Stránka mojej tvorby

20. kapitola

            Koľko času mohlo prejsť? 20 hodín? 20 dní? Ja neviem… Dni sa mi zlievali a ja som vnímala len to, že raz je vonku tma a raz svetlo. Na dvere mi pravidelne niekto klopkal, telefón mi zvonil každý deň ani stokrát, ale ja som nemala silu s niekým hovoriť. Nevedela som, že zlomené srdce takto hrozne bolí. Alebo som len bola paranoidná a celé som to zhoršovala ja?

            Jeho nezáujem ma bolel najviac. Keď odišiel, naivne som si myslela, že mi na druhý deň zavolá, či som v poriadku, či žijem. Nie… Nič takéto sa nestalo. Z kalendára som zistila, že prešlo desať dní od „tej udalosti“ a Radovan sa mi neozýval. Skúškové obdobie vrcholilo a ja som každú chvíľu čakala, kedy sa mi vrátia spolubývajúce, lebo začína letný semester.

            „Sme tu!“ dočkala som sa. Došla silná trojka – Janka, Paula a Erika.

Snažila som sa tváriť, že som v pohode, aby som sa vyhla zbytočným otázkam, ale keď v takom citovom položení, že by ste najradšej neboli na tomto svete, je dosť ťažké hrať pretvárku. Baby sa vypytovali, tak som sa napokon zavrela vo svojej izbe a odmietala vyjsť. Lenže potom prišla Laura. Ju som dovnútra musela pustiť.

„No tak von s tým!“ začala tvrdo. Asi to odkukala v dákom filme, kde kamošku kamoška utešuje tvrdým slovom. Nie, v skutočnosti to nezaberá.

„Nechcem sa s nikým baviť,“ odvetila som a dala si sluchátka do uší na znak ignorancie.

Laura ku mne rázne pristúpila a vytiahla mi ich z učí.

„Simi, nedám ti pokoj, kým mi to nepovieš,“ vyhlásila.

Môj mozog začal brain storming. Narýchlo som si potrebovala vymyslieť dáku výhovorku, prečo mám depku.

„Prenášam jeden predmet,“ odvetila som po chvíli. Uznávam, mohla som vymyslieť aj niečo tragickejšie, ale keď vám desať dní behá po rozume len jeden chlap, veľa toho nevymyslíte…

„To sranduješ? Ty takto trpíš pre jeden predmet? Ja prenášam dva a nič si z toho nerobím. Veď ich spravíme o rok, no a čo?!“ hodila rukou a capla ma po chrbte.

Laura sa s touto trápnou výhovorkou uspokojila a ja som mala naďalej právo chodiť po byte ako živá mŕtvola. Baby nado mnou len krútili hlavami, ako sa tak môžem trápiť pre školu, keby ony vedeli!

            Prišiel pondelok, prvý deň letného semestra. Vonku som nebola desať dní a bála som sa, ako moja koža zareaguje na taký prísun kyslíka a slnečného žiarenia. Ani som netušila, že väčšie nebezpečenstvo bude číhať už rovno za dverami.

„No konečne!“ zvolal Milo, keď ma zbadal. Mala som chuť otočiť sa a utiecť späť do bytu. To som však nemohla, lebo som už zamkla a kľúče pustila do tašky, ktorá nemala dno.

„Ahoj,“ pozdravila som ho napokon.

„Čo je s tebou? Volal som ti asi miliónkrát a chodil ti vyklopkávať na dvere ako taký idiot,“ spustil na mňa spŕšku výčitiek.

„Ja viem,“ odvetila som chladne.

„Ja viem?!“ napodobnil môj hlas a videla som, že každú chvíľu vybuchne.

„Pozri Milo, nemala som dobrú náladu, nechcela som ju aj na teba preniesť,“ povedala som miernym tónom. Spomenula som si, že ľudí váš chladný prístup môže poriadne zraňovať. Nechcela som sa správať k Milovi ako sa správal Radovan ku mne.

„Ja by som ťa bol utešil,“ žmurkol na mňa. Kríza bola zažehnaná.

„Budem to mať na pamäti, keď na mňa najbližšie príde depka,“ odvetila som a pohla sa z miesta, aby som neprišla neskoro do školy. Hodinu som mala síce len na Filozofickej fakulte, ale bolo deväť hodín, keď som sa naposledy pozerala na hodinky a už som tu istú chvíľku vykecávala s Milom.

„Počkaj, počkaj,“ pobehol za mnou a chytil ma za rameno, „nedáme večer stretko?“ spýtal sa ma.

Ja som sa zamyslela a povedala si, že už by som fakt mohla prestať žialiť za Radovanom. Zlomil mi srdce, rozprášil ho na úplný prach, ani po sebe neupratal. Ja som sa desať dní trápila a stačilo!

„Okej,“ odvetila som a vlastne som sa už začínala tešiť. Baby mi ráno spomínali, že chcú ísť večer do kina na Ženu v čiernom 2, takže budem mať aj voľný byt.

            Deň v škole bol hrozne dlhý. Od 9:15 som mala seminár z Frazeológie slovenského jazyka, potom som mala jednu voľnú hodinu, potom som sa trepala na hlavnú budovu na prednášku z Literatúry 1. polovice 19. storočia a potom zase na Filozofickú fakultu na seminár z Dejín, kultúry a reálií anglicky hovoriacich krajín 1. Fakt rozlietaný deň!

            Keď som sa o pol piatej vracala domov, baby už boli vychystané a pripravené na neobyčajný hororový zážitok. Za iných okolností by som im závidela, že idú na horor, keďže som ich milovala, ale takto som sa tešila na poriadnu… chcela som použiť dáke expresívne slovo, ale povedzme radšej „zábavu“.

            Bolo sedem hodín a Milo už netrpezlivo stepoval pri dverách. V ruke zvieral fľašu červeného vína, ktoré mi oznamovalo, že je to Červený tramín z roku 2012. Chutné nitrianske víno.

„No poď,“ vyzvala som ho, keď som douvažovala nad vínom.

Poslušne vošiel a rozhliadal sa akoby tu bol prvýkrát. Viete, na tom, že máte milenca a nie priateľa je dobré to, že sa napríklad nemusíte trápiť s oblečením. Milenec vás bude chcieť čo najskôr pretiahnuť, a preto ho nebude veľmi zaujímať, čo máte na sebe. Preto som na Mila čakala v obyčajnom domácom oblečení, ktoré sa skladalo z teplákov a trička, na ktorom boli dve mačiatka. Že som ho takto nevzrušovala? Okej, iste by bol nadržanejší, keby som bola v šatách, v ktorých som bola u Urbana, ale stačilo mu to aj takto, lebo ešte prv než otvoril víno sa na mňa vrhol. Svojím telom ma prilepil na stenu v chodbičke a jazykom mi spravil preventívku v ústach.

„A to si ani nedáme to víno?“ spýtala som sa celá zadýchaná, keď sa odo mňa odlepil.

„Dáme, dáme,“ vybral sa do kuchyne hľadať otvárač.

Ja som sa zatiaľ usadila v obývačke a čakala ho. Vrátil sa s dvoma plnými pohármi červeného vína. Pripili sme si. Potom vzal svoj mobil a pripojil ho k reproduktorom, ktoré doniesla Paula. Pustil nejaký mix celkom romantickej hudby. Mala som chuť sa ho spýtať, či to stiahol len pre túto príležitosť alebo či to má v mobile už dávnejšie. Nikdy sme to totiž nerobili ešte s hudbou.

Pol pohára vína zmizlo v nás a ja som sa už nevedela dočkať. Pohladila som Mila po hrudníku. Cez tenké tričko, ktoré mal oblečené som mohla cítiť jeho tvrdé brušné svaly. Nenormálne ma to vzrušovalo. Siahla som pod tričko a na Milovi som si všímala, že začína byť tiež nejaký napätý. Rukami som ho chvíľu hladila a potom som uznala za vhodné ísť trochu nižšie. Rozopla som mu nohavice a pohladila aj jeho mužnosť. Pozrela som sa mu do tváre. Oči zavreté, hlava zaklonená, užíval si… Vrátila som mu teda službičku z fitka.

„No dobre, poďme na to,“ povedal drsne, keď som ja skončila svoju činnosť a vedela som, že to nebude všetko v tento večer.

Chytil ma za ramená, zvalil ma na gauč a hladne ma začal bozkávať. Jeho pár dňové strnisko ma škrabalo na tvári, miestami to až bolelo, ale mala som to takto rada. Keď mi opäť začal pchať jazyk do úst, cítila som z neho víno, ale nevadilo mi to, lebo som už bola príjemne pripitá aj ja. Zavrela som oči a nechala ho, nech robí to, čo vie najlepšie. Ani som si nevšimla kedy ma zbavil všetkého oblečenia a bozkával ma po celom tele. Na chvíľu prestal. Načiahol sa k nohaviciam a vytiahol z nich kondóm. Nasadil si ho a potom do mňa vnikol tak prudko, že som vykríkla. Rytmicky sa rozhýbal a ja som nedokázala nevzdychať nahlas. Celý ten čas ma bozkával a miestami hrýzol do krku a do kľúčnej kosti. Prišiel na to, že takto si to užívam najviac a odvtedy sme to robili už len takto.

Práve v najlepšom som začula, ako niekto pchá kľúče do dverí. Zmeravela som a celá očervenela. Keby nás tu pristihla Laura, zlomilo by jej to srdce. Mala o Mila záujem, no on sa s ňou len zahrával.

Okamžite som Mila strčila preč zo seba a začala na seba hrabať oblečenie.

„Čo je?“ zachrčal.

„Nepočul si to? Niekto ide!“ pošepla som mu a triedila naše oblečenie.

„Nikto nejde, čo robíš?!“ zasmial sa a s pobavením sa na mňa pozeral.

„Veď som počula, ako niekto pchá kľúče do dverí,“ povedala som mu a stíchla, aby som počula. No nikto nevchádzal.

„Podľa mňa to bol starý Šuster. Už aj nám sa stalo, že bol opitý a pchal kľúče do našich dverí,“ odvetil Milo a oprel sa o lakte a stále sa na mňa usmieval. Šuster bol nás asi šesťdesiatročný sused, ktorého sme ešte triezveho na chodbe nestretli.

„Ty kokso, hrozne som sa zľakla, že sú to baby,“ povedala som a trochu som sa uvoľnila.

„Ale čo stresuješ?! Veď nie si doma. Mama ťa nenačape,“ povedal a zasmial sa.

„Nie, ale keby nás uvidela taká Laura… Vieš, že ťa chce a ja nechcem byť tá, vďaka ktorej zistí, aký kurevník si,“ odvetila som mu.

„Tú kravu mám v riti. Je taká nemastná-neslaná…“ povedal a tváril sa pri tom fakt ľahostajne.

„Spal si s ňou?“ spýtala som sa.

„Hej, raz… Stále sa mi vnucovala a raz som už nevládal odporovať, tak som ju pretiahol a odvtedy mi stále vypisuje, ako ma miluje. Hrozný trapas to dievča,“ povedal. Laury mi prišlo trochu ľúto, ale potom som si uvedomila to, že je dosť veľká na to, aby nenosila ružové okuliare. Túto krásnu metaforu som už v tejto knihe použila, že? Nič to…

K sexu sme sa už nevrátili. Obliekli sme sa, dopili sme víno, zahladili stopy a Milo sa chystal odísť, keď sme opäť počuli, ako sa niekto dobíja do bytu. Tentokrát to boli naozaj baby.

„Milo! A čo ty tu?“ začvirikala Laura, keď ho zočila.

„Prišiel za tebou,“ povedala som namiesto neho a na Mila sa škodoradostne zaškerila.

„Fákt?“ zatiahla Laura.

„No vlastne…“ zajachtal Milo. Dostala som ho do rozpakov.

„Ty si zlatý a čo si chcel?“ skočila mu do reči.

„Ja len, že ako žijete a tak…“ habkal Milo a ja som sa musela ovládať, aby som sa nezačala smiať.

Laura Mila napokon prinútila, aby u nás zostal ešte. S nadšením nám rozprávala, aký je Žena v čiernom super film a že škoda, že sme neboli, ale že ak Milo chce, pôjde s ním na to ešte raz do kina.

            Milé dievčatá a ženy, nikdy sa nesprávajte ako kravy! Tak som si uvedomila, že škoda, že som nezačala písať túto knihu ako bájku. Každá kapitola mohla mať nejaké (ne)mravné ponaučenie. Že aké je ponaučenie z tejto kapitoly? Nesprávajte sa ako kravy! Nikdy (fakt nikdy!) sa mužovi nevnucujte a nepodlizujte, ako to robí napr. Laura. Radšej počkajte, aby sa za vami doplatil na kolenách on! Tak toľkoto k ponaučeniu.  

+ moja malá spoveď