Jdi na obsah Jdi na menu
 


Nevinná - 31. kapitola

31. 8. 2014

 25. decembra 2013 – streda

 

            Opäť som sa zobudila prvá. Väčšinou to bol Daniel, ktorý behal po byte už na svitaní, ale tieto naše „utečenecké“ postele mi nepasovali. Nedokázala som sa na nich vyspať a potom som bola celý deň dolámaná a boľavá.

            Tak som sa teda obliekla a rozhodla sa nám pripraviť niečo pod zub z posledných zvyškov jedla. Zostala nám ešte jedna konzerva a jeden balíček čipsov. Boli to fakt diétne dni. Nechcela som Daniela dráždiť, ale mali by sme sa vybrať do nejakej blízkej dediny, najlepšie takej, kde nie je elektrina, aby nás nepoznali z telky, a nakúpiť jedlo. Ale noviny… Na tie som pozabudla. Noviny chodia aj do najväčšieho zapadákova.

Pomaly som sa vyplichtila z izby a uvedomila som si, že je hrozná zima. Vykukla som von špinavým oknom a dosť husto snežilo. Ale drevo sa samo nenanosí. Obliekla som sa do Danielovho kabáta, ktorý mi pripadal byť teplejší ako môj, dala na seba čiapku z ešte „proruských“ čias, ktorú sme našli v chate a vybrala som sa brodiť snehom. Vlastne ani netuším, odkiaľ to drevo Daniel nosieval. Zašla som do tej jeho povestnej kôlne, kde je všetko od výmyslu sveta. Našla som fakt veľa harabúrd, ktorým by sa zručný chlap potešil, ale dreva žiadneho. Vzala som teda malý nožík a pomyslela som si, že odrežem ním nejaké konáre v lese. Žiadnu ručnú ani inú pílku som tam nenašla. Strčila som si ho do vrecka a išla som. Sama som tomu neverila, že niečo také dokážem, ale chcela som sa pochlapiť a prekvapiť Daniela aj seba.

            Išla som teda lesom, žiadny vlk sa mi cestou neprihovoril, ale trošku ma prekvapili stopy gúm od auta, ktoré som zbadala v snehu. Neboli čerstvé. Netušila som, kedy tadiaľ mohlo ísť auto, lebo dosť husto snežilo. Ale aj tak… Prečo by niekto chodil na Prvý sviatok vianočný do lesa?! Rozhodla som sa tomu neprikladať význam a tým som spravila dosť veľkú chybu.

Zrazu som zacítila vibrovanie mobilu a následne som začula aj zvonenie. Načiahla som sa do vrecka kabáta, zvonil Danielov mobil.

„Prosím?“ zdvihla som a neviem, prečo, pripadala som si ako idiot.

„Pán Hanzel?!“ ozval sa Villám. Ako to, že ma tento super úžasný špiónsky detektív nespoznal?!

„Nie, tu je Niki, jeho priateľka,“ odvetila som a môj pocit idiotnosti sa zväčšoval.

„Ach, to ste vy, slečna Brezováková,“ vydýchol spokojne Villám.

„Hej,“ prikývla som a bola zvedavá, čo chce.

„Chcel som hovoriť s pánom Hanzelom, ale tak fajn, môžem to povedať aj vám. Našiel som dôkazy o tom, že tých dvoch ste nezavraždili vy!“ povedal celkom chladne.

„Čože? To fakt?“ potešila som a zvýskla som od radosti.

„Áno. Oproti bytu, kde Petrovičovci bývali je malá večierka, ktorá má namontovanú kameru, ktorá smeruje do vchodu bytu Petrovičovcov. Ak by sa nám podarilo pásku získať, dokázali by sme, že ste v byte neboli vy. A v tom lepšom prípade by sme na páske zbadali aj skutočného vraha,“ vysvetľoval mi. Dúfala som, že tú pásku má a že ju nebudeme musieť ešte aj zháňať.

„Fajn, poviem o tom Danielovi a potom vám iste zavolá,“ povedala som.

„Okej,“ chystal sa zložiť.

„Počkajte!“ skríkla som spomenúc si na tie stopy gúm v snehu. „Ja som práve vonku, skrývame sa v jednom lese a v snehu som si všimla stopy gúm, neviem, či…“ začala som habkať.

„Okamžite vypadnite odtiaľ! Hneď, keď ste ich zbadali ste sa mali odtiaľ pakovať!“ naštekal na mňa a ja som bez rozlúčky zložila.

Rozbehla som sa späť k chate, zabudnúc na drevo aj hlad. V mysli som mala len rýchly útek. Nechápem, ako som mohla byť taká naivná a neprikladať tomu dôležitosť!

Dobehla som pred chatu, znova som zbadala stopy od gúm, tento raz ešte nezasnežené. Srdce mi bilo, ale snažila som sa zachovať si čerstvú hlavu, aj keď sa mi to nie veľmi darilo. Poobzerala som okolo chaty, ale auto som nikde nevidela. Svoju myseľ som upokojovala myšlienkou, že to boli iste len nejakí horári, ktorí sa zatúlali.

            „Daniel!“ vbehla som kričiac Danielovo meno do chaty. Neozýval sa. „Daniel!“ zvreskla som hystericky. „Kde si, Daniel?“ kričala som ďalej.

Vbehla som do spálne, posteľ bola nenapravená a jeho košeľa pohodená na zemi. On by si na zemi nikdy košeľu nenechal. V tom som začula za sebou kroky, potešila som sa, že to bude iste Daniel, ale keď som sa otočila…

            Bolesť… Tupá bolesť hlavy, ktorá vyrážala do celého tela. A tma. Skúšala som otvárať oči, ale nič som nevidela. Uvedomila som si, že mám cez oči previazanú šatku, preto nič nevidím. Netušila som, čo sa deje. Snažila som sa spomenúť si na poslednú myšlienku. Bolo to v chate… Ale neviem, čo sa stalo. V tom si uvedomila, že som spútaná. Ruky som mala za chrbtom zviazané nejakým motúzom, ktorý bol uviazaný príliš tesne. Do prstov mi ledva prúdila krv, nevedela som nimi veľmi hýbať.  

„Daniel,“ zašepkala som jeho meno, aby som zistila, či je so mnou.

„Som tu,“ odvetil zachrípnuto.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa začala sa hmýriť, aby som sa dostala k nemu. Ale docielila som len to, že ma motúz rezal ešte viacej.

„Flóra…“ vydýchol. „Keď si ráno zmizla, prišla do našej chaty a mňa nejakí nabúchaní chlapci zbili do nemoty a ty si zrejme prišla až potom…“ hovoril a jeho hlas znel hrozne ubolene.

„Ja som chcela ísť po drevo, kým si spal,“ odvetila som.

„To je jedno… Je to zlé, veľmi zlé…“ šepkal.

V tom som začula otvorenie dverí. Zdalo sa mi, že sú ťažké a železné podľa toho ako zavŕzgali.

„Ach! Naše vtáčatká sa nám prebrali!“ začula som známy hlas. Bola to Flóra.

„Flóra!“ skríkla a mykala hlavou smerom odkiaľ sa mi zdalo, že prichádza jej hlas.

„Vieš, Niki, dať ti poriadnu po hube bolo mojím snom už veľmi dávno,“ povedala a hystericky sa zasmiala. Myslím, že bola nadrogovaná aj teraz. „Ale vieš čo ma prekvapilo? Tá tvoja blonďatá hlava! Že sa ty chceš podobať na mňa?!“

Začula som kroky blížiace sa ku mne. Z tváre mi stiahla šatku, kvôli ktorej som nevidela. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na svetlo. V miestnosti , kde sme boli svietila síce len jedna malá žiarovka, no aj napriek tomu som sa musela rozhľadieť. Bola to akási pivnica. Bolo tam plno prachu. Konečne som zbadala aj Daniela, sedel priviazaný o nejaký zhrdzavený radiátor oproti mne. Vyzeral strašne. Všade po tvári mal zaschnutú krv. Veľmi ho doriadili.

„Čo ste mu to spravili?“ skríkla som po nej.

„Ach, pánovi doktorandovi?“ pozrela smerom k nemu. „Musím uznať, na dievča z malého mesta si si dala latku dosť vysoko. Syn rektora? To by mi nebolo napadlo,“ hovorila posmešne.

„Daj mu pokoj, on za nič nemôže,“ povedala som jej s prosbou v hlase.

„Nie, nie, moja. Mal ťa presvedčiť, aby si nepchala prsty tam, kam si nemala! Varovala som ťa! Do niektorých vecí sa proste starať nesmieš!“ pokývala na mňa hlavou a priblížila sa ku mne. Kvokla si predo mňa a zahľadela sa do mojich očí. „Poviem ti, aký mám plán, dobre? Takže, spravíme to takto,“ spravila dramatickú prestávku, „príbeh bude taký, že ty si uniesla aj tuto pána magistra a tiež si ho zabila, lebo ti nechcel dať dobrú známočku z predmetu a potom sa pomätieš… Áno! Pomätieš sa! A zabiješ aj seba!“ zvolala víťazoslávne.

„Ty si chorá…“ vypľula som zo seba. Jej odpoveďou bola jedna facka, ktorú mi vrazila z celej svojej sily. Z nosa sa mi pustil potôčik krvi a keď som smrkla, zabolelo to.

Snažila som sa nepreukazovať bolesť ani strach. Aj keď Flóre to bolo jedno. Bola absolútne mimo.

„Aby si vedela, aká dobrosrdečná viem byť, dám vám ešte chvíľu, povedzte si tie svoje melancholické rečičky na rozlúčku a potom sa prídeme porátať, čo vy na to?“ zvolala, postavila sa odo mňa a zmizla zo všetkými svojimi kamarátmi preč. Bol medzi nimi aj Max a chalan s tunelom v uchu z intráku. Myslím, že to bol ten slávny Dodo.

            Ostali sme sami dvaja. Neplánovala som s Danielom viesť žiadne melancholické rečičky, ako to nazvala Flóra.

„Daniel? Máš nejaký nápad?“ spýtala som sa ho a dúfala, že mi predostrie celý bojový plán.

„Sklamem ťa, ale nie. Asi by sme sa fakt mali rozlúčiť,“ hlesol.

Neveriacky som na neho pozrela. Neverila som, že on, čo ma celý čas hnal dopredu sa chce teraz vzdať. On ma ešte stále nevidel.

V tej chvíli som si spomenula na nožík, ktorým som chcela „píliť“ konáre v lese. Nahmatala som ho v zadnom vrecku nohavíc, vytiahla som ho a nejako sa mi ho podarilo roztiahnuť. Bol to totiž vreckový nožík. Podobný, akým Flóra zabila Petrovičovcov. Začala som rezať povraz, ktorým som mala zviazané ruky.

„Čo to robíš?“ zachripel Daniel.

„Ja mám plán!“ zvolala som, keď sa mi podarilo uvoľniť ruky. Pustila som sa do rezania povrazu na nohách. O chvíľu som bola na nohách a skočila k Danielovi a dala mu dole šatku. Žmurkal ako taký krtko. Uvoľnila som ho z povrazov. A čo teraz?

„Ty štetka! Podcenila som ťa!“ zvolal môj kat Flóra, keď ma prišla zabiť.

„Vidíš,“ usmiala som sa na ňu.

„Chyťte ho! Ja si to s ňou veľmi rada rozdám sama,“ prikázala Dodovi a jednému druhému chalanovi. Pristúpili k Danielovi a chytili mu ruky, aby sa nemohol pohnúť.

Ja som znervóznela. Nebola som nejaká veľmi bojovo založená. A ktovie, k čomu všetkému vedia drogy vyburcovať Flóru!

„Čo to máš v ruke? Jééj! Takýmto som podrezala tých dvoch. Bola to poriadna sranda,“ povedala a zasmiala sa. Bola totálne mimo.

„Bola si to ty!“ zvolala som.

„No jasné! Koho si snáď upodozrievala?!“ smiala sa ďalej.

Spravila krok smerom ku mne a ja som ustúpila. „Dáme si naháňačku?“ spýtala sa ma. Ja som išla ďalej. Miestnosť bola dosť malá, nemohla som ustupovať donekonečna.

Flóra zopäla ruky v päste a zatvárila sa veľmi vážne. Ona so mnou vážne chce bojovať! Pravou rukou sa rozbehla oproti mojej tváre, no ja som sa uhla. „Hm… Reflexy máme celkom fajn!“ zhodnotila. Zahnala sa tou rukou opäť a tento raz ma trafila pod oko. Bolesť hlavy sa mi opäť navrátila. Na chvíľu sa mi začernelo pred očami a kým som sa spamätala tá sviňa ma zvalila na zem a začala ma škrtiť. Cítila som, akoby mi bola lámala všetky tie kostičky, čo mám v hrdle, opäť sa mi černelo pred očami. Tento raz z nedostatku kyslíka. Z posledných síl som jej chytila ruky a snažila sa ich dať dole z môjho krku. Nešlo to. Musela som zapojiť celé telo. Prevrátila som sa s ňou nabok a tak získala nad ňou konečne prevahu. Rýchlo som sa postavila na nohy, jedno do nej kopla a utekala von z miestnosti. Nachádzali sme sa fakt v nejakej pivnici, lebo všade po bokoch aj nad nami viedli rôzne rúry.

„Kam si sa vybrala?“ prihovoril sa mi Max, ktorý sa vynoril spoza rohu.

Znervóznela som. Za sebou som už zbadala Flóru, ktorá bežala mojím smerom. Na zemi sa povaľovala jedna tyč, zdvihla som ju a keďže som zhodnotila, že Max je slabší súper ako Flóra, rozbehla som sa jeho smerom a tou tyčou som ho ovalila. Max padol na zem a z hlavy sa mu pustil prúd krvi. Dúfala som, že som ho len omráčila. Flóra bežala za mnou. Dostala som sa na koniec chodby a zbadala som schody. Rozbehla som sa po nich hore. Začalo mi to všetko nápadne pripomínať Cabajský internát. Tá sviňa nás dovliekla na intrák?! Tá je ale kreatívna!

„Stoj!“ zakričala po mne, „ak vyjdeš po tých schodoch, zabijem tvojho doktoranda!“

Zastala som a na chvíľu som prestala dýchať.

„Poď naspäť!“ prikázala mi a ja som sa pomalým nervóznym krokom vrátila dole.

„A tú tyč pusti na zem,“ dodala. Ja som ju s nevôľou pustila na zem, tá zahrmotala a, zradkyňa jedna, odkotúľala sa odo mňa.

„A čo spravíš teraz? Aj tak nás zabiješ!“ skríkla som po nej.

„Máš pravdu,“ povedala sladko, schmatla ma za ruku, do druhej vzala moju tyč a viedla ma späť do miestnosti, kde nás pred tým väznila.

Daniel stále stál obstúpený tými dvoma Flórinými gorilami. Chudák sa ledva držal na nohách. Chcela som k nemu pribehnúť, podoprieť ho a objať. Pohľad na neho bol strašný.

„Vraciame sa k pôvodnému plánu. Najprv zabijeme jeho, podrežeme ho týmto tvojím nožíkom. Ako dobre, že si ho priniesla! A potom sa akože podrežeš aj ty! Nech je to autentické,“ povedala Flóra, ktorej z nosa tiekla krv. Vďaka mne. Bola som na to hrdá. „Alebo vieš čo? Najprv ťa trošku ešte potrápime!“ zvolala a kývnutím hlavy dala povel Dodovi, ktorý kolenom kopol Daniela do brucha. Daniel sa prehol od bolesti a z úst vypľul krv. Bolo mi ho tak ľúto.

„Nechajte ho!“ priskočila som k nim. Ale Flóra ma zozadu chytila.

„Ticho! Ešte!“ dala ďalší povel Dodovi, ktorý s radosťou podkopol Danielovi nohy, Daniel sa dostal  na kolená a tak mu ešte jednu vrazil.

„Ty mrcha!“ Vytrhla som sa z jej rúk, ona to nečakala a uštedrila som jej monokel pod oko.

„Samo!“ zarevala Flóra voľakde do diaľky a odtiaľ prišiel ďalší steroidový panáčik, ale bol aj celkom silný, lebo keď mi zovrel päste za chrbtom, nevedela som sa hýbať.

Flóra ku mne pristúpila, z celej sily ma udrela po nohe tyčou, ktorou som predtým ovalila Maxa. Strašne to zabolelo. Predstavte si najhoršiu bolesť a ešte desaťkrát horšie. Myslím, že mi ju zlomila.

„Dobre, už by stačilo s týmito trampotami. Prejdime k hlavnému bodu programu,“ zvolal opäť teatrálne. „Daj sem ruku, potrebujem zopár odtlačkov od teba,“ dodala a vytrhla mi ruku zo Samovho zovretia, vreckový nožík mi strčila do ruky a prinútila ma ho chytiť. „Dikes,“ zaďakovala a pristúpila k Danielovi. Priložila nôž k jeho hrdlu.

„Milujem ťa,“ šepla som Danielovi, ktorý sa na mňa zúbožene pozeral.

„Ale no tak, Nikola! Neruš ma pri práci!“ skríkla po mne a zarezala. Danielovi sa z hrdla pustil pramienok krvi. Nôž potiahla ďalej ešte o dva centimetre.

„Polícia! Všetci ruky nad hlavu!“ začula som hrubý hlas niekoho z poza môjho chrbta. Do miestnosti sa vovalilo asi osem kukláčov. Na Flórinej tvári som zbadala prekvapenie, ale najmä strach. Toto nečakala.

„No tak! Poďme! Všetci!“ kričal chlap a mieril na nás zbraňou. Ruky som zdvihla aj ja, nevedela som, či už vie, že som nevinná, ale keď Daniela pustili Dodo a ďalší chalan, padol na nohy. Pribehla som k nemu, na zlomenú nohu som kašľala, padla som na zem a vzala si ho do náručia. Odtrhla som kus z pulóvra, ktorý som mala na sebe a pritlačila mu ho ku krku, aby som zastavila krvácanie. Látka sa o chvíľu napila krvou. Po tvári sa mi spustili vodopády sĺz a vzlykala som prosby k Danielovi, aby vydržal, že pomoc je už iste na ceste.

Flóru a jej „pomocníkov“ medzitým odviedli kukláči a mne jeden z nich povedal, že pomoc je už skutočne na ceste a už sa nemusím ničoho báť. Povedal mi tiež, že im anonym poslal videopásku, na ktorej je Flóra. Musel to byť Villám, ale v túto chvíľu ma to nezaujímalo. Chcela som len, aby pomohli Danielovi.

„Slečna odstúpte od neho,“ prikázal mi driečny sanitár, keď konečne prišla záchranka.

„Ja sa nemôžem postaviť,“ odvetila som mu a kým ošetrili Daniela, nechali mi ho ležať v lone. Odmietala som pomoc, kým neošetria jeho. Napokon Daniela naložila na nosidlá a ja som tam zostala chvíľu sama. Potom sa vrátili aj po mňa a tiež ma odviezli. Celý čas som sa vypytovala, čo je s Danielom, ale nechceli mi nič povedať, a keďže uznali za vhodné ma upokojiť neprirodzeným spôsobom, strekli mi do žily niečo, po čom som zaspala a nevedela viac o svete.

            „Nikolka, Nikolka! Prebrala sa!“ začula som hlas mojej mamy.

Pomaly som začala otvárať oči a obzerať sa o seba. Bola som v neznámom prostredí, ale podľa bielych stien a nepríjemného pachu som usúdila, že som v nemocnici.

„Mami,“ šepla som, keď som si bola istá, že je to ona. Vedľa nej stál ešte aj môj otec.

„Čo sa to s tebou stalo?“ nariekala a ja som oľutovala, že som sa prebrala. Nebola to práve vec, ktorú som chcela vidieť po prebudení.

„No vidíš, veľkomesto ma pokazilo,“ odvetila som s vtipom, ale nikto sa nebavil.

„My sme nemali ani tušenia, že lietaš v takýchto problémoch,“ prehovoril konečne aj otec.

„Ani ja nie,“ odvetila som. Ani mi nenapadlo, že by Flóra mohla zabiť našich učiteľov. Predávať drogy a zabíjať ľudí sú dve rôzne veci.

Rodičom som potom musela opísať všetko, čo sa dialo, ako som prišla na to, že Flóra má drogový gang a okrem iného som im musela povedať aj o pomere s Danielom.

„Čo je s ním?“ spýtala som sa napokon.

„Leží na JIS-ke. Stratil veľa krvi, ale vraj bude v pohode,“ odvetila mama.

„Chcem ísť za ním,“ povedala som a začala sa odokrývať. Až vtedy som si uvedomila, že mám vyviazanú nohu a nemôžem sa ani pohnúť.

„V žiadnom prípade, musíš odpočívať,“ odmietla môj nápad podporiť mama.

„Zavolaj sestru, nech mi tú nohu dá dole, ja tam s barlami odkrivkám,“ kázala som jej, ale nezdalo sa, že by chcela poslúchnuť.

„No tak!“ naliehala som.

„Idem po sestru,“ ozval sa otec. Nečakala som od neho toľké pochopenie.

„Čože?“ začudovala sa mama.

„Zvládla toto všetko, vie snáď, čo robí,“ podporil ma a zmizol z izby. Vrátil sa až so sestrou, ktorá neochotne poslúchla moju prosbu, dala mi dve barly a ja som si už aj krivkala po chodbe.

Chcela som ísť sama. Vyviezla som sa výťahom na piate poschodie a jednej zo sestier ponevierajúcich sa po chodbe som sa spýtala, kde Daniel leží.

            „Daniel!“ zvolala som, keď som došla do jeho izby. Ani som si neuvedomila, že pri jeho posteli sedí náš rektor Igor Hanzel a jeho žena, ktorú som ešte nepoznala. Až po chvíli som sa im pozdravila a vkrivkala do izby.

„Ahoj Niki,“ usmial sa na mňa. Jeho tvár bola očistená od krvi, ale všade mal modriny a jazvičky.

„Vy ste slečna Brezováková?“ spýtal sa ma rektor a zahľadel sa na mňa.

„Áno,“ odvetila som so strachom. Bála som sa, že mi bude dávať za vinu všetko, čo sa Danielovi stalo, koniec koncov, mal by na to právo, ďalej som sa bála, že ma bude chcieť vylúčiť zo školy kvôli tomu, že som sa zaplietla s jeho synom.

„Rád by som povedal, že ma teší, ale radšej by som vás bol spoznal pri inej príležitosti,“ prehovoril vážne a ja som očervenela.

„Igor,“ napomenula ho Danielova mama.

„Otec daj jej pokoj, zachránila mi život,“ ozval sa aj Daniel a natiahol ku mne ruku. Ja som prikrivkala k nemu a sadla si na kraj postele.

„Zachránila, ale vďaka nej si sa do tohto maléru aj dostal,“ pripomenul starý Hanzel a ja som sa cítila maximálne trápne.

„Je mi to ľúto. Toto nebolo mojím cieľom,“ povedala som a sklopila zrak, aby sa starý Hanzel nado mnou zľutoval.

„V každom prípade som rád, že sa to vyriešilo, aj keď sme prišlo o dvoch vynikajúcich pedagógov,“ povedal už miernejšie.

„Môžete nás nechať chvíľu samých?“ spýtal sa Daniel a pohľadom ich už vyprevádzal von.

„Iste,“ usmiala sa na nás Danielova mama a starého Hanzela viedla za lakeť von, lebo nešiel práve najochotnejšie.

            „Tak, je to za nami,“ vzdychol si, keď sa zavreli dvere na izbe.

„Áno… Čo bude teraz?“ spýtala som sa ho a beznádejne mu pozrela do očí.

„S nami? Či ako to myslíš?“ zahľadel sa mi skúmavo do očí.

„S nami, so všetkým,“ odvetila som.

„S nami to bude všetko v poriadku, otec z toho nebude robiť podľa mňa také haló a ostatné veci sa urovnajú,“ povedal a pohladil mi nenapojenou rukou na rôzne hadičky tvár.

„Bojím sa, že sa na mňa všetci budú pozerať ako na vrahyňu,“ zachmúrila som sa.

„Tvoje nevina je dokázaná, nemá sa kto na teba pozerať nijako špatne,“ podporoval ma ďalej.

„Je mi ľúto, čo ti spravili. Prepáč mi, že som ťa do toho všetkého zatiahla. Tvoj otec má vo všetkom pravdu,“ hovorila som a z očí sa mi začali rinúť slzy.

„Niki, prestaň, prosím. Nie je to pravda. Nechcel by som to inak… Takto to malo byť a myslím, že to náš vzťah len posilnilo,“ podporoval ma opäť. Ako vie byť len taký dokonalý?!

„Milujem ťa,“ šepla som a bozkala ho.

„Aj ja ťa milujem,“ privinul si ma k sebe.

            Aj napriek namietaniu sestier a všetkého možného personálu som napokon zostala v izbe s Danielom. Ľahla som si na posteľ, ktorá bola voľná v jeho izbe a rozprávali sme sa do hlbokej noci. Všetko je už konečne super. Všetko je tak, ako to má byť. 

POZOR!! Toto bola predposledná kapitola. Nabudúce vás čaká už len prológ, ktorý si nenechajte ujsť. :)

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Supeer

(dada, 2. 9. 2014 20:08)

MILUJEM HAPPYENDY!!!! :))) Tesim sa na prolog a dufam ze coskoro aj na novu knihu!!! ;)