Stránka mojej tvorby

19. kapitola

Okej, priznávam to. S tým Urbanom som možná (určite!) zašla priďaleko. Ale keby som mu bola povedala nie, mala by som po chlebe. Nielenže by som nespravila Fonetiku, podľa mňa by sa ten úchylák postaral aj o to, aby som poletela zo školy. Ale bola som zhnusená sama zo seba.

Skúškové obdobie našťastie skončilo a ja mne zostali dva týždne prázdnin. Väčšina študentov hneď po doskúškovaní zdrhlo z Nitry a šli domov, ale hádajte, kde som bola ja. Samozrejme, že som zostala v Nitre. Nemala som najmenšiu chuť sa pozerať na „kotnú“ Anitku a na moju celú priposratú rodinu.

Raz, keď som nevedela spať mi napadlo, či sa tá mrcha Anitka vlastne nemá lepšie ako ja. Môj brat síce nie je žiadna veľká výhra, ale nevyzerá najhoršie, to máme v krvi asi… Nemá veľa peňazí, ale na ulici neskončia. O to sa postarajú aj moji rodičia. Tak sa teda nechala nabúchať a viac sa o nič nemusí starať. Nebola to akási jej taktika? Nemyslím si, že by Anitka mala až toľko rozumu, ale podľa mňa existujú ženy, čo riešia svoje zlé finančné situácie práve takto. Ako som však už spomenula, Anitka má o koliesko menej a jej by to iste nebolo napadlo.

Nuž ale ako som už spomínala, mala som dva týždne prázdnin. Aj moje spolubývajúce sa odpakovali domov, a tak som si vládla v našom skromnom bytíku sama. Každý jeden deň som upratovala, lesklo sa to tam, ako v dákom paláci. Ako sa vraví, z podlahy by sa dalo aj jesť. A mala som to naplánované tak, že budem chodiť k Lukášovi trikrát týždenne. Tomu chudákovi sa to zišlo a mne viac peňazí prišlo vhod. Dohodnúť sa s Angelou nebolo vôbec ťažké.

Šok ale prišiel, keď som prišla k nim v pondelok večer.

„Ahoj,“ pozdravil ma hlboký mužský hlas a mne stislo srdce. Vo dverách stál Radovan. Neskutočne sexy… biela košeľa s niekoľkými rozopnutými gombíkmi, rukávy nepatrne vyhrnuté a len tak naboso. Navyše mal niekoľkodňové strnisko a kruhy pod očami. Nemôžem si pomôcť, ale v tú chvíľu som sa na neho mala jednoducho chuť vrhnúť.

„Ahoj,“ odzdravila som sa po chvíli, keď som ten nával hormónov predýchala. Miestami som sa cítila ako bláznivá pätnástka, ktorá chce frajera, aby sa s ním mohla vodiť za ruky a ukazovať sa s ním pred školou.

„Čakala si tu Angelu, že?“ spýtal sa ma ustupujúc mi z dverí. Ja som neistým krokom vchádzala.

„Hej, len predvčerom som s ňou telefonovala,“ odvetila som.

„Vieš… toto je skvelé na mojej žene. V jeden deň je v pohode, druhý deň sa už bodne kuchynským nožom do brucha,“ povedal akoby len komentoval otrasné počasie. Ale ja som nemohla uveriť vlastným očiam.

„Čože spravila?!“ vyhŕkla som.

„Dobre si počula,“ odpovedal a prešli sme do obývačky.

„Tak toto je už moc…“ nezmohla som sa na iný komentár. Bolo mi jej hrozne ľúto, no na druhej strane sa ozvala chamtivá Simona, ktorá si uvedomila, že opäť má k Radovanovi voľnú cestu.

„Je…“ vzdychol si a nalial si hnedkastý nápoj. Ponúkol aj mňa, ale ja som radšej zdrhala za Lukášom.

O tom, čo sa stalo jeho mame som sa naschvál vôbec nezmieňovala a veru som si musela zahryznúť do jazyka aspoň stokrát, aby som sa nepreriekla.

            Keď sme skončili, Lukáš opäť zapol Xbox a hral sa ďalej.

„Skončili sme,“ zakričala som v obývačke, lebo Radovana som nevidela.

„Tak teraz môžeme začať my,“ predniesol zvodným tónom. Ja som prevrátila očami, ale na druhej strane tu bol ten primitívny cit, ktorý ma k nemu priťahoval, ktorý som ani nedokázala pomenovať, no napriek všetkému tu bol a ja som mu nedokázala odolať.

„Radovan, nezačínajme s tým znova…“ vzdychla som si, keď ku mne pristúpil bližšie. Mohla som cítiť jeho dych a jeho neskutočnú vôňu a nebolo to len drahým parfumom.

„S čím?“ pohladil ma po líci a jemne prešiel na krk. Zaliala ma červeň a zároveň som sa celá roztriasla.

„Rado, ty vieš… Prosím,“ zaprosíkala som, keď sa ma chystal pobozkať. Tak strašne som to chcela aj ja, ale aká-taká morálka vo mne zostala aj napriek všetkému a pri pomyslení na Angelu som nemohla…

„Dobre,“ prudko sa odtiahol a mne prišlo ľúto, že som si nezahryzla do jazyka. Otočil sa mi chrbtom a dolial si do pohára whiskey.

Zostala som tam stáť úplne paralyzovaná. Nemohla som sa ani pohnúť. Len som na neho pozerala, ako ľahostajne sa správa.

„Aha… Peniaze,“ vzdychol si, keď si pomyslel, že čakám len nato. Prešiel do kuchyne a o chvíľu mi núkal dvadsať euro. Moja paralýza nepominula a nemala som ani toľko sily, aby som vystrela ruku a vzala tie peniaze.

Myslela som si, že som sa už cez neho dostala, že som si povedala, že si budem užívať život, budem mať milenca Mila a… A nebudem už myslieť na Rada, ale stačil jeden pohľad, jedno slovo, jeden dotyk a všetko bolo späť. Do pekla! Keby som aspoň vedela pomenovať ten sprostý primitívny cit!

„Simona,“ vyslovil moje meno a môj žalúdok sa rozvíril.

Pomaly som sa pohla k sedačke, nevládala som sa držať na nohách. Ako mi mohol tento chlap tak neskutočne vysávať všetku životnú energiu?! Bolo mi jasné, že mi vzťah s ním škodí, a aj napriek tomu som sa ho nechcela vzdať.

„Si v pohode?“ spýtal sa a odhodil masku flegmatika. Alebo to nebola maska?

„Nie…“ vydýchla som a pozrela na neho prosebným pohľadom. O čo som ho vlastne prosila? Aby si ma privinul k sebe a pobozkal ma do vlasov? Na čo? Znovu by boli všetky spomienky späť. Aké spomienky vlastne? On si chcel len užiť a ja by som možno chcela niečo viac? Nie je tento typ vzťah odsúdený k zániku?

„Čo sa deje?“ chytil ma za ruku a druhou mi prešiel po hánkach prstov.

„Ja neviem, čo ďalej… Asi by som… sem už nemala chodiť,“ vyslovila som to a bolelo ma to viac, ako som čakala.

„Čože? To kvôli tomu, že som na teba tlačil? Neblázni…“ vyhŕkol zo seba.

„Ja sa nemôžem viac na teba pozerať a pri tom… necítiť to, čo cítim,“ povedala som priškrteným hlasom a celý čas sa pozerala do zeme. Keby som sa mu mala pozerať do očí, asi by som to nedokázala.

„Simona…“ vzdychol si a ja som vedela, že nevie, čo povedať, aby ma nezranil ešte viac.

„Mala by som ísť,“ povedala som a pomaly sa postavila. Zakrútila sa mi hlava a klesla som späť.

„Ja ťa zaveziem, počkaj,“ povedal ustráchane Rado a utekal po kľúče. Za iných okolností by som mu povedal, aby ma nikam neviezol, lebo pil, ale v tejto chvíli mi to bolo maximálne jedno…

            Nechápem, čo sa to so mnou dialo, černelo sa mi pred očami, ešte aj sluch ma zrádzal. Keď kričal Lukášovi, že ma berie domov, zdalo sa mi, akoby som bola pod vodou a tak načúvala zvukom okolia. Rado ku mne pristúpil a opatrne ma chytil za predlaktie. Videl, že som mimo a že na obyčajné „poď“ by som zrejme nereagovala.

Cesta na privát bola ako sen. Svetlá nočnej Nitry sa mi zlievali v jeden súvislý svetelný pás a nech som žmurkala koľko som žmurkala, všetko sa mi rozmazávalo pred očami.

            Zastali sme. Rado vyskočil z auta a prišiel mi otvoriť dvere. Pomaly som vystúpila a on mi vzal kabelu. Chcela som byť zase plne pri vedomí, ale moje zmysly ma zrádzali na plnej čiare. Pomaly sme vyšli na prvé poschodie, v kabelke mi vyšmátral kľúče a otvoril. Myslela som si, že sa ma už bude chcieť zbaviť, ale on vošiel so mnou dnu. Zasvietil a dal mi dole kabát.

„Chceš si ľahnúť?“ spýtal sa ma, keď sa obzeral.

Ja som pokývala hlavou. Spánok bol tá posledná vec, po ktorom som teraz túžila.

„Tak si poď sadnúť,“ povedal a viedol ma do obývačky. Ja som za ním išla akoby som tu bola prvýkrát.

Sadla som si na sedačku a moje zmysly sa začali vracať.

„Neviem, čo sa so mnou deje,“ povedala som a pretrela si oči. Bolo mi úplne jedno, že si asi rozmazávam make-up.

„Simona, je mi to hrozne ľúto, ja… netušil som, že ťa to všetko tak vzalo,“ hlesol.

Sadol si vedľa mňa. Ja som sa k nemu pritúlila. Pohladil ma po hlave. Vedela som, že týmto si to ešte zhoršujem, ale nemohla som odolať. A on nemal toľko rozumu, aby moje primitívne činy zastavil.

Vždy som chcela vedieť, aké je to mať zlomené srdce. Keď žijete dvadsať rokov bez akéhokoľvek náznaku citu, celkom vás to aj začne zaujímať. Lenže ja som si nahovárala, že do Rada nie som zaľúbená a keď vyložil karty na stôl, bolelo to viac ako malo. Veď spočiatku som si chcela užiť. Neskutočne ma lákal milenecký vzťah s viac ako 40-ročným mužom. No zamotala som sa vo vlastnom citovom labyrinte a nevedela som, ako z neho von.

„Takže už sa neuvidíme?“ prerušil ma v myšlienkach Rado.

„Nie…“ hlesla som a odtiahla sa od neho. V tú chvíľu ma hrozne bolelo srdce. Bolo to akoby ma niekto z celej sily kopol do brucha a ešte sa mi aj vysmial.

„Mám odísť?“ spýtal sa a v jeho očiach som uvidela… strach?

„Áno,“ prikývla som a uhla jeho pohľadu.

Radovan sa postavil a pomaly prešiel okolo mňa. Neotočil sa ani ma nepozdravil. Začula som len buchnutie vchodových dverí a mne zrazu zostala strašná zima. Zvalila som sa na gauči, nohy pritiahla až ku krku a schúlila sa do jedného veľkého klbka nešťastia. Zacítila som, ako mi na ruku dopadla prvá slza. A potom ďalšia a ďalšia. Len som tam tak ležala a revala ako taká chudera, ale nedokázala som ovládať svoje emócie. A nemusela som sa ani pretvarovať. Bola som sama, nemala som pred kým hrať chladnú mrchu.

            Neviem, koľko času som tam strávila. Medzi časom som počula, ako mi Milo klope pri dverách, kričal moje meno, ale ja som nemala na nikoho náladu. Zostala som tam až do rána. 

Trošku citlivejšia kapitola... Aj na štetky to niekedy doľahne. :) Napriek tomu dúfam, že sa vám páčila.