Stránka mojej tvorby

 21. októbra 2013 – pondelok

            Získať a zároveň aj prísť o frajera za dva týždne je celkom slušný rekord. Okej, uznávam, že sú aj oveľa promiskuidnejší ľudia ako som ja, ale na to, že som pred Danielom nikoho ešte nemala, je to fakt slušný rekord. Ale nie je to ten druh rekordu, ktorým by ste sa každému chválili. Je to skôr smutné. Niečo podobné, ako chlap, ktorému sa štikútalo niekoľko rokov. To je trochu blbé prirovnanie. Ale chápete... Bol to rekord, ktorý nebol pozitívny.

            No a čo sa týka dnešného dňa, prekvapil ma celkom. O škole vám nejdem hovoriť, aj tak vás zrejme vôbec nezaujíma, o čom bola prednáška z Embryológie rastlín a o čom prednáška s milučkým Petrovičom.

            Prekvapenie prišlo, keď som prišla ja na intrák. Nebolo to nič v štýle „Prekvapkóóó!“ od mojich spolubývajúcich. Bolo to tak, že som si pekne hovela v izbe, bola som tam sama, spolubývajúce sa odtrepali na jogu, aby našli vnútornú rovnováhu, ktorú však podľa mňa stratia po poháre vína, ktoré tak obľubujú. No ale nie toto ma tak prekvapilo. Sedela som si v izbe, rozmýšľala som nad Danielom, chytala ma depresia, chatovala som na Facebooku, keď mi zrazu prišla žiadosť o priateľstvo. Pozrela som si meno. Miro Lupták. To meno mi nehovorilo vôbec nič, tak som si otvorila profil tohto neznáme tajomného Mira. Keď som zbadala fotku, okamžite som si spomenula, o koho ide. Bezchybný biely chrup a ignoratívny pohľad... To nebol nikto iný ako Miro s netom. Niečo ako môj šéf. Ja viem, znovu to preháňam. Pamätáte si dvoch chalanov, ktorých som sa zľakla, keď prišli za mnou slovami: „Počuli sme, že sa nám staráš do fachu.“? Tak Miro bol jeden z nich. Dlhšie som neváhala a prijala som žiadosť o priateľstvo. Ubehlo asi desať minút a prišla mi od môjho nového priateľa správa: Ahoj, mas uradne hodiny, co? :D (neviem, prečo, ale tá správa mi prišla škodoradostná)

Tak som mu odpísala: Cauko, mam, len zakaznici nejako nechodia. L

Miro: Sa tes, ze nemusis vysvetlovat net nejakemu idiotovi, co to ani za svet nepochopi… :D

Ja: Tesim sa ja, len sa nemozem pohnut z izby.

Miro: Dobehnem za tebou? (No a táto správa vo mne hneď vzbudila pocit, že mi tým dáva nejaký sexuálny návrh. Ja viem, že som k tomu nemala nijaký opodstatnený dôvod, ale tak som to proste pochopila.)

Ja: Snad to nejako zvladnem J (Fakt som nechcela, aby mi do izby liezol cudzí chalan. V poslednom čase sa tu preplietlo dosť ľudí, ale chodili sem kvôli netu alebo to boli kamoši a kamošky spolubývajúcich.)

Miro: A po „uradnych hodinoch“ nemas chut skocit do Pify?

Ja: Co je Pifa?

Miro: Neverim, ze to nepoznas este :D :D Je to bar vedla intraku. Rozhodnem ta tam dnes vecer zoberiem. Pridem po teba. Ale teraz musim ist, papa.

A skôr akoby som bola stihla vymyslieť výhovorku a namietať, Miro bol offline. To som teda dopadla.

            Bolo pol desiatej a Mira nikde. Dúfala som, že na to zabudol a že už vôbec nepríde. Medzičasom sa vrátili aj Bianka, Lucia a Kika. Pravdaže boli pripité a to predsa išli na jogu. Netušila som, že tam podávajú po skončení aj alkoholické nápoje.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Až som nadskočila.

„Čakáš niekoho?“ spýtala sa Bianka, ktorá sa prezliekala do niečoho pohodlnejšieho.

„No asi hej,“ odvetila som neisto a podišla som ku dverám.

Bojazlivo som ich otvorila a stál tam Miro. Usmieval sa. Mal fakt pekné zuby, a tak ich ukazoval. S mojimi zubami je to už horšie. Predné dva tesáky sú ako také dve lopaty! A ostatné drobné lopatôčky do piesku.

„A ty nie si ešte oblečená?“ vyvalil na mňa oči, keď ma zočil v teplákoch a tričku so skupinou Beatles.

„Keď ja som si nebola istá, či vôbec prídeš,“ habkala som a škrabala sa po hlave.

„Jasné, že prídem. Veď sme sa dohodli.“ Mala som mu chuť napapuľovať, že sa dohodol len on sám so sebou, ale mlčala som.

„Tak poď dnu, ja budem za chvíľu hotová,“ pozvala som ho napokon. Bolo mi blbé ho tam nechať stáť za dverami.

„Ahojte,“ pozdravil sa babám. Bianka bola len v podprsenke, ale vôbec jej nevadila mužská prítomnosť. Ba čo viac, dala si dole aj nohavice a pokojne sa prezliekala ďalej. Na prekvapenie sa Miro na ňu ledva pozrel.

Vzala som si rýchlo pár vecí zo skrine a vbehla do kúpeľne. Ja som sa pred ním prezliekať rozhodne nechystala. Naniesla som si jemnú vrstvu make-upu, dala očnú linku, bledoružový rúž a moje stajlovanie skončilo.

„Hotovo, môžeme ísť,“ vyhlásila som, keď som znova prišla do izby. Bianka sedela vedľa Mira na mojej posteli a ešte stále v podprsenke (!!!). Skoro som jej hlavu odtrhla. Keď ma Miro zbadal, vďačne sa na mňa pozrel, vyskočil a už aj upaľoval z izby.

            „Tie tvoje spolubývajúce sú teda riadne čísla,“ zhodnotil Miro, keď som schádzali po schodoch.

„Ach! Ani nehovor! Som zvedavá, ako to s nimi vydržím do konca letného semestra,“ posťažovala som sa.

„Môžeš sa presťahovať ku mne,“ navrhol hneď. Ja som v momente sčervenela. Ale nevšimol si to.

„To by som tvojmu chudákovi spolubývajúcemu nemohla spraviť, aby som ho nasťahovala do izby s hentými,“ zareagovala som pohotovo, aj keď som bola v rozpakoch.

„Veď on trávi na izbe minimum času. V kuse behá po vonku,“ odvetil.

„A ty snáď nie?“ Keď som o vyriekla, oľutovala som to. Miro vyzeral byť dosť sukničkárom.

„Možno ťa to prekvapí, ale nie,“ odvetil. Konečne sme došli na prízemie. Prešli popri rade počítačov a Miro zastal. Začudovala som sa.

„Pozri sa,“ ukázal na nástenku a ja som na nej zbadala plágátik, kde sa písalo:

A nainštalovaním internetu vám radi pomôžeme:

Maniak Miro –  A 103

Patrick S – B 214

Nicol – A 315

„Vau, aké oficiálne,“ okomentovala som to. Páčilo sa mi, ako som tam mala napísané meno. 

„To meno ti tam vyhovuje?“ spýtal sa ma.

„Áno, páči sa mi.“ Usmiala som sa na neho a pokračovali sme v ceste.

            Došli sme do slávnej Pify. Hudbu som počula už zďaleka. Hneď som pochopila, že to tam bude divé. Miro mi otvoril veľké drevené dvere, ja som vošla a v momente ma ochromil silný cigaretový dym. Miro ma chytil okolo pásu, čo ma dosť zaskočilo, a viedol ma davom ľudí. Pozerala som sa na tých ľudí, ale nikoho z nich som ešte nevidela.

„Čaute!“ zastali sme pri jednom stole. Spoznala som tam jedine Patrika.

„Ó! Počítačoví maniaci spolu!“ zakričal hneď a prstami naznačil nejaké perverzné gesto, ktoré chápu len muži. Sčervenela som a pomrvila sa v Mirovom náručí.

„Sadnime si,“ vyzval ma a tak som si sadla na čiernu sedačku. Bola extrémne mäkká a hneď som do nej vhupla.

„Toto je Brigita,“ ukázal na blondínku sediacu po Patrikovej pravici, „a toto je Paulína.“ Ukázal na ďalšiu blondínku, ale sediacu po Patrikovej ľavici. Brigita bola fakt špatné dievča. Pery oduté, namaľované krikľavým rúžom, na očiach toľko farby, že ja som toľko nemala na sebe za celý život a výstrih až po pupok. Paulína vyzerala o stupeň lepšie, oči nemala až tak vymaľované, ale zato mala na seba takú minisukňu, že som jej videla nohavičky. Začala som sa cítiť divne v spoločnosti týchto dievčat, keďže som mala na seba rifle a elegantnú čiernu bodkovanú blúzku. Ale keď povedal Miro, že ideme do baru, predstavila som si pod tým nejaké elegantné a slušné miesto. Pri stole sedel ešte jeden chalan, ktorý sa volal Miloš. Pôsobil na mňa tak nenápadne, ale o chvíľu sa postavil, podišiel k DJ-ovi, vzal od neho mikrofón a začal sa správať ako moderátor dnešného večera. A celkom mu to aj išlo. Bol vtipný a urečnený.

„Čo ti donesiem?“ spýtal sa ma Miro, keď sa Miloš vrátil zo svojej moderátorskej púte.

„Džús… hocijaký,“ odvetila som. Miro pritakal a zmizol. Tak som tam len tak sedela a obzerala sa dookola. Myslela som, že sa mi prihovorí aspoň Miloš, ale nemal sa k ničomu. Asi v súkromí nebol až taký ukecaný. Pozrela som na Patrika, ktorý pchal jazyk do úst Brigite a Paulíne medzitým šmátral pod sukňou. Dosť nechutné. O chvíľu sa vrátil Miro aj s pohárom žltej tekutiny. Vďačne som ju od neho vzala, lebo som bola smädná a napila sa poriadny dúšok. Ucítila som v tom vodku.

„Je tam vodka?“ vyvalila som na neho oči.

„No jasné. Nebudeš predsa piť čistý džús,“ odvetil ako samozrejmosť. Mala som mu chuť jednu vylepiť za ten ignorantský tón hlasu.

„Ale ja nepijem,“ zaklamala som. Spomenula som si na incident s Danielom. Nechcela som, aby to dopadlo opäť podobne.

„Čože? Tak to daj sem,“ dopil môj džús a o chvíľu sa vrátil s obyčajným nealko džúsom.

Sedeli sme v boxe, občas prehodili nejaké to slovo, inak sme sa zväčša len obzerali, lebo hudba bola taká hlasná, že nemalo zmysel sa púšťať do nejakej hlbšej debaty.

„Poď tancovať,“ vyzval ma Miro.

„Nie,“ automaticky som odvetila, ale on to ignoroval, vyskočil na nohy a šmahom ruky ma postavil tiež. Zažmurkala som a o chvíľu som už s ním stála na parkete a snažila sa vlniť v rytme hudby. Miro ma držal za boky a zrejme očakával, že sa o neho budem obtierať zadkom, ako zo robili baby okolo mňa, ale ja som to nemala ani náhodou v úmysle. Držala som si od neho bezpečnú vzdialenosť a snažila sa pôsobiť ležérne. Miro sa ku mne priblížil. Hlavne hlavou. Pokúsil sa ma pobozkať, ale ja som sa uhla a nastavila mu len líce. Diabolsky sa zaškeril. Trošku som sa ho zľakla. Neubehla ani minúta a už opäť bol ku mne bližšie akoby sa mi páčilo. A takto to išli celý večer. Či sme sedeli, či tancovali. Neviem, koľko toho v sebe mal, ale bol riadne pod parou a preto zrejme nerozumel mojim jasným odmietavým signálom.

„Miro, ja už pôjdem,“ oznámila som mu asi o pol jednej.

„Čo si? Veď je ešte skoro. Teraz začne najväčšia sranda,“ odvetil mi a vypil na ex ďalšiu vodku.

„Nie, ja idem. Zajtra ráno skoro vstávam. Teda dneska ráno,“ habkala som a postavila sa. Očkom som kukla na Patrika, ten sa bozkával práve s Paulínou, Brigita tam nebola a Miloš stál pri DJ-ovi a chystal sa niečo povedať.

„Odprevadím ťa.“

Vytackali sme sa z Pify, Miro mal, čo robiť, aby sa udržal na nohách.

„Asi by si mal ísť domov aj ty,“ povedala som mu cestou.

„Ja chodím z Pify domov najskôr o štvrtej,“ odvetil a neprimerane sa zasmial.

Došli sme k vchodu, kartou som otvorila dvere a vošli sme. Vrátnička sa na nás špatne pozrela, ale nič nám nepovedala. Vyšli sme na tretie poschodie a zastali sme pred mojimi dverami.

„Tak teda ďakujem za pozvanie,“ usmiala som sa na neho, ale len tak nútene.  

„Bolo to fajn, mali by sme to zopakovať,“ bľabotal neartikulovane Miro.

Ja som mu neodpovedala, len začala vyberať z kabely kľúče. On bol znovu bližšie ako by sa mi páčilo. Našpúlil pery, ja som rýchlo otočila hlavu a pobozkal mi našťastie len líce.

„No tak... Čo si taká celý večer?“ vzdychol si.

„Ja nechcem,“ odtláčala som sa od neho, keď sa opäť snažil prebojovať k mojim ústam.

Obranne som ho chytila za plecia a tlačila preč, no on bol o dosť silnejší ako ja. Silou mocou si chcel podmaniť moje pery. A ja som mu to silou mocou nechcela dovoliť. Tak ma teda začal bozkávať na krku.

„Miro, no tak... stačilo,“ mraučala som, ale on na mňa kašľal. Robil si, čo chcel.

Vzala som teda kľúče, zázrakom sa mi podarilo trafiť do dierky, odomkla som a rýchlo vkĺzla do izby. Zabuchla som dvere a vydýchla si. Bol strašne otravný! A dotieravý! Fuj…

            Do postele som sa dostala o jednej. Znovu budem nevyspaná, pomyslela som si. No a na začiatku som hovorila o prekvapení. Prekvapilo ma hlavne to, akí dotieraví dokážu muži byť.