Nevinná - 19. kapitola
22. 11. 2013 – piatok
Môj prvý víkend, keď som sa rozhodla nejsť domov. Trikrát môžete hádať, čí nápad to bol a kto ma napokon aj presvedčil, aby som zostala. Nešťastníci, ktorí ste typovali Flóru, s ktorou som sa akože skamarátila, stali sa z nás BFF, ste absolútne vedľa. Ani vy ostatní, ktorí ste typovali na manželov Petrovičovcov, ktorí sa mi ponúkli dávať plus hodiny, nemáte pravdu. Ale milý zvyšok, ktorý typoval na Daniela dokonalého, vy ste to trafili! Celý týždeň do mňa hučal, že počas školy si to spolu poriadne nevieme užiť a že skutočná prča by bola, keby som zostala na víkend v Nitre. Tak som teda súhlasila.
V reálnom živote, veci nie sú ako v Mystic Falls. Máte rodičov, ktorí sa vás budú pýtať na detaily. Ale v takých Upírskych denníkoch väčšina ľudí rodičov nemá, Elena podpáli rodinný dom a nasťahuje sa k bratom Salvatorovcov, ktorí ju obaja milujú. Daniel síce brata má, ale zatiaľ ho nepoznám, ale to nič. Ja chcem jedine jeho. No ale touto poznámkou o Upírskych denníkoch som chcela povedať len toľko, že pre mojich rodičov som musela vymyslieť nejakú vierohodnú výhovorku, prečo neprídem na víkend domov. Stala sa ňou napokon imaginárna seminárna práca, ktorú som musela napísať a knihy sa z knižnice nedajú požičať a je otvorená aj v sobotu. Mama ma poľutovala, že na intráku budem celý víkend sama, ja som ju utešila, že aj tak budem mať čo robiť, nebudem sa nudiť a tak napokon privolila a ja som sa tešila na super víkend s Danielom.
U Daniela som bola vlastne od štvrtka, spala som u neho zo štvrtka na piatok. Nechcela som byť na intráku už ani vtedy. V piatok sme ešte nemohli nikam ísť, lebo mal učiť v škole. Čiže náš hyper-super víkend sa začal až piatok podvečer.
„No ako pán učiteľ?“ privítala som ho provokáciou, keď sa o tretej konečne vrátil. Nechápala som, prečo niekomu dali vyučovanie na piatok poobede. Veď každý sa snaží ísť domov. S výnimkou naivných prváčok, ktoré si začnú s doktorandmi a potom sa s nimi rozhodnú stráviť romantický víkend.
„Som magister Hanzel, dobre?“ odvetil naoko podráždene, ale videla som tú iskru humoru v jeho očiach.
„Ach! Ja hlúpa! Mali by ste mi dať dvadsaťpäť po zadku,“ provokatívne som si oblizla peru.
„To by som síce veľmi rád, ale písomný trest bude myslím účinnejší,“ prehodil a tmavomodrý kabát si zavesil na vešiak. Konečne podišiel ku mne bližšie.
„A čo také by som mala písať?“ spýtala som sa, keď bol celkom blízko.
„Kašli na to,“ vydýchol a vášnivo ma pobozkal. Ruky, ktoré mu doteraz viseli bezstarostne pri tele, teraz starostlivo začali hladiť môj zadok. Mala som na sebe len tepláky, čiže som cítila každý dotyk.
„Počkaj, počkaj!“ odtlačila som ho. „Najprv by si sa mal najesť,“ povedala som mu.
„Dám si teba,“ a pokúsil sa pokračovať v rozohratej hre.
„Necítiš tú dobrú vôňu?“ pozrela som na neho psími očami.
„Ale áno, čo to je?“ natiahol nos smerom do kuchyne.
„Kuracie prsia na citrónových cestovinách. Teda, neviem, či sa to tak volá, už som zabudla, ale v podstate to je také dačo,“ habkala som. Nebola som veľmi skúsená kuchárka. Ale rada som experimentovala.
„A testovala si to už na niekom? Prežijem, ak to zjem?“ podpichoval ma.
„Neprežiješ. To je špeciálny jed pripravený len a len pre teba!“ odvrkla som mu a rozbehla sa do kuchyne mu nabrať. Daniel zatiaľ zašiel do spálne, kde sa prezliekol nenormálne sexy sivých teplákov. Všimli ste si, aké moderné začali byť tepláky v poslednom čase? No nie také tmavomodré, vyťahané s chuchvalcami, ktoré boli pôvodne modré! Ale zase ani tepláky si nemôže dať hocikto. Niektorým doslova dodávajú sexepíl. To bol aj Danielov prípad.
Jedlo som naložila len jemu, ja som to už nevydržala a najedla som sa skôr. Tak som si sadla oproti nemu a sledovala jeho reakcie. Vedel, že ho sledujem, tak prvé sústo naschvál pomaly vkladal do úst, aby ma tým dráždil.
„Tak to už zožer!“ zaštekala som po ňom a následne sa rozosmiala.
„Ale neochutnal to predo mnou kráľovský ochutnávač!“ namietal a kýval pritom veľmi vtipne hlavou.
„Fajn, poviem ti pravdu… Je v tom omamná látka, aby som ťa ľahšie zviedla,“ naoko som zvesila hlavu a tvárila sa sklamane, že odhalil môj plán.
„To si mala povedať rovno! Tebou sa nechám zviesť aj nezdrogovaný,“ odvetil a tým mi pripomenul Flóru. A pritom som si zaumienila, že sa ňou prestanem zaoberať. Ale pred Danielom som to nechcela dať najavo, že stále chcem prísť na to, čo tá mrcha robí.
Daniel jedlo napokon zjedol, pýtal si ešte aj dupľu, tak mu chutilo. Bolo to však presolené, tak sa nám obom zažiadalo niečo sladké. Zožrali sme celú Milka bomboniéru a potom sa s plnými bruchami vyvalili na gauč.
„A ja som si myslela, že to bude romantický víkend,“ odfrkla som si, keď som počula ako Daniel prehltol posledný kúsok čokolády.
„Nie je snáď romantické spoločne čakať, kým nám vytrávi?“ prehodil Daniel.
„Si nechutný.“ Kopla som ho do stehna. Na viac som sa totižto nezmohla.
„Mimochodom, doniesol som ti niečo,“ povedal a s ťažkosťami sa postavil a prekotúľal sa k vešiaku a z modrého kabátu vybral nejakú obálku.
„Hm…Chceš ma podplatiť?“ zdvihla som zvedavo obočie.
„Ty by si mala mňa, aby som ťa nedal prepadnúť z antropológie,“ vrátil mi to aj s úrokmi. Celý čas sme sa vlastne len tak podpichovali. Ale presne takýto vzťah mi dokonale vyhovoval.
„No tak čo to je?“ chcela som vedieť.
Daniel dramaticky vytiahol z obálky dva kusy papiera. Nie, neboli to bankovky.
„Imatrikulačný ples univerzity,“ preniesol slávnostným tónom.
„Ehm… Danielko, pamätáš si, že my dvaja plus verejnosť, rovná sa veľké problémy?“ poznamenala som ironicky.
„Pamätám, ale keď tam pôjde každý nás zvlášť a náhodou ťa popýtam o tanec, nikomu to nebude zvláštne,“ povedal pohotovo. Mal to premyslené. Aj keď som sa s jeho plánom veľmi nestotožňovala.
„A ty si myslíš, že všetci sú padnutí na hlavu?“ namietala som.
„Nemusia byť padnutí na hlavu. To sa robí! Keď som bol študentom dokonca som tancoval s Petrovičovou.“ Tak tento fakt ma teda šokoval.
„Ty si ju požiadal o tanec?“ vypleštila som na neho oči.
„No… Chcel som sa jej trochu zalíškať,“ povedal s úškrnom. „aj sa mi to podarilo,“ doplnil.
„Vau! To je teda sila! Ale s kým by som tam ja asi tak šla?“ spýtala som sa ho rozmýšľajúc.
„Je to imatrikulačný ples, tak presvedč spolužiačky, že po imatrikuláciách by ste mohli ísť na ples,“ vymýšľal.
„Ja neviem… A okrem toho ja tiež nie som plesový typ,“ povedala som.
„Čo nevieš tancovať?“ zasmial sa.
„Nie,“ odvetila som potichu.
Daniel zaostril pohľad, skúmavo na mňa pozrel a potom vyhlásil: „Tak ťa to naučím!“
Presne niečoho takéhoto som sa bála.
A scéna typická z filmu sa odohrala aj v našom prípade. Násilne ma vytiahol na nohy, pustil hudbu, síce nie zo starého gramofónu, len z cédéčka, a začali sme sa pomaly knísať do rytmu mne neznámej pesničky. Pod jeho vedením mi to, samozrejme, išlo úžasne, a tak sa smial na mne, prečo som tvrdila, že neviem tancovať. Fakt to bola gýčová scéna z hollywoodoviek. A najgýčovejšie bolo, keď ma po poslednom tóne pesničky zaklonil dozadu a dal mi vrúcny bozk.
Napokon sme sa dohodli, že na jeho chatu pôjdeme až zajtra ráno a jedna noc nám tam bude úplne stačiť. Mali sme tam ísť pôvodne v piatok poobede, ale obaja sme boli nejakí oťapení a nechcelo sa nám. Zostali sme teda doma. Ty kokso! Ja jeho byt volám domovom. To je teda riadna prča!
Bolo jedenásť hodín a pomaly sme sa chystali ísť spať, ja som sa práve vrátila zo sprchy a vystriedal ma tam Daniel. Sadla som si na posteľ a vzala na kolená jeho notebook. Chcela som sa pozrieť, či náhodou niečo zaujímavé nepribudlo na Facebook. Ale zaujala ma stránka, ktorú mal otvorenú Daniel. Bolo tam auto. Veľmi pekné a veľké auto. Pozrela som sa bližšie a všimla som si aj názov: Range Rover Evoque. Pri tom názve ma až zamrazilo. Znelo to tak luxusne a hlavne draho. Začala som si prezerať stránku, najviac ma samozrejme upútali obrázky: bol na nich čierny Range Rover, potom som objavila fotky aj zvnútra, na nich bol vnútrajšok auta vystlaný tmavohnedou kožou. Fakt pekné auto. Na stránke bolo aj plno čísiel, rozmery auta, spotreba benzínu, ale najviac ma upútala cena: 51 000 €. Až som na ten monitor vypleštila oči, keď som to zbadala. Netušila som, že Daniel je až tak za vodou. A netušila som, že autá sa už dajú kupovať aj cez internet. To vám ho akože domov donesie poslíček zo zásielky?! Prišlo mi to vtipné.
Daniel vyšiel zo sprchy celý vyvoňaný a zvalil sa rovno ku mne.
„Ideš si kupovať auto?“ spýtala som sa ho priamo.
„Ja nie, ale budem mať onedlho narodky a rodičia mi povedala, nech si vyberiem nejaké auto, čo sa mi páči.“ Tieto slová mi prišli ako z úst šestnásťročného Američana, ktorý účinkuje v programe My sweet sixteen, ale neriešila som to. Viac ma vydesili tie narodky. A tiež mi prišlo zvláštne, že otec učiteľ a mama, ktorá vlastní reštauráciu majú len tak 51 000 éčok na nové auto pre milovaného syna.
„Vážne? A kedy ich máš?“ spýtala som sa a automaticky som začala rozmýšľať, čo mu kúpim.
„18. decembra,“ odvetil. Takže to auto bude zrejme aj vianočným darom, napadlo mi.
„Aha… A to máš veľmi štedrých rodičov, keď ti kúpia také auto,“ poznamenala som.
„Vieš, bol som poslušný celý rok, zaslúžim si,“ povedal zo srandy a tým sme tému auto uzavreli.
A napadlo mi, že asi vás zaujíma, či už sme postúpili na ďalšiu „métu“ v našom vzťahu. Na prvom „rande“ sme síce došli až na tú poslednú, no odvtedy sa držím na uzde a ani Daniel sa o nič nepokúša. Obaja tomu dávame čas. Takto nám to zatiaľ dokonale vyhovuje.
Ospravedlňujem sa, že ste na novú časť museli čakať dva týždne, ale začalo mi skúškové obdobie, čiže budem mať zrejme menej času.
A nezabúdajte, že komentár s hodnotením na'rečítané ma len a len poteší.
ňuňuňuu :))
(Lina, 20. 5. 2014 21:13)