Ako sa zo mňa stala... štetka - 10. kapitola
10. kapitola
Po včerajšom nadobudnutí väčšieho množstvo značkových šiat, aké Zuzana kedy videla po hromade, moje ego rapídne stúplo. Mnohí síce tvrdia, že tvrdenie, že šaty robia človeka je povrchné. Ale viete čo? Robia ich a keď ste oblečení pekne, ľudia sa na vás pozerajú úplne inak a tiež sa k vám správajú inak.
Ráno som potrebovala zájsť do knižnice. Pršalo a okrem toho fúkal vietor, takže vyťahovať dáždnik by bolo maximálne zbytočné a len by som si ho doničila. Ako som vyšla z dverí, napadlo mi, že viackrát som videla Mira chodiť po meste autom. Okrem toho som mala na seba jednu z novo-starých Angeliných blúzok s dosť hlbokým výstrihom a to mi dodalo sebavedomie, a tak som sa rozhodla zaklopať na dvere oproti našim.
Otvoril mi presne človek, ktorého som potrebovala.
„Vau… teda, ahoj,“ zajachtal Miro. Táto reakcia ma neskutočne potešila. Vedela som, že už ho mám v hrsti.
„Čauko,“ usmiala som sa na neho čo najsladšie.
„Ako ti môžem pomôcť?“ spýtal sa a stále si ma premeriaval. Oči mu riadne iskrili a tak trochu som sa bála, aby sa na mňa nevrhol.
„Nuž… Vidíš, aké je počasie vonku a ja by som potrebovala zájsť na Zobor do knižnice a napadlo mi, či by si nebol taký dobrý a nevzal ma tam autom,“ povedala som sladko a na koniec zamihala.
„Mám ťa vziať do knižnice?“ uisťoval sa, že to pochopil správne.
„Áno,“ pritakala som a poškrabala sa vo výstrihu.
„Síce by som ťa vzal radšej niekam úplne inam, ale dobre, poď ďalej. Oblečiem sa a môžeme vyraziť,“ povedal a ja som teda vošla.
O päť minút sme už sedeli v aute a viezli sa rušnou Nitrou.
„Som ti hrozne vďačná, že sa ma sem vzal,“ povedala som mu a chytila ho za predlaktie na podporu intimity medzi nami.
„Počkám ťa, ak chceš a vezmem ťa aj späť,“ navrhol a mne bolo jasné, že ho mám omotaného okolo prsta. Ako málo stačí na získanie si mužskej priazne!
„To by bolo skvelé,“ začvirikala som, vyskočila z auta a išla si zobrať niekoľko kíl kníh do Univerzitnej knižnice.
Miro ma potom vzal na hlavnú budovu UKF, kde som mala mať prednášku a moje knihy vzal na byt. Našiel si zámienku, ako sa so mnou opäť stretnúť.
Prešlo niekoľko dní a ja som si moju novú identitu užívala. Nebola som už viac sivou myškou, ktorú si nikto nevšímal, alebo všímal až príliš (v Zuzaninom prípade). Keď ma ona uvidela v nových handrách, div nespadla z nôh a odvtedy sa mi neopovážila povedať ani slovka.
No skutočný šok som zažila v piatok, keď som ako vždy išla k Burdovcom. Verila som, že Angela sa pod vplyvom mojich slov prenikajúcich do hĺbky duše zmenila, vyhodila všetok alkohol z domu a dúfala som, že mi otvorí triezva s ďalšími vyradenými vecami z jej šatníka. Ani jedno z tohto sa nestalo.
Zaklopala som na dvere a čakala, kým niekto otvorí. Nič sa nedialo… Čakala som asi minútu, potom som zaklopala silnejšie.
Počula som kroky a potešila sa, že sa z tej zimy konečne dostanem dnu. Dvere sa otvorili. No nestála v nich Angela ani Lukáš. Stál tam muž, ktoré som ešte nepoznala. Prvé čo mi napadlo, keď som ho uvidela bolo, že z neho vyžaruje neskutočný šarm. Bol vysoký, mierne zarastený, mohol mať okolo štyridsiatky, no vyzeral nenormálne dobre. Mal na sebe bielu košeľu, ktorú mal rozopnutú dosť hlboko. Telefonoval a hneď ma ani nezaregistroval.
„Ehm… Želáte si? Nič nekúpim!“ konečne ma zbadal, no telefón neskladal. „Pod päťtisíc nechoď!“ povedal, no toto nepatrilo mne. Nevedela som, či si najprv myslel, že som podomová predajkyňa alebo to „Nič nekúpim“ už nepatrilo mne…
„Áno, ja som prišla doučovať Lukáša,“ povedala som nesmelo, keďže som sa ešte stále nespamätala z jeho vzhľadu.
„Čože?! Nemyslíš vážne… On ti to dal za menej?!“ štekol do telefónu a mňa zase nevnímal.
Odkašľala som si, aby som mu dala najavo, že som stále tam.
„Slečna, čo ste hovorili?“ spýtal sa a zakryl telefón rukou.
„Prišla som doučovať Lukáša,“ povedala som ráznejšie a spomenula si na svoj vzhľad a na právo byť sebavedomá.
„Lukáša? Čo?“ prekvapil sa a neviem ani, kedy, zložil telefón, plne sa mi venoval a začal si ma premeriavať od hlavy až po päty.
„Angličtinu,“ odvetila som a mala som mu chuť vynadať, že ma ešte nezavolal ďalej.
On si zrejme uvedomil, že mi začína byť zima, tak ustúpil z dverí a ja som bez slova vošla.
„Ja som nevedel, že môj syn má doučovateľku,“ povedal a ako som si dávala dole kabát, džentlmensky mi pomohol.
A v tom mi to doplo. Bol to Radovan Burda! Muž, pre ktorého sa z Angely stala alkoholička, muž, ktorý ju podvádzal, ten sviniar, čo z nej spravil trosku. Pocítila som k nemu obrovskú nenávisť.
„A kde je Angela?“ spýtala som sa ho a už som sa viac na neho nepozerala s obdivom.
„Angela… na odvykačke,“ povedal jednoducho, ako by mi len oznamoval, že vonku prší.
„Čože?“ vyvalila som na neho oči a trochu sa mi zakrútila hlava.
„Áno, v stredu to prehnala, Lukáš ju našiel v bezvedomí v kúpeľni s podrezanými žilami, rýchlo mi volal a keby som ju nebol vzal do nemocnice, asi by bol mladý polosirotou,“ hovoril so stoickým pokojom, ktorý ma začal znervózňovať.
„Čože?! Toto je strašné… V utorok som tu bola tiež a našla som ju v bezvedomí v kúpeľni, tiež to prehnala, ale mala som pocit, že som jej dostatočne dobre dohovorila a že to už nespraví,“ zamýšľala som sa nahlas.
„No tak asi to nebolo dostatočne efektívne,“ odvetil a ja som mu mala chuť vylepiť a vynadať mu, že to všetko sa deje len kvôli jeho promiskuite.
„Asi nie…“ vzdychla som.
„Ani sme sa nepredstavili, som Radovan Burda,“ povedal a vystrčil ruku mojím smerom.
„Simona Vansová,“ odvetila som chytiac sa jeho ruky. Viete, ako v tých nenormálne nudných ľúbostných románoch zvyknú opisovať prvý dotyk dvoch ľudí, ktorý bol magický a ja neviem ešte aký… ja fakt nechcem byť gýčová, ale keď som sa dotkla jeho ruky, stislo ma pri srdci a musela som prežrieť. Bolo to strašne divné.
„Tak choďte teda za tým Lukášom. Ani mi nespomenul, že máte prísť,“ povedal a znovu začal niečo ťukať do mobilu.
„Ehm… Ak znáša zle celú túto situáciu, ja môžem aj odísť. Prídem na budúci týždeň,“ povedala som súcitne.
„Ten? Nič mu nie je… Pokojne sa choďte učiť,“ povedal mi a ja som teda napokon zašla za Lukášom.
Mladý bol fakt v pohode. Ako vždy, hral nejakú hru na PlayStation-e a ledva si všimol, keď som k nemu prišla. V tomto si boli podobní s otcom. Lukáš bol ako mladé vydanie Radovana Burdu.
Na mamu som sa ho vôbec nepýtala, nechcela som sa znovu cítiť nepríjemne.
Bolo sedem hodín a ja som skončila s doučovaním. Hádajte, čo robil Radovan. Uhádli ste! Telefonoval. Nesmelo som k nemu prišla a naznačila mu, že som na odchode. Ako som ho tak pozorovala, ako sedí na pohovke, napadlo mi, že muž ako on by nebol schopný toľkých zlých vecí, o ktorých mi rozprávala Angela. Potom som si spomenula, že zrejme ani na mňa by človek nepovedal, že ešte pred týždňom bolo moje sebavedomie hlbšie ako Mariánska priekopa, ktorá je 11 kilometrov pod morom. A teraz? Som stelesnením ega.
„Skončili sme,“ prehovorila som, keď Radovan nie a nie skončiť telefonát. V kuse rozprával o nejakých číslach, predpokladám, že o peniazoch.
Rýchlo zložil a vyskočil na nohy a zastal si ku mne až príliš blízko. Možno takto začínalo zvádzanie žien u neho, napadlo mi.
„Mal by som vám asi zaplatiť, že?“ spýtal sa a začal sa hrabať vo vreckách. Hľadal peňaženku.
„Hej,“ pritakala som.
„Koľko vám dávala manželka?“ spýtal sa ma. Takže oni neboli rozvedení… Zaujímavé.
„Osem euro na hodinu,“ odvetila som.
Radovan roztvoril peňaženku, uvidela som v nej množstvo kreditiek a množstvo peňazí tiež nebolo najmenšie.
„Tu máte dvadsať, nemám menšie,“ povedal a nasilu mi do ruky vtisol dvadsať euro. Chcela by som mať problémy ako on: nemať menšie peniaze ako dvadsaťeurovky.
Domov som prišla dosť zmätená. Angely mi bolo hrozne ľúto a zároveň som si nevedela utvoriť správny názor o Radovanovi. Nevedela som, či ho mám nenávidieť alebo nebrať ohľad na to, čo povedala Angela a pozerať sa na neho s čistým štítom. Snažila som sa nemať voči nemu predsudky, ale Angela povedala o ňom príliš silné slová, aby som na to len tak zabudla. Pre neho tvrdila, že láska neexistuje a že je to to najhoršie, čo sa môže človeku prihodiť. Len tak by to zrejme nepovedala.
V každom prípade, rozhodla som sa vnímať Radovana, ako človeka, ktorého som práve spoznala a nevedela som o ňom nič. Teda s čistým štítom.
wau
(Lina, 13. 12. 2014 19:23)