Stránka mojej tvorby

 3. október 2013 – štvrtok

            Prebudila som sa. Začala som sa obzerať. Ležala som na neznámom mieste. Nič z toho, čo bolo okolo mňa mi neprišlo známe. Uniesli ma? Potom som sa pozrela na pravú stranu a vedľa mňa ležal dokonalý muž. Daniel. Trochu sa mi vyjasnilo v hlave. Plakala som. Utešil ma. Zaviezol ma k sebe domov. Rosé. Bozky... a potom? Tma. Aha! Zaspala som. No stále nechápem, ako som sa dostala, pravdepodobne do jeho spálne. Mám vyše šesťdesiat kíl! Je to riadny silák.

Potom som si uvedomila, že má jednu ruku prehodenú cez môj pás. Opatrne som mu ju preložila, aby som ho nezobudila. A sadla si na posteľ. Prehrabla som si vlasy a pomaly som sa postavila na nohy. Zatočila sa mi hlava. Kurník šopa! Veď Rosé nie je silné víno. Ako to, že ma tak dalo „dole“?! Hm... myslím, že už viem. Včera som jedla naposledy na obed. Piť na prázdny žalúdok fakt nie je dobrý nápad.

Vyšla som z izby a ocitla som sa na relatívne známom mieste, v jeho obývačke. Na stole bola prázdna fľaša a dva poháre. Prešla som do kuchyne a aj keď to bolo proti mojim zásadám, ktoré som už aj tak všetky porušila, začala som sa mu hrabať v skrinkách. Chcela som si uvariť kávu a potom nepozorovane odísť. No namiesto kávy som našla len servítky. Bolo by vhodné mu nechať na mňa číslo, nie? Robieva sa to tak... Či to len vo filmoch? Kašľala som na to, vylovila som pero, ktoré som našla vo svojej taške a na servítku som mu naškrabala svoje číslo. Položila som mu to na kuchynskú linku a potom som sa opäť pokúšala hľadať kávu.

„Ehm, ehm...“ odkašľal si a mňa skoro trafil šľak. Strašne som sa ho zľakla. „Buď sa ma snažíš vykradnúť, alebo si chceš spraviť kávu,“ skonštatoval.

„Druhá možnosť je správna,“ povedala som mu a opatrne sa na neho pozrela. Nevedela som, ako sa bude správať po skúsenosti, akú so mnou prežil včera. Mal na sebe obyčajné biele tričko a dlhé, voľné gate. Zrejme jeho pyžama. Veľmi sexy pyžama.

V obrannom geste som prekrížila ruky a čakala, čo bude nasledovať.

„To mi odľahlo. A čo sa týka kávy, ja ju nepijem, čiže tu žiadnu nenájdeš.“ Podišiel bližšie. Srdce sa mi rozbúchalo.

„Vlastne ani ja ju nepijem, ale dúfala som, že ma trochu preberie,“ placho som mu odvetila.

„To, že káva pomáha na opicu je mýtus. Skôr ťa dorazí ešte viac. Rozbúši sa ti srdce a dostaneš ešte aj návaly tepla,“ no srdce mi už bila aj tak a ani zima mi zrovna nebola.

„Okej, pán doktor. Tak, čo navrhujete?“ zavtipkovala som a on sa žiarivo usmial.

„Ovocný džús. Najlepší z grapefruitu alebo pomarančov. A máš obrovské šťastie!“ povedal teatrálne a z chladničky vytiahol grepový džús.

„Vždy pripravený!“ povedala som uznanlivo.

Daniel mi nalial plný pohár a pozoroval dokonca, kým som ho celý nevypila.

„Výborne, pacientka!“ zaplesal. Potom mu pohľad skĺzol dole. Uvidel moje číslo na servítke. „Fíha, to si sa so mnou ani nechcela rozlúčiť,“ zvraštil čelo.

„No... ty si spal, nechcela som ťa budiť,“ začala som sa ošívať a vyhýbať sa jeho pohľadu.

„Kvôli tomuto by som bol mirerád vstal,“ odvetil

„Nabudúce budem vedieť,“ snažila som sa o zmierlivý tón. „Ja... už by som mala ísť. O 9:15 mám školu,“ povedala som.

„Ja musím odísť mimo mesta, ale hodím ťa tam, ak chceš,“ navrhol.

„Nie, ja sa chcem ísť prezliecť, vziať si nejaké veci a tak,“ povedala som mu a začala si zberať veci.

„Okej, neďaleko je zastávka. Keď vyjdeš von, pôjdeš až na koniec ulice a potom ju zbadáš,“ opísal mi cestu.

„Dobre, no tak teda ďakujem za...“ vlastne som ani nevedela, za čo mu mám ďakovať. „...za pomoc,“ povedala som napokon. Vyzeral pobavene.

„Tu máš!“ podal mi jedno jablko. „To je tiež dobré na opicu,“ vysvetlil, keď som nechápala.

„Diki,“ zasmiala som sa a prijala od neho vyleštené červené jablko. Všetko mal tak dokonalé. Ešte aj to jablko!

Potom som vyšla z domu a vykročila.

„Ehm... nezabudla si ešte na niečo?“ zakričal za mnou.

„Načo?“ spýtala som sa ako blbec.

On pribehol ku mne, chytil ma okolo pása a vlepil bozk. Taký príjemný, kratučký. „Zavolám ti,“ pošepkal mi. A ja som ušla kadeľahšie.

            Na autobusovú zastávku som nakoniec trafila. Autobus ma doniesol pred Zobor a ja som rýchlo vbehla dnu. Pozrela som na hodinky. Bolo štvrť na deväť. Mala som trištvrte hodinu do odjazdu ďalšieho autobusu. Rýchlo som vybehla na tretie poschodie. Kašľala som na to, či kobyly spia, zdochli na otravu alkoholom alebo sú už hore. Vtrhla som do izby a na moje prekvapenie všetky boli čulé a živo o niečom diskutovali.

„Ále! Tu je náš nočný vtáčik!“ zvolala Bianka, keď som vošla do izby.

„Čaute!“ pozdravila som ich a ignorovala poznámku u nočnom vtáčiku.

„Kde si bola?“ spýtala sa ma ako taká matka.

„No... u tety som spala,“ zaklamala som.

„U tety?“ prekvapila sa Kika.

„Áno, mamina sestra žije v Nitre.“ Snažila som sa tváriť čo najviac vierohodne. Zrejme sa mi to podarilo. Samú ma to prekvapilo. Ďalej sa už nič nepýtali.

Dala som si rýchlu sprchu, nahádzala pár zošitov do tašky a upaľovala na autobus.         

            Martin už netrpezlivo stepoval pred vchodom.

„Kde si toľko? Toto je seminár. Nemôžeme meškať!“ vynadal mi bez pozdravu.

„Pokoj, tu som,“ odvetila som mu ľahostajne a zrýchleným krokom sme vošli do budovy. Vybehli sme na tretie poschodie, prešli dlhú chodbu a katedra prírodných vied nás privítala nepríjemným zápachom. Zrejme v labáku nevyšiel nejaký pokus. Keby nás tak chceli vyhnať z budovy, že horí! Ale to sa žiaľ nestalo...

„S kým máme vlastne tento predmet?“ spýtala som sa Martina, keď sme už normálny krokom prichádzali k triede.

„S nejakým doktorandom,“ odvetil a pozeral na čísla dvier. „Ale netuším, ako sa volá, lebo v rozvrhu je meno Hrušovského,“ doplnil.

„Tak ako vieš, že nás to bude učiť nejaký doktorand?“ spýtala som sa. Martin vedel také veci, ktoré som ja, obyčajný smrteľník, nemala odkiaľ poznať!

„Počul som...“ vysvetlil jednoducho a hľadal našu triedu.

Kráčala som za ním a neobťažovala sa pozerať na čísla dvier. Verila som mu, že nájde tú správnu miestnosť.

„Tu to je. Ale prečo tu nikto nie je?“ čudoval sa a začal panikáriť.

„Nie je seminár.“ Zastala pri nás Flóra.

„To fakt? Aké šťastie!“ usmiala som sa a snažila som sa napraviť si u nej to neúmyselné potknutie. Vlastne sa potkla sama, ona si je na vine! Ale nezabralo to, vrhla na mňa nenávistný pohľad a odkráčala.

„Fasa! V tejto škole sa rušia všetky predmety! To akože do konca semestra nebudeme mať antropológiu?!“ prednášal teatrálne Martin. Prečo musel byť tak strašne svedomitý?!

„Nepreháňaj, aspoň máme voľno,“ snažila som sa ho potešiť, ale on by zrejme počúval o... O čom je vlastne antropológia...

            Zišli sme na prízemie a nejako sme zabudli vymyslieť, že čo budeme robiť hodinu a pol kým nám začne ďalší seminár.

„Nechce sa ti skočiť do Mlynov? Dneska som nemala čas na raňajky,“ spýtala som sa ho, keď sme sa len tak potulovali po škole.

„Môžeme,“ súhlasil.

Počas nášho jeden a pol hodinového nudenia som sa o Martinovi dozvedela, že má jednu staršiu sestru, ktorá vyštudovala tlmočníctvo a že pôvodne to chcel skúsiť aj on, lenže videl, aké je to ťažké, tak sa rozhodol radšej pre botaniku. Ten chlapec si vážne myslel, že tento odbor je ľahší?! Nepriamo mi naznačil, že je z brutálne bohatej rodiny a keby veľmi chcel, rodičia by mu tu kúpili byt, ale on chcel splynúť s ostatnými študentami, tak sa rozhodol žiť na intráku. Mne osobne by vôbec nevadilo líšiť sa od iných týmto spôsobom. Ale mne to nehrozilo, keďže moja mama bola len učiteľka na základnej. Učila prvákov až štvrtákov a vždy som sa jej čudovala, kde na nich berie toľké nervy. Deti v tom veku sú najhoršie! No a otec bol vojakom, v súčasnosti už na dôchodku. Ó, áno. Vojaci majú síce dobrý dôchodok, ale nie až taký, aby mohli svojim milovaných dcérenkám kupovať byty hala-bala.

            Na seminár z anatómie človeka sme prišli na čas, aj keď Martin opäť stresoval a súril ma, aby som jedla rýchlejšie. Bola to celkom zaujímavá hodina. Pavlovič nám púšťal prezentáciu o tom, ako sa mení stavba kostry človeka od narodenia po jeho smrť. A prišla som na to, že ja stará nechcem byť nikdy! Je otrasné, ako sa starému človeku kostra deformuje a stráca svoj pevný tvar.

            Na tento deň to boli všetky moje predmety a tak som stihla autobus o 13:10. Cestou v autobuse, vlastne vždy, keď som niekam cestovala, som si rada predstavovala, aké by bolo, keby tam bola so mnou moja milovaná osoba. Doteraz to boli len abstraktné bytosti, chalani s rozmazanou tvárou, tú som si nikdy nevedela predstaviť, ale teraz som už mala celkom jasnú predstavu. Daniela. Potenciálneho otca mojich detí. No, možno si myslíte, že to opäť a zas preháňam. Ale on bol dokonalý. Nenašla by som na ňom sni najmenšiu chybičku, ani keby som veľmi chcela. Môže byť môj život ešte lepší?!

            Keď som prišla domov, mame som musela odôvodniť príčinu mojej super nálady. Vysvetlila som jej to tak, že som mala ľahký deň, keďže mi jedna hodina odpadla a tú, čo sme mali bola zaujímavá. Uverila. Aké sú len tie mamy naivné! Ale ďakujem za to vyššej moci.

            Večer som si zapla moje obľúbené MTV a začala pozerať Geordie Shore. Nepoznáte? Veľká chyba. Je to taká reality show o mladých Angličanoch z oblasti New Castle. Títo exoti si hovoria „Geordies“. Aj napriek svojej znalosti angličtiny nechápem prečo. No a ide tu o to, že spolu žijú pod jednou strechou, chodia von piť, bla bla bla... viete si to predstaviť. Nie?

V tom mi zrazu zazvonil mobil. Neznáme číslo. Zdvihla som.

„Prosím?“ ozvala som sa neutrálne.

„Ahoj,“ prehovoril na mňa Daniel mäkkým hlasom. V momente ma pichlo pri srdci.

„Daniel! Ahoj!“ zajasala som a napravila si vlasy. Je to môj defekt. Viem, že ma cez telefón nemôže vidieť...

„Nespíš ešte?“ spýtal sa ma a niečo tam zarachotalo.

„Nie, kdeže. Užívam si, že tu doma mám telku. Neskutočne mi chýba na intráku,“ rozhovorila som sa. Bola som nervózna a v takých prípadoch rozprávam ešte viac ako zvyčajne. Áno, dá sa to!

„To verím. Môžeš ju chodiť pozerať ku mne,“ navrhol.

„Okej,“ odvetila som prirýchlo. Hneď som to oľutovala. Opäť mu tam niečo buchlo.

„Daniel? Čo, prosím ťa, robíš?“ spýtala som sa ho so smiechom.

„Ani sa nepýtaj. S bratom sa pokúšame opraviť starú motorku, čo sme našli v garáži a nemá ten stojan. Vieš, čo myslím... To opierátko,“ habkal. Nevedel sa vysomáriť a ja som sa zasmiala.

„No nesmej sa mi. Vieš, na čo myslím,“ smial sa aj on.

„Jasné. A ako počujem, nedarí sa vám,“ povedala som provokatívne.

„Darí! Veľmi sa nám darí!“ zaklamal so smiechom.

„Dobre, budem ti veriť.“ Celý čas som sa usmievala ako idiot. Rozprávať sa s ním bolo úžasné. Keď si predstavím, že ešte včera o takomto čase sme boli dvaja cudzí ľudia... Nie, to sa nedá predstaviť.

„Niki, budem musieť končiť, lebo ak bratovi ešte raz spadne, myslím, že ju neopravíme už vôbec...“

„No tak teda veľa šťastia!“ zapriala som im.

„Diki, sladké sny,“ povedal zamatovým hlasom a cmukol do telefónu.

„Aj tebe,“ a zložila som.

            Ááách... Ako teraz zaspím. Budem si predstavovať celú noc príbehy s ním... Ako ma vozí na motorke. Ako behá so mnou po lúke, naháňa ma, ja mám na sebe biele ľanové šaty, schmatne ma za ne a zvalí na zem. Nakloní sa nado mňa a začne ma bozkávať. Že som stratený romantik? Nebola som... Romantiku som zavrhovala. Neznášala som romantické filmy, ale myslím, že si teraz pozriem Crazy, stupid love. 

A prosím, zanechajte svoj dojem z prečítaného v komentári :)