Nevinná - 17. kapitola
7. 11. 2013 – štvrtok
Posledné dni nestáli za nič. Hlavou mi vírili myšlienky, čo ďalej so životom. Ó, áno, znie to strašne gýčovo, čo vám tuto vravím, ale je to tak. Daniel mi nenormálne chýba. Chvíľu potom, čo sme sa „rozišli“ som si nahovárala, že je všetko v pohode, budem opäť sama, no a čo? Budem si užívať slobodu, to bude život! Hovno! Ženy a dievčatá, ktoré tvrdia, že im je dobre samým klamú samy seba. Robí to aj autorka tejto knihy, ktorá tak zúfalo túži po niekom, že ju ide poraziť. Ale to je jedno! Dôležitá som tu ja, hlavná postava tejto knihy, Niki.
No a čo sa týka udalostí, ktoré sa stali v posledných dňoch, boli fakt nudné. Martinovi už nepreskakuje, opäť sa učí ako blázon, Monika po ňom pokukuje a on? No ja neviem, čo vlastne robí… Chová sa k nej divne. Miro mi dal pokoj, respektíve, odvtedy som ho našťastie nevidela. Ale Flóra! Tá mi žerie nervy. Stále som neprišla na to, čo robila ten večer v tom hnusnom metalovom klube či bare, či čo by to chcelo byť. Prečo jej dával ten týpek peniaze? Veľmi som chcela prísť na koreň tejto záležitosti.
Ale bol opäť štvrtok. Štvrtok, keď mám seminár s Danielom. Srdce ma bolelo už od predošlého večera, čo sa napätie budem cítiť medzi nami. S ťažkosťami som sa ráno obliekla, zjedla suché chleba ešte od pondelka a slimačím tempom som sa vybrala na zastávku.
„Prečo musíš chodiť vo štvrtok stále neskoro?“ začal typickou výčitkou Martin.
„Lebo mi autobus ide o 9:01 a len kvôli tomu, že meškám dve minúty, nebudem chodiť o polhodinu skôr,“ odpapuľovala som mu podráždene.
„Čo si taká podráždená?“ Všimol si to aj Martin. Prekvapilo ma to, lebo muži nebývajú väčšinou takí vnímaví. Ale Martin je taký kamarát do dažďa…
„No vieš…Máme hodinu s mužom, s ktorým sa mi začal rysovať celkom sľubný vzťah, až kým som sa nedozvedela, že je to môj učiteľ!“ Toto som mu samozrejme nepovedala. Asi by ho namieste vystrelo.
Namiesto toho som mu len povedala: „Nie som.“ A ďalej sme mlčky kráčali k triede.
Keď sme došli pred učebňu, naši spolužiaci tam ešte neboli. Srdce mi bilo, bolo mi na odpadnutie, cítila som ako sa mi na čele tvorí studený pot. Oprela som sa o stenu pri dverách do učebne, pomaly som skĺzla, lebo som nevládala stáť na nohách. Hlavu som si zaborila do dlaní a srala na celý okolitý svet.
„Dovolíte?“ začula som známy hlas. Na odhalenej koži sa mi zjavili zimomriavky. Pozrela som smerom, odkiaľ som počula prichádzať hlas. Stál nado mnou Daniel, neoholený, presne ako som to mala rada, v sivom saku a čiernej košeli. A samozrejme neformálne rifle. V rukách držal nejaké papiere. Výraz jeho tváre bol nečitateľný. Absolútne bez emócií.
„Iste,“ zamrmlala som a s ťažkosťami som sa mu odtrepala z cesty.
Otvoril dvere a všetci študenti sa nahrnuli dnu.
Ja som sa zvalila na stoličku a začala zízať pred seba.
„Čo je dnes s tebou?“ drgol do mňa Martin.
„Nič…“ hodila som rukou a snažila sa nahodiť zaujatý pohľad. Aj keď som nemala byť ešte veľmi čím zaujatá. Síce… Bol tu jeden objekt, na ktorý by som sa dokázala pozerať aj celý deň.
„Dobre, takže si najskôr spravíme prezentáciu. Brezováková,“ hlas sa mu zlomil ako vyslovil moje meno, tak si rýchlo odkašľal.
„Tu!“ zdvihla som ruku a pozrela na neho. Venoval mi krátky pohľad. A hneď čítal ďalej.
Keď dočítal prezenčku, spustil kratší monológ.
„Na prednáškach s pánom doktorom Hrušovským ste si začali hovoriť niečo o rôznych oblastiach antropológie. Zatiaľ ste, ako som počul, prebrali paleoantropológiu. Kto mi vie povedať, čo to je?“ spýtal sa a očami začal po nás blúdiť. Bol tak neuveriteľne sexy ako sa prechádzal po triede a hľadal niekoho, kto mu zodpovie otázku.
„Napríklad vy vzadu.“ Pozrel naším smerom a ja som v momente sčervenala. Ale pozeral sa našťastie na Martina a nie na mňa. Nevedela by som mu odpovedať, ani keby som vedela odpoveď.
„No, je to súčasť biologickej antropológie a zaoberá sa vznikom človeka ako druhu zo živočíšnych predkov a vývojom človeka,“ odpovedal, pravdaže, správne Martin.
„Výborne!“ pochválil ho Daniel. „Takže, keď teda vieme, o čo ide, môžeme prejsť k dnešnému cvičeniu.“ A tu som vypla. Nedokázala som sa sústrediť na to, o čom rozpráva. Ukazoval nám nejaké obrázky predkov človeka a my sme mali nájsť spoločné znaky, ktoré majú a potom priradiť, z ktorého živočíšneho druhu vznikli. Bola by to možno aj celkom zaujímavá hodina, keby som sa dokázala aspoň trochu sústrediť.
„Takže na budúcu hodinu by som bol rád, keby jedna dvojica o dnešnej téme pripravila referát a tak nám zhrnula, čo sme preberali,“ povedal ku koncu hodinu.
Martin do mňa zapálene drgol a hneď aj zdvihol ruku so slovami: „My by sme chceli!“
Daniel na mňa neveriacky pozrel, ja som len vypliešťala očami raz na neho, raz na Martina a nakoniec som sa zmohla len na slová: „Martin, ty si idiot…“
Nahnevane som vypochodovala z triedy.
„Ty sa hneváš, že som nás prihlásil na prezentáciu?“ spýtal sa Martin ako neviniatko.
„Nie, Martin, som šťastím bez seba, to preto sa s tebou nebavím!“ odsekla som mu a kráčala ďalej, ale len tempom, aby som ho nestratila z dohľadu, lebo hrozilo, že sa v tej škole stratím ešte aj sama.
„Ale veď, aspoň budeme mať plus bod,“ líškal sa.
„Na každého aj tak nevyjde rad. Prečo musíš byť taký aktívny?!“ Pozrela som k nebesám a v duchu prskala ešte viac ako nahlas.
„Veď ja ju spravím, ty povieš pár viet, dobre?“ Zrejme si to chcel u mňa vyžehliť.
„Nechcem mať dobrý bod zadarmo!“ zaštekala som späť. To bol fakt. Som férový človek.
Došli sme pred ďalšiu učebňu. Mali sme mať seminár s Pavlovičom z Anatómie človeka. Tá hodina bola v podstate ako biológia v škole, okorenená o pár detailov, ale nič hrozné. Brali sme stavbu ľudskej chrbtice a konečne som sa dozvedela, prečo ma bolieva chrbát.
„Niki, mali by sme zájsť ta tým doktorandom sa spýtať, či ten referát môžeme spraviť aj vo forme prezentácie,“ povedal mi Martin, keď sme vyšli od Pavloviča.
„Napíš mu mail,“ oponovala som. Nemala som chuť chodiť za Danielom.
„Kto vie, kedy nám odpíše… Vieš akí sú títo učitelia,“ presviedčal ma.
„Veď choď za ním sám.“ Vážne som tam nechcela ísť.
„Robíme ten referát dvaja, takže poď.“ A ako malé decko ma začal ťahať za ruku za ním.
O päť sme sa ocitli na treťom poschodí, ale tentoraz pri kabinetoch vyučujúcich. Na tejto chodbe aspoň nebol smrad, ako na chodbe s labákom a učebňami.
„A vieš vôbec, kde má kabinet?“ spýtala som sa ho, keď Martin nervózne behal od dverí k dverám. Asi hľadal Danielovu menovku.
„Tu!“ zvolal víťazoslávne. Zaklopal a otvoril dvere, ale nevchádzal, nevidela som, čo sa tam deje. Tak som zostala vonku nervózne stáť.
„Vraj tam nie je, hneď sa vráti. Lenže ja musím ísť na intrák a o pol hodinu mi ide autobus domov,“ hovoril nervózne Martin. „Nešla by si za ním sama?“ Pozrel sa na mňa bojazlivo.
„A kam sa podel náš tímový duch?“ hodila som po ňom výčitku.
„Ale teraz čo mám robiť?!“ Začal nervózne rozhadzovať rukami. Pripadal mi vtipný. Ale nakoniec som sa nad ním zľutovala a sľúbila mu, že na neho počkám a opýtam sa ho. Martin spokojne odišiel, ja som si provizórne sadla na lavičku, pred jeho kabinetom, ale neplánovala som tam zostať. Chcela som zdrhnúť a potom povedať Martinovi, že povedal, že môže byť aj prezentácia. Vybrala som si mobil a rozhodla sa odstopovať päť minút od Martinovho odchodu.
Zrazu sa dvere od Danielovho kabinetu otvorili a vyteperila sa z nich Petrovičová a Petrovič.
„Sem čakáte?“ spýtala sa ma oranžovovlasá.
„Áno, ale na magistra Hanzela,“ odvetila som.
„Príde asi o nejakú štvrť hodinu,“ povedala mi a zamkla kabinet. Petrovič na mňa vrhol nenávistný pohľad a potom sa spoločne odťapkali z chodby.
Ešte mi zostávali dve minúty. Nervózne som si poklepkávala nohou a rukou bubnovala o drevenú lavičku. Chodba bola úplne prázdna. Dal by sa tu natáčať nejaký zombie apokalyptický film. Bum! Dve minúty prešli, vyskočila som na rovné nohy a vybrala sa smerom ku schodom. Nespravila som ani tri kroky a kto sa predo mnou nezjavil. Stál tam Daniel. V plnej kráse. V ruke držal opäť nejaké papiere a trochu dychčal. Kvôli schodom. Zbadala som ho prvá. Keď ma uvidel, rozšírili sa mu zreničky, ako keď lev ide na lov. Obaja sme zastali a nevedeli, čo robiť. Fakt netuším, koľko času muselo uplynúť, ale myslím, že to bola celá večnosť ako sme tak na seba upierali pohľady. Zacítila som slabosť. Akoby sa mi kolená mali hneď podlomiť. Zhlboka som sa nadýchla, lebo som počas tejto, netuším koľko minútovej, pauzy prestala aj dýchať. To bol pre Daniela signál. Prudko ku mne vykročil, papiere v ruke mu skĺzli na zem a vrhol sa na mňa ako hladká šelma. Chytil ma oboma rukami za boky, silno ma k sebe pritiahol a jazykom mi vrazil medzi zuby. Bol to neopísateľný pocit cítiť dotyk jeho pier opäť. Ani chvíľu som sa nebránila, v tej chvíli by som mu bola zrejme dovolila, aby ma vyzliekol a pretiahol rovno na tej drevenej lavičke.
„Tuto to nie je bezpečné,“ zašepol pomedzi bozky. Bez toho, aby ma bol na okamih pustil, šikovne otvoril dvere do kabinetu, strčil ma tam, dvere opäť zamkol a zvalil ma na malú čiernu kožnú sedačku. Cítila som takú eufóriu, po ktorej som túžila už celé dva týždne. Doteraz som si ani poriadne neuvedomila, ako veľmi mi vlastne chýbal. Bozkával ma všade. Na pery. Na krk. Do vlasov.
„Už ťa nenechám odísť! Nikdy,“ šepkal pomedzi bozky.
„Takéto odlúčenie by som už neprežila,“ podarilo sa mi vystonať.
„Strašne si mi chýbala.“
V tom som začula, akoby niekto pchal kľúč do dverí.
„Čo je to,“ spýtala som sa ho vystrašene.
„Zrejme si Petrovič niečo zabudol,“ odvetil mi.
„Rýchlo, utekaj na balkón,“ ukázal smerom k oknu. Doteraz som si nevšimla, že by tu nejaké bolo. Akoby som aj bola mohla…
Ja som vyšla na balkón a skryla sa za stenu, aby ma votrelec nevidel.
„Prepáčte, zabudol som vybrať kľúče z dierky,“ povedal Daniel, keď votrelec vošiel do miestnosti.
„Ale prečo ste vlastne zamkýnali?“ spýtal sa ho Petrovič. Podľa hlasu som ho spoznala.
„Prezliekal som sa. Na obede som bol nešikovný,“ zachechtal sa.
„Ach tak... Ja som si tu zabudol cigarety, bez nich ani na krok!“
Daniel bol ticho, zrejme nevedel, čo povedať na niečo takéto.
„Hneď si aj zapálim,“ dodal Petrovič a počula som blížiace sa kroky smerom ku mne. Stuhla mi krv v žilách.
„Dali by ste aj mne? Ja som si zabudol kúpiť…“ habkal Daniel.
„Iste, ale nevedel som, že aj vy fajčíte.“
„No, len občas. Ale nejdeme radšej von? Aj tak idem už preč,“ navrhol mu Daniel. Až teraz som pochopila jeho plán.
„No okej,“ súhlasil, ale aj tak vykročil k balkónu a zatvoril ho. Do riti! Ako sa dostanem odtiaľto. Bola som na treťom poschodí a nepamätám sa, že by ma bol uhryzol rádioaktívny pavúk a objavila som v sebe schopnosti Spider mana.
Dvere buchli, zamkli ich. Ale ja som o chvíľu dostala od Daniela správu: O chvilu sa vratim. Vydrz!
Odľahlo mi, tak som si čupla a čakala, kedy ma môj princ príde zachrániť.
O desať minúť sa otvorili dvere a následne i balkón. Bol to Daniel.
„Vypadnime odtiaľto,“ zafunel a strašne smrdel po cigaretách. „Choď prvá a počkaj ma pri aute, potom pôjdeme ku mne,“ povedal mi a ja som ho bez slova poslúchla.
„Už som aj zabudol, ako strašne neznášam fajčiť,“ odfrkol si, keď sme už sedeli v bezpečí jeho auta.
„Čo by si pre mňa neurobil?!“ zasmiala som sa.
„Toto bolo o chlp,“ povedal vážne.
„Ja viem… Preto som hovorila, že to medzi nami nebude fungovať,“ vzdychla som si.
„Hej, hej… Pamätám si tvoje slová. Ale ja bez teba naozaj nedokážem byť.“ Chytil ma za ruku a stisol ju. Akoby sa chcel uistiť, že som tam a že počas jazdy nevyskočím z auta.
„Ani ja nie… Ale čo bude s nami ďalej?“ rozmýšľala som nahlas.
Prišli sme k nemu domov. Vyzula som sa.
„Ešte pred tým ako sme sa…“ vetu nedokončil, ale vedela som, čo chcel povedať. „Kúpil som ti papuče.“ A zo skrinky vytiahol ružovkasté mäkké papuče.
„Krásne,“ zajasala som a dala mu pusu na líce.
„Čo budeme jesť?“ vyslovil rečnícku otázku, keď prešiel do kuchyne a otvoril chladničku, ktorá zívala prázdnotou. Bolo tam len zopár fliaš vína a zopár fliaš tuhšieho alkoholu.
„Ja mám vlastne objednaný obed na intráku,“ povedala som.
„Ale ser na také jedlo…“ odfrkol si a ďalej pozeral do chladničky.
„Máš tam dosť fliaš,“ podotkla som, keď som sa prizrela bližšie ponad jeho plece.
„No… Niektorí sa takto vyrovnávajú so žiaľom,“ povedal mi a otočil sa ku mne.
„Prepáč mi… Asi som vtedy pôsobila dosť bezcitne. Ja som len chcela, aby to bolelo menej,“ habkala som.
„Podaril sa ti presný opak,“ vydýchol mi do vlasov.
„Je mi to strašne ľúto, ja len nechcem, aby si mal kvôli tomu problémy a ja ich tiež nechcem mať. Ako si vlastne predstavuješ takýto vzťah. Budeme sa skrývať v nejakých bunkroch?“ snažila som sa to poňať vtipne. Nedarilo sa mi to vôbec.
„Nie a neviem, ako to bude. Jediné, čo viem je, že chcem byť s tebou. Nikto sa to nedozvie.“ Pobozkal ma.
Tak sme sa napokon dohodli, že náš vzťah bude tajný, že sa budeme stretávať u neho a budeme si dávať sakra veľký pozor! A čo sa týka jedla, objednali sme si pizzu. Z vína, whiskey a rumu sa toho veľa uvariť nedá.
„Ty a načo si vlastne za mnou išla?“ spýtal sa ma, keď sme dojedali posledné kúsky. Boli sme rozložení pred telkou na mäkkom koberčeku.
„Martin, ten čo so mnou sedí, sa chcel spýtať, že či ten referát môžeme robiť aj ako prezentáciu,“ odvetila som mu a gúľala pritom očami.
„Hocijako, ak chceš dám ti moju, čo som voľakedy ja robil,“ povedal mi.
„Ou… Jeden by si myslel, že budem mať pri tebe protekciu. To by bol skvelý námet na film. Školáčka chodí so svojím učiteľom, len aby mala dobré známky,“ hovorila som mu provokatívne.
„Takže ty si takáto mrcha?“ zasmial sa a zvalil ma na mäkký koberec.
„Nuž áno... Prekukol si ma,“ krútila som hlavou a rukou mu hladila líce. Dal mi pusu do dlane. A potom opäť vyhladol. Vrhol sa na mňa opäť podobným hladno-levovým spôsobom ako v škole. A vôbec som sa nebránila. Bolo také krásne byť zasa s ním.
Neskôr poobede ma zobral na autobusovú zastávku, z auta nevystupoval, aby ho nikto nevidel a ja som mohla spokojne odcestovať domov. Ani vám nemusím opisovať, aký úžasný vnútorný pokoj som zažívala po tých týždňoch trápenia sa. Bolo super mať zase frajera, aj keď len potajme.
Komentáře
Přehled komentářů
Konečne je Nika opäť s Danielom!! Veľmi sa tešíím. :)
čítam
(Unknown, 27. 4. 2014 21:34)
Ja to pravidelne čítam, ale nikdy som ešte nereagovala, no len aby si vedela:)
A až na pár gramatických chýb je to písané super spôsobom, aj kapitoly a tak, vždy sa človek teší na ďalšiu.
super
(Lola, 27. 4. 2014 20:28)No chvalabohu ze sa dali znovu dokopy! :) perfektna cast ako vzdy :))
super!!
(Lina, 2. 5. 2014 19:11)