Ako sa zo mňa stala... štetka - 3. kapitola
3.kapitola
Prvý týždeň v Nitre som zvládla aj napriek menším problémom. Jeden z tých viacerých problémov je predmet menom Fonetika a fonológia slovenského jazyka. Učí nás ju asi štyridsaťročný muž, ktorý si myslí, že je boh! Na prvej hodine, v stredu, nás stihol tak všetkých vystrašiť, že niektorí si podľa mňa štúdium rozmysleli a idú podať žiadosť o ukončenie štúdia. Priznám sa, napadlo to aj mne. No radšej sa budem trápiť tu ako doma.
No ale najväčší šok som zažila, keď som prišla v piatok domov. Boli sme s otcom dohodnutí, že na autobusovú zastávku príde po mňa a pomôže mi s kufrom. Neprišiel. Volala som domov, nikto mi nebral. Samozrejme mi hneď napadol nejaký katastrofický scenár.
Tak som sa teda odtrepala z autobusovej zastávky až domov s ťažkým kufrom. Keď som prišla domov, všetci boli doma. V prvej chvíli som im mala chuť vynadať, prečo po mňa neprišli. Ale tvárili sa fakt vážne. Bola u nás aj bratova frajerka, Anita. Peťo, môj brat, sa tváril asi najvážnejšie zo všetkých. Bol bledý v tvári a bála som sa, že sa každú chvíľu pozvracia.
„Ahojte!“ pozdravila som tento spolok vážnych tvárí.
Niektorí sa odzdravili, iní len kývli hlavou, Peťo ma ani nezaregistroval.
„Čo sa tu deje?“ vstúpila som hlbšie do kuchyne a oprela sa o kuchynskú linku.
„Anitka je tehotná,“ oznámila mi mama, akoby mi hovorila, že na večeru máme perkelt.
„Čo?“ skríkla som a vyvalila na ňu oči. Ona len prikývla a trápne si pohladila brucho.
Poviem vám pravdu, Anitu som nemala veľmi v láske. Keďže žijeme v trojizbáku, mala som izbu s bratom. A keď k nám prišla Anita aj prespať, ja som bola vždy vydurená spať z izby do obývačky. A okrem toho bola to hrozne naivná osoba. Na všetko sa pozerala cez ružové okuliare. No nezačni ju nenávidieť!
„Ou… ako?“ vykoktala som konečne niečo zo seba.
„Vážne ti to mám opisovať?“ zaštekal Peťo.
Ja som len vzhliadla k nebu, zahryzla si do jazyka, aby som neutrúsila nejakú nemilú poznámku.
„No tak je tehotná. To je taká katastrofa?“ ozvala som sa po chvíli, keď všetci mlčali a mne začínalo byť trápne.
„Jej rodičia ju vyhodili z bytu,“ povedal otec. Tak! A už som pochopila, v čom spočíva tá katastrofa. „bude bývať u nás,“ dodal a mne sa začernelo pred očami.
„To akože prichádzam o izbu?“ skríkla som.
„Upokoj sa! Nemôže ísť na ulicu,“ povedala mama až príliš pokojne. To bol signál toho, že o chvíľu exploduje a všetok hnev si odnesiem ja.
„Super,“ hodila som nahnevano rukami a pobrala sa do obývačky. Tak som si protestne sadla na moju budúcu posteľ, gauč.
Nemohla som uveriť tomu, že všetko sa odteraz bude riadiť podľa Anitinej nálady. Anitka má chuť na bryndzové halušky, uvarme ich. Anitka kýcha, povysávaj, je tu priveľa prachu. Anitka sa nudí, choď sa s ňou prejsť... Vedela som, že presne toto by sa dialo, keby som nevypadla odtiaľto.
Tak som sa teda rozhodla. Budem v Nitre na furt. Akože keď mi v lete skončí nájomná zmluva, zrejme budem donútená prísť domov, no do leta je kopa času.
Asi o hodinu sa všetci tvárili o čosi menej tragicky, mama dokonca začala zmývať riad, no Peťo stále pozeral pred seba ako nepríčetný. Tak som teda odchytila mamu a oznámila jej svoj plán.
„To akože chceš od nás odísť?!“ znela jej reakcia.
„Áno, myslím, že na takýto malý byt by nás tu bolo už priveľa. A nič v zlom, ale nechcem žiť v obývačke,“ povedala som jej čo najpokojnejšie.
„To je jasné, že tam nechceš žiť, ale odídeš od nás? Vážne?“ nemohla tomu uveriť.
„Simonka, hrozne ma to mrzí. Ja som nikdy nemala v pláne ťa vyštvať z bytu,“ pristúpila ku mne Anitka a povedala mi tieto milé slová držiac ma za ruky. Zrejme to odkukala z niektorej trápnej telenovely.
„Hej… No nič to nemení na fakte, že chcem ísť preč,“ povedala som a vyslobodila som si ruky z jej vrúceho zovretia.
„Simonka, ale mohli by sme si s Peťom nájsť vlastné bývanie,“ ozvala sa opäť a mne bolo jasné, že má nasadené imaginárne ružové okuliare.
„Tak to určite… Už vidím ako Peťo živí celú rodinu,“ odvetila som a ona sa na mňa prekvapene pozrela. Snáď si nemyslela, že Peťo so svojím ledva 300 eurovým platom uživí ju aj to malé nenarodenča.
Anita ma ešte nejakú chvíľu presviedčala o tom, ako sa to všetko urovná a ako to všetko zvládneme. No ja som našťastie vždy bola realistkou a vedela som, že toto sa ináč nedá riešiť, len mojím odchodom. Vlastne som ani nevedela, kedy sa to malé malo narodiť, ale úprimne povedané veľmi ma to nezaujímalo. Nie, nie som bezcitná ani nič podobné. Malé deti mám dokonca rada. Minulý rok som sa ešte aj starala o susedine deti, keď chodila do roboty. Platila mi za to, tak prečo nie? Ale nevedela som si predstaviť Anitu ako matku a Peťa ako otca. To je ako predstaviť si lietajúceho slona. Maximálne nereálne.
Ešte jedna infoška, milí čitatelia, je mi hrozne ľúto, že na písanie nemám toľko času ako v lete. Škola mi začala a mám pocit, že sa všetci učitelia zbláznili a chcú nás dohnať do šialenstva. Darí sa im to... No ale chcem povedať len toľko, že zrejme sem nebudem pridávať nové časti každý týždeň, ale keď budem mať voľnú chvíľku, sľubujem, že budem písať! :) Dovtedy mi držte palce, aby som to zvládala.