Ako sa zo mňa stala... štetka - 26. kapitola
26. kapitola
Rána po svadbách bývajú kruté. Ste nevyspatí, podaktorí máte aj opicu a je to proste celé naprd. Takúto opicu som mala aj ja, preto bolo dvojnásobne kruté zobudiť sa na búchanie a otváranie skriniek v kuchyni. Mama už o desiatej chystala raňajky. Ja som sa dotackala do kuchyne a bez života si sadla za stôl.
„Do kedy ste boli?“ spýtala som sa jej a podoprela si hlavu rukou, lebo som si ju nevládala držať len tak „vo vzduchu“.
„Do nejakej piatej,“ odvetila. Takže to nočné mátoženie bolo skutočné, nepredstavovala si to len moja opitá hlava.
„A ako bolo?“ pýtala som sa ďalej. Zdalo sa mi, že sa mame nechce veľmi rozprávať so mnou. Bolo to také aké to býva medzi kamarátkami. Dlho sa nevidia, síce sa tešia jedna na druhú, zároveň však majú strach a trému jedna pred druhou, o čom sa budú baviť.
„Dobre. Len neviem, čo sa stalo medzi Anitkinou sestrou a jej mužom. Strašne sa pohádali,“ povedala mi zamyslene. Nemala som v úmysle jej povedať, že za to môžem vlastne ja.
„Hm…“ vzdychla som si a zašla sa do kúpeľne pozrieť na seba. Vyzerala som ako strašiak. Pod očami som mala roztreté pôvodne silné čierne líčenie a rúž som mala aj mimo pier. Vyzerala som ako skrachovaná štetka.
Potom som sa vrátila do kuchyne. Bol tam už aj otec a s chuťou jedol praženicu. Núkali aj mne, ale ja som nedokázala do seba dostať nič okrem vody. Tak som len tak sedela pri nich a uvažovala, akým spojom sa dostanem späť do Nitry. V tom som začula klopanie na dverách. Rodičia s chuťou jedli, tak som šla otvoriť ja.
„Ty suka!“ vtrielila do bytu Anitka a ja som hneď pochopila, koľká hodina odbila. Bol to iný prúser, poviem vám!
„Anitka, čo sa deje?“ pribehla k nám mama, kým som sa spamätala.
„Čo sa deje? S hentou podviedol moju sestru jej manžel!“ kričala ako zmyslov zbavená.
„Čože spravil?!“ prekvapila sa mama a chytila sa za srdce akoby chcela odpadnúť. To už bol pri nás aj otec. Do šťastnej rodinky nám chýbal už len Peťo, ktorý však neprišiel.
„Vôbec to nie je pravda!“ ozvala som sa konečne. Vlastne som neklamala. K ničomu nedošlo. Netvrdím, že som nemala nekalé myšlienky, ale de facto sa vôbec nič nestalo.
„Takže chceš tvrdiť, že si s ním nebola na našej izbe a že vás Peťa nenačapala, hej?“ chrlila oheň Anitka.
„Nemala nás pri čom načapať!“ zvýšila som hlas, lebo som začínala byť nasratá.
„Ako môžeš byť taká drzá?“ vykrikovala.
„Anitka, upokoj sa, robíš zle dieťatku,“ priskočila k nej mama a začala ju podopierať. „Je pravda, čo rozpráva Anitka?“ obrátila sa mama konečne aj na mňa.
„Nie, s tým kopasom nič nemám,“ odvetila som a prekrížila si ruky na prsiach.
„Tak sa mojej sestre asi snívalo, nie?!“ vybuchla opäť tehula.
„Ja neviem, čo sa jej dialo… Možná veľa vypila, ale ja som s hentým nikdy nič nemala!“ povedala som rázne a odišla do kuchyne. Anitka bola troma krokmi pri mne a začala sa mi vyhrážať, nech sa priznám a neviem, čo. Ja som však zapierala a zapierala, a tak Anitka rezignovane klesla na stoličku oproti mňa a zazerala po mne. Potom sa pustila do vychladnutej praženice. Žrala ju rovno z panvice. Keď dojedla na spodku panvice zostalo plno oleja. Anitka nelenila, vzala chleba a začala panvicu ním vytierať. Prišlo mi z toho pohľadu neskutočne zle, naplo ma a bežala som na záchod, vyvrátiť obsah čriev. Po rannej grci-túre v nich však toho veľa nebolo.
„A ešte si s ním aj tehotná!“ ozvala sa Anitka, keď som sa vrátila do kuchyne a ona sa napchávala koláčmi zo svadby. Tlačila do seba práve punčový zákusok.
„Si neskutočne paranoidná. Prišlo mi zle z toho, ako žerieš!“ vypľula som zo seba. Doteraz som sa akosi snažila držať na uzde a byť mierna na tehotnú ženu, ale začínala som jej mať plné zuby.
„Simona!“ zahriakla ma mama a Anitku pohladila po chrbte a doniesla pred ňu ďalší tanier s koláčmi, pre zmenu s dobošovými rezmi.
„Viete čo? Idem sa pobaliť a odchádzam späť do Nitry. Všetci ste sa tu proti mne spikli, mám vás všetkých po krk,“ postavila som sa a zmizla v obývačke.
Rozísť sa s rodinou v zlom nerobí práve najlepšiu karmu. Ale už som to tam fakt nemohla vydržať. Všetky tie pohľady… A ešte by ma začala vypočúvať aj mama, tak som zdrhla.
„Ahoj, Milo!“ ozvala som sa veselo v telefóne, keď mi zdvihol. Veselosť som, samozrejme, len predstierala, cítila som sa pod psa.
„Simona, čau,“ začula som v jeho hlase prekvapenie.
„Nie si náhodou doma?“ spýtala som sa. Mala som totiž v pláne sa s ním zviesť do Nitry.
„Ja nie… V Nitre som,“ hovoril akosi rozpačito.
„Tak nič. A si v pohode?“ spýtala som sa ho, nedalo mi to.
„Ale hej, len… ja nemám čas teraz, ahoj,“ povedal a zložil. Strašne ma prekvapil. Za iných okolností by sa bol ponúkol, že príde po mňa a teraz ma takto odbil.
Celá šokovaná a znechutená som kráčala na autobusovú stanicu. Cestou som stretla pár známych želiezovských tvárí, no ja som sa radšej tvárila, že ich nepoznám. Oni po mne čumeli. Bolo divné byť opäť doma. Cítila som sa tu neskutočne cudzo a nemohla som sa dočkať, aby som už odtiaľto vypadla. Keď som došla na autobusku, vyhliadla som si najbližší spoj. Bola nedeľa, takže išiel až o dve hodiny. Rezignovane som sa zvalila na lavičku a tvárila som sa, že robím niečo neskutočne dôležité a zaujímavé na mobile. V skutočnosti som si len prezerala fotky, ktoré som včera pofotila na svadbe. V prvej chvíli mi napadlo, že ich od jedu vymažem, ale napokon som sa ich rozhodla zachovať pre ďalšie a ďalšie generácie Vansovcov.
Keď som prišla do Nitry, dýchalo sa mi akosi voľnejšie. Bola som zvyknutá na nitriansky vzduch a celkovú atmosféru, ktorá tam vládla. Nikto sa na vás nepozeral ako na mimozemšťana, ak ste boli trochu odlišní, ako to bývalo zvykom napr. aj v Želiezovciach.
Vyliezla som na prvé poschodie bytu na Hodžovej ulici a už-už som chcela pchať kľúč do dierky, keď som v tom začula hlasný smiech. V jednom hlase som hneď spoznala Lauru. Vlastne som spoznala aj mužský hlas, akurát som nechcela uveriť, že by to fakt mohol byť Milo. Nabrala som odvahu a vošla do bytu. Tých dvoch traperov som našla v takej typickej posexuálnej scéne, aké bývajú vo filmoch. Baba má na sebe chalanovu košeľu, stojí pri kuchynskej linke, niečo energicky mieša, on ju zozadu objíma a je prisatý na jej krku. Prišlo mi ľúto, že na Laurinom mieste nie som ja. Bez pozdravu som prešla okolo nich do svojej izby, v ktorej som našla rozhádzané šatstvo. Zhodila som si tam teda len veci a opäť opustila byt.
Myslela som si, že aspoň v Nitre budem mať pokoj. Ako som sa len mýlila! Všetko akoby sa mi začalo vracať a vypomsťovať. Karma je fakt sviňa, tak pozor na ňu!
Len tak bezcieľne som vyšla z bytu a bez myšlienok som sa vybrala smerom do mesta. Nemala som potuchy, kam mierim. V tom mi zazvonil mobil. Potešila som sa, že isto po mne zatúžil aspoň Radovan. Veru nie. Bol to Urban. S odporom som zdvihla.
„Čo je?“ zaštekala som do telefónu a ani sa nenamáhala pretvarovať sa a byť milá.
„Aj krajšie si to mohla zdvihnúť, miláčik. Príď ku mne,“ povedal chladne.
„Nie som v Nitre,“ zaklamala som a okoloidúca staršia pani nado mnou nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Videl som ťa vystupovať na stanici, viem, že si tu. Semester sa blíži ku koncu, tak ťa
čakám,“ povedal a zložil.
Tak! Aspoň som mala o jednu starosť menej. Aj tak som nemala, kam ísť, pobrala som
sa teda na Moskovskú, prísť aj o zvyšok hrdosti s Urbanom.
„Ahoj,“ privítal ma Urban vo dverách. Bez slova som okolo neho prešla. Vedela som, že je
čistotný, a preto som sa naschvál nevyzula a rovno som napochodovala do obývačky. Nič
nevravel, asi vytušil, že mám aj tak náladu pod psa.
„Ako sa máš?“ spýtal sa ma, akoby sme boli starí kamaráti.
„Vieš čo? Nenaťahujme to. Dáme orál, anál alebo klasiku?“ spýtala som sa ho znudeným
výrazom.
„Čo si taká odutá? Rado ti tento týždeň nekúpil novú kabelku?“ zaútočil na najcitlivejšom
mieste.
Neodpovedala som, len som zízala pred seba.
„Chceš niečo piť?“ spýtal sa ma po chvíli.
„Nie, pretiahni ma ako chceš, čo najskôr by som odtiaľto rada vypadla,“ povedala som mu
klepkajúc prstami po mahagónovom stole.
„Ako to chceš ty?“ spýtal sa ma a zazdalo sa mi, že chce byť ku mne milý. Urban bol hrozne čudný. Dokonca čudnejší ako obvykle. Správal sa ako počasie pred búrkou. Svietil ako slniečko. V ten deň som očakávala to najhoršie. Tak to už býva so psychopatmi.
„Ja to v prvom rade vôbec nechcem! Nikdy nebudem tvoja milenka, spávam s tebou, len aby som prešla ročníkom. Tak si nič nenamýšľaj… Vlastne, je mi ťa ľúto. Nedokážeš si vybudovať vzťah so ženou inak ako pomocou vyhrážania. Dosť smutné,“ rozrečnila som sa a videla som, ako sa v Urbanovi zbiera hnev. Prehnala som to.
„A dosť!“ náhle skríkol a ja som si neuvedomila ako, zrazu som ležala na zemi a študovala štruktúru koberca, ktorý mal po stolom. Až po niekoľkých chvíľach mi to došlo. Dostala som zaucho. Na bledom koberci sa odrazu objavila červená farba. Tiež mi chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, že je to krv.
Zostala som ležať na zemi. Počula som Urbana ako nado mnou fučí a asi premáha vôľu ma tam zabiť. Nechcela som mu to nijak uľahčovať a presviedčať ho, aby ma ušetril. Akosi ma prešla vôľa žiť.
O chvíľu som pocítila silné stisnutie na oboch ramenách. Snažil sa ma posadiť na pohovku. Tvárila som sa, že nie som pri vedomí, a tak ma tam len položil a nechal ležať. Odišiel. Vzápätí som však začula kroky, radšej som otvorila oči. Blížil sa ku mne s navlhčenou handrou a začal mi utierať rozťatú peru. S nenávisťou som sa na neho pozerala.
„Je mi to ľúto. Toto som prehnal,“ ozval sa potichu a ďalej ma čistil od krvi, ktorá však pritekala a pritekala. Mala som ňou plné ústa. Vzala som mu handru z rúk a odpľula si z nej. Potom som mu ju vrátila do ruky a s námahou sa postavila.
„Počkaj, nikam nechoď,“ začula som za sebou jeho hlas, ale len akosi tlmene. V tom som zacítila neskutočnú bolesť v podbrušku a…
Prebrala som sa až v nemocnici. Nemala som poňatia, čo sa so mnou stalo po tom incidente u Urbana. Obzerala som sa. Napravo odo mňa ležala dáka babka, ktorej do smrti zostávali posledné dni a naľavo ležala zrejme dáka tridsiatnička, ktorej operovali slepé črevo, ako som sa dozvedela neskôr.
„Haló! Vnímate ma?“ sklonila sa nado mňa mladá lekárka s dvoma sestrami po bokoch.
„Hej…“ vystonala som a zaboleli ma ústa, ako som prehovorila.
„Spomínate si, ako ste sa sem dostali?“ spýtala sa ma a premeriavala si ma. Mala som pocit, že na mňa pozerá opovržlivo.
„Nie,“ odvetila som a zbytočne som sa nesnažila artikulovať, aby ma tie ústa neboleli viac.
„Priniesol vás sem akýsi muž, ktorý tvrdil, že vás našiel v takomto stave ležať na ulici,“ povedala mi.
„Fakt? A ako vyzeral?“ spýtala som sa neveriacky.
Lekárka mi potom hodnoverne opísala odporný Urbanov ksicht.
„Zachránil vás,“ dodala na záver celá rozcítená, ale ja som nemala energiu jej vysvetľovať, že za môj stav môže on.
„Môžem ísť domov?“ spýtala som sa akoby som poznámku o Urbanovom hrdinskom čine prepočula.
„V žiadnom prípade. Ešte si nie sme istí, že aj dieťatko je v poriadku,“ povedala a mne sa na chvíľu začernelo pred očami. O akom dieťatku to hovorila?!
„Dieťatko?“ spýtala som sa nahlas, lebo som chcela vedieť, o čom to do pekla trepe.
„Áno, ste tehotná. Vy o tom neviete?“ povedala prekvapene lekárka a sestričky si vymenili veľavýznamné pohľady.
„No… nie…“ habkala som a v mysli som mala len prázdnotu. Nedokázala som pochopiť, že ja by som mala byť tehotná. A s kým?!
„Ste vo štvrtom mesiaci,“ povedala mi.
„Do riti,“ zanadávala som.
„Necháme vás vstrebať to,“ ozvala sa jedna zo sestier a šepkajúc si niečo, určite na moju osobu, odišli z izby.
To som teda dopadla. Najprv ma zmláti „milenec“, ktorý ma následne hrdinsky privezie do nemocnice a potom sa dozviem, že som tehotná. Začala som rátať. Štyri mesiace. December. To som už spávala aj s Radovanom aj s Milom. Do väčších sračiek som sa ani nemohla dostať!
A nabudúce tu máme veľké finále! Čaká nás posledná kapitola!!!
Komentáře
Přehled komentářů
No, už nás nenaťahuj toľko s poslednou kapitolou, čakáme už vyše mesiaca.. aj som pozabúdala na všetky súvislosti
wow
(nina, 14. 7. 2015 12:32)Priznam sa, ze ma to ani neprekvapilo. Teda to s tym tehotenstvom. Neviem sa dockat poslednej kapitoly, dufam ze nas nebudes dlho napinat a pridas ju co najskor :))
haloo
(bea, 14. 8. 2015 20:25)