Stránka mojej tvorby

18. kapitola

            Od tej doby sme si to s Milom začali rozdávať vždy, keď sa len dalo. Raz mi dokonca zavolal asi o druhej v noci so slovami, že je neskutočne nadržaný a mám ísť von na chodbu. Bez slova ma zatiahol do výťahu, stlačil trojku, zastali sme na prvom medziposchodí a už o desať minút sme ležali celí zadýchaní na zemi a vyzývavo sa na seba škerili.

„Vzťah“ medzi nami bol veľmi zvláštny. Dohodli sme sa, že niečo ako žiarlivosť medzi nami nikdy nebude. Takisto sme sa nikdy neplánovali chodiť prechádzať okolo rieky držiac sa za ruky.

Bolo však veľmi vtipné sledovať, ako Milo namotával moju spolubývajúcu Lauru. Nie, vôbec mi jej nebolo ľúto. Mala dosť rokov na to, aby nenosila tie trápne ružové okuliare a pozerala sa na tento veľký zlý svet reálne. Laura mi zakaždým rozprávala, aký je Milo romantik, ako jej kúpil margaritu, keď boli spolu vonku a bla bla bla.

            Ale ani ja som to nemala vždy len ľahké. Skúškové obdobie bolo v plnom prúde. Opravný zápočet z Fonetiky sa mi opäť nepodaril. Vážne som sa začínala cítiť hlúpo, ale jednoducho mi to nešlo. Ďalší opravný zápočet už nebol a na skúšku mohli ísť len tí, ktorí spravili zápočet. A mne sa fakt nepozdávala možnosť opakovať tento predmet o rok. Tak som sa teda rozhodla, že za Urbanom zájdem osobne a spýtam sa ho, či mi nedal ešte jednu možnosť.

            Bol stred januára, brutálna zima a ja som hodila na seba zelené šaty siahajúce 10 centimetrov nad kolená. Áno, skoro som zmrzla. Ale našťastie som to nemala ďaleko do školy. Vošla som na Filozofickú fakultu. Vykráčala som na najvyššie poschodie, chvíľu sa vydýchala, lebo aj napriek skvelej kondičke mi dalo druhé poschodie zabrať. Potom som si rozopla kabát, aby šaty vynikli. Pozrela som si Urbanov rozvrh, uistila som sa, že má naozaj konzultačné hodiny a nesmelo som zaklopala. Počkala som dve sekundy a potom som otvorila dvere. Urban sedel za počítačom a bol otočený chrbtom ku dverám.

„Dobrý deň,“ pozdravila som ho a mierne sa usmiala.

„Dobrý deň,“ zamračil sa, keď ma zbadal. To nebol práve povzbudivý začiatok.

Potom som si sama sebe povedala, že ma pri najhoršom pošle do riti a osmelila som sa.

„Ja som sa vás prišla spýtať, či by ste mi nedali, prosím, ešte jednu možnosť napísať zápočet z fonetiky,“ hovorila som, čo najskromnejšie a oči som klopila tak nízko ako sa len dalo. Chcela som na neho zapôsobiť.

„Každý mal dve možnosti, vy ste ich už vyčerpali, je mi ľúto,“ povedal chladne a otočil sa späť k počítaču. No ja som sa nemienila len tak ľahko vzdať!

„Doktor Urban, ja som sa naozaj veľa učila na ten zápočet a neviem, kde nastala chyba. Rozmýšľala som, že by som poprosila niektorého spolužiaka, aby ma doučil, len mi dajte ešte jednu šancu,“ naliehala som a zdalo sa mi, že začína byť nasratý, lebo prudko vyskočil.

„Slečna, Vansová! Jasne som povedal, že každý má dve možnosti. Išli ste študovať humánne vedy, lebo vám nešla matika?“ štekol po mne.

Ja som na neho prekvapene pozerala a on si ma premeriaval. Zdalo sa mi, že mi konečne venuje svoju plnú pozornosť.

„Dobre, prepáčte, že som vás vyrušovala,“ zvesila som hlavu a chystala sa odísť.

V tej chvíli priskočil ku dverám. Ja som na neho pozrela a nevedela, čo robí.

„Bola by tu istá možnosť… ako sa tak na vás pozerám…“ hovoril a stále si ma premeriaval.  

„Čo tým myslíte?“ spýtala som sa nechápavo.

A v tom Urban zamkol dvere. Srdce mi vyskočilo až do hrude a na chvíľu mi prišlo zle.

„Si veľmi pekné dievča… a to, že v hlave toho veľa nemáš je vec druhá,“ povedal a mňa to urazilo. To, že mi nejde Fonetika, neznamená, že som automaticky sprostá. Ale momentálne sa mi naskytovala príležitosť, ako spraviť tento predmet a ja som ju nechcela prepásť.

Koketne som sa na neho usmiala a čakala, čo spraví. Nechcela som sa unáhliť. Najprv mi dal dole kabát a vzal mi z rúk kabelu. Položil ju na stoličku a kabát tam len tak šmaril. Chytil ma za boky a rukami mi prešiel na zadok.

„Už chápem, prečo sa neučíš. Asi si stále vo fitku. Pekne vyformovaný zadoček,“ povedal zmeneným hlasom. Srdce mi bilo ako divé a cítila som sa trápne. Ale fakt som sa snažila tváriť prirodzene. Nečakala som takýto sled udalostí.

Rozhodla som sa, že by som mala začať robiť niečo aj ja. Kým mi on oblapával zadok, začala som mu rozopínať opasok a v mysli si predstavovala, ako to asi prebehne. Hodí ma na gaučík, ktorý tam majú? Alebo ma len oprie o stôl? Jeho kamoško v gatiach bol už plne pripravený. Urban si nezasunul asi dobre dlho. Čakala som, čo bude nasledovať. No Urban mi naznačil, aby som si kľakla. Musela som sa neskutočne premáhať, aby som neprejavila zhnusenie z veci, na ktorú som sa práve chystala. Áno, áno, s Milom sme už experimentovali všelijako, ale vyfajčiť ho nenávidenému učiteľovi sa mi veľmi nechcelo. Ale pripomínala som si, že to robím pre vyššie dobro, a tak som ho vzala do ruky. Pozrela som na Urbanovu tvár a on slastne zavrel očami a naprázdno prežrel.

„Pokračuj,“ vyzval ma a ja som teda začala robiť „veci“, ktorým som sa priučila pri Milovi. Pochopila som, že na známku vo výkaze to asi takto stačiť nebude. Prekonala som všetok hnus, ktorý vo mne bol, zavrela som oči a vzala ho do úst. Po celý ten čas ma napínalo, ale snažila som sa tváriť, čo najprirodzenejšie a dokonca tak, že si to užívam aj ja, len aby mi to ten hnusák zhltol. O chvíľu som pochopila, že hnusák je na vrchole a rýchlo som ho vytiahla z úst. Urban sa spokojne oprel o stôl a potom si vytiahol gate.

„Teda, slečna Vansová, ste naozaj veľmi šikovná študentka,“ zhodnotil, keď sa dostal k sebe a vedel ako-tak artikulovať.

„Ďakujem,“ flirtovne som sa na neho usmiala, a v duchu mu priala skorú a bolestnú smrť.

„Takže, Fonetiku ste úspešne absolvovali. Akú známku by ste chceli?“ spýtal sa ma.

„To mi je jedno, hlavne nie Fx,“ zasmiala som sa.

„Ako sa tak pozerám na vaše kozičky, dám vám béčko,“ povedal.

Takže kozičky? Takto sa vyjadrujú len úchyláci. A medzi nich patril aj henten debil.

„Dobre, mám tu aj výkaz,“ načiahla som sa do kabely. Nemyslela som si, že sa to takto skončí, ale plánovala som ísť aj za inou učiteľkou, aby mi zapísala známku. A takto som zabila dve muchy jednou ranou.

Urban mi teda zapísal do výkazu tvrdo vydreté B a ja som z jeho kancelárie odchádzala vlastne dosť spokojná. Okamžite som si však bežala na záchod vypláchnuť ústa!

Keď som o svojom zážitku rozprávala večer Milovi, nemohol tomu uveriť.

„Ty si mu vyfajčila za béčko z Fonetiky?!“ smial sa.

„No a čo som akože mala robiť? Fakt som ten predmet nechcela opakovať v druhom ročníku, ale bol odporný ten debil,“ nadávala som. Oveľa radšej som si to rozdávala s Milom alebo s Radovanom, aj keď s ním to bolo teraz dosť komplikované.

„Ty si teda riadna štetka,“ zhodnotil a capol ma po zadku až som zvýskla. Spolubývajúcich našťastie nemal doma, takže sme sa nemuseli krotiť. Laura však bola v byte oproti. Bolo odo mňa neskutočne cynické a podlé, čo som robila „kamarátke“. No mohla si za to sama.

            V dnešnom svete netreba veriť nikomu a ničomu. Treba si užívať, koľko sa len dá a využívať každú jednu príležitosť na benefit. Presne to som ja teraz robila a stalo sa to mojou životnou filozofiou.