Nevinná - 16. kapitola
23. októbra 2013
No… Teraz mi doplo, že ste si o mne spravili asi dosť zlý obraz po tom všetkom, čo ste si už prečítali. Tak si to zosumarizujme: Po prvé, hneď po prvom stretnutí s neznámym mužom (dokonca to nebolo ani rande!!!) som išla k nemu domov a skoro som sa s ním vyspala. Po druhé, bez toho, aby som poznala priezvisko, či vek tohto neznámeho muža som ho nechala spať u mňa v internátnej izbe. Po tretie, zaplietla som sa s doktorandom na vysokej škole, čo je, samozrejme, zakázané. A po štvrté, ani som sa poriadne nespamätala z „rozchodu“ s už spomínaným neznámym mužom a s ďalším (Mirom) som si už niečo začala. Keby som ja toto čítala o nejakej hrdinke v knihe, asi by som si pomyslela, že je to riadna štetka! Ale milí čitatelia, zdanie samozrejme klame. Nevymenovala by som tu všetky svoje negatíva bez toho, aby som sa potom aj bránila. Toto moje srdcevrúce priznanie svedčí skôr o tom, že do osemnástky som žila celkom obyčajný, nenápadný život. Nenápadná som v podstate aj teraz, len mužské oko si ma začalo trochu viac všímať. Aj to len oko Daniela a Mira. Myslím, že to aj bude dosť. Aj keď… Žena je vždy rada v centre pozornosti. Ale na Daniela musím zabudnúť, ale bude dosť ťažké, keďže ho budem vídať každé dva týždne, pri mojom šťastí aj každý deň. Život je ťažký!
Okej, ale kašlime na sebaľútosť. Nikdy som nemala rada ľudí, ktorí väčšinu života trávili sebaľútosťou. Pomôcť im to nepomohlo a len sa zožierali. Možno aj preto som sa v pondelok nechala nalákať Mirom do Pify. Žiadny iný racionálny dôvod tu nevidím. Aj keď ani tento dôvod nebol veľmi racionálny. Ale to je jedno.
Čo sa týka dneskajška… Bola to taká bežná streda. Streda, ktorú vďaka Petrovičovi maximálne neznášam, ale pomaly si zvykám. Som tu už nejaký ten týždeň predsa.
Ráno sme sa odtrepali všetci pred prednáškovú miestnosť P6, kde sme zvykli mávať prednášky s Petrovičovou z Bunkovej biológie. Doťapkala sa o desať minút neskôr a oznámila nám, že na semináre už viac nebudeme chodievať do učebne, ale do laboratória a že sa hneď teraz všetci máme presunúť do labáku, aby nás oboznámila, čo ako bude.
Vyšli sme na tretie poschodie, na chodbe bol opäť smrad. Pred maličkým laboratóriom nás zastalo asi päťdesiat a nemali sme šancu sa tam všetci natrepať.
„Rozdelíme sa na skupinky!“ zakričala po nás, keď nastal všeobecný chaos. „Prvých desať ľudí nech ide za mnou.“ Ja a Martin sme sa dostali dnu s poslednou skupinkou. V nej bola na moje obrovské šťastie aj Flóra. Stará ježibaba rozprávala o všetkých skrinkách, ktoré sa nachádzali v drobnom laboratórôčku, povedala nám, aké zlúčeniny sa kde nachádzajú, väčšinu samozrejme nepoznám, ukázala nám ako zapnúť oheň a pustiť plyn, keby sme z núdze chceli spáchať samovraždu a napokon nás varovala, že ak zmizne akákoľvek chemikália, bude to obrovský prúser.
Zvyšok dňa až do štvrť na sedem, kedy som mala mať seminár s Petrovičom som mala mať voľný, ale o pol piatej, keď som si opakovala Cytológiu mi zavolal Martin, že nám seminár odpadáva. Taká radosť! Ani si to neviete predstaviť.
„A keď už teda nemáme nič, nemáš chuť niekam skočiť?“ spýtal sa ma jedným dychom.
Trochu ma to zarazilo. Veď viete, čo sa stalo medzi ním a Monikou…
„A nechceš pozvať von radšej Moniku?“ navrhla som.
„Nie, volám teba,“ odvetil rázne. „Keby som chcel ísť von s ňou, asi by som volal ju,“ dodal po chvíli.
„Nemyslím si, že sa jej to bude páčiť,“ povedala som. Nemala som chuť s ním niekam chodiť. Mala som jednu kamošku na celej škole, Moniku, a aj o ňu som mala prísť kvôli Martinovi, ktorý sa v poslednom čase nezmestí do kože?!
„Nezájem, no tak poď,“ naliehal ďalej.
„Fakt sa bojím Mončinej reakcii,“ hovorila som popravde.
„O siedmej prídem po teba,“ povedal a bez rozlúčky zložil. Toto nemyslí vážne! Na protest som si vypla mobil a rozhodla sa ignorovať akýkoľvek pokus o komunikáciu. Nahnevala som sa na neho. A okrem toho mi bolo dosť čudné, že mal o mňa záujem aj Martin. Nestačí Daniel a Miro. Daniel už vlastne nie. Musím si ho vyhodiť z hlavy!
Ležala som v posteli a relaxovala, keď v tom niekto zaklopal na naše dvere. Napadlo mi, že to bude Martin. Bianka vyskočila na tie svoje baranie nohy a utekala k dverám. Ani som jej nestihla povedať, že to bude návšteva zrejme pre mňa. Keď sa dlhšie nevracala aj s návštevníkom, prešla som do predsiene a videla som ju, ako sa s niekým oblizuje na prahu dverí. Nechcela som uveriť tomu, že by Martina tak rýchlo zviedla. Ale keď som konečne uvidela ksicht toho nešťastníka, uvedomila som si, že to nie je Martin.
Bez toho, aby mi venovala akúkoľvek pozornosť, neznámeho vtiahla do izby a začala sa s ním bozkávať ešte intenzívnejšie ako predtým na prahu. Zvalili sa na posteľ a bolo im zrejme úplne jedno, že majú diváka – mňa.
V tej izbe sa už viacej nedalo vydržať, bolo cítiť sex vo vzduchu. Hodila som na seba rifle, tričko, sveter a kabát a upaľovala som kade ľahšie. Keď som sa ocitla vo vestibule, uvedomila som si, že nemám veľmi kam ísť. Nechcela som tam sedieť celý večer a tak som sa predsa len rozhodla zapnúť mobil a uvidieť, či sa Martin neozval. Neozval sa. Ani neprijaté hovory som si od neho nenašla. Vo chvíli, keď som sa chystala vytočiť jeho číslo, sa objavil vo vstupných dverách a mieril ku mne.
„No, aká si ty milená, ešte si ma aj čakať prišla,“ zvolal zvesela.
„Vlastne som musela ujsť z izby, ak by som nechcela byť svedkom porna,“ odvetila som mu rozčúlene.
„Porno u teba v izbe? Nejdeme tam?“ zazubil sa.
„Martin! Od dozvukov mám pocit, že sa v tebe prebudilo tvoje zlé alter ego!“ okríkla som ho namrzene.
„No… Ono je to tak, že spolubývajúci si robili zo mňa v kuse srandu, že som vážny, že sa len učím, že by som mal viac žiť, tak som si ich radu zobral k srdcu,“ zareagoval.
„Aby si vedel, ja som ťa mala oveľa radšej, keď si sa správal normálne,“ povedala som mu.
„Takže mám byť opäť ten starý bifľoš Martin?“ spýtal sa ma so skriveným výrazom.
„Áno. Bol si milší, slušnejší a tak…“ Rozhadzovala som rukami.
„Tak dobre. Hneváš sa na mňa?“ spýtal sa ma bojazlivo.
„Nie, ty debil!“ buchla som ho po ramene a následne objala. Obaja sme sa zasmiali.
„Ale, Nicol! Deň sa nevidíme, a ty si hneď nájdeš za mňa náhradu!“ Spoza rohu som zbadala prichádzajúceho Mira. Ešte tento mi tu chýbal!
„Čo to trepeš zase?“ Vyvrátila som oči k nebu.
„Ja len, že… V pondelok si bola taká milučká a teraz toto…“ Provokatívne krútil hlavou. „A prečo sa zapodievať s takýmto čudákom?“ Vrhol nenávistný pohľad na Martina.
„Jediný čudák si tu ty. A daj mi pokoj láskavo,“ odpapuľovala som mu. „Martin, poďme,“ šepla som Martinovi, ktorý sa na nás pozeral ako teľa na nové vráta.
„Ty sa čo pozeráš ako kurva, keď fajčí?“ okríkol Martina. Zrejme si aj on všimol Martinove o korán otvorené ústa. Martin sa rýchlo spamätal a pohol sa smerom k východu. Miro ešte za nami niečo kričal. Myslím, že mal opäť vypité. Debil jeden!
„Toto kto bol?“ spýtal sa ma Martin, keď sme už boli v bezpečnej vzdialenosti od intráku.
„To? Chalan, čo mi dohodil kšeft s počítačmi. V pondelok som s ním bola vonku a zachoval sa ako idiot,“ v skratke som mu vysvetlila.
„Skúšal na teba niečo?“ Zostril pohľad.
„Hej, ale odbila som ho a asi sa s tým nevie zmieriť,“ odvetila som. „Kam si ma to chcel vlastne brať?“
„Prekvapko,“ odvetil. A tak som sa nechala nahovoriť predsa len, aby sme niekam išli. Modlila som sa, aby sa Monika o ničom nedozvedela.
Došli sme opäť medzi úzke uličky, kde som sa voľakedy ponevierala s Danielom. Stislo mi pri srdci.
„Tak sme tu. Jak doma!“ zvolal radostne Martin. Až mi prišlo nevoľno.
„Sem ja nejdem!“ povedala som rázne. Bol to podnik, kde som bola s Danielom a ja som sa na neho práve pokúšala zabudnúť.
„Prečo? Je to tam super!“ presviedčal ma.
„Bola som už tam a je to tam otrasné,“ zaklamala som, len aby sme sa odtiaľ dostali.
„Och… Tak fajn, ale ja tu nič už veľmi nepoznám,“ zvesil hlavu.
„Netráp sa, niečo nájdeme,“ povzbudila som ho a ťahala ho ďalej úzkou uličkou.
Kráčali sme kráčali a nikde nič otvorené. Až sme došli pred jeden podnik. Hrala tam divoká hudba, nejaká odroda metalu, ktorú nedokážem identifikovať. Meno klubu si už nepamätám.
„Ideme?“ spýtala som sa Martina.
„Vážne chceš ísť sem?“ pozrel na mňa zdvihnutým obočím.
„Nebuď posero!“ okríkla som ho a namierila si to k vchodu. No nebolo mi všetko jedno. Ale do Jak doma som ísť nechcela. Martin ma teda nasledoval.
Ako som otvorila ťažké železné dvere, hudba ešte zosilnela a ja som veľmi ľutovala, že som sem chcela ísť. Ale už nebolo cesty späť. Bola tam tma a dym. No jasné a smrad z cigariet. Pri stolíkoch sedeli dlhovlasí chuligáni, občas sa medzi nimi mihla nejaká žena v obtiahnutých kožených nohaviciach a ja som sa medzi nimi cítila maximálne od veci. Sadli sme si k voľnému stolíku v kúte.
„Asi budem musieť ísť objednať niečo k baru,“ povedal Martin, keď k nám nikto neprichádzal, aby sa nás spýtal, čo si dáme.
„Okej, objednaj mi, prosím, mojito,“ povedala som mu.
On vyskočil na rovné nohy a upaľoval k baru. Zavalitý barman dlho meravo na neho pozeral, zrejme ho nepočul od toho hluku a potom zrejme pochopil. Ale na moje veľké prekvapenie sa Martin vracal s dvoma pivami.
„Sračky ako mojito nemáme,“ citoval barmana. Ja som len vyvalila oči a odpila si. Teda skôr, oblizla som penu. Tá mi celkom chutila.
„Nemyslím si, že bol dobrý nápad sem ísť,“ komentoval situáciu Martin. Všetci ľudia po nás pozerali ako po veľkonočnom vajci, ktoré sa zatúlalo na vianočný stromček.
Pokúšať sa o akúkoľvek komunikáciu bolo zbytočné, nič by sme nepočuli. Tak sme tam len tak sedeli a obzerali sa. V tom sa otvorili dvere. Neuveríte, kto vstúpil do miestnosti. Flóra! Skoro som spadla z labilnej stoličky. Čo ona robí na mieste, ako je toto?! Nechápala som. Rýchlo som drgla Martina, no kým si uvedomil, o čo ide, Flóra mi zmizla z dohľadu. Rozhodla som sa ju nájsť. Nechcela som si s ňou priateľsky pokecať, ani nič podobné, len ma zaujímalo, na čo prišla do takéhoto pajzlu.
Predierala som sa medzi ľuďmi, ktorí boli skoncentrovaní pred pódiom. Zrejme mala vystupovať nejaká kapela. Väčšina mi neochotne ustupovalo, zopár mužov ma caplo po zadku, ja som sa nad tým po štvrtom capnutí prestala znepokojovať a sústredila som sa na hľadanie Flóry. Prešla som úplne dozadu, kde ľudí ubúdalo a tam som ju uvidela. Mala na sebe čierne kožené nohavice a červený korzet. Vyzerala ako pracovníčka eskortnej služby. Rozprávala sa s veľkým zavalitým mužom, ktorý mal svaly napumpované ako pneumatiky. Keby som ho stretla niekde sama v noci, asi by som sa posrala od strachu. Muž zrazu zastrčil nejaké bankovky Flóre za golier. Žeby predsa len pracovala pre eskortnú službu? Nechápala som, o čo ide. Obaja sa začali oberať. Ja som sa skryla za stĺp, ktorý tu zrejme postavili voľakedy pre mňa. So strachom som sa vrátila za Martinom a len som na neho zakričala: „Ideme!“ On vyskočil od nedopitého piva a o pár sekúnd sme už dýchali čerstvý vzduch vonku.
„Tak čo ani špiónka, čo si vypozorovala?“ podpichol ma.
„Má v niečom nekalom prsty,“ odvetila som.
„A to si vydedukovala z čoho,“ spýtal sa ma neveriacky
„Nejaký muž jej pchal peniaze do výstrihu a keby si videl, ako bola oblečená…“ Krútila som hlavou a rozmýšľala, o čo tu ide.
„Vieš, nemyslím si, že do takého pajzla chodia štetky. Skôr by som predpokladal, že tu obchodujú s drogami,“ rozmýšľal nahlas.
„Drogy!“ skríkla som.
„Áno, drogy,“ zopakoval po mne.
„Na krúžkovici som niečo videla na záchode. Neviem, o čo išlo…“ hovorila som vzrušene.
„Čo? Záchode žije nejaký záchodový muž či vodník?“ A opäť! Znovu ma podpichoval.
„Martin! Naozaj… Prišla som na záchod a ona tam niečo robila. Pri voľačom som ju vyrušila. Potom som si na zemi všimla rozsypané niečo biele,“ opísala som mu, čo sa stalo.
„Niki, ja si nemyslím, že by baba ako Flóra mala prst v drogách…“ nesúhlasil so mnou.
„Veď ani ja nie. Ale prečo by inak chodila do podniku ako bol henten?!“
„A prečo sme tam išli my?“
„My sme tam skončili náhodou. Ona bola oblečená do toho podniku, mala na sebe kožené gate a korzet!“ hovorila som mu celá rozrušená.
„No ja neviem… Podľa mňa sa tým nezaoberaj, kašli na to,“ radil mi.
„Asi máš pravdu,“ hlesla som. Ale rozhodne som to tak neplánovala nechať. Chcela som prísť, o čo tu ide. A to bola zrejme najväčšia chyba v mojom živote!
Komentáře
Přehled komentářů
No fakt na mňa začína pôsobiť ako štetka :D Ale dúfam, že na konci bude s Danielom! :)
štetka :D
(lina, 22. 4. 2014 19:36)