Ako sa zo mňa stala... štetka - 22. kapitola
22. kapitola
Asi nebolo najmúdrejšie spraviť ten „odhalovací“ ťah s Milom… Atmosféra v byte bola taká dusná, že sa dala doslova krájať. Laura sa presťahovala do obývačky a ja som sa tvárila, že mi nevadí, že mám izbu celú pre seba. Vlastne mi to fakt nevadilo. Ale prišlo mi trochu ľúto, čo som spravila. Jediná osoba, ktorá sa ako-tak so mnou bavila bola Paula. Neviem, kde sa v nej našlo pochopenie pre moju hriešnu dušu.
A Milo? Ten sa len tváril bezcitne. Navonok sa vždy prezentoval ako veľký lámač ženských sŕdc, ale keď fakt došlo k lámaniu „chleba“ (srdca), zmäkol. Aj naďalej sme však udržovali náš vzťah založený na výhodách. Ale akosi ma nenaplňoval. Orgazmus je skvelá vec, veď viete, o čom hovorím… Ale zážitok s Milom a s Radovanom sa nedal porovnať.
Keď ma prestala tešiť skutočnosť, že nie som jediná trpiaca na Hodžovej 14 (naša adresa v Nitre), začala som sa opäť cítiť mizerne a stále viac a viac som si uvedomovala, ako strašne mi chýba Radovan.
Olej do ohňa prilial Lukáš! Sedela som si len tak v Mlynoch na káve s Nikou. Mali sme voľno medzi dvoma hodinami. Samozrejme som jej o tých svinstvách, ktoré som v poslednom čase napáchala, nepovedala. Opovrhovala by mnou a potrebovala som jednu „skutočnú“ kamarátku.
Tak teda, som si sedela v Mlynoch s Nikou, ktorá si odskočila na záchod… Zrazu si oproti mne sadol Lukáš.
„Čauko!“ zvolal zvesela.
„Ahoj, mladý!“ pozdravila som ho a úprimne sa usmiala.
„Jak žiješ?“ spustil na mňa slangom Nitry.
„Dobre, dobre. Ty ako?“ spýtala som sa a dúfala som, že nespomenie Radovana.
„Fajn. Prečo už k nám nechodíš?“ tušila som, že sa spýta presne toto. Nevedela som, čo za verziu mu predostrel Radovan.
„Mám toho veľa v škole, nestíham,“ odvetila som čo najneutrálnejšie.
„Ani ja, zhoršili sa mi známky. Nemohla by si zasa chodiť?“ spýtal sa ma. Chalan, ktorý so mnou spočiatku vôbec nespolupracoval ma teraz celkom sám žiadal o doučovanie. Zaujímavý zvrat okolností!
„Keby som mala čas, rada by som chodila. Ale nemôžem…“ povedala som a dojemne som mu pohladila rameno.
„Aj otec by bol rád, keby si prišla,“ ozval sa po chvíli. To vo mne vyvolalo niečo ako elektrický šok. Vzpriamila som sa a spozornela. „hľadal niekoho na doučovanie, ale nikto mi nevyhovoval ako ty,“ dopovedal.
„Uvidím, čo sa bude dať robiť,“ povedala som a vtom prišla Nika. Zachránila ma. Mladý sa spakoval skôr, ako som sa spamätala.
Celý ten deň som sa nedokázala poriadne sústrediť. Vlastne celý letný semester som sa nedokázala sústrediť. Či som chcela, či nie, stále som ho mala pred sebou. Všetko mi ho pripomínalo. Pesnička, ktorú som začula, vôňa, nejaké slovo… Všetko…
Na druhý deň som sa rázne rozhodla. Nastúpila som na autobus č. 9 a odviezla som sa na zastávku menom Hornozoborská. Áno, tam bývali Burdovci.
Ani som nevedela, či bude doma. Bol piatok večer. V dome svietilo len slabé svetlo. Čo ak tam má ďalšiu milenku a moje srdce bude len rozdrvenejšie na ešte drobnejšie kúsky, ako bolo doteraz? Čo ak ma vôbec nechce vidieť? Čo ak som len obyčajná chudera, ktorá za ním túži? Všetky tieto otázky mi vsúvalo moje podlé podvedomie. Najradšej by som mu bola dala zaucho!
Pomaly som pristúpila ku dverám a stisla zvonček. Započula som, ako zazvonil. Srdce mi bilo a ruky sa mi spotili behom sekundy. Uvidela som blížiaci sa tieň. Dvere sa prudko otvorili a stál v nich on. Jemne prihrbený s ovládačom v ruke. Mal na sebe tmavomodré tepláky a sivé tričko. Ešte aj takto vyzeral lepšie, ako väčšina mužov.
„Simona,“ vyslovil moje meno potichu a naprázdno prehltol.
„Ahoj,“ pozdravila som ho a naschvál sa vyhla jeho pohľadu.
Chvíľu bolo ticho. Ani jeden z nás nevedel, čo povedať. Bolo to zvláštne. Túžila som ho objať, vrhnúť sa na neho, ale to som samozrejme nemohla spraviť len tak.
„Poď… poď ďalej,“ ozval sa, keď sa spamätal.
Bez slova som okolo neho prešla a cítila jeho pohľad na sebe. Ocitla som sa v známom prostredí a akoby sa bola moja rozpálená a rozorvaná duša trocha upokojila a scelila. Cítila som, že som tam, kde mám byť.
Ako sme sa blížili do obývačky, hudba, ktorú som počula už od vchodu silnela. Bolo to violončelo. Nikdy som nepočula toľkú krásu. Akoby som sa ocitla v inom svete. Len som tak chvíľu stála a nič nehovorila. Rado si všimol moje očarenie.
„Je to preukrutná nádhera podľa mňa,“ ozval sa chytiac ma za predlaktie.
„Je… Ako, keď ťa niekto poklepká po pleci, ale kým sa stihneš otočiť, je pred tebou… Ako taká malá hra… prenádhera…“ netuším, kde sa vo mne brali tie slová, ale bola som očarená. Akurát som nevedela, či to bolo hudbou alebo tým, že som videla Radovana.
„Presne…Milujem, že čelo dokáže byť tak zlovestné a zároveň krásne. Je ako pohár emócií, ktorý ti starostlivo namieša a pomaly ti ho vlieva do uší… do duše,“ ozval sa.
„Áno, čo je to?“ spýtala som sa a konečne sa mu poriadne pozrela do očí.
„Zoe Keating, The Path,“ odvetil, keď pesnička stíchla.
V tom sa ozvala ďalšia pesnička a ja som sa cítila celý ten čas ako vo sne. Bolo neskutočné, čo dokázala so mnou spraviť obyčajná hudba. Vlastne nebola obyčajná, bola čarovná.
„Asi sa čuduješ, prečo som prišla,“ ozvala som sa a stále som nebola nohami pevne na zemi. Snívala som svoj sen, v ktorom nech poviem čokoľvek, dopadne to v môj prospech, preto som sa asi opovážila byť taká úprimná.
„Lukáš mi vravel, že ťa včera stretol,“ odvetil Radovan a automaticky mi nalial červené víno, ktoré doteraz pil sám.
„Takže si tušil, že prídem?“ spýtala som sa.
„Dúfal som v to,“ povedal a moje srdce poskočilo. Očervenela som.
„Si tak neskutočne zlatá, keď sa červenáš,“ povedal a pohladil ma po líci.
„Ja… musela som prísť,“ povedala som potichu a čakala na jeho reakciu.
„Som rád, že si tu,“ šepol a pomaly sa ku mne približoval.
„Cítim sa ako chudera, ktorá za tebou dolieza,“ povedala som, keď sa ma chystal pobozkať.
„Nie si žiadna chudera. Ja som somár, že som ťa vôbec nechal odísť. Strašne ma to mrzí,“ povedal a perami zachytil slzu, ktorá sa mi spustila po líci.
V tom som ho objala a už ho nikdy nechcela pustiť. Rado sa chytil iniciatívy a konečne sa zmocnil mojich pier. Bolo to akoby sa znovu spojili dva celky, ktoré nikdy nemali byť oddelené. Pasovali spolu tak dokonale. Akoby to inak ani nemalo byť. Zvalil ma na gauč a už ma zbavoval zbytočného oblečenia. Keď sa jeho pery dotýkali môjho krku, cítila som sa akoby nič okolo nás neexistovalo, len on, ja a dokonalý sprievod violončela. Bolo miestami kruté ako Radovan, no vo svojej podstate to bolo niečo prenádherné. Neviem, či som ho milovala. No vedela som, že už to nie len primitívny cit, ktorý ma k nemu hnal. Bola to posadnutosť? Možno. Bolo mi to jedno. Momentálne sa mi dostávalo presne toho, čo som potrebovala. On a ja. Naše telá spojené v tak hriešnom akte, no predsa som cítila akoby medzi nami bolo niečo posvätné. Bolo to správne a to bolo jediné, na čom záležalo.
„Úžasné,“ vzdychla som si, keď sa vedľa mňa zvalil a prstami ma jemne hladil po tvári. Ešte som sa triasla od toľkej rozkoše. On sa na mňa len pozeral.
„Dokonalé,“ súhlasil so mnou.
Po dlhom čase som sa cítila byť opäť naplnená citom, ktorý mi tak chýbal. Čo ak to bola láska, len som si to nechcela priznať? Možno som sa len bála zlomeného srdca a preto som si to nikdy nepriznala. Už je to jedno… môžem sa priznať sama pred sebou. Milovala som Radovana.
Verím, že som touto kapitolkou potešila všetkých priaznivcov radovano-simonovského vzťahu :D :)