Stránka mojej tvorby

27. kapitola

            Ako to už býva zvykom v slovenských nemocniciach (a myslím, že aj v zahraničných), o siedmej sa konala vizita. Ale ja som sa jej nezúčastnila. Zdrhla som z nemocnice.

            Ale poďme po poriadku. Keď som sa ako-tak spamätala zo včerajšieho šoku bol už večer. Tridsiatnička, ktorá ležala vedľa mňa mlela a mlela ako jej huba narástla. Asi si užívala, že jej niekto aj odpovie občas na jej nezmysly, ktoré aj tak nikoho nezaujímali. Babka po mojom druhom boku bola totiž mimo, veľa rečí s ňou nebolo. A ja som sa tiež chystala zdrhnúť. Ale nie kvôli tej ukecanej babe.

            Bolo asi päť hodín ráno, keď som sa prebudila. Vtedy som si zaumienila, že je načase odísť. Nevedela som, kam vlastne pôjdem a čo budem robiť. Bolo skoré pondelkové ráno, vonku ešte skoro tma a ja som sa tackala prázdnymi uličkami nitrianskeho nemocničného areálu. Nebolo vôbec ťažké dostať sa odtiaľ. Na chodbe som síce stretla dáku sestru, ale vôbec sa ma nespýtala, kam idem ani nič… Tak som zdrhla. Išla som si teda vyľudneným nemocničným areálom, vyzeralo to tam tak, žeby sa tam pokojne mohol natáčať nejaký nízkorozpočtový hororový film. Stačilo by zohnať len lepšiu maskérku, pár dobrovoľníkov, ktorí by sa nechali nalíčiť za zombíkov a ja by som im pokojne hrala utekajúcu obeť. Fakt neviem, ako sa mi v hlave mohli rodiť tieto nezmysly.

            Vyšla som na Špitálsku ulicu a pohla sa smerom k mestu. Nemocnica bola neďaleko Filozofickej fakulty na Hodžovej ulici a neďaleko aj mojej milovanej Štefánikovej, kde som trpela najviac, čo sa týka školy. Celkovo je dosť ťažké zhodnotiť, kde som trpela najviac. Žeby na Hornozoborskej u Burdovcov? Fakt neviem…

            Povedala som si, že pôjdem na privát. Snáď tam ten idiot Milo už nebude, pomyslela som si. V kabele, ktorá bola umazaná od blata (ešte aj o to sa ten idiot Urban postaral) som vyhrabala kľúče od bytu a lenivým krokom som sa vyškriabala na prvé poschodie. Celá bytovka spala. Nečudo, bolo len šesť hodín. Potichu, ako zlodej, som odomkla vchodové dvere a vošla do bytu. Do nosa mi hneď udrela silná vôňa vanilky. Stavím sa, že hentí dvaja romantici včera vypálili aspoň desať aromatických sviečok a pritom sa navzájom masírovali a robili tie ostatné veci, čo robia páriky. Vlastne som ani nevedela, čo sú tie veci. Za celý svoj mizerný život som nezažila poriadnu romantickú chvíľu. S Radovanom som sa párkrát akurát tak opila a potom sme skončili v posteli. Žiadne sviečky a kvety v tom neboli. A s druhým potenciálnym otcom môjho dieťaťa (znie to fakt otrasne), pre tých menej chápavých, s Milom, som tej romantiky tiež veľa nezažila. To že sme chľastali párkrát víno viedlo tiež len k jednej veci… K sexu!

Keď som teda zacítila tú hnusnú vôňu, viac mi nebolo treba, inštinktívne som vytušila, že Milo je ešte v byte, naschvál som buchla dverami a vyparila sa opäť do sychravého rána.         Namiesto slnečnej jarnej atmosféry vonku vládla skôr jeseň. Stromy sa po zime ešte akosi nespamätali a zabudli, že by mali začať kvitnúť a rozvoniavať svojimi kvetmi. Vždy som milovala vôňu čínskej čerešne, ktorá tak neskutočne krásne kvitla. A nikde jej ešte nebolo. Vo svojich naivných predstavách som videla seba kráčajúc vedľa Radovana ako sa držíme za ruky a ako mi šepká do ucha niečo prudko romantické. Nič také sa však nikdy nekonalo a už sa zrejme ani konať nebude.

            Kráčala som si teda rannými ulicami Nitry. Prešla som okolo Mlynov, ktoré boli prázdne. Obchody otvárali len o deviatej, ja som kukla na hodinky, bolo štvrť na sedem. Čakala som na… Vlastne ani neviem. Len som tak bezcieľne blúdila Nitrou. Mala som pocit, že si ju musím poriadne zapamätať, lebo ju vidím poslednýkrát. Naozaj netuším, kde sa vo mne nabral tento melancholický pocit, ale poslúchala som svoje inštinkty, a tak som sa snažila zapamätať každý detail. Zmrzlináreň, Jednota, Stredoveká taverna, Staré divadlo, Tržnica, Effeta… chodila som pomaly okolo obchodíkov a všímala si aj všetky drobnosti. Všimla som si gramatickú chybu na plagáte divadla, ktorú by si neslovenčinár nikdy nevšimol. Len som sa pousmiala, vytiahla z kabely pero a mäkké „i“ prepísala na ypsilon. Neprirodzene sa usmievajúca okoloidúca žena sa na mňa nepríčetne usmiala a potom sa skoro bežky vzďaľovala odo mňa. Divné…

            Išla som ďalej. Prešla som k Tescu. Pár ľudí vošlo a vyšlo s jednou alebo dvoma nákupnými taškami. Zaškvŕkalo mi v bruchu, ale nemala som na nič chuť. Moralisti by si pomysleli, žeby som mala dopriať aspoň tomu decku, ale neplánovala som nachovať ani seba ani toho malého pankharta. Pozrela som smerom k svojmu bruchu a mala som chuť do neho udierať ako do boxovacieho vreca, ale nespravila som to. Plánovala som sa ho zbaviť inou cestou. Áno, fakt som si ho nechcela nechať. Už vidím toho romantika Radovana, ako by sa o neho vzorne staral. Alebo nezrelého Mila, ktorý má dosť čo robiť sám so sebou. A ja? Ja by som mu nedokázala poskytnúť dobrú výchovu.

            Kráčala som teda ďalej. Prešla som popri reštaurácii Hoffer, spomenula som si na úžasný dezert, ktorý som tam raz jedla, boli to zapekané prekladané palacinky, ale v tej chvíli ma naplo. Bolo mi otrasne. Pomaly som sa prechádzala pešou zónou, ktorá sa do pol ôsmej zaplnila ľuďmi. Väčšina z nich sa ponáhľala, iní išli pokojnejšie s kávou v ruke, niektorí dokonca za jazdy čítali aj noviny. Párik mladých študentov si práve rozkladal propagačný stánok voľaktorej politickej strany, ale nedokázala som si spomenúť, žeby sa mali konať dáke voľby v blízkej budúcnosti.

            Došla som až k divadlu. Na veľkom pľaci pred ním sa „páslo“ plno holubov. Pár detí ich kŕmilo suchým pečivom. Ja som si sadla na studenú lavičku a chvíľu sledovala túto idylku. Predstavovala som si, ako stojím pri svojom dieťati, ktoré chová holubov a Radovan sa nás snaží dáko umelecky odfotiť. Usmiala som sa a po líci mi stiekla slza. Rýchlo som si ju utrela a myslela si, že nával emócií je nadobro preč, ale len som sa viacej rozvzlykala a plakala som tam ako dáka skrachovaná trapka. Vlastne som ňou aj bola. Ľudia, čo chodili okolo mňa po mne zízali, ale mne to bolo srdečne jedno. Cítila som, ako sa moje vnútro triešti na milión kúskov a ako sa zo mňa vyplavuje všetko dobré. Bolo to akoby ma hodili do mora, priviazali na mňa závažie a akoby som klesala ku dnu a nemohla sa nadýchnuť. Kto ma do toho mora hodil? Radovan? Milo? Nie… Skočila som do neho celkom dobrovoľne a aj to závažie som si priviazala o seba sama. Všetko bola moja vina. Jedine moja vina.       

            Netuším, ako je to možné, ale zrazu, keď som pozrela na hodinky, bolo už deväť hodín a okolo mňa chodilo stále viac a viac ľudí. To som sa tam na tej lavičke strápňovala tak dlho?! Pohla som sa teda smerom k Zoboru.

            Prešla som po Mostnej ulici, dostala sa až k internátu Zobor, no nie to bol môj cieľ. Išla som ďalej. Kopírovala som trasu, akou chodia autobusy č. 1 a 9, autobusy, ktorými som najčastejšie chodila k Burdovcom. Vo svojich mrákotách pred divadlom som sa rozhodla, že o dieťati poviem Radovanovi a vypýtam si od neho peniaze na… nazvime to odstránenie problému. Asi ma práve nenávidíš, milý čitateľ, ale čo by si robil/a na mojom mieste?!

            Kráčala som si teda do kopca, nikdy som si neuvedomila, aký je ten Zobor strmý. Normálne som sa zapotila a cítila som, ako mi po čele steká studený pot. Akurát si nie som istá, či to bolo fakt vyčerpaním…

            Túru na Hornozoborskú som napokon zvládla a došla som až k fialovo-sivému domu. Z kabely som vytiahla druhý zväzok kľúčov. Áno, Radovan mi dal aj kľúče od ich domu pre prípad… Ja vlastne ani neviem, načo mi ich dával. Bez neho alebo Lukáša som tam aj tak nikdy nebola. Nastal čas vyskúšať ich. Strčila som zámok do kľučky a otočila ním. Cez nepriehľadné sklo som zbadala, že sa vnútri ktosi hýbe. Podišiel ku dverám a čakal, že ich otvorím. Lukáš by mal byť v škole a Radovan v robote. Jedine, žeby boli doma. Na Angelu som vôbec nemyslela. Napadlo mi, žeby som rýchlo ušla, ale pripadalo mi to zbabelé, tak som otočila ešte trocha kľúčom, dvere s guľatou kľučkou sa otvorili a predo mnou stála… Angela! Skoro som padla na zadok, keď som ju uvidela.

„Vitaj!“ predniesla teatrálne.

„Angela! Ty si doma?“ spýtala som sa jej a zostala stáť vo dverách ako obarená.

„Áno, pustili ma. Môj zdravotný stav sa zlepšil. Je to prekvapko aj pre Rada a Lukáša,“ odvetila mi s falošným úsmevom. Bolo mi jasné, že vie, čo sa tu deje. Tvárila som sa však nevinne.

„To je skvelé. Som veľmi rada,“ povedala som a pokúsila som sa o úsmev. Netuším, kde som nabrala silu na tento herecký výkon.

„A čo tu robíš? Nevedela som, že máš kľúče od nášho domu,“ povedala a dala si obe ruky v bok.

„Ehm… Nuž Radovan mi dal kľúče… pretože raz si svoje Lukáš zabudol doma a nemali sme sa ako dostať dovnútra, tak mi ich priniesol, keďže som bola bližšie k nemu ako Lukáš,“ začala som splietať somariny a uvedomovala som si, ako idiotsky znejú moje výhovorky. Angela len posmešne kývala hlavou.

„A teraz si tu pretože…?“ chcela ma nachytať, no ja som sa nemienila vzdať.

„Pretože Lukáš má doma učebnicu a chcela som si len pozrieť lekciu, čo s ním mám preberať poobede,“ odvetila som a mala chuť si vylepiť, že som nedokázala vymyslieť nič vieryhodnejšie.

„Ach, tak… poď teda ďalej,“ vyzvala ma, lebo ešte stále som stála vo dverách ako taký debil.

Vošla som teda do domu, vyzula sa a pohla sa smerom k Lukášovej izby. Sebavedomo som sa začala hrabať v jeho učebniciach, s Angelou za chrbtom.

„Neviem ju nájsť,“ zašomrala som.

„Simona, stačilo!“ ozvala sa prudko Angela až som nadskočila a obrátila sa k nej.

„Hej, veď on mi to potom ukáže,“ zahrala som nevedomú a pohla sa smerom z izby. Východ mi však zatarasila Angela.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa jej s úsmevom.

„Áno, deje. Ja som sa ti zverila s celým svojím životným príbehom. Povedala som ti o tom, ako ma muž podvádza pri každej možnej situácii a čo spravíš ty? Staneš sa tiež jeho milenkou… Si neskutočný pokrytec!“ hovorila chladne a čakala som, kedy v nej exploduje hnev.

„Angela, ja neviem, o čom hovoríš, ale ja s ním absolútne nič nemám. Chodím sem doučovať Lukáša, to je všetko,“ odvetila som a snažila som sa znieť pravdivo. Hlas sa mi však triasol, asi mi to nezhltla.

„Nebuď smiešna. Viem, že to s ním ťaháš. Už na Vianoce som o tom vedela. Vážne si myslíš, že som si nevšimla tie vaše veľavýznamné pohľady a poznámky?!“ pridávala na intenzite hlasu.

„Fakt neviem, o čom hovoríš. Myslím, že tvoj zdravotný stav nie je okej,“ zaťala som do živého.

„Ty štetka! Ako si dovoľuješ hodnotiť môj zdravotný stav? Radovan a jeho milenky, aj ty, áno aj ty… ste ma doviedli tam, kde som teraz! Je to len vaša chyba! Vaša chyba!“ rozkričala sa ako zmyslov zbavená a ja som sa začala báť.

„Dobre, Angela, upokoj sa, prosím ťa. Áno, Radovan mal milenky, veľa mileniek, ale ja skutočne nie som jednou z nich,“ presviedčala som ju a ruky vystrela pred seba do obranného gesta. Netušila som čoho je schopná psychicky narušená nasratá žena.

Podišla ku mne ešte bližšie a schmatla ma za vlasy. „Ty si vážne myslíš, že som taká sprostá?!“ skríkla po mne a ťahala ma za vlasy cez chodbu až do spálne. Ja som sa metala a snažila sa vymaniť z jej silného zovretia, ale neúspešne. „A toto má byť čo?“ zvreskla a hodila na posteľ dáke fotky. Ja som ich vzala do rúk a neveriacky na ne pozerala. Bola som na nich ja polonahá tesne po voľaktorom „milovaní“ s Radovanom. Nemohla som uveriť vlastným očiam. On si ma akože fotil?! Toto je zvrátené!

„A toto má byť čo?“ spýtala som sa nasrato aj ja.

„To je jeho úchylka, o ktorej som sa ti predtým nezmienila. On si tie štetky veľmi rád fotil. O väčšine som sa dozvedela práve vďaka fotkám. A ten debil sa nie a nie poučiť!“ zasmiala sa hystericky.

Hodila som fotky späť na posteľ. „Je mi to ľúto,“ povedala som potichu.

„A vieš, čo nie je ľúto mne?“ spýtala sa ma.

Nechápavo som pozrela na ňu a vtom mi vylepila takú za ucho, že som klesla vedľa postele a stiahla so sebou aj prikrývku. Jej pravačka mohla pokojne konkurovať Urbanovej rane.

„Angela, prestaň!“ zvreskla som, keď do mňa začala kopať ako zmyslov zbavená.

„Mám prestať? Ani nápad!“ kopala ďalej. Chytila som jej nohu a stiahla ju na zem vedľa seba a jednu jej tiež vylepila. Z nosa sa jej pustil pramienok krvi. To ju akoby naštartovalo ešte viac a „bojovala“ energickejšie a s ešte väčšou nenávisťou. Po štvornožky som sa vyplazila na chodbu a pomocou zábradlia pri schodoch sa postavila na nohy. Angela však bola hneď za mnou a skôr akoby som stihla ujsť do bezpečia ma opäť schmatla za vlasy a hlavu mi udrela do zábradlia. Pred očami sa mi začernelo a na chvíľu som vnímala len kopance do celého tela. Žiadny obraz ani zvuk.

„Angela, prestaň! Som tehotná!“ skríkla som a kopance prestali. O chvíľu sa mi vrátil aj sluch, aj zrak a ja som videla ako neveriacky na mňa civie. Ja som sa pomaly postavila na nohy, hlava sa mi však neskutočne krútila.

„Tehotná? Ešte ťa aj nabúchal?!“ zašepkala a odhrnula si blonďavé vlasy z tváre.

„Áno,“ pritakala som a pomaly sa približovala ku schodom, aby som mohla zdrhnúť.

„Vieš, čo zrejme spôsobilo krach nášho vzťahu? Že som už nemohla mať ďalšie decko. Jednoducho sa mi nepodarilo otehotnieť. A jeho ideálna predstava vždy bola mať dve deti. Tak si to začal kompenzovať inde. No na mňa ani nepomyslel. Ako som sa asi cítila ja, keď som mu už nemohla porodiť druhé dieťa?“ hovorila pomaly a výrazne. Netušila som, čo môže spraviť v tejto chvíli. Zrazu vyskočila na nohy a razom bola pri mne, nestihla som sa ani spamätať. Oblapila mi krk oboma rukami a stláčala ho tak silno, že som sa nedokázala ani nadýchnuť. Metala som okolo seba oboma rukami. Neviem, kde sa v nej vzala tá nadľudská sila, ale zrazu som pod nohami necítila zem, nadvihla ma do vzduchu a videla som, ako som naklonená cez zábradlie.

„Keď som mu nemohla dať decko ja, nedáš mu ho ani ty!“ zvreskla po mne a v tom zovretie povolilo. Zhlboka som sa nadýchla… poslednýkrát v živote. Ako ma pustila, prevrhla som sa cez zábradlie a zletela som z poschodia. Dopadla som na sklenený stôl v obývačke. Posledná vec, na ktorú si pamätám je to, ako Angela na mňa zhora hľadí a v tvári má nepríčetný výraz.  

            Epilóg

            Zomrela som 6. apríla 2015. Taký slabo zapamätateľný dátum úmrtia. Nikto si na ten deň nikdy nespomenie.

            Potom, čo ma hentá psychoška zhodila z poschodia, zliezla za mnou, jednoducho si vedľa mňa sadla, objala si kolená rukami, oprela sa o gauč, samozrejme si dala pozor, aby si nesadla do rozbitého skla zo stola, a čakala, kým sa domov nevrátil Radovan. Keď nás zbadal, pribehol k nám. Najprv ku mne, ale keď zbadal, že som už studená (ležala som tam už dobrých pár hodín), pribehol k Angele a začal po nej vrieskať, čo to urobila. Mal toľko zmyslu pre morálku, že ma nezakopal v dákom lese pri Nitre, ale zavolal záchranku a políciu. Angelu odviedli opäť do Pezinka, do liečebne a vyhlásili ju ako psychicky narušenú osobu. Do basy nešla.

            Keď sa moja rodina dozvedela, čo sa stalo, mama sa nervovo zrútila. Týždeň nič nejedla, no mojom pohrebe len stála, civela vpred, nevyronila ani slzu. Napchali ju liekmi, aby sa aspoň postavila na nohy. Otec opäť začal piť. Peťko a Anitka vyronili po slze, ale inak to ich dokonalý život nijako extrémne nenarušilo. Onedlho sa im narodila dcéra Luciana.

            Radovan sa na pohrebe ukázal, bola v ňom toľká ľudskosť. Ale neprišiel za mojimi príbuznými im vyjadriť úprimnú sústrasť. Stál obďaleč a tváril sa maximálne vážne.

            Keď sa Lukáš dozvedel o celej veci, odcudzil sa otcovi ešte viac, neskôr sa pridal k dákemu nitrianskemu gangu, skúšal drogy a tak, ale napokon sa z toho dostal.

            Nikto sa nikdy okrem Angely nedozvedel o mojom nenarodenom dieťati. Po smrti ma na pitvu neposlali, veď načo, každý vedel, že ma zabila Angela. Nikoho nič viac nezaujímalo.

            A toto je môj osud, s ktorým som sa vám chcela zveriť, milí čitatelia. Na každého pôsobí inak zmena prostredia. Väčšina sa osamostatní, naučí sa postarať o seba. To som vlastne zvládla aj ja. Akurát, že som si nezvolila správny spôsob starania sa o vlastné blaho. Bolo super zarábať a dostávať dary, cítila som sa výnimočne. Ale len chvíľu. Potom som si uvedomila, v akých sračkách som, ale nedokázala som vystúpiť z toho kolotoča problémov, na ktorý som nasadla.

            Takto som teda skončila ja, Simona Vansová. Neplačte za mnou, aj keď nie som už na lepšom mieste.  

Tak a je to tu, Simona zomrela a je koniec knihy. Sklamanie? Dúfam, že nie. Snáď k vám došla hlavná myšlienka tejto knihy, ktorá hovorí o zvrátenosti dnešnej doby. 

Prepáčte mi, že ste si na poslednú kapitolu museli počkať trocha dlhšie, aj k jej napísaniu ma vyhecoval vlastne len komentár pod predchádzajúcou kapitolou (ďakujem milá čitateľka, snáď sa oplatilo čakať:) ). 

Na chvíľu sa zrejme odmlčím (aj velikáni ako Jesenský či Kukučín mali obdobie, keď netvorili). Ale ja vlastne tvoriť budem... Bakalárku. Budem tretiačka na výške, čaká ma veľa učenia, keďže nemám bohatého milenca ani milenca učiteľa (ako Simona :D ). Držte mi teda palce a držte mi palce, aby ma raz opäť posadol kreatívny duch a ja som opäť začala čítať.

Ďakujem, že ste to so mnou (a so Simonou) vydržali, občas to s nami bolo fakt ťažké a snáď sa stretneme ešte pri dákom príbehu. 

Dovtedy sa majte krásne!

Milka