Nevinná - 20. kapitola
23. 11. 2013 – sobota
Zobudiť sa na príjemnú melódiu Štyroch ročných období od Vivaldiho je niečo úžasné. Vlastne som sa prebudila konkrétne na časť Leto. Začína to nenormálne pokojne. Husle hrajú tak clivo, že sa vám chce z toho plakať. Ale nie preto, že by to bolo smutné, ale že je to tak nádherné. Pomaly sa pridávajú ďalšie nástroje. Mrazí vás po celom tele. Pridáva sa na intenzite. Ak to máte ako budík, úplne sa prebudíte. Nabudí vás to adrenalínom. Husle neprestávajú hrať, ale opäť prichádza pôvodná pokojná téma zo začiatku skladby. Hlavné husle majú akýsi monológ, ostatné len potichu počúvajú, občas akoby do monológu hlavných huslí niečo zamrmlali, no hlavné slovo nemajú. A v tom to opäť začne. Hlavná téma Leta pomaly ale isto prichádza. Po celom tele vám behá mráz, neviete sa dočkať vyvrcholenia, ale hudba opäť spomalí a vy zatvárate oči, pomaly zaspávate znova. Padáte do ríše snov, v ktorej sa vám sníva o raji. Sedíte pod stromom na malom vŕšku so svojím milým. Máte piknik. Navzájom sa kŕmite jahodami. Smejete sa, je vám úžasne, no v tom začne hrmieť. Blýska sa. Padne pár kvapiek, no potom sa počasie umúdri a opäť svieti slnko. Vaša idylka pokračuje. Slnko svieti niekoľkými lúčmi spoza tmavých mrakov, obloha je nádherná, no zároveň strašidelná. Párkrát zahrmí, ale vy sa nebojíte, lebo ste so svojím milým, ktorý vás ochráni pred čímkoľvek. Posledné lúče slnka zmiznú, obloha je celá čierna, začína búrka, akú ste ešte nikdy nezažili. Prší! Utekáte preč z kopca, z pod jediného stromu, aby vás nezasiahol blesk. Ocitnete sa v hustom lese, vietor vás unáša, občas máte pocit, ako by ste sa nohami ani nedotýkali zeme, utekáte pomedzi husté stromy. Váš milý vás drží za ruku, no zrazu vás neľútostný vietor odveje úplne iným smerom. Púšťate jeho ruku, bojíte sa, neviete, kde ste. Je to čím ďalej tým horšie. Mrazí vás. Okolo vás je len tma a beznádej. Cítite, že prichádza koniec, v tom skočíte rovno do náruče Jemu. Už sa nebojíte, viete, že bude všetko v poriadku. Silno vás objíme a ste v bezpečí.
No a po tomto veľmi živom sne som sa už definitívne prebudila. Daniel sedel na posteli a s pobavením ma pozoroval.
„Keby si sa videla,“ vyriekol cez smiech.
Ja som len nechápavo potriasla hlavou na znak toho, že mi to má vysvetliť.
„Asi sa ti snívalo niečo a veľmi intenzívne si to prežívala,“ povedal.
„No keď ma budíš takouto hudbou,“ zaškerila som sa na neho.
„To je…“ začal, ale skočila som mu do reči a doplnila: „Vivaldi. Ja viem. Toto náhodou viem.“
„Odkiaľ to poznáš?“ prekvapil sa a skúmavo sa na mňa zahľadel.
„No veď to pozná asi každý. Patrí to medzi vedomosti všeobecne rozhľadeného človeka,“ zafilozofovala som.
„Ó, ty moja všeobecne rozhľadená,“ skočil po mne a venoval mi jemný boštek.
„Odpáľ! Nemám ešte umyté zuby,“ odtlačila som ho.
„Ani ja. Budeme si smrdieť navzájom.“ A ďalej ma bozkával.
Po raňajkách sme naložili pár vecí do auta a vytratili sa na už spomínanú chatu. Chata sa nachádzala v chatovej oblasti Vinohrady. To meno som poznala z nápisov na autobusoch, ktoré chodili tým smerom, ale predtým som tam nebola. Bolo to neďaleko za mestom. Počasie bolo dosť chladné, ale verila som, že chata je vybavená kozubom.
Prišli sme do chatovej oblasti. Asfaltová cesta skončila a začala prašná neupravená cesta, ale nebola v zlom stave. Všimla som si sochu nejakého svätého, ktorý má zrejme chrániť vinohradníkov. Išli sme išli, autom to poriadne drgalo, Danielovi to však zrejme nevadilo, aj tak bude mať ani nie o mesiac nové. Zastali sme pred starou, no obnovenou malou chatkou zafarbenou na bledo-žlto. Pôsobila na mňa príjemne.
„A sme tu,“ zvolal Daniel, keď zastal v tráve, ktorá nebola pokosená pred chatou.
„Asi si tu dávno nebol,“ zhodnotila som.
„No stará sa o to otec, je to vlastne jeho chata, nie moja… Má veľa práce v poslednom čase,“ povedal a nedávno naložené veci z auta začal vyberať. Tak som mu išla pomôcť aj ja.
Odomkol masívne dvere, zvnútra som zacítila zatuchnutý smrad, ale nebolo to nepríjemné. Bolo to také typické pre opustený dom. Vošla som do miestnosti, ktorá bola obývačkou a zároveň aj kuchynkou. Bola tam hnedá ošúchaná kožená sedačka, na nej pár béžových vankúšov a konferenčný stolík, na ktorom bol prach. Čo ma však najviac upútalo bol klavír postavený v kúte izby. Žeby na ňom Daniel vedel hrať? V kuchynke bol podobný nábytok, ako bol voľakedy u starkej Marky. Chatka bola obnovená zrejme len zvonka. Ale takto to pôsobilo aspoň fakt „chatkovo“. Z prvej miestnosti viedli hore strmé úzke schody. Okamžite som sa po nich rozbehla, priviedli ma na uzučkú chodbičku, z ktorej viedli dve dvere. V jednej bola manželská posteľ a v druhej boli dve postele ďalej od seba. V tejto asi voľakedy spávali Daniel a jeho brat.
„Ty a kde je kúpeľňa?“ spýtala som sa Daniela, keď som skončila s obhliadkou.
„Tu,“ povedal mi ukazujúc na záves, ktorý som si doteraz ani nevšimla. Bol v kuchynke a oddeľoval drobný sprchový kút od zvyšku miestnosti.
„A záchod?“ spýtala som sa ho so zdvihnutým obočím.
„Latrínka,“ zaškeril sa.
„Na človeka, ktorý si ide kupovať Range Rover to tu máš zariadené dosť vojensky,“ podpichla som ho. Samozrejme mi to nevadilo, tiež sme mali podobnú chatku neďaleko Šiah. Tá bola ešte v horšom stave.
„Dobre, frndolínka moja, prežiješ to tu,“ vyhlásil a capol ma po zadku.
Po niekoľko kilometrovej ceste z Nitry sem sme, samozrejme, vyhladli a dali sme si obed. Boli to moje slávne cestoviny zo včera, ale chutili stále dobre. Až na to, že boli presolené, takže sme opäť zopakovali rituál s čokoládou a tak sme sa hodinu ani jeden nevládali hýbať.
„Správame sa ako manželia po dvadsiatich rokoch, z ktorých vyprchala všetka vášeň,“ precedila som pomedzi zuby, keď si Daniel odgrgol. Prišlo mi to vtipné.
„Keby som nemal plné brucho a vládal sa pohnúť, teraz by som na teba skočil a poriadne ťa za takéto reči potrestal,“ odfrkol.
„Ešteže ho máš plné, inak by som si to asi fakt zlizla,“ vydýchla som.
Chvíľu sme len tak mlčky ležali a počúvali neďaleký potok. Chcela som ho ísť pozrieť, ale fakt som bola nevládna.
„Čo ten klavír v kúte? Hráš na ňom?“ napadlo mi.
„Na tomto už nie. Je celý rozladený. Bolo by ho treba dať opraviť,“ odvetil.
„Mohol by si mi niečo zahrať,“ zavrhla som a sadla si.
„Hovorím, že je dosť rozladený,“ odvrkol ako malé dieťa.
„Odmyslím si tých pár falošných tónov,“ presviedčala som ho.
Voľačo si mrmlal popod nos, no napokon sa postavil a dramatickým krokom prešiel ku klavíru.
Ja som podišla ku klavíru tiež a sadla som si na stoličku, ktorá bola vedľa neho. Daniel si sadol na stoličku, ktorá bola pred ním. Otvoril ho, priložil prsty ku klávesám a ozvala sa melódia, ktorú som poznala. Akurát som si nedokázala spomenúť odkiaľ.
„Leave me out with the waste
This is not what I'd do
It's the wrong kind of place
To be thinking of you
It's the wrong time
For somebody new
It's a small crime
And I've got no excuse,“ zaspieval. Netušila som, že vie spievať. A ešte ako! Mal krásny zamatový hlas, že moje srdce sa len tak rozpúšťalo a opäť vo mne prepukla tá clivosť, ktorú som cítila pri rannom zobúdzaní vďaka toľkej nádhere.
„Is that alright?
Give my gun away when it's loaded
Is that alright?
If you don't shoot it how am I supposed to hold it
Is that alright?
Give my gun away when it's loaded
Is that alright, yeah, with you?“ dospieval. Ukončil ju trochu predčasne.
„Asi som sa do teba zaľúbila,“ vydýchla som. A pritom som mu toto ešte nechcela povedať.
„Milujem ťa,“ povedal a kľakol si predo mňa a stiahol k sebe moju hlavu, aby ma mohol pobozkať.
„Aj ja ťa milujem,“ šepla som mu do pier a bozk mu opätovala.
Objal ma, cítila som neskutočné prepojenie medzi nami. Neviem, koľko času mohlo prebehnúť, ako sme sa tak objímali. Ale želala som si, aby tá chvíľa trvala navždy.
„Prečo si vlastne so mnou?“ položila som rečnícku otázku, keď sme už unavení ležali v posteli po tom, čo sme sa prešli asi dvadsať metrov k potoku a späť. „Po svete chodí toľko krásnych žien, ktoré sú talentované. Ja neviem nič,“ rozmýšľala som nahlas. Daniel na mňa len pozeral otvorenými ústami.
„Tebe asi zaškodil ten čerstvý vzduch, čo?“ zaškeril sa.
„Nie, ja sa vážne pýtam. Nechápem ťa.“ Kývala som hlavou.
„Ty… počúvaš sa ty vôbec? Ako môžeš také niečo vôbec vypustiť z úst?“ Zahľadel sa mi hlboko do očí.
„A nemám snáď pravdu?“
„Nemáš. Rozprávaš úplné kraviny. Že prečo som s tebou? Lebo si jedinečná. V živote som nestretol niekoho tak úžasného ako si ty. Si vtipná. V kuse sa na niečo m smejem. Si krásna. Neskutočne krásna. Ani netušíš… A proste ťa ľúbim,“ rozvášnil sa.
„Ale veď nič neviem poriadne. Ty si pekný, múdry, hráš neskutočne na klavíri, spievaš a čo ja?!“
No asi sa čudujete, čo ma to takto pochytilo. Som žena, ak ste si ešte neuvedomili a my ženy občas mávame takéto nevysvetliteľné blbé stavy.
„Mne stačí, že si,“ povedal jednoducho.
Tak som ho už viac nedráždila, aj tak nikdy nepochopím, čím som si zaslúžila lásku tohto dokonalého muža.
V tomto čase bolo všetko také úžasné. Ale pamätáte si, čo som vám povedala na začiatku môjho rozprávania? Ako sa všetko dosralo? V tomto období som si myslela, že všetko bude len dobré, no ani som netušila, do akých problémov sa dostanem. Ale sústreďme sa ešte na to dobré, zlé veci majú čas.
Komentáře
Přehled komentářů
Neviem, z akého dôvodu, ešte sa to nikdy nestalo, neukazuje celý text, ale ak si to skopírujete do wordu alebo do poznámkového bloku, bude sa vám to dať prečítať. Ospravedlňujem sa a prajem príjemné čítanie! :)
neukazuje celý text
(Milka, 25. 5. 2014 19:14)