Stránka mojej tvorby

21. kapitola

            Asi do mňa vošiel dáky diabol… Len nedávno som vám rozprávala o tom, ako by ma mrzelo, keby ma Laura načapala s Milom a čo som spravila? Nechala som sa celkom dobrovoľne načapať. Ale poďme na to pekne od začiatku.

            Druhý týždeň letného semestra sa u mňa začal obrovskou depkou. Už ráno som sa zobudila tak, že som mala zlú náladu. Nie, nemala som krámy ani nič v tomto štýle. Bol pondelok a pondelky sú vždy naprd, ale ten môj bol extrémne zlý.

            Keď som si robila na konci zimného semestra rozvrh na letný semester, ani som si neuvedomila, aké predmety si nahadzujem. Preto dnes, keď som prišla na Ortoepiu, som zažila šok. Je to vlastne akési praktické pokračovanie Fonetiky a skoro som spadla na zadok, keď sa do triedy dovalil Urban. V momente som očervenela v tvári a srdce sa mi hrozne rozbúchalo. Ale nie tým príjemným štýlom, ktoré cítite, keď ste s milovanou osobou, ale pri ňom som pocítila strach. Od tej „aférky“ v jeho kancelárii som ho našťastie nikde nestretla, no teraz som mu musela čeliť.

Bola to len úvodná hodina. Porozprával nám, čo nás čaká, aké knihy si máme zohnať a pustil nás už po polhodine. Veci som mala zbalené ako prvá, chcela som totiž vyskočiť čo najskôr na rovné nohy a utiecť odtiaľ, keď budem mať možnosť, aby som s ním ani náhodou neosamela, ale čo osud nechcel?! Ramienko tašky sa mi nejako zaseklo do stola a kým som ho odtiaľ vyslobodila všetci moji spolužiaci boli fuč a za stolom sedel už len slizúň. Niekde hlboko vo mne tlela nádej, že len tak okolo neho prejdem, zamumlem dáky pozdrav a on ma vôbec nezastaví a nepovie mi dáku slizkú poznámku. Áno, uznávam. Bola som naivná a predstavovala som si to priveľmi ružovo.

„Slečna, Vansová, počkajte,“ oslovil ma, keď som už držala kľučku a myslela si, že v bezpečí odtiaľ zdrhnem. V duši som vymenovala všetkých svätých, zastala a neochotne sa obrátila k nemu.

„Áno?“ pípla som a čakala, čo spraví.

Urban sa pomaly postavil a akýmsi strnulým krokom došiel asi meter predo mňa. Zastal.

„Nedokážem zabudnúť na vás…“ zachripel a ja som vedela, že nehovorí o láske, ale len o obyčajnej túžbe.

Nevedela som, čo mu na to povedať, tak som si len vzdychla.

„Mysleli ste si, že so mnou už nebudete mať predmet?“ spýtal sa ma a skúmavo sa na mňa zahľadel.

„Dúfala som v to,“ odvetila som a sama som sa čudovala, kde som na toto nabrala odvahu.

„Páčia sa mi neposlušné študentky, len do toho!“ zasmial sa a ja som si myslela, že sa mi toto všetko len sníva. Zlý, nechutný sen!

„Čo odo mňa chcete?“ spýtala som sa ho na rovinu.

„Čo mi viete ponúknuť?“ sadol si na lavicu a lačne sa na mňa pozrel.

„Obávam sa, že nič…“ povedala som chladne.

„Potom sa obávam, že tento predmet nezvládnete,“ povedal a hnusne sa zaškeril.

Nemohla som uveriť vlastným ušiam. On sa mi normálne vyhrážal!

„To myslíte vážne?“ zvýšila som hlas a vzápätí to oľutovala.

„Smrteľne,“ povedal víťazoslávne. Vedel, že ma dostal.

„A to si teraz akože ako predstavujete?“ spýtala som sa ho a už sa ani nepokúšala skryť rozhorčenie.

Urban neodpovedal, zoskočil zo stola, dvoma krokmi bol pri mne, chytil mi hlavu do rúk a drsne ma pobozkal. Hnusilo sa mi to ešte viac, ako keď som mu vyfajčila.

„Napríklad takto,“ povedal, keď skončil.

Nič som nevravela len na neho sústredene zazerala.

Potom sa načiahol do vrecka a vytiahol z neho dáky papierik, ktorý mi následne strčil do vrecka. Neskôr som zistila, že na ňom bola dáka adresa.

„Večer ťa očakávam. Ak neprídeš… vieš, čo sa stane,“ povedal a vypochodoval z triedy.

Ja som tam chvíľu len tak stála na mieste, žmurkala a snažila sa zistiť, či sa so mnou moje podvedomie fakt len nezahráva a či je toto všetko naozaj realita.

            Celý deň som bola mysľou neprítomná. Nika mi rozprávala dáku vtipnú príhodu zo strednej, ktorej hlavnou hrdinkou bola Zuza, ale keď prišiel moment, keď som sa mala zasmiať, zostalo ticho a Nika mi v ten deň už radšej nič nerozprávala.

            Došla som domov o šiestej. Vybrala som z chladničky jogurt a s nechuťou ho do seba začala tlačiť. Nejako mi pri pomyslení na Urbana prestalo aj chutiť. A čo si vlastne predstavoval pod pojmom „večer“? Kedy som mala akože za ním prísť. Je to vôbec jeho byt? Čo ak tam už nebude a o dva týždne sa mi na seminári pomstí, lebo si bude myslieť, že som sa na neho vybodla. Polonedojedený jogurt som šmarila do koša a opäť odišla z bytu.

            Netušila som, kde sa nachádza v Nitre Moskovská ulica, tak som si zavolala taxík a nechala sa odviesť na adresu na papieriku. Moskovská bola na opačnej strane mesta, ako som ja bývala. Taxík zastal pred dákou bytovkou, zaplatila som a vystúpila z neho. Bol odtiaľ pekný výhľad na Nitru a na hrad. Za iných okolností by sa mi tu páčilo, ale potom som si spomenula, prečo som tu a prišlo mi nevoľno. Podišla som k vchodu, na zvončekoch som začala čítať mená. Konečne som zbadala na jednom napísané Peter Urban. Párkrát som sa zhlboka nadýchla a zazvonila som.

„Áno?“ ozval sa zachrípnutý hlas.

„Ja som, Simona,“ ozvala som sa.

Urban nič nepovedal, začula som pípnutie a dvere sa otvorili. Byt bol na najvyššom poschodí, to som, samozrejme, nemala odkiaľ vedieť, a tak som šesť poschodí vykráčala pešo, lebo na každom poschodí som musela čítať menovky na dverách. Kým som sa vyštverala hore, poriadne som sa zadýchala.

            Urban už stál vo dverách.

„Myslel som si, že už neprídeš,“ ozval sa, keď som pred ním zastala.

„Som tu,“ vypľula som zo seba a moja nevrlosť sa nedala nevšimnúť.

„Poď ďalej,“ vyzval ma a ustúpil mi z dverí.

Vošla som do bytu, hneď na mňa zaútočila príliš silná vôňa osviežovača. Keby som tam mala bývať, asi by som trpela každodennými migrénami. Byt bol zariadený veľmi minimalisticky. Dominovala biela farba. Keby to nebol Urbanov byt, možno by som sa v ňom aj cítila príjemne.

Prešli sme do obývačky, zostala som stáť v kabáte a čakala, čo spraví. Nemienila som mu to nijako uľahčovať. Vzal mi kabát a bez slova ukázal na pohovku. Pochopila som, že chce, aby som si sadla. Tak som si teda sadla a očami ho prebodávala. Zmizol v kuchyni a o chvíľu sa vrátil s dvoma pohármi a o ďalšiu chvíľu s fľašou vína.

„Nepijem,“ ozvala som sa.

„Trošku si dáš,“ povedal. Nekompromisný úchylák!

Nalial biele víno do hlbokých pohárov a jeden mi podal. Svojím pohárom štrngol o ten môj, no ja som ho nedvíhala k ústam.

„Vypi to,“ povedal mäkko. Obávala som sa, že je jeden z tých psychopatov, ktorí sa najprv správajú jemne a nežne a potom vybuchnú, preto som si trocha srkla a odložila pohár na stôl.

„Prečo sa tak mračíš?“ spýtal sa ma, keď si ma premeriaval.

„Prečo asi?“ odvetila som ironicky a imitovala jeho pohľad.

„Nechceš tu byť… Tomu rozumiem. Ale mala by si sa snažiť viac,“ povedal a sadol si bližšie ku mne. Ruku natiahol k môjmu stehnu a pomaly mi po ňom prešiel. Žlč vo mne vrela a mala som čo robiť, aby som mu tú ruku nepoložila preč. Ale vedela som, že niet východiska z tejto situácie.

Nič som nevravela. Urban sa teda priblížil ku mne ešte bližšie a skoro ma pobozkal. Vtedy som sa ozvala: „Dohodnime sa na niečom.“

„Počúvam,“ zbystril zrak.

„Vyspím sa s vami a potom mi dáte pokoj,“ povedala som chladne.

„Ty si teda hlúpučká naivka,“ zasmial sa. Nerozumela som tomu. „Ty si myslíš, že sa ma zbavíš len tak?“ spýtal sa ma.

„Tak čo odo mňa chcete?“ spýtala som sa ho zúfalo. Už som ani zúfalú mrchu nemala silu hrať.

„Mať ťa k dispozícii kedykoľvek dostanem chuť,“ povedal perverzne.

Ja som len vypúlila oči.

„Za jednu sprostú známku vám budem robiť sexuálnu otrokyňu?!“ štekla som po chvíli.

„Presne tak, inak sa môžeš rozlúčiť so školou,“ povedal a odpil si z vína.

Tento deň už horší vážne nemohol byť.

Urban vedel, že zvíťazil, a tak si chcel svoje víťazstvo užiť. Zvalil ma na gauč a drsne, bez akejkoľvek ohľaduplnosti ma pretiahol. Keď som si zbierala zo zeme porozhadzované veci, cítila som sa ako použitá hračka. Urban sa na mňa spokojne pozeral a užíval si môj zničený vzhľad.

Bez slova som sa pohla k vchodovým dverám.

„Tak niekedy nabudúce,“ zakričal za mnou.

            Vyšla som z bytovky a pešo sa vybrala smerom, ktorý viedol… Vlastne ani neviem, kam som išla. Túlala som sa ulicami pod Zoborom. Vietor fučal ako bláznivý, prefúkal ma do špiku kostí, o chvíľu som už necítila ani prsty na nohách, ale bola som tak bezvládna a zúfalá, že mi bolo jedno, či na druhý deň umriem na zápal pľúc alebo nie. Myslela som si, že to zvládnem lepšie, ale bola to rozhodne najhoršia skúsenosť v mojom živote. Dokonca horšia, ako keď sme sa s Radovanom lúčili. Keď som si spomenula na neho, po líci mi stiekla prvá slza. Tak strašne som s ním chcela byť. Chcela som znova ležať v jeho mužnom náručí. Chcela som cítiť jeho pery na mojom tele. Predstavovala som si, ako vraždí Urbana, lebo sa dozvedel, čo mi spravil. No boli to len predstavy, ktoré nemali šancu naplniť sa.

            Nepamätám sa, ako som sa vlastne dostala domov. Bola som celá uzimená a mokrá od sĺz. Spolubývajúce už spali. Našťastie som nikomu nič nemusela vysvetľovať. Sprchovala som sa asi hodinu, chcela som zmyť zo seba všetku špinu, ktorou ma poznačil Urban. No neprišla žiadna slasť z očisty. Rezignovane som si ľahla do postele a zaumienila si, že na druhý deň v nej zostanem v nej a nevyjdem nikam.

            Tak aj bolo. Celý nasledujúci deň som strávila v posteli. Nič som nejedla, párkrát som si vyšla po vodu, potom ma už aj to prestalo baviť a napustila som si ju do fľaše, aby som ani do kuchyne nemusela ísť.

            Celý deň som bola sama doma. Večer prišla domov len Paula. Ostatné baby vraj išli nakupovať. Chvíľu pri mne posedela, vypytovala sa, čo mi je, keď sa nič nedozvedela, omrzelo ju to a odišla.

            Asi o hodinu som začula klopanie na dvere. Zjavil sa v nich Milo. Nechápala som, ako sa dostal dnu.

„Paula ma pustila,“ vysvetlil mi, keď zbadal otázku v mojich očiach. „Vyzeráš strašne,“ doplnil a zasmial sa.

Podišiel k mojej posteli a prisadol si. Nič som nevravela, len som pozerala na neho ubolenými očami.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa ma a pohladil ma po líci. Ja som si oprela hlavu do jeho dlane a pobozkala ju. Vzala som jeho ruku do svojej ruky a pomaly ho pritiahla k sebe. Vlepila som mu krátky, mokrý bozk na pery. Pamätáte si, ako som na začiatku tejto kapitoly písala, že do mňa asi vošiel dáky diabol? To svedčí len o mojej zlej spisovateľskej schopnosti. Prezradila som vám niečo, čo som si mala nechať na záver kapitoly. Písala som tam aj o tom, že som sa nechala s Milom načapať celkom dobrovoľne.

Zacítila som neskutočnú potrebu pomstiť sa. Akurát neviem, prečo som sa chcela pomstiť Laure. V podstate mi ona vôbec nič zlé nespravila, a aj tak som sa rozhodla pomstiť jej. Ako som sa tak bozkávala s Milom, sťahovala z neho tričko, roztvorili sa dvere a v nich sa objavila Laura. Milo sa odo mňa automaticky odtiahol, Laura vybehla z izby a ja som si ľahla späť do postele. Tešilo ma, že konečne nie som jediná, ktorá trpí.

„Laura, počkaj,“ začula som Mila. Toho chudáka mrzelo, že ublížil Laure. Bol vlastne pekným pokrytcom. Prezentoval sa ako veľký zvrhlík, ktorý sa nebojí lámať nevinné dievčenské srdcia a potom cíti výčitky svedomia. Pff…

„Daj mi pokoj!“ zvreskla Laura.

Počúvala som všetko so zatajeným dychom a škerila sa sama pre seba.

„Bola to len slabá chvíľka. Nič so Simonou nemám,“ hovoril jej.

„Slabá chvíľa? Veľmi dobre som si všimla, ako sa na ňu pozeráš. Len som si nahovárala, že to nič nie! Prečo si mi nepovedal, že chceš ju a nie mňa?“ štekala po ňom.

Vyšla som pomaly z izby, chcela som mať audiovizuálny zážitok, nie len auditívny.

Laura stála pred televízorom v obývačke a Milo na prahu miestnosti.

„Ty si pekná mrcha!“ skríkla po mne, keď ma zočila.

Nič som nehovorila, len si preložila ruky cez prsia.

„Laura, pokoj,“ prehovoril Milo, „nič spolu nemáme, že Simona?“ pozrel na mňa a naznačil mi, aby som súhlasila.

„Vôbec nič,“ povedala som ľahostajne, čím som Lauru ešte viac naštvala.

Diabol vo mne sa tak strašne tešil z Laurinho utrpenia. Milo na mňa neveriacky pozeral. Pochopil, že dnes to s Laurou už nezrovná, a tak rezignovane odišiel z nášho bytu. V byte sme zostali len ja, Laura a Paula. Erika a Janka ešte nakupovali.

„Ako si mohla?“ začala opäť ziapať Laura.

„Upokoj sa, Laura. Nemyslím si, že spolu niečo majú. Simona má ťažké obdobie a toto bola podľa mňa len slabá chvíľka,“ prehovorila Paula. Nečakala som, žeby ma bránila práve ona.

„Slabá chvíľka?! Ja v slabej chvíľke vyjedám čokoládu a zmrzlinu, nepreberám kamoškám ich frajerov,“ kričala ďalej.

„De facto to nie je tvoj frajer,“ povedala som, čo ju naštartovalo a vypočula som si pár nepekných nadávok na svoju osobu.

            Celý konflikt skončil v ten večer tak, že Laura prespala v obývačke a na mňa mojej doráňanej duši tešilo to, že som nebola jediná trpiaca v tomto byte. Začala sa zo mňa stávať pomstychtivá a zákerná mrcha, ktorá sa tešila z nešťastia iných.