Stránka mojej tvorby

25. kapitola

            Kto by nemal rád svadby? Pamätám sa ako sme sa mojich detských čias chodievali na svadby dosť často. Mám kopu sesterníc a bratrancov, ktorí sa ženili a vydávali. A mnohí sa už aj rozviedli samozrejme… Ale nekazme túto idylu realitou. Takže pointa celého je to, že milujem svadby.

            Ale poriadne veľký šok som dostala, keď som si v poštovej schránke našla nechutne ružové a premašličkované svadobné oznámenie, kde sa písalo:

Anita Veselková a Peter Vansa sa rozhodli spolu stráviť zvyšok života

4.apríla 2015 o 14:00 v Kostole sv. Jakuba v Želiezovciach.

Pozývame Vás aj k svadobnému stolu

Chvíľu som rozdýchavala tento šok, ktorý si pre mňa pripravila vlastná rodina. Najviac ma ranilo, že sa neobťažovali mi o tom povedať. Dostala som rovno pozvanie, akoby som bola dáka vzdialená rodina. Ešteže ma pozvali k svadobnému stolu!

Keď som prežila prvotné šoky, utekala som si po mobil a zavolala mame.

„Vy ste sa asi zbláznili, že?!“ štekla som do telefónu bez pozdravu.

„Prišlo ti to pozvanie, že?“ odvetila mi otázkou.

„Áno,“ neupúšťala som zo svojej miloty.

„No budú sa brať. Akoby to vyzeralo keby neboli zobratí…“ vzdychla si mama.

„Normálne. Normálnejšie, ako keď sa hentí dvaja vezmú!“ poburovala som sa.

„Je to ich rozhodnutie,“ hlesla mama. Ako mohla byť tak strašne pasívna?!

„A vy im to platíte,“ predierala sa na povrch moja pragmatická stránka.

„No vlastne väčšinu platia Anitkini rodičia,“ odvetila mama.

„Čo? Už sa pomerili?“ prekvapila som sa. Ale bola to dobrá správa. Anitka pochádzala z celkom bohatej rodiny. Aj preto ma to na začiatku semestra tak šokovalo, keď sa nasťahovali do nášho bytu.

„Našťastie… A budú sa aj sťahovať do vlastného bytu. Teda prenajatého. Peťo dobre zarába a budú im prispievať aj Anitkini rodičia,“ oznámila mi mama. No som rada, že zdieľa naše rodinné šťastie aj so mnou. Bola to pre mňa dobrá správa, aspoň nebudem v lete bezdomovec. Aj keď bývať v tej ružovej izbe, ako ju zariadila Anitka, nebude práve najpríjemnejšie.

„To sú mi novinky!“ zvolala som teatrálne.

„Málo chodíš domov,“ povedala mama potichu. Akoby jej to prišlo ľúto. Neskutočne sme sa jedna druhej odcudzili, odkedy som bola v Nitre. Ale doteraz som nevidela ani náznak, že by ju to mrzelo. Až teraz… A padlo mi to dobre.

„Veď prídem teda v sobotu,“ povedala som a jemne som sa usmiala.

Naposledy som bola doma cez vianočné sviatky. A Želiezovce nie sú zase od Nitry také vzdialené. Proste mi vyhovovalo nebyť doma a byť nezávislá. Ale musím priznať, vymklo sa mi to z pod kontroly. Vôbec som si to takto nepredstavovala. Neplánovala som mať ženatého milenca. Neplánovala som spávať s učiteľom len preto, aby ma nechal prejsť predmetom. Takto to byť nemalo. Neplánovala som mať kamaráta len na sex, ktorého som napokon aj tak mala dostatok. Celé zle…

            Prišla sobota. Domov som prišla už v piatok, aby som nebola ucestovaná v deň svadby. Anitky bola už poriadne pupkatá. Pribrala dokonca aj v tvári. Dieťa sa malo narodiť už o mesiac. Pekne si to vypočítali. Mala celkom pekné šaty. Boli krémovej farby, mala tenké špagetové ramienka, pod prsami boli prestrihnuté a oddelené stuhou trochu tmavšej farby ako bol zvyšok šiat. Odtiaľ už len voľne padali a snažili sa zakryť to brušisko. Mala som pocit, že čaká aspoň trojčatá. Viem si predstaviť, koľko žrala… Nikdy nechcem mať dieťa!

Anitka celé doobedie behala po byte ako splašená. Bola tam aj jej mama, ktorá mala celý čas falošný úsmev na tvári a moja naivná mama jej to žrala a tešila sa na zámožnú svatku a milú svokričku pre svojho prvorodeného. Och, koľká prostota.

Peťo sa potil ako kôň. Akurát neviem, či to bolo stresom, alebo tou pálenkou, ktorú si s otcom dali, akože na odohnanie stresu. Toto im nevyšlo.

Ja som sedela v obývačke na gauči a sledovala všetko, čo sa deje okolo mňa. Keby som sa nesnažila držať dobrú líniu (aj tak som vedela, že sa na svadbe nažeriem koláčov), bola by som si spravila aj pukance a sledovala všetko okolo seba ako dáky akčný film. Ale bolo fajn byť po štyroch mesiacoch doma a vidieť týchto bláznov.

Veľká ceremónia začala o druhej. Otec stihol vytriezvieť z pálenky, a tak sme sa do našej staručkej Dacii natrepali ja, mama, otec a Peťo. Anitku niesli v zvláštnom špeciálnom aute, ktoré vyzeralo ako sa na svadbu patrí.

Kostol bol pekne vyzdobený. Na oltári boli biele ruže a po bokoch lavíc boli pouväzované biele mašle, ktoré trčali až k zemi. Vidno, že tu neúradovali Anitka aj jej zmysel pre štýlovosť. Podľa mňa sa o to postarala skôr jej mam, ktorá bola aj na svadbe pekne oblečená. Mala tmavomodré šaty, ktorých rukávy tvorila čipka a mala n nich čierny kabátik. Moja mama sa tiež nedala zahanbiť. Neviem, kde zohnala tie šaty, ale boli tiež pekné. Boli tmavozelené, nad prsami mali takú zaujímavú priesvitnú časť. Vyzerala celkom k svetu. No a ja som bola v tých parížskych čiernych šatách. Veď viete…

V kostole sme boli už o trištvrte na dve. Ako najbližšia rodina som sedela v prvom rade. Hostia začali postupne prichádzať. Videla som po dlhom čase aj svojich starých rodičov z oboch strán. Došli aj nejaké moje sesternice a bratranci s rodinami. Mama mi potom zvestovala, kto je kto z Anitkinej strany. Neskutočný šok som zažila, keď do kostola prišla Anitkina sestra Petronela so svojím manželom. Ani vo sne by mi nenapadlo, že toho chlapa ešte niekedy uvidím. Petronelin manžel nebol nikto iný ako zvodný Ľuboš zo Štrbského plesa, pre ktorého ma Radovan skoro z kože odral. On si ma našťastie nevšimol, keď prišli do kostola. Ale nedúfala som v taký zvrat udalostí, že by si ma nevšimol celý večer. Bolo by to nemožné. Od tej chvíle som bola ako na ihlách!

V kostole sa zjavil pupkatý farár. S Peťom prišli k oltáru a začula som svadobný pochod v podarí nášho kantora. Všetci sme sa postavili a potom sa na konci uličky zjavila Anitka so svojím otcom. Pomalým krokom prechádzala uličkou a mne sa do očí rinuli slzy. Neviem, kde sa vo mne nabrala toľká emocionálnosť. Asi prvýkrát mi v tú chvíľu napadlo, že táto svadba nie je až taká konina ako sa mi na prvý pohľad zdala.

Svadba prebehla dosť rýchlo. Už o tretej sme nastupovali do áut a smerovali do reštaurácie Witch, kde sa mala konať svadobná hostina.

Pri vstupe sa samozrejme nevynechali tradičné aktivity ako rozbíjanie taniera. Potom sa hostia usadili k trom stolom, ktoré boli pripravené v celkom rozľahlej miestnosti, kde zostalo dostatok miesta na tancovanie. Nasledovalo trápne kŕmenie sa polievkou a neskôr ich prvý manželský tanec. Peťo sa hýbal ako poleno a Anitka celý čas zazerala na neho. Mama sediaca vedľa mňa sa rozplývala a ja som hľadela do neba, prípadne na Ľuboša, či si ma už všimol. A veru, že všimol. Hádzal po mne zdesené pohľady ako zranená srna. Neviem, či sa bál, že si prisadnem k nemu a k jeho žene a spýtam sa ho, ako bolo na pracovnej ceste na Štrbskom plese. Neviem, či doma klamal, že to bola pracovná cesta, ale odhadovala som, že to bude nejaký podnikateľ alebo niečo tohto štýlu. To som sa však nestihla dozvedieť, keďže vo chvíli, kedy by som sa bola zaujímala o toto, došiel nabrúsený Radovan.

Bolo asi deväť hodín, zadok ma už bolel od sedenia. Bolel ma aj žalúdok, toľko sladkostí stráviť nie je žiadna sranda. Počas celého večera som tancovala jeden tanec s otcom a jeden tanec s Peťom, oba však z donútenia. Od hroznej nudy som sa rozhodla ísť prejsť. Vzala som si tenký kabátik a nasmerovala si to von z reštaurácie. Pred ňou sa potulovalo pár ľudí, ktorí zrejme dúfali, že dostanú dáke koláče, no ja som nemienila byť ich Matka Tereza. O chvíľu som zbadala, že obďaleč sa opiera o stenu fajčiaci Ľuboš. Mala som v sebe už dosť vína, a tak moje ego bolo celkom vysoké. Rozhodla som sa ho ísť trocha popodpichovať.

„Ahoj! Teda dobrý deň, keďže sme si vlastne oficiálne nepotykali,“ zvolala som sebavedome.

„Dobrý večer, keď už…“ zasmial sa Ľuboš a ja som sa tiež pousmiala.

„To je ale náhodička, čo?“ ozvala som sa po chvíli.

„Dosť veľká náhodička, dáš si?“ ponúkol ma z cigariet.

Len som pokývala hlavou a zízala po ňom. Ani som v podstate nevedela, čo by som mu mala povedať a čo som očakávala, že sa teraz akože stane. Pamätala som si len, že minule bol hrozne šarmantný a presne po takejto spoločnosti som zatúžila.

„Ako dlho ste manželia s Peťou?“ spýtala som sa ho. Pamätám si, keď bola Petronela mladšia. Celé Želiezovce ju ohovárali, že je štetka a pod. A čo je z nej dnes? Paroháčka. Teda ako sa volá žena, ktorú muž podvádza? Paroháčka to asi nebude, ale rozumiete mi, či? Ako rozprávačke tohto príbehu mi to ide čím ďalej, tým horšie. No pointa je len taká, že keď som mala asi 15 rokov, Petronela mala asi 24 a trapas bol v tom, že si začala s dákym 60-ročným dedom. Teraz má 29 a je vydatá za celkom prestížne pôsobiaceho muža. To je ale zvrat! Teda ešte aj ja mám nádej na normálny život. Super!

„Dva roky,“ odvetil Ľuboš.

A ja som nevedela, ako zareagovať. Spýtala som sa teda najnemožnejšiu otázku, akú som sa len mohla spýtať: „Často jej zahýbaš?“

Ľuboš sa rozkašľal a aj napriek slabému osvetleniu som videla, že očervenel.

„To je relatívne,“ povedal napokon priškrteným hlasom.

„Raz do mesiaca? Raz za dva týždne alebo raz za týždeň?“ dala som mu možnosti a neprestávala sa čudovať sama sebe, že vážne vediem s ním konverzáciu tohto štýlu. 

„To sú teda možnosti. Ale tak… Povedzme, že raz do mesiaca,“ odvetil napokon a videla som, že mu to je nepríjemné.

„Kedy si ju podviedol naposledy?“ spýtala som sa opäť jednu z tých príjemnejších otázok.

„V pondelok?“ povedal neisto, „tuším… bol som na schôdzi v Banskej Bystrici…“ zamýšľal sa nahlas.

„Hm, škoda. Tak rýchlovka dnes na weckach vzhľadom k tvojej periodicite nepripadá do úvahy,“ povedala som na oko sklamane a pohla sa smerom od neho. Vedela som, že som ho tým vyprovokovala.

„Počkaj,“ chytil ma za predlaktie a nebol tam žiadny Radovan, ktorý by sa bol na neho vrhol, keby ma nebol pustil. Ja som sa prudko obrátila a veľmi mu uľahčila to, aby ma zatiahol za roh reštaurácie a vrhol sa na mňa. Bežne sa to robí tak, že sa dvaja len letmo pobozkajú a potom po niekoľkých chvíľach sa zapoja do hry aj jazyky… No tento do mňa rovno strčil aj jazyk, ktorý teda vedel, ako potešiť ženu. Nechala som ho nech si teda robí čo chce.

„Ehm… hovorila som o rýchlovke na weckach,“ ozvala som sa, keď sa už veľmi rozbehol.

„Aj smetiaky majú svoje čaro,“ zasmial sa a odlepil sa odo mňa.

„Hore máme rezervovanú jednu izbu, dobehni tam za mnou, ak chceš,“ povedala som mu a nechala ho tam takéto rozrobeného.

Cestou dovnútra som si poutierala ústa, lebo mi rozmazal celý rúž. Zábava bola v plnom prúde, nikto si ani nevšimol, že som sa vytratila. Uchmatla som teda kľúč z maminej kabelky a išla do spomínanej izby.

            V izbe bol hrozný bordel, všade boli porozhadzované rôzne šaty, netuším načo ich sem Anitka vôbec ťahala, veď mala tie svoje biele, znázorňujúce jej čistotu. Irónia osudu… Poodhadzovala som ich z postele a sadla si na ňu. Ani som sa poriadne nestihla spamätať a začula som klepot na dvere. Poskočila som celá šťastná a otvorila ich. Úsmev mi však skamenel, keď som vo dverách zočila Petronelu.

„Videla som ťa sem ísť,“ prehovorila na mňa s úsmevom, „aj teba už bolí hlava z tej hlasnej hudby?“ spýtala sa ma a bez pozvania vošla. Stála som tam ako obarená a nevedela, ako reagovať.

„Hej,“ dostala som napokon zo seba.

„Nechápem načo sem Anita nosila toľkoto vecí,“ hovorila obzerajúc sa. Hovorila mi z duše, ale nedokázala som s ňou viesť normálny rozhovor. Každú chvíľu sa tu mal zjaviť jej manžel.

„Ani ja,“ povedala som a začala sa ošívať a vykrúcať. „Ja sa asi vrátim naspäť,“ povedala som po chvíli ticha a vykročila smerom k dverám. Stisla som kľučku a skôr než som si stihla uvedomiť, čo sa deje, vo dverách stál Ľuboš, ktorý ma automaticky chytil za boky a chcel sa na mňa prisať. Ja som ho odstrčila a konečne si všimol, že je v miestnosti aj niekto tretí. Jeho manželka!

„Peťuš!“ zvolal červený ako rak a za tú chvíľu sa hrozne spotil. Leskla sa mu celá lysina.

„Ľuboš, toto čo má znamenať?“ skríkla po ňom a ja som sa tvárila ako socha, ktorá splýva so zariadením.

„Videl som ťa sem ísť… Keď sa otvorili dvere, chcel som ťa prekvapiť,“ povedal trápnu výhovorku, ktorej som sa mala chuť nahlas vysmiať, ale uvedomovala som si vážnosť situácie.

„Veď sa na ňu vôbec nepodobám,“ fľochla nenávistný pohľad na mňa. To bol fakt. Petronela mala krátke blond vlasy, v štýle Kvetky Horváthovej. Ja som bola jej presný opak.

„Vieš, koľko som toho popil,“ vyhováral sa ďalej. Muži a ich výhovorky… Ach jaj, ide to s nimi dolu vodou.

„Ľuboš neklam! Viem o tej afére s Riou!“ zvreskla. Zaujímalo by ma, kto je Ria, ale neprišlo mi vhodné sa to spýtať, chcela som sa len nenápadne vytratiť z izby, a tak som sa pohla smerom k dverám.

„A ty stoj!“ vypľula Petronela zo seba mojím smerom.

„Prečo by som mala? Podvádza teba, nie mňa,“ povedala som ľahostajne. Ľuboš len neveriacky kukal po mne a ja som nadobro odišla. Zabuchla som za sebou dvere a počula krik, výskot a o chvíľu vzlyky. To všetko stihla Petronela za 10 sekúnd, ktoré som strávila chôdzou po chodbe.

            Zišla som medzi zabávajúcich sa ľudí. Pri bare som si vypýtala fľašu červeného vína a rozhodla som sa ďalej netrápiť sa, čo si kto o mne bude myslieť. Vzala som si ju ku stolu a do konca večera ju pomaly vychlípala. Ľuboša ani Petronelu som v ten večer už vôbec nevidela. Škoda. Bola by som si pozrela dáku šou. A celkom rada by som bola aj zašukala. Hm… fakt škoda!

            Keď tak celkovo hodnotím dnešný svadobný deň, nedopadol najhoršie. Vydržala som tam byť tuším do druhej, potom som sa už viac nevládala tváriť triezvo, preto som si zavolala taxík a nechala sa odviesť domov. V šatách, neodlíčená som sa rozvalila na gauč a zaspala som. Okolo piatej som počula dáke zvuky z predsiene, boli to rodičia. O šiestej moje kroky smerovali na hajzel a konečne som dala zo seba von všetok ten alkohol a sladkosti, ktoré som v ten večer radšej nemala popiť a požrať. A potom som konečne zaspala pokojným spánkom.  

            Jaj... A na margo Peťa a Anitky, nech žijú spolu šťastne až do smrti!

Fakt ma mrzí, že som mesiac nepridala novú kapitolu. Mala som skúšky a tak... Ale už mám po nich, takže sa vám bude venovať. Sľubujem. :)