Stránka mojej tvorby

 2.   kapitola

Nastal ten smutný deň, keď všetci študenti začali chodiť do školy. Doteraz som bola trochu škodoradostná a tešila sa z nešťastia ostatných mladších žiakov, keď som ich videla už o trištvrte na osem cupkať do školy. To som ani netušila, že v prvý deň školy začne moje vyučovanie už o pol ôsmej. To je nevýhoda vysokej školy. Vyučovanie vám začína o pol ôsmej a niekedy ste v škole aj do trištvrte na osem večer. Nehorázne!

Moja prvá prednáška bola z anglickej lingvistiky. Vedela som akurát toľko, že lingvistika je jazykoveda. Inak som nemala žiadnu predstavu, čo sa tam budeme učiť. Všetky prednášky sme mávali na hlavnej budove, ktorá bola asi pätnásť minút chôdze z môjho privátu. Ranná prechádzka nezaškodí, pomyslela som si.

Keď som došla do budovy, automaticky som sa vybrala smerom, ktorým sa hrnuli všetci študenti. Snažila som sa rozpoznať známe tváre zo zápisu, ale nikto mi neprišiel známy. Mala som úplné zatmenie mysle.

V rukách som držala rozvrh a obzerala sa, či niekde neuvidím číslo miestnosti, kde sa mala konať tá slávna prednáška. Konečne som uvidela nápis P6 a z rozvrhu som pochopila, že to bude zrejme ono. Tak som sa vybrala k P6-tke. Bolo pred ňou neskutočne veľa študentov. Od sesternice, ktorá už bola tretiačka som počula, že to len zo začiatku nás bude toľkoto. Tí pohodlnejší prestanú chodiť.

Väčší problém som však s tým, ku komu si mám zastať. Všetci okolo mňa boli v rôznych skupinkách, a ja som sa tam cítila ako outsider. Ani sa nečudujem. Bola som oblečená ako obyčajná chudera. Viete, kedy som bola naposledy na nákupoch? Teda… na takých poriadnych som vlastne ani nebola. Že odkiaľ mám teda veci? Sesternica mi nejaké dala, iné zo sekáča, ktorý je v Želiezovciach fakt kvalitný a ďalšie z Lidla, keď je tam akcia! Dosť neuveriteľné. A o tom, že by som si kupovala make-up som ani nesnívala. Smutné…

„Ahoj!“ začvirikalo pri mne jedno dievča. Keď som ju zazrela, na chvíľu mi zastal dych. Nie, nestala sa zo mňa v tej chvíli lesbička, ale vyzerala dokonale. Presný opak mňa. Mala po zadok siahajúce kučeravé bohaté čierne vlasy, akoby prišla práve od kaderníčky, ružový kabátik, bielu blúzku a obtiahnuté bledé nohavice. Bola neskutočne krásna. A zastala si k najväčšej chudere, aká sa nachádzala na chodbe. Asi aby ona vynikla ešte viac, pomyslela som si.

„Čauko,“ odzdravila som sa jej po chvíli.

„Tu bude lingvistika, však?“ spýtala sa ma a nenápadne si ma premeriavala.

„Áno,“ prikývla som a bola zvedavá, či sa so mnou bude baviť aj naďalej.

„Čo študuješ?“ pýtala sa ďalej. Bola dosť zhovorčivá.

„Tlmočníctvo,“ odvetila som a nemala toľko rozumu, aby som sa jej spýtala to isté.

„To tu asi každý, ale v akej kombinácii?“ spýtala sa presnejšie, keď videla, že som trochu pribrzdená. V podstate sa pokladám za múdreho človeka, ale z tejto baby som bola momentálne v šoku.

„Ach tak, slovenčina, angličtina,“ povedala som a doplnila: „ty čo?“ konečne som sa prebrala!

„Tiež, budeme spolužiačky. Aspoň niekoho poznám. Som Nikoleta Černáková,“ podala mi ruku. Takto oficiálne sa mi zatiaľ asi nikto nepredstavil. Žila snáď na zámku, kde sa naučila takýmto mravom?!

„Simona Vansová,“ zopakovala som podobným oficiálnym tónom.

„Pozri, už prichádza učiteľ,“ hodila hlavou smerom odkiaľ som prišla aj ja. Učiteľ lingvistiky bol asi šesťdesiatročný muž, ktorý hovoril po anglicky ako ja pred piatimi rokmi. Teda zle! Bola som trochu šokovaná, že na vysokej škole učí niekto takýto. V mysli mi hneď skrsla predstava, že pôvodne isto učil ruštinu, ale po páde socializmu a komunizmu sa musel rýchlo preorientovať, spravil si nejaký ten anglický kurz a stal sa z neho učiteľ na vysokej škole. Koniec príbehu.

            Po prednáške z lingvistiky som mala mať seminár zo Staršej slovenskej literatúry. Tu sa naše cesty s Nikoletou rozišli, lebo ona nemala tento seminár, a tak som bola opäť odkázaná sama na seba.

Pekne som prešla okolo Mlynov na Filozofickú fakultu a tento raz som mala väčší problém nájsť miestnosť, kde som mala mať hodinu. Bolo to trochu paradoxné, keďže to bola menšia budova. Všimla som si, že na dverách sú čísla miestností a vedľa dvier aj rozvrh. Napokon som svoju triedu našla na konci chodby neďaleko schodov. Čakalo tam niekoľko študentov. Rozhodne menej ako na prednášku. Mohlo nás tam byť asi desať. Zase som mala problém si k niekomu zastať. Potom som si konečne všimla jedno dievča, ktoré v blízkosti prestupuje z nohy na nohu a nevie, čo so sebou.

„Ahoj, aj ty budeš mať tu hodinu?“ spýtala som sa jej a snažila sa pôsobiť sebavedomo ako Nikoleta pred Lingvistikou.

„Áno, zo Staršej slovenskej literatúry,“ odvetila nesmelo.

„A nevieš náhodou, aká je učiteľka, ktorá nás to bude učiť?“ pýtala som sa ďalej, keď som videla, že ona neprejavuje veľkú iniciatívu.

„Nie…“ odvetila a týmto naša spoločná konverzácia skončila. Ona zrejme nebude moja spriaznená duša.

Učiteľka konečne prišla. Bola to vlastne mladá krásna doktorandka, ktorá pôsobila na mňa veľmi sympaticky. Bola fakt priateľská a vtipkovala. Na chvíľu mi to pripomenulo môj starý dobrý gympeľ. To bol ešte bezstarostný život…

            Na dnes to bolo všetko. Málo! Ale dosť ma to unavilo. Navyše pamätajte, že hodiny na výške nie sú 45-minútové, ale trvajú hodinu a pol. Aj keď Majerová, mladá doktorandka, nás pustila už po polhodine.

            Rozhodla som sa teda ísť domov. Iní študenti sa chodili ponevierať do blízkeho nákupného centra Mlyny, no ja som na to ani nepomyslela. Áno, poobzerať by som sa bola mohla ísť, ale načo sa dráždiť. Aj tak by som si nič nemohla kúiť.

            Vošla som do bytovky, vyštverala sa na prvé poschodie, prešla k našim vchodovým dverám. V tom som začula silnú hudbu odniekiaľ. Nešla od nás, odľahlo mi. Naozaj som netúžila bývať na byte s párty maniačkami. No aj tak ma zaujímalo odkiaľ ten hluk ide. Prešla som po dlhej chodbe, na ktorej bolo asi šesť dvier, všetky viedli do bytov a keď som sa vrátila pred naše vchodové dvere, ja krava, uvedomila som si, že to ide z dvier oproti. Potichu som k nim pristúpila a načúvala. Hral im práve Macklemore. Žijú tam snáď nejakí rapom posadnutí ľudia? Začula som aj mužské hlasy odtiaľ. Ale nič som im nerozumela. Tak som len prestupovala z nohy na nohu a snažila sa niečo vyrozumieť. V tom sa predo mnou otvorili dvere. Skoro som dostala infarkt. Zočila som vysokého potetovaného chalana s cigaretou v ústach. V ruke držal čierne odpadkové vrece. Hodil ho pred dvere. Konečne ma zaregistroval.

„No čo pozeráš? Pridáš sa na párty?“ spýtal sa ma a zachechtal sa.

Ja som sa ho, úprimne povedané, zľakla, rýchlo som strčila, už dávno pripravený kľúč v mojej ruke, do dvier a zmizla v bezpečí domova. To máme teda susedov!

            Moje spolubývajúce boli v škole dlhšie ako ja, a tak som sa len tak ponevierala po byte, rozhodla som sa vybrať si jednu knihu z poličky, ktorá bola v obývačke. Boli tam knihy typu Anna Kareninová, Doktor Živago. No ale napokon som sa rozhodla pre Búrlivé výšiny od Emily Bronteovej. Na jeden hlt som prečítala polku knihy a moje spolubývajúce stále neprichádzali. Bolo pol desiatej. Kam mohli ísť. Jasné… poznám ich dva dni aj s cestou, ale zaujímalo ma, kde sa ponevierajú.

            O desiatej som sa ich konečne dočkala. Prišli všetky štyri v mierne podnapitom stave. Laura bola z nich najtriezvejšia. Toto sa mi prestávalo páčiť.

„Čaute!“ pozdravila som ich, keď sa všetky bez pozdravu vyvalili ku mne na gauč a len vzdychali, jajkali a smiali sa.

„Ty si bola celý čas tu?!“ ozvala sa konečne Paula.

„Áno, vy ste kde boli?“ zaujímala som sa.

„V byte oproti. Bývajú tam takí traja chutní chalani. Mali párty…“ začala vysvetľovať.

„Naozaj? Aj taký potetovaný?“ spýtala som sa.

„Aha,“ kývla hlavou Erika.

Potom mi porozprávali ako super bolo na párty, čo všetko pojedli, ale hlavne popili. No najviac ospevovali to, akí boli chalani sexy. Tak vysokoškolské správanie!