Nevinná - 8.kapitola
5. októbra 2013 – sobota
Triedna stretávka s mojimi exspolužiakmi sa uskutočnila skôr ako nám to predpisuje adrevidendum na oznamku. Ale vôbec mi to nevadilo. Bolo to také nezáväzné stretnutie s mojimi borcami, s ktorými som bola zavretá na jednom mieste osem rokov. Osem úžasných rokov. Viete, u nás v triede to vždy bolo trošku zložité. Osem rokov medzi nami prebiehali boje, osem rokov sme sa všetci navzájom nenávideli a tvrdili, že sme ten najhorší kolektív. Ale na stužkovej nám to všetko došlo. Revali sme všetci, naša triedna mala neskutočný príhovor a na rozlúčke? To bol koniec... S odstupom času si uvedomujem, že som každého jedného z nich mala rada nejakým spôsobom.
Aby ste si nás vedeli lepšie predstaviť, porozprávam vám o nich niečo. V triede nás bolo dvadsaťdva. Plus mínus nejakí dvaja-traja ľudia. Odišli, prišli, zmenili školu a tak ďalej.
V prime nás bolo dvadsaťdva. Boli sme malé deti, ktoré boli nadšené, že už ako desaťročné chodia na strednú školu. Kto by nebol, v tom veku?! Desaťročné deti ešte veľké rozbroje nenarobia, čiže to bol celkovo pokojný rok. Spoznávali sme sa, oťukávali, získavali nové priateľstvá. Priznám sa vám, ja som bola tak trochu outsider. Nejako som sa nehodila do žiadnej skupinky, ktorá vznikla v triede.
V sekunde nás bolo ešte stále dvadsaťdva. Dievčatá dozrievali, dostávali sa do puberty. Chlapci boli ešte stále deťmi Vtipné bolo, že väčšina z nich bola nižšia ako dievčatá. To je už raz osud dvanásťročných chalanov. No a tým, že baby dozrievali vznikali aj prvé spory. Prvý väčší spor nastal medzi Jankou a Líviou. Lívia sa dopočula od Jarky, že ju Janka ohovára. A tak sa prestali kamarátiť. Ja outsider som sa chopila šance a začala sa kamošiť s Jankou. Stali sa z nás najlepšie kamošky a ja som bola neskutočne šťastná, že už nie som sama.
V tercii, pomaly, ale iste, začali rásť aj chlapci, rástli im tie trápne hodvábne „fúziky“, začali smrdieť viac ako to je v norme a tak som musela spraviť zásadný krok. Chlapcovi, s ktorým som v ten rok sedela som vynadala pred celou triedou, že smrdí. On na mňa vyvalil oči, že či mi šibe, ale vravela som mu čistú pravdu. Mladý si potom kúpil Old Spice a ešte na konci toho roka začali vznikať vzájomné sympatie medzi ním a mojou spolužiačkou Melindou. Môže mi byť vďačný!
V kvarte sa počet ľudí v triede rapídne zväčšil. Prišiel k nám jeden nový spolužiak z Kolumbie. Chalani si z neho robili srandu, či nepašuje drogy a tak, ale nepašoval. Bol to milý chlapec s vtipným prízvukom, ktorý sa ale u nás dlho neozimil. Nebolo by vhodné použiť slovo „neohrial“, keďže v Kolumbii je teplejšie ako u nás.
Kvinta! Mali sme pätnásť rokov, mysleli sme si, že môžeme dobiť svet. Okej, tak trochu dramatizujem. Ale fakt nastal akýsi prelom. Asi to bolo tým, že sme už mali občianske preukazy. U každého som si všimla, že sa začína vyvíjať jeho osobnosť. Tak napríklad z Melindy sa stal módny guru. Začala sa obliekať tak, že udávala trendy. Jarka doplatila na svoje klamstvá a stal sa z nej vyvrheľ triedy. Ale čo mňa najviac mrzelo bolo to, že z Janky sa pomaly, ale isto stával iný človek. Žiaľ nie v tom dobrom zmysle. Na ňu puberta malý taký vplyv, že začala mať až príliš rada pozornosť opačného pohlavia a preto ju väčšina triedy zavrhla a všetci o nej začali myslieť, že to je taká malá prostitútka. Ja som sa v nej snažila vidieť stále to dobré.
Ale v sexte sa to už jednoducho nedalo. Nasrala aj mňa a tak sa naše štvorročné priateľstvo ukončilo v podstate bez slov. Nedošlo k žiadnej hádke, ani k ničomu podobnému, len sme sa prestali baviť. V sexte sa vyznamenala aj ďalšia osobnosť z našej triedy, Renáta. Bol to taký vodcovský typ, čo stále musela mať za pätami zopár dievčat, ktoré jej lízali riť. Medzi takéto naivky sa zaradila napríklad Lívia, Melinda, v tom čase tam patrila aj Mariana a Dominika. Poviem vám úprimne, neznášala som túto päticu dievčat. A čo sa týka počtu ľudí, odišiel jeden môj spolužiak.
V septime sa Fantastic Five rozpadli a zo stala sa z nich Fantastic Three. Čím ďalej, tým horšie to znie... Ale to nevadí. A v septime som sa začala kamarátiť s Marianou a Dominikou. Aby nás nebolo málo, prišla nová žiačka, Andrea. Vzali sme si ju pod ochranné krídla a tak sa z nás stali kultové Gossip girls. Ale nepredstavujte si nás ako Renátinu bandu. Neboli sme natoľko radikálne. Ak sa chcem vyjadrovať rečou politiky, boli sme skôr taká umiernená ľavica.
Oktáva! Posledný ročník spolu. Naše lásky a nenávisti sa len upevnili. Tí, čo mali celých osem rokov nábeh na hádku storočia sa konečne pohádali. Tí, čo tajili svoju lásku jeden pred druhým si ju konečne vyznali. Tak napríklad Janka s Renátou sa do seba raz doslova pustili. Zostalo to len pri ťahaní vlasov, ale mali sme z toho skvelú zábavku. No a náš malý nenápadný Lacko vyznal lásku Dominike. Bolo to milé, stalo sa to na stužkovej. Potom spolu pretancovali celý večer. Že to znie až príliš filmovo? Aj mne to tak pripadalo, ale fakt sa to stalo!
A sú tu ešte dve osoby, ktoré si nemôžem dovoliť vynechať. V žiadnom ročníku nezohrali síce hviezdnu rolu, ale také vedľajšie roličky sa pre nich našli v každom ročníku. Reč je o mojich dvoch vtipných spolužiakoch Filipovi a Alexovi. Boli to takí typickí triedni šaškovia, bez ktorých sa jednoducho žiadna trieda nezaobíde. A mali sme ich našťastie aj my. Cez prestávky sa starali o zábavu. Väčšinou spievali; medzi ich najväčšie hity patrili americká hymna, Firework od Katy Perry, Ma Chérie od Dj Antoine a tak ďalej. Raz v rámci svojej kreativity spravili také niečo, že text pesničky Diamonds od Rihanny skopírovali do Google prekladača, zvolili hlasovú voľbu prekladania, medzitým pustili karaoke verziu Diamonds a efekt bol jasný. Všetci, ktorí boli v triede sa išli pošťať od smiechu. No vážne. Skúste si to takto pustiť. Ten smiech... Ďalej sa mi od nich celkom páčilo „číslo“, keď vyzdobili vianočný stromček počas päťminútovej prestávky a stromček si položili na vlastnú lavicu. Potom prišla naša nemčinárka a veru z toho nebola moc nadšená. Stálo to za to byť v triede s takýmito exotmi.
No ale poďme sa venovať stretávke. Celú ju ziniciovala Janka, ktorá si vybrala tak o ničom školu, že sa zrejme nemala, čo učiť a tak sa rozhodla stretnúť sa s nami. Ja som sa veľmi potešila, lebo spolužiaci mi chýbali, tým novým som žiaľ ešte na chuť neprišla a úprimne som pochybovala, či im na chuť vôbec niekedy prídem.
Mali sme sa stretnúť vo Ventuse. Bolo to jedno z mála dobrých miest v Šahách. Bowling, biliard, stolný futbal, šípky. Raj na zemi, ako by povedali krčmoví milovníci. Ale mala som to tam rada aj ja. Najmä biliard, ktorý som sa nenaučila hrať doteraz. Nikto nikdy mi nevysvetlil, ako sa tá palica má držať. Pardon za neodbornú terminológiu. Tágo. A mne bolo blbé pýtať sa mojich spolužiakov, ako sa to má držať. Ale takého Daniela by som sa to pokojne spýtala. On by mi potom chytil ruky, spoločne by sme sa naklonili nad stôl a ja by som dala svoj prvý dokonalý úder. A bol by to ďalší dôvod na spoločnú blízkosť.
Od Ventusu bývam poriadne ďaleko. Je to vlastne na druhom konci mesta. Autom som však ísť nechcela, lebo vo Ventuse miešajú neskutočné kokteily. Až sa mi slinky zbiehajú, keď na ne myslím. Mňam... Jedinou nevýhodou Ventusu bolo zafajčené ovzdušie a že tam z nejakého neznámeho dôvodu stále hrala chorvátska hudba. Naozaj netuším, kto bol majiteľom, ale keď som tam vošla, cítila som sa ako na dovolenke v Chorvátsku. Keď tak o tom teraz rozmýšľam, v podstate to ani nebol zlý pocit.
„Ahoj, Niki,“ vyrútila sa na mňa neúprimným úsmevom Janka. To, že to len hrá sálalo z nej na kilometre.
„Čau,“ snažila som sa tváriť, čo najúprimnejšie. Ale poviem vám, bolo to dosť ťažké.
„Ako sa máš? Páči sa ti škola?“ pýtala sa ma a usádzala ma na miesta, ktoré sme mali zrejme rezervované.
„Jasné, je fajn,“ klamala som. Keby som bola Pinochiom, myslím, že na mojom nose by aj púčiky začali vyháňať.
„Aj moja je úžasná. Mám super spolužiakov, takmer každý večer chodíme niekam von,“ chválila sa. Presne toto som počúvať nepotrebovala. Veď ja neviem, kde je nejaký normálny bar v Nitre! Prečo som sa ja, idiot nedohodla s Marianou a spolom, že sem prídeme naraz?!
„Čaute!“ začula som spásonosný hlas. Prišli moji dvaja spolužiaci Filip a Alex.
„Ahojte,“ pohotovo som vyskočila a išla oboch objať.
„Ale nás tu je!“ poznamenal Alex a snažil sa upútať pozornosť spomaleného čašníka.
„Veď oni prídu,“ reagovala Janka, ktorá sa zase snažila upútať ich pozornosť.
Neskôr prišli aj Renáta, Laco, Lívia, Andrea a Dominika. Mariany nikdy nebolo. Skúšala som jej volať, ale neúspešne. Telefón mala vypnutý.
„Ahojte!“ prišla vo veľkom konečne Mariana. Začínala som sa bez nej nudiť, lebo som nemala komu šepkať postrehy, keď som si všimla, že niekto trepe blbosti alebo si vymýšľa. Najčastejšie som jej šepkala počas Jankiných monológov.
„Čau, Slavino,“ pozdravila spomaleného čašníka, ktorý nám ešte stále nedoniesol objednáte kokteily, a to sme tam už boli asi polhodinu.
„Odkiaľ ho poznáš?“ spýtala som sa jej.
„Ja poznám každého,“ žmurkla na mňa a začala listovať v nápojom lístku.
„Slavinko, dones mi jednu Piňakoladu. Ďakujem,“ zakričala na Slavina Mariana a on chudák celý sčervenel.
„Čo robí toľko s tými kokteilami?“ začal byť nervózny Alex, „Do môjho treba len jahody, citrón a pomaranč,“ vymenúval prísady, „Snáď len nešiel teraz zasadiť citronovník a pomarančovník,“ frflal a my sme sa na ňom smiali.
„Počkaj, zavolám mu,“ vytiahla mobil Mariana a my sme sa všetci zasmiali. V tom sa pred Alexom zjavil Slavino a Alex sa neskutočne zľakol, drgol ho, a tak Slavinovi vylial ťažko namiešané kokteily.
„Diki moc, Alex... Teraz tu budeme musieť stráviť ďalšiu hodinu,“ frflal Filip.
Vo Ventuse bola fakt skvelá atmosféra. Všetci sa zabávali. Jedna skupinka hrala biliard, ďalšia stolný futbal a tretia sa snažili hrať bowling. Ja som bola verná biliardu a snažila som sa prísť na to, ako sa tá hra hrá. V tom mi zazvonil mobil. Pozrela som na displej. Bol to Daniel. Srdce sa mi rozbúchalo a ja som sa okamžite rozbehla do ticha, kde nehrá chorvátska dychovka.
„Ahoj,“ zdvihla som a usmievala som sa pritom ako mesiačik na hnoji.
„Čaves, čo robíš?“ spýtal sa ma a tentoraz v jeho pozadí nič nerachotilo.
„Som na triednej stretávke s bývalými spolužiakmi,“ odvetila som mu a prechádzala sa pomaly vo vstupnej hale Ventusu.
„To je škoda. Chcel som ťa pozvať na erotik chat alebo skype,“ zasmial sa.
„Fáákt? No tak ja si vezmem taxík a do piatich minút som doma,“ povedala som mu a čakala na jeho reakciu.
„To od teba nemôžem žiadať. Bavíš sa dobre?“ spýtal sa ma a zvážnel.
„Áno, je skvelé vidieť staré tváre. Vieš, nikdy sme neboli nejaký super, mega, úžasný kolektív, ale chýbame si navzájom. Aspoň mne chýbajú všetci,“ povedala som mu.
„Tak to hej. Pár mesiacov si budeš musieť zvykať, že si v inom kolektíve a potom to už bude fajn,“ utešoval ma.
V tom som začula otvorenie dverí. Obzrela som sa. Bola tam Mariana, ktorá v sebe mala viac alkoholu, akoby sa patrilo. Zaknísala sa a ja som k nej podišla, aby nespadla.
„Ehm... Daniel, asi budem musieť končiť, lebo tu je moja kamoška, ktorá má problém sa udržať na nohách,“ hovorila som mu rýchlo.
„Okej, tak ešte príjemnú zábavu,“ zaprial mi.
„Aj tebe, nech už robíš čokoľvek.“ Počula som ho ako sa zasmial, ale musela som zložiť, lebo držať Marianu jednou rukou bolo dosť ťažké.
„Kto to bol?“ spýtala sa ma, keď som ju posadila na schody.
„Ehm... to bol...“ nedokázala som ho pomenovať. Čo mi to bol? Kamarát? Priateľ? Známy?
„Daniel,“ povedala som napokon.
„Hm... Takého nepoznám,“ poškrabkala si hlavu.
„Je z Nitry,“ dodala som, aby sa ďalej netrápila rozmýšľaním.
„Je pekný?“ spýtala sa a netuším, ako vycítila, že tu ide o záležitosť tohto typu.
„To je prvá vec, ktorá ti napadne sa ma spýtať, keď počuješ o nejakom Danielovi z Nitry?“ na oko som ju karhala.
„Hej. Čo sa mám akože pýtať? Či má zaplatené sociálne poistenie?“ odfrkla si a jednu ruku natiahla niekam pred seba. Zrejme mala halucinácie. Netuším. A čo sa týka Danielovej poistky, myslím, že ten má viac ako nejakú poistku. S takým bytom...
„Nie... A áno, je pekný. Veľmi pekný,“ odvetila som jej konečne na otázku.
„Tak ho zbaľ,“ poradila mi.
„Už sa stalo,“ zasmiala som sa hrdo.
„Hm... Čo z teba robí tá Nitra. Kto by si to bol pomyslel?!“ rozmýšľala nahlas, ale vedela som, že to všetko vraví zo srandy.
„Idem ja späť. Nejako mi vyschlo v hrdle,“ povedala po chvíli a pomaly sa dvíhala na nohy. Ja som sa potešila, lebo som chcela ešte zavolať Danielovi.
Mariana sa vytrepala po strmých schodoch späť do priestorov Ventusu. Na chvíľu som počula chorvátsku hudbu, pre zmenu hrala nejaká disko hudba, ale pravdaže chorvátska a potom zase ticho. Vytiahla som mobil a začala som hľadať Danielovo meno.
Potom som zrazu začula otvorenie dverí, päť sekúnd chorvátskej hudby a zase ticho.
„Marianka drahá, čo potrebuješ ešte?“ spýtala som sa bez toho, aby som sa vôbec uistila, že je to ona. Sedela som totiž chrbtom k dverám a len som tak hádala, že to je ona.
„Marianka nepotrebuje nič.“ Pristavil sa pri mne môj ex-spolužiak Alex.
„Alex,“ zvolala som teatrálne jeho meno. Nečakala som, že to bude on.
„Nikola!“ zopakoval moje meno rovnakou dávkou teatrálnosti a obaja sme sa zasmiali.
„Čo tu sedíš tak sama? Máš melancholickú chvíľku?“ spýtal sa ma a sadol si vedľa mňa na schody.
„No jasné... žialim nad tým, že už nechodím s vami do triedy,“ zaklamala som mu s úsmevom.
„To je celkom pochopiteľné. Kde inde by si našla tak očarujúceho spolužiaka, akým som ja?!“ hodil rukou a hrdo zdvihol hlavu.
„Fíha! Tebe v tej Blave riadne narástlo ego,“ podpichla som ho.
„To si píš. Diplomati ho musia mať vysoké,“ povedal. Všetko však bolo v rámci srandy.
„Botanici nie,“ skromne som zvesila hlavu a on ma capol priateľsky po chrbte.
Vzťah medzi mnou a Alexom bol vždy veľmi zvláštny. V triede sme pôsobili ako dva živly, ktoré vedľa seba nemôžu byť ani chvíľu, večne sme viedli nejaký boj a potom, keď sme sa ocitli niekde sami dvaja, boli z nás zrazu najlepší priatelia. Aj teraz som zažívala akési deja vu... Príjemné deja vu.
Zrazu sa otvorili dvere a všetci moji bývalí spolužiaci sa vyhrnuli s veľkým huriavkom von.
„Kam idete?“ spýtala som sa ich, keď nás začali obchádzať.
„Na disku!“ odvetila mi Andrea, ktorá bežala za ostatnými.
„No fasa!“ odfrkla som. Nebola som ten typ na diskotéky. Nikdy ma to nebavilo.
„Čo? Nechce sa ti tam ísť?“ spýtal sa ma Alex a pomaly sme sa postavili a vyšli späť do Ventusu. Mala som tam všetky veci a kabát.
„No ani veľmi nie,“ odvetila som a zobrala si veci. Voľaktorý dobrák spolužiak zaplatil aj moje kokteily, a tak sme len vyšli von z Ventusu, ale nikoho tam už nebolo.
„Rýchlo zdúchli,“ skonštatovala som a prekrížila si ruky na prsiach.
„Hm... Pôjdeme?“ navrhol Alex a tak sme sa slimačím tempom vybrala na diskotéku. Bolo to samozrejme na opačnej strane mesta. Veď prečo by sme sa nepresúvali po celom meste, keď môžeme?!
Cestou sme sa rozprávali o starých časoch, ako fajn nám bolo na gymply, koľko konín sme porobili. Spomínali sme našich profesorov, našu super triednu, ktorú nám všetci závideli a bolo to fajn. Bola to najpríjemnejšia časť večera.
Konečne sme dorazili pred diskotéku, bolo len pol dvanástej, ľudí tam, ešte veľa nebolo. Zaplatili sme vstupné a rozhliadli sa po priestore, ktorý bol podľa môjho názoru na diskotéku dosť malý. Ale na šahanské pomery to stačilo. Všetkých spolužiakov som uvidela na „tanečnom parkete“ ako predvádzajú tie najrôznejšie tanečné variácie. Janka sa snažila o flirtovné pohyby, Mariana ju imitovala, ale len tak, aby si to Janka nevšimla. Filip bol pod parou, len sa knísal z nohy na nohu, Dominika s Andreou skákali akoby v sebe mali dynamo, Laco sa len nečinne prizeral, Renáta sedela v boxe, zrejme bola urazená, že nie je stredobodom pozornosti a Lívia? Tá na moje prekvapenie vyzerala najtriezvejšie a najnormálnejšie. Čudovala som sa, že nie je sklonená nad Renátou a nevypytuje sa jej, čo jej je, prečo netancuje, prečo sa nebaví... bla bla bla...
„To je ale partička,“ sklonil sa ku mne Alex a zakričal mi do ucha. Ja som sa len zasmiala a pohla som sa ich smerom.
Kabát som si zhodila na kopu, ktorú v boxe vedľa zrejme urazenej Renáty vytvorili ostatní a okamžite som bežala na parket. Vkliesnila som sa medzi Marianu a Dominiku a začala som si hopkať v rytme hudby.
Na diskotéku tentokrát neprišlo toľko ľudí, koľko som si myslela, že príde. Asi to bolo kvôli tomu, že nebol žiadny známejší DJ. Ja som ani tých „známejších“ nikdy nepoznala, ale tohto som pre zmenu poznala. Bol to taký šahanský truľko, ktorý chodil k nám do gympla a väčšina ľudí si z neho robilo srandu. Ale hudbu púšťal podľa mňa celkom dobrú.
Bolo pol tretej a ja som vysilene sedela v boxe a vyčerpane si usrkávala z grapefruitového džúsu. Hádajte, koho mi pripomínal. Na parkete vyskakovali už len Dominika a Andrea (stále s takou dávkou elánu ako na začiatku), Lívia a pre zmenu sa tam teraz odúvala aj Renáta. Filip ležal v boxe, netuším, či spal, alebo bol v bezvedomí. Ale prvú pomoc sa mu snažila poskytnúť Janka. Mariana tam už nebola, o jednej to zbalila so slovami, že je na mol a na druhý deň musí ísť na nedeľný obed k starej mame. Laco sedel schúlený v kúte, zrejme rozmýšľal o nesmrteľnosti chrústa. Ja som tiež vysilene kukala do blba.
„Ja už pôjdem,“ zakričala som do ucha Alexovi, aby ma pustil. Sedel totiž na kraji a my ostatný sme boli zakliesnení v boxe.
„Odprevadím ťa,“ ponúkol sa a mne to prišlo vhod. Nebývala som síce ďaleko, ale o pol tretej ráno je predsa len príjemnejšie kráčať v spoločnosti niekoho.
Rýchlo som sa so všetkými rozlúčila, poobjímali sme sa vybozkávali sa a už sme aj kráčali vo vetre s Alexom.
„Ty kokso, riadna zima je,“ utrúsila som, keď som si uväzovala hodvábnu šatku pevnejšie okolo krku. No dosiahla som len to, že ma dusila, ale neohriala.
Alex si ma pritiahol k sebe bližšie, svoje rameno prehodil cez moje plecia a začal posúvať svoju ruku hore a dole po mojom chrbte.
„Musíme dosiahnuť trenie,“ vysvetlil mi.
„Chápem. To vás učia na tej diplomacii,“ začala som neho zabŕdať. Nemohla som si pomôcť, ale robila som to strašne rada.
„Nie, ty trúba! To nás učila ešte tá stará vykopávka na fyzike,“ odvetil mi a v mysli sa mi hneď vybavila staručká, zhrbená profesorka, ktorá sa večne snažila spojazdniť počítač a vždy jej ho nakoniec zapli šikovní chalani.
„Vieš, že som fyziku neznášala,“ pripomenula som mu.
„Tak ako ja biológiu,“ odfrkol si.
Pomaly sme sa dostali na našu ulicu. Ako sme prechádzali okolo jednotlivých domov, pri každom na nás zaštekal nejaký pes. Neznášala som to. V lete, v noci som nikdy nemohla spávať pri otvorenom okne, aj keď bolo sto stupňov, lebo milé psy sa rozhodli štekať len tak bez príčiny celú noc.
„Tak diki za odprevadenie. Nebudeš sa báť ísť sám domov?“ spýtala som sa ho s provokatívnym úsmevom.
„No... počul som, že tu v noci chodia zombíci po uliciach. Neodprevadíš ma domov?“ spýtal sa ma so smiechom.
„No... a potom by si ma musel odprevadiť domov zase ty,“ povedala mu a striasla ma zima.
„Utekaj už radšej dnu,“ povedal mi.
Roztvoril veľkú náruč, na chvíľku som mu do nej vhupla, potom som sa odtiahla a dali sme dva cudné bozky na líca.
„Dobrý buď!“ zakričala som mu, keď som už stále v predzáhradke.
„Aj ty!“ A pomaly sa pohol preč. Všetci psy ho, samozrejme, opäť vyštekali a ja som s úsmevom v tme blúdila po dome.
Toto stretnutie bolo fakt super. Presne túto bezstarostnú spoločnosť som už túžila tak strašne vidieť. Byť preč z toho vysokoškolského stresu, z intráku. Ale túžila som byť s Danielom... Asi si myslíte, že som ho videla len raz v živote a ako som sa na neho namotala. Tiež by som si to myslela, keby som to nezažila. Daniel mal v sebe také neobyčajné čaro, ktoré ma k nemu vábilo a nedovolilo mojej mysli myslieť na niečo iné. Opäť a znova som zaspávala s hrejivým pocitom pri srdci.
A pripojte aj svoj dojem z prečítaného v podobe komentáru. :)
Komentáře
Přehled komentářů
Skveleeee zas a znova :))) nemam slov je to cim dalej lepsie ale ocenila by som uz nejake to "vzruso" :D inak super :))
super
(Nika, 13. 2. 2014 20:08)