Ako sa zo mňa stala... štetka - 5. kapitola
5. kapitola
Moja business kariéra sa ani nemohla rozbehnúť lepšie. Bol tretí týždeň, ako som chodila na vysokú a už sa mi začalo dariť.
Hneď v prvý deň tretieho týždňa som mala telefonát od nejakej šesťdesiatpäťročnej paničky, ktorá sa na staré kolená nudí a chcela by sa naučiť po anglicky. S radosťou som jej povedala, že k nej prídem na ďalší deň. Tak aj bolo.
„Dobrý deň, poďte ďalej,“ otvorila mi šedivá dôchodkyňa. Ale usmievala sa, takže mi pripadala sympatická.
„Dobrý,“ odzravila som sa aj ja a vošla do malého útulného bytu zariadeného samými starožitnosťami. Bála som sa ich dokonca aj dotýkať.
Posadila ma na gauč zelenej farby a následne mi oznámila, že ho má z francúzska od nejakej šľachtickej rodiny. Získala ho vraj na nejakej dražbe za neskutočné peniaze.
Asi po polhodine kecania o jej nábytku sme prešli aj k angličtine. Rozhodla som sa vyučovať z mojich starých kníh z gympľa a svojom budúcim žiakom som vždy chcela prefotiť to, čo som s nimi chcela prebrať.
Starej panej, Lidke, išla angličtina ako v lete na saniach. Ťažko a pomaly. Ale naozaj som sa snažila nestrácať trpezlivosť a byť k nej ohľaduplná. Na prvej hodine sme sa teda dostali k základnému predstaveniu. Ako domácu úlohu som jej dala sa naučiť to, čo sme prebrali na prvej hodine. Zároveň sme sa dohodli na ďalšej hodine. S radosťou mi potom zaplatila. A dokonca som dostala aj „prepitné“, lebo údajne nemala drobné a ja som tiež nemala, takže som dostala od nej desať euro. Môj prvý učiteľský zárobok.
Keď sa to už tak dobre rozbehlo, nemienila som sa zastaviť. V ten istý deň som išla aj k svojmu druhému žiakovi. Volala mi jeho mama. Mal to byť nejaký 14-ročný chalan, ktorému ide sakramentsky zle anglina, ale je dobrý v matike. Tak to už býva s týmito matematickými fenoménmi. No jasné, sú, samozrejme, aj nejaké výnimky, ktorí sú dobrí vo všetkom. Ale tam musí byť nejaká chyba v programe.
Rodina Burdovcov bývala vo vilovej časti mesta – pod Zoborom. Tadeto som ešte nechodila, preto som nie celkom tušila, kam idem. Mama môjho žiaka, Angela Burdová, mi presne opísala, ako sa dostanem k nim. Mala som cestovať autobusom č.9 a mala som vystúpiť na zastávke menom Hornozoborská. Tak sa aj stalo. Nuž a potom som mala hľadať fialovo-sivý dom číslom 17. Na moje veľké prekvapenie, našla som ho celkom rýchlo. Môj zmysel pre orientáciu ma nesklamal.
To bol teda dom! Myslím, že som v ničom luxusnejšom ešte nebola. Keď som vystupovala schodmi k dverám, nohy sa mi trochu triasli od nervozity, bála som sa, čo za rodina býva v takomto dome. Opatrne som stisla zvonček a čakala čo sa bude diať. Nič… Počkala som pol minúty a stisla zvonček znova. Zvnútra som začula ako sa niečo sklenené rozbilo. Trochu som sa zľakla a uvažovala, že vezmem nohy na plecia, teda skôr na autobus č.9 a vrátim sa do bezpečia centra Nitry. No v tom sa otvorili dvere. Otvorila mi strapatá blondínka, ktorej očná linka bola aj mimo očí.
„Dobrý, vy ste tá doučovateľka?“ spýtala sa ma a premeriavala si ma modrými očami.
„Áno, som Simona Vansová,“ predstavila som sa jej so sileným úsmevom.
„Angela Burdová,“ podala mi ruku. Až vtedy som si všimla, že v druhej ruke držala pohár, zrejme v ňom mala víno. „No poďte, poďte. Lukáško je už pripravený,“ povedala a ustúpila mi z dverí.
Ja som vkročila do robustného domu a cítila som sa v ňom ako žobráčka v paláci. Bol dokonalý. Vo vstupnej hale, hneď oproti dverám bolo veľké zrkadlo. Ďalej sme prešli do obývačky, tá bola ladená do bledých odtieňov, s ktorými krásne kontrastovala bordová farba závesov a vankúšov na bielej sedačke. Dokonalým doplnkom miestnosti bol obrovský čierny klavír. Z obývačky viedlo robustné schodisko. V mojom rozjímaní ma vyrušil len „pokrik“ panej domu, keď zvolala na svojho syna. Po niekoľkých sekundách sa z poschodia dovalil spomínaný pubertiak, Lukáš. Strapaté blonďavé vlasy mu siahala do očí a vkuse si ich odhadzoval z nich, mikina značky Lonsdale, ako ináč…
„Čo je?“ zahrmel a ledva sa na nás pozrel.
„Prišla tvoja doučovateľka angličtiny, Simona,“ oznámila mu mama a odpila si z vína. Prestávalo sa mi páčiť, že takto pije pred synom.
Lukáš zdvihol svoju zamračenú tvár a keď sa na mňa pozrel, na chvíľu sa usmial, no keď si to uvedomil, okamžite začal znova „hrať formu“ a mračil sa ako predtým.
„Hovoril som ti, že nechcem žiadnu doučovateľku,“ odvrkol Lukáš.
„O tomto sa už nebudeme baviť, potrebuješ zlepšiť známky,“ rázne povedala Angela.
„Fajn,“ zahundral mladý.
„Kde sa budeme učiť?“ znela otázka ku mne.
„Mne je jedno,“ mykla som plecom a pozrela sa na Lukáša.
„Tak teda poďme ku mne,“ rozhodol a pohol sa smerom hore. Ja som ho teda nasledovala.
Vošli sme do jeho izby. Akoby tam vybuchla bomba! No aj tak sa nedalo nevšimnúť si Apple počítač, obrovský LCD televízor, pri ňom Xbox a iné „hračky“.
„Máš tu pekne,“ povedala som mu, aby sme obaja nemlčali.
„Dík,“ zašomral a sadol si do otáčavého kresla a také isté podobné posunul mojím smerom.
„Takže, Lukáš, čo ti robí v angličtine najväčší problém?“ spýtala som sa ho na rovinu. Nechcela som mrhať časom.
„Vlastne nič… Len mama si myslí, že mám problémy,“ odvetil a do očí sa mi pozeral minimálne.
„Zrejme tie problémy fakt budeš mať, keď máš známky aké máš,“ oponovala som mu, čo sa mu zrejme nepáčilo. Zdvihol zrak a venoval mi jeden hnevlivý, nenávistný pohľad.
„No… Tak zrejme asi tie časy,“ povedal. Presne toto som čakala. Ľudia majú zafixované, že angličtina má 12 časov a preto je automaticky ťažká. Taký mýtus!
„Len časy?“ vypočúvala som ho ďalej.
„No asi hej, ja neviem,“ vykrúcal sa a mala som pocit, že v každej chvíli odo mňa vyskočí, zapne si Xbox a bude ma ignorovať.
Nakoniec to Lukáš so mnou vydržal a vysvetlili sme si rozdiel medzi Present Simple a Present Continuous. Mladý to pochopil. Vôbec nebol sprostý.
„Tak ako sa darilo?“ začvirikala Angela, keď som zišla z poschodia. Lukáš sa ma neunúval odprevádzať.
„Podľa mňa výborne. Lukáš je šikovný, len zrejme trochu lenivý,“ povedala som jej po pravde.
„Presne! Preto som chcela, aby ho niekto doučoval, aby bol nútený sa učiť,“ rozhovorila sa Angela.
„Som si istá, že spolu to spolu dokážeme,“ povedala som a nevedela som celkom čo to „to“ bude, ale prišlo mi to ako vhodná motivačná reč.
„Skvelé. Mohli by ste chodiť aj dvakrát týždenne, ak by vám to nerobilo problém,“ navrhla mi. Napokon sme sa dohodli na dvoj termínoch, v ktorých som sem mala chodiť. Jeden sa Lukáškovi páčiť nebude. Bol to piatok. Opäť som dostala desať euro. Tá moja pôvodná cena, 8 euro, bola zrejme trochu málo zaokrúhlená. No vždy lepšie, akoby moju zákazníci zaokrúhľovali smerom dole.
Takto sa začal rozbiehať môj dobrý život v Nitre.
Ale aby nebolo toho dobrého priveľa, musela som, samozrejme, chodiť aj do školy. Najviac ma asi žral predmet Fonetika a fonológia slovenského jazyka. Ten samotný predmet mi neprišiel nejaký neskutočne ťažký, skôr ma, s prepáčením, sral, učiteľ. Zakomplexovaný štyridsiatnik, ktorý si svoje ego honil na nevedomosti študentov. Mal zaujímavý spôsob výučby. Žiak mal na začiatku hodiny desať bodov. Za každú nesprávne zodpovedanú otázku dostal mínus jeden bod. Na konci hodiny boli aj takí, čo odchádzali s mínusovými hodnotami. Ja som tento raz prežila so skóre šesť bodov. Patrila som medzi tých úspešnejších.
Ďalším kameňom úrazu bola Teória literatúry. Tento predmet bol predný opak Fonetiky. Materiál na učenie bol brutálne ťažký, ale učiteľka bola zlatá. Bola to nejaký mladý doktorandka, ktorá s nami súcitila a nerobila nám žiadne prieky. Od starších sme sa dopočuli, že sme vraj mali šťastie, lebo predošlé roky ten predmet vraj učil nejaký docent Zima a ten bol vraj riadna sekera. Aspoň, že tak, keď sme už na Fonetiky vychytali doktora Urbana.
Nie, nekončím v sťažovaní sa! Zuzana Dafčíková bol asi najväčší kameň úrazu celého môjho pôsobenia v Nitre. Koľkokrát som ju tento týždeň stretla na chodbe, zakaždým mi uštedrila opovržlivý pohľad. Môžete trikrát hádať, čoho sa týkal. Áno, uhádli ste! Bol zameraný na moje oblečenie. Stále ju doprevádzala jej verná kamoška Petra, s ktorou museli okomentovať každý môj „outfit“. Chcelo to byť akože potichu, ale ja som vždy všetko počula. Nika sa ma síce snažila utešovať, ale padlo mi to naozaj zle. Fakt som si myslela, že takéto mrchy už na vysokej nie sú. Ale omyl! Je ich ešte viac ako na obyčajnom želiezovskom gymply! Keď sa tak nad tým zamýšľam, pripadá mi to ako nejaká nevydarená scéna z High School Musical. Tak detské správanie!
Ale utešovala som sa tým, že som začala zarábať a onedlho si budem môcť kúpiť niečo pekné na seba. A potom sa „Zuzič“ spolu s „Petruškou“, ako sa rady oslovovali medzi sebou, budú môcť pozerať na mňa!
supis
(klara, 21. 10. 2014 18:07)