dobehol pod striešku, ktorá bola vo vchode do bytovky.
„To nie je fér. Mala som výrazný náskok, podvádzal si!“ ohradila som sa a buchla ho do ramena.
„Určite, len nevieš prehrávať,“ zasipel, ale všetko bolo v medziach srandy.
„Ja? Som ten najlepší prehrávač!“ odvetila som mu a keď som si uvedomila, čo za hlúposť som vlastne povedala, musela som sa smiať.
„Nepamätáš si už na ten súdny proces z občianky, kde si mala prehrať? Ale natoľko si vymýšľala a hľadala dôkazy,“ pri tomto poslednom slove spravil imaginárne úvodzovky do vzduchu, „že si napokon vyhrala.“
„Pamätám! A vyhrala som právom. Bola som dobrý prokurátorka,“ povedala som a drkotala zubami. „Mimochodom, otvoríš už konečne tie dvere?“
Milo odomkol a dostali sme sa dnu. Slimačím krokom sme sa vyštverali na naše prvé poschodie. Celý čas sme sa samozrejme podpichovali. Teda podpichoval len on mňa, že neviem prehrávať a že súdny proces som vtedy mala prehrať.
Došli sme pred naše dvere.
„A inak ako to, že si tu na víkend?“ spýtala som sa, keď som si znova uvedomila, že je koniec týždňa.
„Nechcelo sa mi ísť domov a tu budem mať pokoj,“ odvetil.
„Budem ťa chodiť otravovať,“ zaškerila som sa.
„Len, aby to nebolo presne opačne,“ povyhrážal sa. „Nedáš si čaj? Ja by som sa celkom rád zohrial,“ dodal.
„Tak skoč do postele,“ odvetila som mu sarkasticky.
„Sám by som sa tam nudil,“ odvetil a flirtovne sa na mňa usmial.
„Hm… tak to mi je ľúto. Laura šla domov na víkend,“ povedala som mu a v duchu si myslela: jedna-nula pre mňa!
„No dáš si ten čaj, či nie?“ spýtal sa ešte raz.
„Ale áno…“ súhlasila som napokon a o chvíľu som sa ocitla v ich luxusnom byte už po druhýkrát.
„Cíť sa tu ako doma,“ predniesol zdvorilostnú formulku a zmizol v kuchyni.
Ja som si teda dala dole kabát a prestrela ho na stoličku blízko pri radiátore.
„Za chvíľu sa vrátim, idem si dať na seba niečo suché,“ prišla som hovoriac do kuchyne za Milom.
„Za to nechoď k sebe, dám ti nejakú mikinu,“ odvetil.
„Milo, bývam len oproti, hneď som späť,“ povedala som a zmizla u seba v byte. Hodila som na seba suché tričko a legíny a o päť minút som už bola zase u Mila.
„Vonia pekne,“ povedala som, keď Milo niesol čaj. Ja som bola usadená v obývačke s nohami prekríženými v tureckom sede. On sa medzi časom tiež prezliekol.
„Dal som do toho rum. Samotný čaj by asi tak veľmi nezahrial,“ povedala a zaškeril sa.
„Čo ti to vytŕča z tej tašky?“ spýtal sa ma, keď sa zahľadel na moju dopoly otvorenú tašku. V tej chvíli som oľutovala, že som ju nevzala „domov“.
„Ach toto?“ vytiahla som celú kresbu, „to som dostala od Lukáša, učím ho angličtinu,“ vysvetlila som mu.
„Takže Lukáš? Nejaká sexy dvadsiatnik?“ zaškeril sa Milo.
„Nebolo by zle… Ale je to len 14-ročný pubertiak, ktorým sáču hormóny jedna radosť. V jednej chvíli sa na mňa ledva pozrie a v druhej mi už vyznáva lásku obrázkom,“ odvetila som so sladko-kyslím úsmevom.
„Ale je to fakt pekné,“ skonštatoval Milo.
„Je… Len škoda, že nenakreslil mňa,“ odvetila som a vzala čaj do ruky. Šálka bola horúca, no ja krava som si z neho aj tak chcela odpiť.
„Ale jasné, že si to ty. V plnej krásne,“ povedal a ja som sa čudovala jeho milote. Na gympli sme sa takmer nebavili a teraz sa obávam, že ma o chvíľu začne baliť. V tomto som si odpila z čaju a keďže bol nenormálne horúci, najprv som ho len vypľula na gate, no potom som neudržala ani hrnček a jeho obsah skončil na mojom tričku. Skoro som sa posrala od bolesti“
„Ahh!“ skríkla som a vyskočila na rovné nohy. Milo vyskočil tiež a len poskakoval okolo mňa.
„Do riti!“ kliala som ďalej.
„Daj to dole,“ začal mi Milo vyzliekať tričko.
„Isto! Prestaň,“ zahriakla som ho a odstrkovala jeho ruky zo mňa.
„Budeš tam mať popáleniny, daj si to dole!“ slovo „popáleniny“ ma dostatočne vystrašilo a tak som si dobrovoľne vyzliekla tričko a zostala v prítomnosti Mila, najväčšieho sukničkára, akého som poznala, len v podprsenke.
„Daj mi niečo na seba,“ zaštekala som po ňom, keď na mňa zízal a zabudol pri tom dokonca zavrieť aj ústa.
„Mne sa ten pohľad celkom páči,“ odvetil a pozeral sa ešte provokatívnejšie.
„Milo!“ zvýšila som hlas a on sa pobral do svojej izby a doniesol mi svoje tričko.
Ja som si ho netrpezlivo obliekla a potom to svoje zašla oprať do ich kúpeľne, ktorá tiež sršala luxusom. Oni mali vaňu s vírivkou!
„Si v pohode?“ spýtal sa ma Milo, keď som sa vrátila celá červená v tvári. Ten čaj ma riadne rozohrial. Akurát som si myslela, že ma rozohreje zvnútra, nie zvonka.
„Jasné,“ pritakala som a sadla som si na gauč, ktorý už medzitým stihol obriadiť. Bol kožený, takže sa čaj nevsiakol dnu.
„Dajme si teda aspoň z toho rumu,“ povedal nesúc fľašku rumu a dva poháriky.
Dali sme si teda po dvoch pohárikoch a ja som hneď cítila ako mi teplo a červeň stúpajú do hlavy a hlava mi miestami samovoľne išla buď na jednu, alebo na druhú stranu.
Bavili sme sa celkom dobre. Bolo už desať hodín a fľaška rumu bola prázdna. Celý večer sme strávili spomienkami na gympel. Bolo tam fakt super. No mala som chuť začať aj nejakú aktuálnejšiu tému.
„Ty Milo a čo je s tebou a s Laurou?“ spýtala som sa a podoprela si už spomínanú odkväcávajúcu hlavu rukou.
„No nič… čo by bolo?“ pozrel na mňa ľahostajne.
„Ona je do teba celá zbláznená,“ povedala som a čakala na jeho reakciu.
„Mňa to netrápi. Je len jedna z mnohých,“ povedal. Takže od gympla vôbec nevyspel. Stále hľadal len jednorazové záležitosti.
„Ak jej zlomíš srdce, jej náreky budem musieť počúvať ja, keďže som s ňou v izbe,“ povedala som výhražným tónom.
„Tak to by si si mala kúpiť štuple do uší,“ zachechtal sa a ja som ho capla do ramena.
Okolo jedenástej som uznala za vhodné ísť spať. K sebe „domov“. Aj napriek jeho presviedčaniu, aby som ešte zostala. Bol to fakt zaujímavý deň. Čo sa týka toho Lukáša, bojím sa len toho, že na mňa zanevrie a povie mame, že som zlá učiteľka a nebude chcieť, aby som k nim chodila. A k Milovi sa radšej nevyjadrujem. Ale bola s ním sranda.