Ako sa zo mňa stala... štetka - 14. kapitola
14. kapitola
Slabý lúč slnka prenikajúci cez odostreté okno ma prinútil otvoriť oči. V izbe bolo pomerne tmavo, zrejme aj vďaka bordovej stene a niekoľkým čiernym vankúšom okolo mňa. Pomaly som si začala uvedomovať, čo sa to vlastne stalo. Vyspala som sa s Radom. Veď presne o to mi išlo, či nie?
„…yeah, of course I will,“ začula som jeho hlas z vedľajšej miestnosti.
Rozprával po anglicky! Takže on mal so mnou tiež svoj zámer už veľmi dávno. To trošku učičíkalo moje výčitky, ktoré sa hlásili k slovu, ale Radove anglické slová ich veľmi rýchlo umlčali. Nepotreboval ten tlmočníčku, ale ďalšiu milenku!
Svižne som sa vyšupla z postele, natiahla na seba včerajšie čierne šaty, topánky som vzala len tak do rúk, pohľadala kabelku a nenápadne sa vytratila z jeho izby. Nemala som náladu na ranné rozhovory. Presne preto som vtedy ušla aj od Mila.
Ako som tak išla po chodbe, stretla som chyžnú, ktorá sa na mňa opovržlivo pozrela, asi si myslela, že som dáka štetku, ktorú nejaký muž „zbalil“ na ulici a doniesol si ju sem len na noc. Vlastne presne toto spravil aj Rado, akurát, že ma nezbalil na ulici. Ani ma baliť nemusel…
Vošla som do svojej izby, šaty zo seba opäť zhodila a dala si kúpeľ. Neviem ako to bolo možné, ale mala som pocit, že stále na sebe cítim Rada a jeho neskutočnú vôňu. Potrebovala som sa toho zbaviť.
Práve keď som sa doobliekala, začula som klopanie. Srdce sa mi rozbúchalo, očervenela som ako paprika a pomalým, neistým krokom som sa vybrala k dverám, kým som otvorila dvere, párkrát som sa zhlboka nadýchla a potom som stisla kľučku.
„Dobré ráno,“ pozdravil ma akoby sa nič nebolo stalo.
Kým som bola schopná vydať zo seba niečo zmysluplné, niekoľkokrát som zažmurkala a potom vypotila tiež niečo toho štýlu.
„Kam si tak zmizla?“ spýtal sa ma. Aha, takže predsa sa niečo stalo.
„Ehm… sem,“ odvetila som ako totálny idiot.
„No to vidím, ale prečo?“ vypočúval ma ďalej a dal si pritom ruky do vreciek. Vyzeral tak neskutočne dobre…
„Nuž, chcela som si dať sprchu, prezliecť sa a tak podobne,“ odpovedala som mu a priala si, aby som sa radšej prepadla pod zem ako čeliť tým jeho tmavým očiam.
„Chápem, počkám ťa na recepcii a naraňajkujeme sa spolu,“ povedal mi a už aj kráčal preč. V podstate by som bola pripravená ísť hneď, ale pomyslela som si „len nech čaká!“. Tak som sa teda ešte raz učesala a naniesla telový balzam na ústa.
Keď som zišla dole, sedel presne tam, kde včera, nemusel mi už kývnuť, aby som si ho všimla, prišla som k nemu maximálne sebavedomo a potom sme spolu išli raňajkovať.
Opäť tu nebolo veľa ľudí, ani som sa nestihla pozrieť, koľko je hodín, ale predpokladala som, že môže byť okolo desiatej. Nabrali sme si jedla a potom sa usadili tam, kam včera.
„Takže…“ ozval sa Rado a ja som sa začala červenať, „ten včerajšok…“ nevedel sa vykoktať ani on. Človek by si myslel, že muž s niekoľkými desiatkami mileniek s týmto problém nebude mať.
„…bol neprofesionálny,“ doplnila som a moje sebavedomie sa opäť hlásilo k slovu.
Na chvíľu sa zatváril prekvapene, ale potom súhlasil. Snáď chcel povedať niečo v zmysle, že to bolo to „najčarovnejšie, čo kedy zažil“? Nemyslím si…
„Môžeme sa tváriť, že sa vlastne nič nestalo?“ spýtal sa napokon.
„Iste,“ odvetila som a ďalej jedla svoj croissant, akoby sme sa rozprávali o tom, aké je vonku počasie.
Na chvíľu sme sa obaja odmlčali.
„Odlietame o deviatej. Môžeme si pozrieť pamiatky mesta, ak máš záujem,“ povedal. Fakt sa tváril akoby nič. Bol ako stroj. V jednu chvíľu si to so mnou rozdáva v posteli, v ďalšiu už točí o niečom inom a hlavne to, ako o tom točí.
„Veľmi rada,“ odvetila som a sama som bola zvedavá, ako trápne nám bude spolu celý deň.
Okolo jedenástej sme vyrazili na exkurziu. Nie, nemali sme žiadneho sprievodcu, zdalo sa mi, že sa v Paríži vyzná dosť dobre. Možno je to jeho rituál doniesť sem každú svoju milenku a ohurovať ju svojimi vedomosťami o Paríži. Nuž ale ja jeho milenka nie som, ukončili sme tento neprofesionálny vzťah.
Môžete trikrát hádať, kam ma zobral. Jasné, že to bola Eiffelovka. Poviem vám pravdu, čakal som niečo „väčšie“. Áno, áno, bolo to pekné, ale nie očarujúce. Okolo Eiffelovky bol menší park a pred ňou most, kde tiekla Seine. Teda ešte zrejme stále tečie.
„Hore sa dá ísť výťahom alebo peši. Ako pôjdeme my?“ spýtal sa ma Rado, keď sme stáli v rade na lístky. Samozrejme sme chceli ísť celkom hore.
„No… asi radšej výťahom,“ prehovorilo moje pohodlné „ja“.
„Okej,“ odvetil.
Ako sme sa tak viezli výťahom, okolo nás boli samé zamilované páriky a ja som sa začínala cítiť trápne, tak som sa ho spýtala, aká je veža vysoká.
„Tristodvadsaťštyri metrov,“ odvetil.
„Dosť,“ zhodnotila som. Ako som predpokladala, bola medzi nami dusná atmosféra. Dusno bolo aj hore, hoci bol december. Bolo tam neskutočne veľa ľudí. Konečne sme sa pretlačili na okraj k zábradliu. Keď som uvidela ten výhľad, len som roztvorila oči čo najširšie a chvíľu som nič nehovorila. Konečne mi Paríž učaroval. Potom som začala híkať, aké je to tu krásne.
„Takže, tuto môžeš vidieť Seinu,“ začala Radova prednáška a ja som sa pozrela smerom, kam ukazoval. Samozrejme sa nedala nevšimnúť hnedá voda pretekajúca Parížom. Viac sa mi zapáčili rôzne stavby, ktoré boli umiestnené po meste tak symetricky. Prešli sme trochu ďalej a tam sme zbadali akoby modernú časť mesta, kde dominovali mrakodrapy. Niekoľko budov aj pomenoval menom, o iných len mudroval.
Ako som sa tak obzerala, Rado na chvíľu zmizol. Nerobila som si z toho nič, pozerala som sa ďalej hala-bala.
O chvíľu pri mne opäť pristál a v ruke zvieral typickú parížsku kľúčenku – malú Eiffelovku. Bol ju kúpiť v malom stánku, ktorý bol hore. „Pre teba,“ povedal a vtisol mi ju do ruky. Bolo to milé, poďakovala som a dala si ju do vrecka.
Po zostupe sme šli na neskorý obed. Celý nás denný režim bol stále akosi posunutý. Šli sme do reštaurácie menom Lasserre. Bola to taká malá nenápadná budova neďaleko Eiffelovky. Pravdepodobne by som ju nebola všimla. Keď sme vošli dnu, moja ilúzia o jej drobnosti pominula. Zvnútra pôsobila veľkolepo, ale zároveň útulne. Dominovala jej žltá farba, ktorá dodávala celej miestnosti teplý dojem. Keď som sa pozrela na strop, videla som nebo, bol presklený a boli tam rôzne ťahavé kvety. No tie najkrajšie kvety boli orchidey, ktoré dodávali tejto pompéznej miestnosti jemnosť. Napokon sme sa usadili pri stole pre dvoch. Rado sa ani neunúval sa ma pýtať, čo si dám, bol si istý, že budem jesť to, čo on. Mal pravdu. Ako sa poznám, vybrala by som si zle a potom by som mu závidela jeho lahôdku.
„Keby sme mali čas, mohli by sme zájsť aj do Louvru, ale je už dosť neskoro. A na letisku musíme byť aspoň dve hodiny pred odletom,“ ozval sa, keď som už ani nedúfala, že medzi nami bude dáka komunikácia.
„Aha, fajn, ale je to škoda,“ zareagovala som a dojedala svoj dezert.
„To je,“ pritakal a opäť bolo ticho.
„Čo je s Angelou?“ spýtala som sa následne som si mala chuť dať po hube, že som sa spýtala takúto netaktnú otázku.
„Má sa dobre. Na Vianoce príde domov a potom sa uvidí,“ odvetil úplne pokojným tónom.
„Takže budeš na Vianoce s Angelou a Lukášom doma?“ vypočúvala som ho ďalej.
„Áno,“ pritakal a skúmavo sa na mňa zahľadel. Ja som pre istotu pozrela do svojho taniera, ktorý už bol, žiaľ, prázdny.
Cestou do hotela sme sa vôbec nerozprávali. Bol pohltený svojimi myšlienkami a ja vlastnými. Chodilo mi po rozume, že len minulú noc som si to s ním rozdávala v hotelovej izbe a o týždeň sa bude hrať s Angelou a Lukášom na šťastnú rodinku. Úprimne povedané, bola som nasratá.
Došli sme pred hotel. Zastal rovno pred vchodom, zostala som sedieť v aute a čakala, kým mi príde otvoriť. Odkukala som to z filmov… On o niečom diskutoval s poslíčkom, potom mu dal kľúče a mne prišiel otvoriť.
„Prosím,“ podal mi ruku. Ja som svojimi studenými rukami chytila tú jeho príjemne teplú ruku a v tej chvíli akoby mnou prešlo 220 voltov. Ten muž mal v sebe neskutočnú silu. Stačil jeden dotyk a všetky pocity z predošlého dňa sa mi vrátili. Nezaujímalo ma viac, že dáka Angela s ním bude na Vianoce. Teraz som tu bola ja a on. Všimol si tú zmenu na mojej tvári a v jeho výraze som zbadala tú iskru zo včerajška.
Neistým krokom som vedľa neho kráčala halou a zhodou okolností som tam uvidela chyžnú z rána. Usmiala som sa na ňu.
Privolal výťah. Ruky vo vreckách, ako stále, ten ľahostajný pohľad… Nastúpili sme. A s nami ešte jeden pár. A ja som tak veľmi dúfala, že sa odohrá scéna podobná Fifty Shades. Moja nádej zhasla, ale o chvíľu opäť svitla, keď vystúpili na prvom poschodí. Výťah sa zavrel a my sme osameli. Z malých reproduktorov na strope znela nejaká pomalá francúzska pesnička. Ale bola príliš tichá. A môj dych bol príliš hlasný. Keby ju stíšili ešte viac, asi by som počula aj tlkot svojho srdca. A možno aj Radovho. V tom som zbadala, ako sa jeho ruka blíži mojím smerom. Stále som bližšie ku gombíkom. Ani som si nevšimla, ktorý z nich stlačil, ale výťah zastal. Pozrela som sa na neho. Vybral aj druhú ruku z vrecka a prudkým pohybom ma strhol k sebe. Vzdychla som. Nemohla som si pomôcť, ale každý jeho dotyk so mnou robil divy.
„Takže…“ zašepkal mi do ucha, keď ma zakliesnil v rohu výťahu celým svojím telom, „to čo sme včera spravili bolo neprofesionálne?“ precedil pomedzi zuby a ja som cítila jeho dych. Na chrbte som zacítila zimomriavky.
„Áno,“ odvetila som.
„A je neprofesionálne aj toto?“ spýtal sa a ja som nechápala. Vzápätí mi vzal hlavu do rúk a pobozkal ma tak vášnivo, tak hladno, akoby to mal byť posledný bozk v jeho živote.
„Áno,“ povedala som, keď som nabrala dych.
„Fajn,“ vydýchol a začal ma bozkávať ešte oveľa vášnivejšie a prudšie ako pred chvíľou. A to som pochybovala, že to je vôbec možné. Ledva som lapala po dychu, keď sa odo mňa na chvíľu odlepil.
Zacítila som, ako mi rozopína zips na rifliach. Vzala som si teda na starosť ten jeho. Rukou automaticky vbehol do mojich nohavičiek. Viete si predstaviť, čo so mnou spravil jeho dotyk tam dole, keď ma zelektrizoval už len podaním ruky. Ani neviem, kedy zhodil zo mňa kabát, rozopol blúzku a láskal každý centimeter mojej pokožky, ku ktorej sa dostal. Svoj kabát mal len rozopnutý, ja som nedostala príležitosť potešiť svoje oči.
Strhol zo mňa tie nohavičky a prudko do mňa vnikol. Skríkla som od bolesti, ale keď sa začal hýbať v akomsi ním stanovenom rytme, začala som si to užívať aj ja. Bolo to oveľa intenzívnejšie ako včera v noci. Žiadny z našich zmyslov neotupoval alkohol, všetko sme prežívali naplno.
„Tak, toľkoto k neprofesionalite,“ šepol mi do ucha a dal mi krátky bozk, keď som došla na svoje poschodie, „o pol hodiny sa vidíme dole. Príď aj s kufrom,“ prikázal mi a dvere výťahu sa s ním zavreli a ja som tam zostala stáť taká „roztrtkaná“ a zničená vášňou.
Naozaj netuším, kde som nabrala sily pohádzať všetky veci späť do kufra a zísť s ním dole. Rado sedel na svojom obvyklom mieste. Prišla som k nemu, vzal môj kufor a nastúpili sme do auta, ktoré nás odviezlo na letisko. Celou cestou ma majetnícky držal za stehno a ja som sa hlavou opierala o jeho plece. Bolo medzi nami ticho, ale dôverné.
Celú cestu lietadlom som prespala. Dokonca sa nepamätám ani na to, ako som sa dostala z Bratislavy späť do Nitry. Viem, len že šoféroval Rado.
„Sme tu,“ prehovoril mäkko, keď sme zastali pred mojím bytom.
„Už?“ prehovorila som ešte z polosna.
„Poď, vezmem ti batožinu,“ povedal a ja som automaticky kráčala za ním. Bola som akási omámená a stále rozospatá.
Mal u seba aj moju kabelku a nechala som ho, nech v nej vyšmátra kľúče. Nemala som sily ich hľadať. O chvíľu už odomkol vchod a kráčali sme po schodoch.
Zastali sme pred mojimi dverami. Už som bola ako tak prebratá a pozerala som sa neho očakávajúc, čo spraví.
„V utorok prídeš doučovať Lukáša?“ spýtal sa tú najmenej romantickú otázku…
„Prídem,“ odvetila som.
„Fajn,“ prikývol a odomkol mi dvere, kufor vložil do predsiene.
Opäť vyšiel von a ja som už prestala dúfať, že sa so mnou pekne rozlúči. V tom ku mne pristúpil a jemne ma pobozkal. Bol to bozk jemný a zamatový, ale cítila som v ňom vášeň, akou ma bozkával predtým. „Nechcem na to zabudnúť…“ povedal a odkráčal. Ja som sa za ním pozerala, až kým nezabočil a nezišiel schodmi dole. Potom som prebehla k oknu a pozerala som sa, ako nasadá do auta. Odišiel.