Nevinná - 4.kapitola
26. septembra 2013 – štvrtok
Som nervózna, nevyspatá, unavená a všetko zlé, čo len dokážem byť. Je síce super, že do školy musím ísť len na 13:00, no o to viac ma serie, že mám len túto jednu hodinu tento deň a inak by som mohla ísť domov oveľa skôr.
Včerajšok bol taký odporný, že som sa rozhodla k nemu radšej ani nevyjadrovať... Celé to začalo prednáškou z Bunkovej biológie. Učí nás to tá najmenej sympatická osoba na tejto planéte. Je to asi 40-ročná žena, ktorá vyzerá ako bosorka, má kučeravé oranžové vlasy siahajúce tesne pod uši, oblečenie ako z osemdesiatych rokov (cez to by som sa aj preniesla), ale ten hlas. Ach! Horšie ako vŕtačka u zubára. A ako nás vydesila! Zopár dievčat sa zasmialo a ona hneď reagovala: „Len aby ste neplakali u mňa na skúškach!“
Olej do ohňa pridal aj manžel tejto milej spomínanej profesorky, pán docent Petrovič, ktorý nás učí Cytológiu. Bol to seminár, ktorý začína o 18:45. Kurník šopa, veď vtedy už ani mozog poriadne nepracuje. Začal sa nás pýtať otázky z biológie, ktoré sme nemali odkiaľ vedieť. Potom nás znosil, že skúšku u neho isto nespravíme. A aby toho nebolo málo, dal nám prečítať zhruba sto strán z knihu, ktorú on napísal a ktorú podľa jeho slov asi ani v knižnici nemajú. Tak nám ju načo dáva, dočerta, čítať!?
Ďalšou vecou, čo mi úplne dokazilo deň bola chodbovica na našej chodbe. Na veľké naliehanie mojich drahých spolubývajúcich som vystrčila nos z izby, že čo sa tam deje. Mala som na sebe svoje obyčajné biele tričko. No a neoblejú mi ho červeným vínom?! Skoro ma porazilo. Okamžite som sa vrátila do izby a ešte do polnoci som musela počúvať pazvuky prichádzajúce z chodby. Toľkoto k môjmu úžasnému študentskému hýreniu.
No a dnešok... Tiež nestál za veľa. Tak ako som bola ohľaduplná na spiace kobyly, presne s takou dávkou entuziazmu dneska boli oni neohľaduplné. Lucia odišla domov ešte včera. Čo to má za rozvrh?! No a Kika a Bianka vstávali naraz, keďže sú spolužiačky. Vstali už o šiestej a nerobilo im najmenší problém zapnúť svetlo, či nahlas diskutovať o nejakom Jakubovi, ktorého včera spoznala na chodbovici Kika. Vraj sa dostali až na druhú métu. A koho to zaujíma o šiestej ráno?!
Potom konečne vypadli aj s kuframi, tak som sa tešila, že to tu budem mať pre seba. Aj keď nie nadlho. Spala som do desiatej, potom som si zbehla kúpiť svoj obľúbený orechový koláč, ktorý mali našťastie aj v internátnom bufete. Pustila som si starú časť sitcomu Malcolm in the middle a pomaly si pobalila veci, aj keď som poobede mala ešte dosť času. O dvanástej som išla na obed a o pol jednej mi išiel autobus, ktorý ma odviezol pred moju úžasnú univerzitu.
„Ahoj!“ pozdravila som s úsmevom Martina.
„Nejaká si veľmi šťastná,“ okomentoval, ale tiež vyzeral veselo.
„No jasné. Konečne idem domov,“ vysvetlila som mu.
„Fakt? Ja až zajtra. Mám seminár z Cytológie,“ povedal sklesnuto.
„Ach! To bolo strašné včera. Najhoršia hodina, akú som kedy zažila. Zopakuj si celú biológiu, aj to čo ste sa neučili, ak nechceš byť pred Petrovičom za úplného debila,“ radila som mu.
„Už sa teším,“ zvraštil čelo, zahasil cigaretu a vošli sme do budovy.
Keď sme zastali pred prednáškovou miestnosťou, ktorú som už dôverne poznala, sucho som prehodila: „Zase tu?!“
Ani sme nečakali veľmi dlho a o chvíľu k nám nacupitala mladučká žienka. Bola nízka, mala dlhé čierne vlasy až po zadok, opticky ju tu síce trochu predlžovalo, no aj tak bola fakt drobná. Na nose mala takmer prehliadnuteľné okuliare. Posadali sme si v miestnosti, ona šikovne zapojila mikrofón a už nám aj rozprávala: „Tak, vitajte na Evolučnej biológii. Moje meno je Mária Pobežková. Ako viete, z tohto predmetu budeme mávať len prednášky a to je aj dosť,“ povedala a niekoľkí ľudia sa zachichotali. Pripadala mi byť veľmi príjemná. „Je to predmet, ktorý je priebežne hodnotený, čiže si na poslednej prednáške v zápočtovom týždni napíšeme test z prednášok. Žiadny ďalší študijný materiál od vás nebudem vyžadovať. Na prednáškach budem hovoriť len o tom, o čom si myslím, že je pre vás potrebné pre vaše ďalšie štúdium. Nemienim vás zahrňovať zbytočnými knihami. Od toho sú tu iní, čo vás dobre ponaháňajú.“ Zrejme myslela manželov Petrovičovcov.
Dakto vpredu sa niečo spýtal, ale nepočula som. Zázrakom som presvedčila Martina, aby sme si sadli vzadšie.
„No! A teraz som nepočul jej otázku,“ zašomral si, ale ja som si z toho nič nerobila.
Keď skončila prednáška bolo pol tretej, autobus mi išiel domov o 17:50, tak som sa vrátila na internát. Mala som ešte dve hodiny času. Plánovala som vyraziť na zastávku o piatej. Aj to, pravdaže, mestskou dopravou. Keď som prišla pred dvere, práve sa otvorili.
„Nie! Idem si dať spraviť ten net,“ kričala baba, ktorá sa zjavila medzi dverami a v ruke držala malý biely počítač.
„Ahoj!“ pozdravila som ju a ona nadskočila.
„Čau, bývaš vedľa nás, však?“ milo sa mi prihovorila. Bola oveľa milšia ako kobyly z našej izby.
„Áno,“ pritakala som. „Nechcela som počúvať, ale zachytila som, že si ideš dať robiť net, ak chceš spravím ti to,“ ponúkla som jej na znak priateľstva.
„Ty to vieš? U chalanov, ktorí to robia sú celé rady,“ zagúľala očami.
„No jasné. V pondelok večer som si spojazdnila svoj, snáď zvládnem aj toto,“ povedala som jej a konečne vstúpila do bunky.
„Inak ja som Miška,“ podala mi ruku.
„Niki,“ predniesla som.
„Poď k nám do izby,“ zavolala ma a ja som konečne uvidela, ako vyzerá dvojposteľová izba. Na jednej z postelí sedela druhá, ryšavo-vlasá, zeleno-oká baba, ktorá vyzerala ako Anna zo zeleného domu.
„Toto je Lesana.“ Ešte aj to meno sa k nej hodilo.
„Niki,“ zopakovala som svoje meno a pribehla k nej si s ňou potriasť ruku.
„No tak ukáž,“ sadla som si za stôl a bola pripravená na inštaláciu. Zišla som na centrum sietí, klikla na nastavenie nového pripojenia siete a vytvorila jej novú sieť, zadala som tam kód, ktorý mi nadiktovala z AISIC karty. No stále to nešlo.
„Doma používaš aký net?“ spýtala som sa jej.
„No máme Telecom,“ odvetila.
„Ale myslím, či máte wifi, alebo cez kábel sa pripájaš,“ doplnila som.
„Cez kábel.“ A hneď som pochopila, prečo jej to nejde. Klikla som na nastavenie adaptéra, pravým na Ethernet, vlastnosti a pridaním fajky zmenila overenie. V podstate netuším, načo je to overenie, ale pre ľudí, ktorí majú Telecom cez kábel, to overenie neplatí, inými slovami nesmú mať fajku.
„Keď sa budeš doma pripájať na net, tu nesmieš mať fajku,“ vysvetlila som jej a ukázala jej ešte raz celý spôsob.
A teraz sa čudujete, odkiaľ ja viem takéto srandy s počítačom. Môj bratranec Peťo, s ktorým som zvykla tráviť dosť veľa času je „počítačový mág“. Myslím, že by nemal problém sa za pár sekúnd hacknúť do systému ktorejkoľvek vysokej školy. No nemyslite si o ňom nič zlé. Svoj talent nevyužíva na podobné veci.
„Ďakujem ti,“ poďakovala mi Miška a vyprevadila ma do mojej izby, teda prešla asi meter.
Potom som sa pobalila, zašla na večeru, ktorú paradoxne podávali už od tretej, a pomaly sa vydala na cestu domov.
Do mojich milovaných Šiah som sa dostala o pol ôsmej večer. Taký deň už potom nestojí za nič. Jeden a pol hodinová cesta ma dostatočne unavila a tak som doma už ani nemala veľmi chuť rodičom rozprávať o tom, čo bolo v škole. Mama sa ma aj napriek tomu neoblomne pýtala a ja som jej neoblomne dávala krátke a úsečné odpovede.
Skončilo to tak, že som ušla do svojej izby. Milujem vôňu čerstvo opraných obliečok, hodila som sa do postele a chvíľu len tak zízala do bieleho stropu. Moje oddychovanie však netrvalo dlho. Začula som ako niečo škrípe na mojom okne. O chvíľu som si uvedomila, že niekto tam hádže kamienky. V bruchu som ucítila motýliky. Ja naivka som si myslela, že to bude potenciálny otec mojich detí, ale bol to len chlapček, ktorého som v lete doučovala angličtinu.
Vyšla som na balkón, nebývali sme síce v poschodovom dome, ale pod mojím oknom bola znížená zem; celý dom bol tak trochu postavený do kopca. Nechápem rodičov, čo za logiku bolo stavať dom do kopca...
„Čaves, Domčo! Nevieš spať?“ zakričala som mu. Bolo už pol deviatej.
„Chcel som ťa prísť pozrieť,“ odvetil mi s úsmevom.
Dominik mal plus-mínus dvanásť rokov a počas leta si ma veľmi obľúbil. Tiež som ho mala rada. Bol to taký malý beťár, ktorému sa večne nechcelo učiť, ale mne sa ho vždy podarilo presvedčiť.
„Ty si zlatý! Ako sa máš?“ spýtala som sa ho a lakťami som sa oprela o zábradlie, ktoré bolo na prekvapenie studené.
„Super. V škole sa už naplno učíme... A hádaj, z čoho som dnes dostal jednotku!“ vyzval ma. Ja som sa zatvárila akože rozmýšľam a potom som povedala: „Žeby z angličtiny?“
„Bingo! Robili sme to did, didn’t. Čo si ma aj ty učila,“ vysvetľoval mi.
„Aha, minulý čas. Šikovný si!“ Dominik bol fakt šikovný. Bol to taký typ malého génia.
„A ako bolo v Nitre?“ spýtal sa ma akoby som bola niekde na týždennej dovolenke.
„Dalo sa vydržať,“ zaklamala som. Nechcela som to mláďa vydesiť dopredu. Veď príde na psa mráz.
Dominik ma ešte chvíľu obšťastňoval, potom som mu povedala, že som unavená, on mi poslal vzdušný bozk a išla som spať. Mala som dosť po tomto hardcore týždni.
A nezabudnite zanechať svoj dojem v komentári :)
jeeej
(mims, 20. 1. 2014 16:12)