Stránka mojej tvorby

23. kapitola

            Prebudiť sa a vidieť ho ako prvého v ten deň bolo niečo neskutočné. Ležal s prižmúrenými očami a prepaľoval ma pohľadom. Moje vlasy mal prepletené pomedzi prsty a hral sa s nimi. Ešte nikdy som necítila toľký pokoj. Ležal pri mne tak blízko. Nikam sme sa nemuseli náhliť ani ponáhľať. Len sme si vychutnávali prítomnosť jeden druhého.

Vystrela som ruku za jeho jemnými vráskami pri očiach. Musel mať za sebou šťastný život. Veľa sa usmieval, a preto sa mu utvorili vrásky, napadlo mi. Jemne som mu pohladila vrásku pri ľavom oku a on sa usmial.

„Ako to robíš?“ spýtal sa ma z kontextu vytrhnutú otázku.

„Čo?“ spýtala som sa s úsmevom a naďalej študovala štruktúru jeho tváre. Prešla som k lícu, kde mu od polky začali rásť fúzy.

„Ako môžeš byť taká krásna?“ povedal nežne a pobozkal ma do dlane. Tak ako som ja vtedy pobozkala… veď viete.

Vedela som, že to bola rečnícka otázka, tak som sa len priblížila k nemu ešte bližšie a dala mu letmý bozk.

„Kde je vlastne Lukáš?“ spýtala som sa po chvíli, keď sme len tak ležali vedľa seba a držali sa za ruky.

„Išiel na víkendové sústredenie do Piešťan,“ odvetil.

„S tým futbalovým tímom?“ spýtala som sa.

„Hej,“ prikývol.

„Som hladná,“ povedala som od veci a nadvihla sa na lakeť, aby som lepšie videla na Rada.

„Spravím niečo?“ spýtal sa a dvíhal sa pomaly z postele.

„Mh,“ prikývla som a zvalila sa späť.

On sa vytackal z postele len v boxerkách a ja som si vychutnala pohľad na neho. Vzhľadom na to, že mal vyše 40, vyzeral neskutočne dobre. Nikdy som sa nerozprávala s ním, o tom, či chodí do fitka alebo, čo robí vo svojom voľnom čase, ale isto to bolo niečo zdraviu prospešné.

            Chvíľu som sa ešte „kopŕcala“ v posteli, potom som sa rozhodla byť neslušná a prehľadať Radovanovu skriňu, Angeline veci som schválne prehliadala, a našla som si na seba nejaké z jeho vecí. Moje zostali zrejme v obývačke. Ani sa vlastne nepamätám, ako sme sa dostali do spálne. Veď som ani opitá nebola.

            Keď som prišla do kuchyne, ešte stále bol len v boxerkách a miešal praženicu.

„Ale mohol si sa obliecť, toľko by som bola vydržala,“ ozvala som sa pristúpiac k nemu,

„Ja viem,“ odvetil a ďalej sa vrtel len tak naľahko. Pôsobil na mňa ako mužská štetka. Zasmiala som sa na tom v duchu a nechala ho, nech sa predvádza.

Počas raňajok mi rozprával veselú príhodu z práce. Keď ešte nebol on „big boss“, stalo sa mu, že stretol vo výťahu kolegu, ktorého považoval len za bežného zamestnanca firmy a dobre pred ním poohováral šéfa. Neskôr sa dozvedel, že to bol jeho syn. Prúser. Ja som ho len počúvala. Bolo zaujímavé, ako som dokázala ja so svojimi dvadsiatimi rokmi (relatívne bez skúseností) nájsť spoločnú reč so štyridsiatnikom, už vetrom ošľahaným mužom.

            Po raňajkách zahlásil: „Riad máme umytý, teraz sme na rade my.“

Hneď som pochopila tento jeho dvojzmysel. Vzal ma za ruku a míľovými krokmi ma viedol do kúpeľne. Tam, kde sa Angela… Bez slova zo mňa strhol vlastné tepláky a tričko a doslova ma sotil do sprchy. Pustil vodu, ja som zvýskla, lebo voda bola studená. Nič nedbal. Skočil ku mne aj on a celým svojím telom ma prikliesnil na ešte studenšie kachličky. Jazyk mi strčil do hrdla a celé moje vnútro aj napriek zime horelo. Cítila som tlak všade. Len jeden jeho dotyk so mnou dokázal robiť neskutočné veci.

„Tak strašne ťa chcem,“ vzdychol pomedzi bozky.

Nebudem vás napínať, skončilo to opäť poriadnou jeb.....

            „Večer mám poradu v Poprade… Ak chceš mohla by si ísť so mnou a mohli by sme si spraviť dáky spoločný program v Tatrách alebo čo…“ povedal mi, keď som sa spamätávala z doobedňajšieho zážitku (skončilo to celé v posteli).

„V Tatrách?“ spýtala som sa hlúpo.

„Hej,“ pritakal a začal sa obliekať. Takže predsa sme nemali všetok čas sveta, ako som sa vytešovala ráno.

„No dobre teda,“ odvetila som a ďalej ho sledovala.

„Tak sa obleč,“ povedal mi akosi chladne, akoby som bola len hračka, ktorá ho prestala baviť.

„Ale mala by som si ísť do bytu po nejaké veci a tak,“ začala som uvažovať prakticky.

„Čo budeš potrebovať, to ti kúpime. Ale rád by som vyrazil čo najskôr,“ samozrejme so mnou nesúhlasil a tak chtiac-nechtiac, musela som ísť do Tatier vo včerajšom outfite.

            Cestou do Popradu sa Radovi vrátila dobrá nálada a veselo sme sa bavili. Púšťal mi hitovky, ktoré vraj za svojich mladých čias počúval. Ja som sa väčšinou na nich smiala a on si ma doberal, že nedokážem oceniť klasiku.

            Ubytovaní sme boli v hoteli Europa. Bol to hotel, ktorý sa snažil byť zariadený v štýle zámku, ale nie celkom sa mu to darilo. Ten hotel v Paríži bol oveľa krajší, ale nejdem sa sťažovať.

„Porada mi začína o hodinu. Neviem, ako dlho budem. Mohla by si ma tu počkať,“ začal organizovať.

„No jasné, dobre,“ pritakala som a poslušne si sadla na kraj postele v našej izbe. Nie veľmi sa mi páčila, ale stavím sa, že vybral najluxusnejšiu.

            Rado sa potom vzdialil na celé 2 hodiny. Ja som poprezerala všetky kúty izby, skúšala som si nájsť nejaký zaujímavý program v televízii, ale nič som nenašla, tak som sa napokon rozhodla zájsť dole do baru a piť na Radov účet. Nie alkohol, samozrejme. Ale v tej izbe by som sa bola unudila.

Tak som sa teda výťahom zviezla na prízemie a na recepcii sa spýtala, kde nájdem dáky bar. Recepčná mi ukázala smer a ja som sa ním teda vybrala. O chvíľu som došla do milého a útulného baru. Vítala ma tabuľa, ktorá mi oznamovala, že v tomto bare nájdem pivá zo všetkých európskych krajín. Aká škoda, že ja som pivo vždy neznášala!

Sadla som si k baru a objednala si Sprite ako dáka trinástka. Nevedela som, aké plány má so mnou Rado na tento večer, preto som sa nechcela sťať sama. Tak som si tam len tak sedela a popíjala slámkou Sprite, s mobilom v ruke a pozerala nudné príspevky na Facebooku, ktoré sa dáko nechceli aktualizovať, lebo tam bol slabý WIFI signál.

„Slečna, môžem vás na niečo pozvať?“ začula som mužský hlas až nebezpečne blízko pri sebe. Ani som si nevšimla, kedy sa pri mne zjavil neznámy muž pozývajúci ma na „niečo“.

„Nie, ďakujem. Sprite mi stačí,“ odvetila som a opäť sa zahľadela do mobilu a tvárila sa, že ma niečo veľmi zaujalo.

„A čo tu robí taká krásna slečna sama?“ ozval sa neznámy. Tak som sa na neho konečne lepšie zahľadela. Mohol mať okolo 35 rokov. Nemal žiadne vlasy. A mal okuliare. Nebol to typický krásavec, ale niečo zvláštne z neho vyžarovalo, čo ma prinútilo mu odpovedať.

„Môj… priateľ je zaneprázdnený,“ odvetila som a pri slove priateľ som zaváhala, lebo som nevedela, ako ináč nazvať Rada. Milenec by bolo príliš expresívne.

„Čo je to za človeka, že vás nechal ísť samotnú do baru?!“ zatváril sa akože pobúrene, ale ja som vedela, že to len hrá.

„On vlastne ani nevie, že som tu. A má pracovné povinnosti,“ začala som ho ospravedlňovať. Nechápala som, prečo som to všetko vešala na nos tomu neznámemu.

„Hrozné… Mimochodom, som Ľuboš,“ predstavil sa mi.

„Simona,“ pípla som a on vzal moju ruku do svojej a podvihol si ju k ústam. Zaujímavé móresy, pomyslela som si.

„Tak už vás smiem na niečo pozvať?“ dobýval ma ďalej.

„Nie, asi by som sa pomaly mala vrátiť do izby, neviem, kedy sa vráti,“ povedala som pozerajúc na hodinky. Bolo pol ôsmej. Rado bol preč už dve hodiny.

Neznámy Ľuboš ma chytil za predlaktie a chcel ďalej naliehať, aby som s ním „niečo“ dala, keď sa v tom zjavil Rado a zasyčal: „Pustíš ju?!“

Ja som celá očervenela a nevedela, čo robiť. Ľuboš mi pustil ruku a Rado si ma k sebe majetnícky pritiahol.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa ma neberúc ohľad na Ľuboša.

„Ja nič… len som sa nudila, tak som si pomyslela, že sem zájdem,“ odvetila som nesmelo. Videla som na ňom, že ho ide od jedu čert zobrať.

„Ty už radšej nemysli! Buď len poslušné dievčatko,“ šepol mi. Hrozne som sa hanbila pred Ľubošom.

Rado ma chytil za ruku, neskutočne silno ju stisol a ťahal ma za sebou do izby.

            „Vôbec nič zlé som v tom bare nerobila,“ ozvala som sa, keď zabuchol dvere a ja som sa začínala obávať, čo sa bude diať.

„Ticho!“ zasyčal a priskočil ku mne. Nenávistne na mňa hľadel.

V tú chvíľu som sa ho neskutočne bála. V jeho očiach som videla samotného diabla a nevedela, čo od neho očakávať.

„Ledva som s tým týpkom prehodila slovo,“ ozvala som sa potichu.

„Povedal som, aby si bola ticho!“ zvýšil hlas a ďalej si ma chladne premeriaval.

Nedokázala som už ďalej zniesť jeho pohľad, tak som sa mu otočila chrbtom a to bolo akoby som priliala olej do ohňa. Chytil ma za zápästie, celou silou ho stisol a trhol so mnou tak, aby som mu opäť čelila.

„Rado, toto bolí,“ pípla som.

On na mňa prestal brať akékoľvek ohľady, sotil ma na posteľ a potom sa na mňa hodil. Začal ma drsne bozkávať. Jeho strnisko nebolo príjemné. Vôbec ma tie drsné dotyky nevzrušovali. Toto nebolo dobré.

„Prestaň!“ zvýšila som hlas, keď nezaberalo  moje neverbálne bránenie.

Rado na chvíľu prestal, potom oblapil jednou rukou celý môj krk, stisol ho a opäť sa ma zmocnil ústami. Ledva som dýchala. Nevedela som, čo mám robiť. Tak som si povedala, že najlepšie asi bude, ak sa poddám. Samotný sex ma bolel ako ešte nikdy. Dal si záležať, aby to bolo čo najnepríjemnejšie pre mňa.

Keď sme skončili, zliezol zo mňa a ľahol si ku mne chrbtom. Inokedy sme sa pritúlili jeden k druhému a teraz toto. Bolo to horšie ako najsilnejší kopanec do brucha.

Ja som sa mu obrátila tiež chrbtom a potichu sa rozplakala. Až som zaspala.

            Ráno bolo kruté. Všetko ma bolelo. Malo som akoby svalovku na celom tele. Keď som sa pozrela vedľa seba, Rado tam už nebol. Vydýchla som si. Dala som si osviežujúcu sprchu a obliekla sa do čistého oblečenia, ktoré som si našla na stoličke pri posteli. Žiadny odkaz, nič. Ale pochopila som, že je pre mňa.

            Keď som vyšla z kúpeľne, Rado už bol v izbe.

„Nevedel som, čo by si si dala, tak som doniesol zo všetkého,“ ozval sa krotký ako baránok. V ruke držal tácku a na nej kopu jedla. Tváril sa akoby sa vôbec nič hrozného nestalo.

„Ja ani nie som hladná,“ odvetila som potichu. Za iných okolností by som bola zjedla aj všetko, čo bolo na tácke, ale akosi sa mi dvíhal žalúdok, keď som všetko to jedlo zbadala.

„Mala by si si niečo dať,“ povedal rázne a ja v obave, že by sa opäť mohol rozzúriť som do seba napchala jednu hrianku s džemom.

„Tak som rozmýšľal, že by sme dnes ešte mohli zájsť na Štrbské pleso, prejsť sa okolo jazera a potom pomaly domov. Mám ešte dosť práce,“ povedal mi, keď som dojedla.

Nikam sa mi nechcelo ísť. Najradšej by som bola zostala celý deň v posteli a bedákala nad svojím nešťastím. A to včera som si ešte myslela, že som najšťastnejším stvorením na svete. Prd makový!

„Dobre,“ povedala som potichu.

Z Popradu na Štrbské pleso sme sa dostali asi za pol hodinu. Celý čas som mlčala a hľadela von oknom. Keby sa dalo, obrátila by som sa Radovanovi úplne chrbtom.

Zaparkovali sme pred dákym žltým hotelom. Vzhľadom na to, že bol marec, bola poriadna zima a ja som sa začala triasť. Radovan si to nevšimol a len ma ťahal za sebou ako dáku handru k jazeru. Spolky bolo ešte zamrznuté. Bolo to krásne a asi by som si to celé bola vychutnala viacej, nebyť tej včerajšej scénky pre nič.

Potom sme si dali obed v tom žltom hoteli. Dala som si to, čo Radovan, nieže si nájde dôvod ma kritizovať.

„Chcel som ti to dať ešte včera večer, ale potom sa to nejako zvrtlo,“ ozval sa, keď som dopíjala svoju minerálku a mala chuť už vyskočiť od stola. To napätie medzi nami bolo neskutočne nepríjemné.

Keď však vyslovil tieto slová, zbystrila som pohľad a uši a pochopila, že niečo dostanem.

Spod stola potom vytiahol neveľkú modrú krabičku na ktorej svietilo logo Swarovski a nad ním malá labuť. Ja som po ňom celá vyhúkaná pozerala. Nechápala som ten zvrat udalostí.

Bez slova mi podal krabičku a ja som automaticky vystrela za ňou ruku a vzala ju.

Neisto som naňho pozrela s nevypovedanou otázkou, či to mám otvoriť. On prikývol. Ešteže neverbálna komunikácia medzi nami fungovala.

Otvorila som krabičku a uvidela som masívny zlatý náramok v tvare dvoch listov. V strede každého listu bolo 5 zelených kamienkov. Vyzeral neskutočne luxusne.

„Teda…“ vydýchla som a vybrala ho z krabičky. Bol celkom ťažký, ale fakt krásny. Radovan mal skvelý vkus.

„Páči sa ti?“ spýtal sa ma a mierne sa usmial. Uvedomoval si svoju neľahkú situáciu, vedel, že som na neho nasratá za včerajšok.

„Je krásny,“ povedala som úprimne a založila si ho. Zhodou okolností mi pasoval k zelenej blúzke, ktorú mi ráno zadovážil. Takže to mal naplánované. Pekné gesto, ale to stále neospravedlňuje jeho včerajšie správanie. „Ďakujem,“ dodala som po chvíli.

            Šperk trocha zmiernil moje rozhorčenie na Rada, a tak som sa rozhodla, že sa s ním budem baviť menej kruto. Vedel, ako si získať moju priazeň.

            Cesta domov bola veselšia, dokonca som sedela otočená celým telom k nemu a dovolila mu, nech mi hladí kolienko a stehná.

„Nehnevaj sa na mňa,“ šepol mi do ucha, keď sme zastali pred mojím bytom a naklonila som sa k nemu, aby som ho pobozkala.

„Len to už nerob,“ povedala som prísne.

„Nie, nie…“ šepol opäť a pobozkal ma.

            Napokon tento víkend skončil celkom dobre. Na jednej strane je asi aj dobré, že Radovan spravil takýto výstup. Teraz sa cíti byť voči mne zaviazaný a možno ešte niečo dostanem. Áno, uvedomujem si, že som mrcha!

Mrzí ma, že až po dvoch týždňoch nová kapitola... Ale teraz to bude zrejme takto. Blíži sa opäť skúškové obdobie a budem to mať opäť neľahké. Tak mi držte palce, prosím. :)