Nevinná - 6.kapitola
2. október 2013 – streda
Opäť streda! Oficiálne sa stáva mojím najmenej obľúbeným dňom. Zase budem mať tú česť mať dva predmety z manželmi Petrovičovcami. Mali by ich vykázať na Sibír do konca ich života. Ako môžu takýto ľudia pracovať s mladými ľuďmi?! Veď im normálne odoberajú chuť od štúdia a, dovolím si tvrdiť, aj od života. Hnusáci!
Môj super deň začal seminárom z bunkovej biológie. Keď som zbadala oranžovú guču oranžových vlasov valiacu sa naším smerom, prišlo mi tak trochu nevoľne. Vážne! Normálne ma začal bolieť žalúdok.
„No tak si posadajte, nevyberajte si miesto ako v kine,“ šomrala Petrovičová, keď nám usádzanie trvalo o milisekundu viac ako by si ona bola predstavovala.
„Hurá!“ ozvala sa ironicky. „Spravíme si prezenčku,“ povedala a vytiahla papier s menami. Mohla som očakávať, že ako prvé začujem svoje meno. „Nikola Brezováková.“
Ja som ozvala nesmelým hláskom: „Tu!“ a potom som bola rada, že je to za mnou. Ešte aj toto mi dokázalo vyvolať stresovú situáciu.
„Flóra Devečková,“ začula som po svojom mene a blondína, ktorá ma znenávidela do konca života sa ozvala. Aspoň viem, ako sa volá môj nepriateľ č. 1.
„Dobre, takže minulý týždeň sme sa na prednáške rozprávali o bunke. Kázala som vám si tú prednášku doma zopakovať,“ začala rozprávať znova a ja som netušila, že niečo takéto hovorila. Nemala som najmenšie potuchy, o čom bola reč na prednáške.
„Kto by mi vedel povedať, kedy začala evolúcia bunky?“ spýtala sa a arogantne sa posadila na kraj stola.
Martin zdvihol ruku.
„Nehláste sa, nie ste na strednej. Diskutujeme,“ odpísala ho a Martin sa začervenal.
Keď sa dostal zo šoku povedal: „Pred 3,5 až 2,5 miliardami rokov.“ Pravdaže to bolo správne.
„Dobre. Ďalej sme si hovorili, že štúdium bunky zahŕňa niekoľko odvetví. Ktoré sú to?“
„Cytochémia, cytofyzilógia, cytogenetika a ultraštruktúrna cytológia,“ vysypal opäť Martin.
„Výborne! Vy ste pán Matejkin?“ spýtala sa ho.
„Áno,“ odvetil pohotovo.
„Ak to takto pôjde ďalej, získate bod.“ U Petrovičovej sa záverečná známka mala odzrkadliť aj na počte bodov získanom na seminári.
Petrovičová sa pýtala a pýtala, Martin odpovedal a odpovedal, občas k slovu pustil aj iných, ja som mala to šťastie, že sa ma nič nepýtala. A Martin na konci dostal sľúbený bod. Myslím, že si ho tá stará bosorka obľúbila.
Ďalšiu hodinu som mala mať až večer o 18:45, tak som sa rozhodla ísť na intrák. Nemienila som sa potĺkať celý deň po Nitre.
Na moje nepotešenie boli všetky baby na intráku. Lucia bola ešte v posteli, Bianka sa práve zobúdzala a Kika niečo jedla. Tie ich rozvrhy radšej ani vidieť nehcem!
„Čaute!“ pozdravila som ich, keď som prišla a vyzliekla sa. Neviem, čím to bolo, ale v tej našej izbe bolo večne 100 stupňov. Brutál teplo!
„Ahoj,“ odzdravili sa mi lenivo a nevenovali mi pozornosť.
„Ešte ste neboli v škole?“ prihovorila som sa im. Bolo trápne byť ticho.
„Nie, ale ja teraz idem,“ odvetila mi Kika, ktorá mala maslo roztreté na líci. Nemienila som ju na to upozorniť.
„Ja mám hodinu až o jednej,“ odvetila Lucia. „Škoda, že ten Októberfest nedali na včera. Mohla som ísť dnes domov,“ zašomrala.
„Októberfest?“ zopakovala som po nej.
„No! Dneska je. Čo nevieš?“ pozrela sa na mňa Bianka, ktorá sa tvárila, že robí rannú rozcvičku. Vyzerala skôr ako jeleň, ktorý sa chce zbaviť svojich parohov. V duchu som sa zasmiala, ale na živo som hrala poker face.
„Ani neviem, čo to je...“ odfrkla som si.
Bianka sa definitívne narovnala a venovala mi svoju plnú pozornosť. „To je festival, ktorý organizujú študenti UKF a prídu rôzne známe kapely Slovenska,“ predniesla akoby im robila propagandu.
„Fakt? A kto napríklad?“ spýtala som sa jej a fakt ma to začalo zaujímať.
„Napríklad Helenine oči, Slobodná Európa, Fising strip, Vidiek...“ menovala a menovala a ani jedna z kapiel mi neprišla známa. Až na ten Vidiek. Ale ani z toho som nebola nejako extrémne nadšená. Jediná pesnička, ktorú som od nich poznala bola Ó maňo...
„Aha, nepoznám,“ povedala som popravde, čo všetky moje spolubývajúce zaskočilo a vyvalili na mňa tie svoje krvou podliate očiská.
Ďalej sa už so mnou nebavili, zrejme som ich sklamala, že som dostatočne nepoznala slovenskú hudobnú scénu.
O šiestej som už stála pred triedou, kde sme mávali seminár z Cytológie. Všetci si poctivo čítali prefotené strany z knihy, ktorú jeden dobrák niekde zohnal a potom nám ju poslala na náš spoločný mail. Ešte v prvý týždeň nám všetci učitelia prízvukovali, aby sme si spravili spoločný mail. Ich želanie sme splnili. Začínalo ma frustrovať, že všetci sa učia, tak som vytiahla aj ja svoje prefotené papiere a začala ich čítať. Cez víkend som sa to dosť učila, ale ani náhodou som nemala pocit, že z toho ešte niečo viem.
Už zďaleka som zbadala tú jeho plešatú hlavu, ktorá odrážala svetlá neónov na chodbe. Ten muž sa nenormálne potil... Do triedy som vošla ako posledná a môj super flek vzadu už bol obsadený.
Podišla som k jednému dievčaťu, ktoré vyzeralo najmenej strašidelne zo všetkých mojich spolužiakov a spýtala som jej: „Môžem si sadnúť?“
„Jasné,“ usmiala sa a pohotovo si dala dole tašku zo stoličky, na ktorú som si sadla ja.
„Ja som Niki,“ predstavila som jej s úmyslom, že by som si mala hľadať nové priateľstvá.
„Monika,“ podala mi ruku.
„Vieš niečo?“ spýtala som sa jej a dúfala v zápornú odpoveď, aby som sa ospravedlnila sama pred sebou.
„No, čítala so si to, ale je to fakt ťažké,“ hovorila a zvraštila pri tom čelo.
„Tak nejak,“ odfrkla som si.
Petrovič začal veselo skúšať.
„Takže mali ste si prečítať od strany 45, kde začínajú dejiny cytológie. Pôjdeme podľa abecedy.“ A do riti!
„Slečna Brezováková,“ vyzval ma a aj som sčervenala od hlavy po päty.
„No, takže...“ začala som habkať a v tej chvíli som zabudla aj na vlastné meno. „Počiatky cytológie siahajú viac ako 300 rokov do minulosti a sú úzko späté s vynálezom mikroskopu. Ehm... potom...“ opäť mi nič nevedelo napadnúť. Očkom som pozrela na Petroviča, on netrpezlivo poklepkával prstami o stôl. „Robert Hooke uskutočnil prvé pozorovania vlastnoručne zhotoveným primitívnym mikroskopom v roku 1665. Hm...“
„Slečna, používajte menej citosloviec, je iritujúce vás počúvať,“ prerušil ma a uštedril mi tento kopanec do brucha. Všimla som si ako sa Flóra zachichúňala.
„Dobre, vlastne... Vo vzorke korkového dreva pozoroval malé komôrky, ktoré mu pripomínali bunky včelieho plástu. Hoci Hook ako prvý pozoroval bunky, nerozumel ešte ich funkcii ani stavbe.“
„Stačilo, toto sa nedá počúvať! Doučte sa to! A uvedomte si, že ste na vysokej škole. Rozprávate ako v škôlke,“ vynadal mi a niečo si zapísal do svojich poznámok.
Potom som si otvorila knihu, prečítala som si časť, ktorú som mu hovorila a predstavte si, hovorila som presne to isté, čo tam bolo, len v trochu zmenenom slovoslede. To mu tak strašne vadilo?! Jednoducho ma nemal rád.
O chvíľu prišla na rad Flóra, tá to sypala, akoby to čítala. Skoro som vyskočila z kože.
„Vždy všetko vie,“ pošepkala mi Monika.
„Ako vieš?“ spýtala som sa jej, keď som sa dostala zo šoku.
„Boli sme spolužiačky,“ odvetila.
„Slečna! Nielenže chodíte na moje hodiny nepripravená, ešte aj rušíte ostatných študentov!“ zakričal po mne Petrovič. Toto nemyslí vážne!
„Ja?“ prekvapila som sa.
„Pravdaže vy! Ak tu nemáte záujem byť, pokojne môžete odísť,“ rozhadzoval pri tom rukami ako postihnutý papagáj.
„Ja mám záujem. Prepáčte,“ ospravedlnila som sa, v podstate, za nič.
Do konca hodiny som ani nemrkla, ale v mojom vnútri to vrelo a hrča v mojom hrdle bola väčšia a väčšia. Prišlo mi nevoľno. Cítila som sa hrozne. Keď nás konečne pustil z tej odpornej triedy, bežala som na záchod. Sklonila som sa nad ním a snažila sa dostať obsah môjho žalúdka von, ale prirodzene nič nešlo, keďže bol prázdny. Od obeda som nič nejedla. Vyčerpane som sa posadila na dlážku, ktorá nebola práve hygienická, ale v tú zúfalú chvíľu mi to bolo úplne jedno. Chvíľu som len tak sedela na tej studenej zemi. V tom sa mi z očí spustila prvá slza. Nechcela som plakať. Kvôli škole som sa nikdy netrápila. Prídem na vysokú a v hneď druhý týždeň to na mňa takto doľahne?! Toto som nechcela. Snažila som sa zadržiavať slzy, ale tým väčšmi tiekli. Postavila som sa na nohy, odtrhla kus toaletného papiera a utekala sa do zrkadla poutierať. Špirálu som mala rozmachlenú po celej tvári. Vyzerala som ako nejaká nepodarená punková princezná.
Pozrela som na hodinky, bolo osem hodín. Opatrne som otvorila dvere od záchodu. Nikto tam nebol. Žiadny normálny človek nie je v škole o ôsmej večer. Škola sa zatvárala o desiatej, no aj teraz by som sa von dostala už len AISIC kartou. Prešla som po dlhej chodbe popri počítačoch a oproti vrátnici bolo pár lavičiek. Bola tam už dosť veľká tma. Svietilo len pár svetiel na chodbe s počítačmi. Položila som si na lavičku svoje veci a pomaly si začala motať na seba šál. V tom to na mňa znovu doľahlo a začala som plakať. Mala som pocit, že ma to už prešlo, ale žiaľ nie. Bezvládne som si sadla na lavičku, zložila tvár do dlaní a spustila tiché vzlykanie. Sama pred sebou som sa cítila trápne. Keby ma tak niekto videl... asi by som sa prepadla od hanby.
Neviem, koľko času mohla prejsť, slzy mi stále tiekli a v mojej mysli vírili myšlienky o tom, čo mi povedal Petrovič, slová jeho ženy, že na jej skúškach budeme plakať a napadli mi vlastne všetky negatívne veci, ktoré len mohli človeku v situácii, v akej som bola ja, napadnúť.
Zrazu som začula kroky. Niekto sa blížil od dlhého radu počítačov. Snažila som sa rýchlo si poutierať slzy a tváriť sa, že som v pohode a že tam len tak sedím. Pravdaže sa mi to nedarilo. Rýchlo som si vyfúkala nos, vytiahla mobil a začala sa tváriť, že ma v ňom niečo veľmi zaujalo. Jedným očkom som pozrela smerom, odkiaľ som počula prichádzať zvuky, videla som tieň. A zrazu aj siluetu. A v tom aj celého človeka. Chlapec. Muž. Mal na sebe hnedý tesilový kabát, ktorý mal ledabolo rozopnutý a spod neho mu vykúkala biela košeľa. Ďalej mal na sebe modré džínsy a hnedé topánky. A potom som sa dostala k tvári. Na tvári mal jemné strnisko, ktorého som sa okamžite túžila dotknúť, mal bledohnedé vlasy, skoro blonďavé, mal začesané do strany, ale pár prameňov mu siahalo aj do očí. On nebol grécky boh. On bol... ja ani nedokážem nájsť správne slová. Prototyp dokonalého muža.
A tento prototyp sa blížil ku mne. Snažila som sa vyzerať čo najmenej zainteresovane.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ma a zastal nado mnou.
Ja som sa na neho prekvapene pozrela, že akože prečo by som nemala byť a povedala: „No jasné, prečo by som nemala byť?“
„No ja neviem... máš červené oči,“ skonštatoval a pozrel na mňa skúmavým pohľadom.
„V noci som nevedela spať,“ zaklamala som prvú sprostosť, čo mi napadla.
„Aha a spôsobilo aj enormné trasenie tvojich rúk, že?“ skonštatoval pobaveným pohľadom. Nechápala som, o čo mu ide.
„Možno... ja neviem. To je jedno,“ hodila som rukou a hrča v mojom hrdle bola späť.
„Takže si v pohode. Keď ťa tu teraz nechám, že nespravíš nejakú hlúposť?“ uisťoval sa a ruky si vložil do vrecka.
„Ale! Zabehnem na most a skočím do rieky,“ povedala som mu ironicky ukazujúc smerom, kde tečie rieka. Teda aspoň som si myslela, že ukazujem dobrý smer.
„Ehm... rieka je tým smerom,“ opravil ma pobavene.
„Tak teda tam,“ zmenila som smer ruky.
„V takomto stave ťa tu nemôžem nechať,“ povedal a sadol si vedľa mňa na lavičku. Ucítila som jeho jemnú korenistú vôňu. Hm...
„Ale môžeš, nestrácaj tu čas. Mňa to prejde. Som len trochu frustrovaná zo školy,“ rozhovorila som sa, až ma to samú prekvapilo.
„Si prváčka?“ spýtal sa ma a oprel sa operadlo, ja som spravila to isté.
„Áno,“ odvetila som a vyfúkala si červený nos.
„Čo študuješ?“ spýtal sa ma a hľadel na mňa takým čudným pohľadom. Nie ako keď úchylák má na vás chuť, ale takým... nedokážem to opísať. Súcitným? Nie, ani to nie je to správne slovo.
„Botaniku,“ prevrátila som oči.
„Fakt? Aj ja,“ usmial sa.
„Bude to na hovno celých päť rokov?“ spýtala som sa trpko a začala odstraňovať zvyšky špirály z môjho ksichtu.
„Ale nie... zvykneš si na to,“ hodil rukou. „Inak, som Daniel,“ predstavil sa a v priateľskom geste vystrel svoju ruku proti mojej.
„Niki,“ div, že som po nej neskočila. Bola príjemne teplá. Zato tá moja bola zrejme odporne studené a mokrá. Čudujem sa, že v tú chvíľu neušiel.
„A čo ťa vlastne tak strašne vydesilo?“ spýtal sa ma.
„Cytológia,“ odvetila som s odporom.
„Petrovič?“ Zdvihol obočie.
Ja som len prikývla a on, teraz už určite, súcitným pohľadom vyslovil akúsi „úprimnú sústrasť“.
„Dá sa na neho zvyknúť,“ povedal, ale nie príliš presvedčivo.
„Och... tak to pochybujem. Mám pocit, že mňa priam nenávidí,“ povedala som mu stále sa pokúšajúc utrieť si tvár.
„Prečo si to myslíš?“ pozrel na mňa skúmavým pohľadom.
„Povedal mi, že mám iritujúci hlas... okrem iného.“ Skončila som s čistením. „Mám ešte niekde roztreté...?“ spýtala som sa ho, on mi vzal vreckovku z rúk a začal mi utierať tvár. Zvláštne móresy na prvé stretnutie. Správal sa ku mne ako ku starej kamarátke.
„Vôbec nemáš iritujúci hlas. Je veľmi príjemný,“ povedal mi, keď mi utieral čelo. Nechápem, ako sa mi na čelo dostala špirála.
„Diki, aj tvoj je príjemný,“ nič lepšie mi nenapadlo. Čo sa vraví v takýchto situáciách?!
„Hotovo!“ vyhlásil.
„Ďakujem.“ Bola som mu fakt vďačná.
„Myslím, že ak neodídeme, tak nás tu o chvíľu vyženú s policajnými psami,“ povedal po chvíli.
„Hej, mali by sme ísť,“ prudko som sa postavila a začala sa obliekať. Vôbec som netušila, koľko je hodín a či mi ide vôbec nejaký autobus.
„Kde bývaš?“ spýtal sa ma, keď sme vychádzali z budovy.
„Na intráku na Zobore,“ odvetila som mu.
„Mám to po ceste, hodím ťa tam,“ ponúkol sa. Toto mi už začínalo byť podozrivé.
„Nie, nie. To fakt nemusíš. Ide mi autobus,“ povedala som, ale netušila som, kedy.
„Naozaj? A kedy?“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím. Zrejme ma prekukol.
„O chvíľu...“ poškrabkala som sa po hlave a mala si chuť dať facku, že mi nič originálnejšie nenapadlo.
„Tak s tebou naň počkám,“ povedal mi a toto už nadobro prekazilo moje plány.
„Nemusíš...“ namietala som.
„Ty sa ma bojíš!“ vyhlásil so smiechom, keď sme došli po koniec parkoviska, kde býva plno áut. Teraz to tam bolo prázdne. Bolo tam zaparkované len jedno auto, ktoré som nedokázala identifikovať.
„Nie, len nie je práve múdre nastúpiť do auta človeku, ktorého som spoznala pred niekoľkými minútami,“ vysvetlila som mu opatrne. Nechcela som ho uraziť.
„A je snáď múdrejšie ísť sama pešo domov o deviatej večer popri rieke?“ Tromfol ma! Mal pravdu.
„Fajn, ale sľúb mi, že ma neunesieš,“ povedala som so zdvihnutým ukazovákom. Ale obaja sme to brali ako žart.
„Nie, neboj sa. Nie som žiadny úchylák, ani sériový vrah,“ uisťoval ma.
S búchajúcim srdcom som nastúpila do jeho auta. Bol to tmavofialový Ford Focus. Pekné autíčko. Sadol si vedľa mňa, pustil hudbu. Na moje prekvapenie to nebolo žiadne komerčné rádio. Vlastne to nebolo žiadne rádio.
„Čo to je?“ spýtala som sa, keď som sa započúvala do tej jemnej, klasickej melódie klavíra.
„Moonlight Serenade od Beethowena,“ odvetil so stoickým pokojom. Presne takýto hudobný vkus si predstavujem, že majú úchyláci a sérioví vrahovia.
„Je to pekné,“ povedala som a srdce mi začalo biť ešte viac.
„Ja viem,“ usmial sa. „A vy dneska máte pred intrákom Októberfest, čo? To už nebude také pekné,“ skonštatoval.
„Ani nehovor... Zase sa nevyspím,“ gúľala som očami.
„Zase budeš mať červené oči,“ doplnil ma. Obaja sme sa zasmiali a ja som sa čudovala, ako som mohla byť ešte pred polhodinou taká zúfalá z nejakej blbej cytológie.
„Ja ani nie, ale moje drahé spolubývajúce,“ odfrkla som.
„Prečo?“ nerozumel.
„Lebo sa dobre spijú opäť a na druhý deň budú ako vyorané myši. Zase to s nimi bude na nevydržanie,“ sťažovala som sa.
Prišli sme pred intrák. Vôbec sa mi nechcelo vystupovať. V diaľke som videa veľké pódium, na ktorom vyskakovala štvorica chalanov, všade plno ľudí a neskutočný hluk.
„Ďakujem ti za odvoz,“ povedala som mu odopínajúc si pás.
„Nemáš za čo,“ povedal mi a očami mi naznačoval, že ešte na niečo čaká.
Stisla som kľučku. „Vôbec sa mi tam nechce ísť,“ vzdychla som si a jednu nohu si vyložila z auta.
„Poď naspäť,“ chytil ma za ruku a vtiahol späť do auta. Až som skríkla.
„Čo máš v pláne?“ spýtala som sa ho s iskričkami v očiach, keď sa znovu pohol smerom, ktorým som doteraz nešla.
„Povedala si, že tam nechceš ísť, že nechceš byť so spolubývajúcimi. Tak ťa zachraňujem,“ povedal hrdinsky.
„Začínam sa ťa báť,“ zavtipkovala som a netuším, prečo, ale v tú chvíľu som mu maximálne dôverovala a nedbala, kam ma vezie.
Zastali sme pred nejakým domom. Teda nebol to dom, len tak pôsobil. Bolo to taký trojdom. Neviem sa vyjadrovať! Bol to dom s tromi vchodmi. Daniel zastal pred jedným z vchodov.
„Kde sme to?“ spýtala som sa ho.
„U mňa doma,“ odvetil a vystúpil z auta. Šikovne som vyskočila za ním.
„Ja nemyslím, že toto je vhodné...“ habkala som, lebo som bola dosť zaskočená ním aj vlastnou hlúposťou, že kam sme to až zašli. Čakala som, že ma zoberie na nejakú prechádzku a nie rovno k nemu domov.
„Neboj sa nič. Pozri, keby som bol nejaký sériový vrah, či úchylák, už by som ťa bol zabil,“ povedal a odomkol dvere.
Srdce mi bolo a posmeľovalo ma, nech idem za ním, rozum však kričal, aby som tam nešla. Čo myslíte, koho som poslúchla?
Vošli sme do malej predsienky, Daniel sa vyzul, tak som to zopakovala po ňom.
„Bývaš tu sám?“ zisťovala som, či by ma niekto v prípade núdze prišiel zachrániť.
„Áno,“ krátko odvetil a zapol svetlo, takže som uvidela obývačku spojenú s kuchyňou. Mal tam béžovú, pohodlne vyzerajúci sedačku, malý konferenčný stolík, telku a pár abstraktných obrazov na stene. Mal to tam pekné. Na študenta až moc pekné.
„To ti platia rodičia?“ spýtala som sa a vzápätí to oľutovala.
„Nie, aj pracujem,“ odvetil a hľadal niečo v chladničke.
„Aha, sranda,“ vzdychla som si a podišla ďalej do bytu.
„Aké víno máš rada?“ A je to tu! On ma dnes večer zabije.
„Daniel, ale toto už fakt nie je vhodné. Asi by som mala ísť domov. Kde je tu nejaká zastávka?“ začala som sa ošívať. Spanikárila som.
On podišiel ku mne, chytil ma za plecia, pozrel vážne mi pozrel do očí a povedal: „Niki, ja nehryziem. Ani ťa nezabijem, ani ťa neznásilním, ani nič čo ti práve behá v tej pekne hlavičke.“ Myslím, že to bol upír, lebo jeho pohľad ma presvedčil. A povedal mi, že mám peknú hlavičku. Bola som červená od hlavy po päty! A ja debil, opäť som sa nechala učičíkať a nakoniec mu povedala, že mám rada Rosé.
Otvoril fľašu, nalial ružovkasté víno do dokonale vyleštených pohárov a jeden z nich mi podal.
„Na čo si pripijeme?“ spýtal sa ma, ale ja som len mykla plecom. „Na Petroviča!“ zasmial sa a štrngli sme si. V tom som si uvedomila, že už opäť nám hrá podobná príjemná hudba ako v aute.
Začali sme sa nezáväzne rozprávať.
„A inak ako sa ti páči škola. Myslím okrem Petrovičovcov. Predpokladám, že ani jeho ženu moc nemusíš,“ začal zľahka.
„Predpokladáš správne. Stará bosorka,“ zašomrala som tak, aby to počul. „Učila aj teba?“
„Hej, aj s manželom sú tam už vyše pätnásť rokov. Tí tam asi budú do smrti,“ povedal a napil sa poriadny dúšok vína.
„Super. Ešteže tam sú ľudia ako Greguš a Pobežková. Vyzerajú byť sympatickí,“ komentovala som.
„Pobežková prišla len minulý rok. Je zlatá. A Greguš, to je taký truľko, ktorého majú všetci radi,“ potvrdil moje dojmy.
Vypila som prvý pohár, Daniel sa rýchlo postaral, aby bol opäť plný. Zo skúseností viem, že som po alkohole ospalá, preto som nepila moc rada. Ale mala som pocit, že toto Rosé nie je také silné víno, ale veru bolo.
Pozrela som na hodinky, bolo už pol dvanástej. Sedela som rozčapená na gauči, hlavu som mala opretú o ruku a pomaly, ale iste som začínala byť pod parou. Daniel sedel vedľa mňa s prekríženými nohami a hlavu mal tiež opretú o ruku a tú na operadle gauča.
„Ty kokos! To je už toľko?“ vyslovila som svoje prekvapenie aj nahlas.
„Máš čas. Októberfest sa len teraz rozbieha,“ povedal mi.
„Mala by som ísť domov, už som aj tak porušila všetky svoje zásady...“ habkala som. Jazyk sa mi trochu plietol.
„Zásady? Aké?“ spýtal sa ma a o pár centimetrov sa posunul ku mne bližšie.
„No tak napríklad... nedať sa do reči s neznámym mužom uprostred noci...“
„Nebola ešte noc,“ zasmial sa.
„To je jedno!“ hodila som rukou a pokračovala. „Nenastúpiť do auta cudziemu mužovi. Nejsť do domu cudzieho muža...“ vysvetľovala som mu a čím ďalej, tým viac som si uvedomovala našu vzájomnú blízkosť. „A mojou hlavnou zásadou bolo, nespraviť toto s cudzím mužom,“ povedala som a vtom sa naše pery dotkli v krátkom, jemnom bozku.
„To sú, ale blbé zásady,“ zasmial sa a prevzal vedenie. Chytil moju hlavu do svojich krásnych rúk a tentoraz ma pobozkal oveľa naliehavejšie, vášnivejšie. Jeho jazyk si začal prebíjať cestu do mojich úst a ja som ho tam ochotne púšťala. Jedna z jeho rúk spočinula na mojom páse a posúvala sa hore a dole. Obkresľovala tvar môjho nedokonalého tela. Neskutočne ma vzrušoval jeho dotyk.
„Ach, Daniel! Toto by sme nemali robiť!“ vzdychla som, keď som sa od neho horko-ťažko odlepila.
„Kašli na tie zásady...“ vydýchol mi do pier a opäť ma bozkával.
Jemne ma celú posunul až som si ľahla celým telom na gauč a on ležal na mne. Toto nie som ja! Ja sa takto nesprávam, kričalo moje vnútro. Ale moje telo chcelo niečo celkom iné. Rozkoš, akú doteraz nepoznalo. To neznámo ma natoľko lákalo. Bolo to tak dobré...
Daniel mi odopol horné gombíky na mojom sivom pulóvriku, aby sa tam ľahšie dostal. Bozkával ma tak impulzívne, prudko až výbušne akoby to mali byť posledné bozky v jeho živote. Veľmi dobre vedel, čo robí. V tom si dal dole košeľu a ja som uvidela to dokonale vytvarované telo, tie svaly, ktoré sa vzpínali ako sa nado mnou nakláňal. Chcela som sa dotknúť. Natiahla som ruku a dotkla som sa jeho ramien. Nenormálne ma to vzrušovalo.
Daniel sa mi prisal na krk, príjemne to šteklilo, robil to v takom príjemnom rytme, až ma to uspávalo. Čím dlhšie to robil, tým viac som cítila na sebe únavu. A žiaľ, alebo nežiaľ (?!) pri svojom prvom pokuse o sex som zaspala!
Zanechajte kometárik, prosím :) Je to pre mňa motivácia, ktorú každý spisovateľ potrebuje.
Komentáře
Přehled komentářů
Toto nemôžeš myslieť vážne, takto to ukončiť :D !! V takom napätí som teraz.... novú kapitolku ešte dnes prosíím.
to nemyslíš vážne!!
(mims, 2. 2. 2014 17:48)poprosím hneď ďalšiu kapitolku .... bo toto skončilo veľmi skoro :D
to fakt???
(Miša, 1. 2. 2014 13:50)Naozaj to takto ukoncis? :D akoze bola to fantasticka cast ale ze prave v tom najlepsom zaspala!? :D Nejak mi to nejde do hlavy :DDD Tesim sa na pokracovanie!!!
fakt??
(lina, 2. 2. 2014 19:06)