Nevinná - 14. kapitola
17. október 2013 – štvrtok
Prebudila som sa! Okej, uznávam. Ten výkričník zrejme vyznel trošku dramaticky. Nie, neprebrala som sa na mimozemskej lodi po noci robenia pokusov na mne. Prebrala som sa v Danielovej spálni a stále som si na to nedokázala zvyknúť. Slnko presvitalo cez žalúzie a na podlahe vytváralo prúžky. Vždy ma fascinoval ten pohľad. Otočila som sa na druhú stranu a tam som zbadala odfukujúceho Daniela. Asi vám nemusím opisovať, aký krásny pohľad sa mi naskytol. No dobre musím. Aby ste si ho vedeli lepšie predstaviť. Bol otočený tvárou ku mne, ústa trochu pootvorené, vlasy rozstrapatené, jedna ruka prehodená cez paplón, druhá niekde stratená. Dobre, dobre... Týmto som vás zrejme o úchvatnom rannom videní nepresvedčila. Museli by ste tam byť, aby ste pochopili. Ale vy ste tam neboli! Ha! Tou šťastlivou ženou som bola ja.
Medzitým ako som sa rozplývala nad spiacim Danielom, bdelý Daniel sa mi prihovoril: „Čo si ma nezobudila skôr? Pripravil by som ti nejaké raňajky.“
„Nemala som to srdce ťa budiť,“ zapriadla som a pritúlila som sa k nemu.
„Takže sa ti páči moje chrápanie?“ skrivil obočie.
„Ty nechrápeš. Kto ti povedal takú somarinu?“ zasmiala som sa.
„No... bývalá,“ odvetil a zrejme mu doplo, že hovoriť o bývalých je trochu silné kafé na ranné rozhovory v posteli. „A okrem toho ty si rozprávala zo sna,“ doplnil na zastretie pozornosti.
„Fakt? Dúfam, že som ti neprezradila nejaké tajomstvo,“ začala som habkať.
„Nie, nič som ti nerozumel. Zrejme to bolo v nejakom tebou utvorenom jazyku,“ zasmial sa.
Pomaly sme sa pozviechali z postele. Na raňajky mi naservíroval praženicu, ktorú som nikdy nejedla rada na raňajky, lebo som ju považovala za príliš ťažké jedlo, ale premohla som sa a natlačila ju do seba. On bol rád, že mi chutí. Keby len vedel…
„Pôjdeme spolu do školy?“ spýtal sa ma, keď som dopíjala čaj.
„Musím sa ísť prezliecť na intrák, čiže asi pôjdem s tým busom dole, s ktorým som išla pred dvoma týždňami,“ odvetila som mu.
„Nečakané stredkajšie prespávačky u mňa zrejme začínajú byť rituálom,“ povedal s plnými ústami.
„Neboj sa. Budem sa ich snažiť obmedziť,“ odpapuľovala som mu. On na mňa hodil nevraživú grimasu a žul ďalej.
Rozlúčili sme sa, z jeho strany, mastným bozkom a potom som cupitala na zastávku.
Na intráku som sa prezliekla z tých smradľavých zafajčených šiat, dala si sprchu a za polhodinu som sa viezla už na ďalšom autobuse. Tentokrát do školy.
„Ahoj!“ pozdravila som Martina, ktorý fajčil pred školou. Tohto chalana som vážne odhadla nesprávne!
„Čau!“ odzdravil sa a zhasil cigaretu, aj keď mal z nej vyfajčenú len polku.
„Tak ako to dopadlo napokon s Monikou?“ spýtala som sa ho a jeho bezstarostný výraz tváre zmizol. Čo sa mohlo stať?
„Chceš to počuť na rovinu alebo prikrášlene?“
„Na rovinu!“ odvetila som mu pohotovo.
Martin sa zhlboka nadýchol a povedal: „Vyspal som sa s ňou.“
Ja som otvoril ústa do korán, následne si ich zakryla rukou a chvíľu na neho len tak civela.
„Vážne?“ dostala som zo seba konečne niečo.
„Hej,“ pritakal.
„To ako k tomu došlo?“ spýtala som sa.
„No išiel som ju odprevadiť na privát a pozvala ma ďalej a vieš ako to už chodí...“ Pravdou je, že neviem. Chcela by som sa raz ocitnúť v takej situácii. Ale byť len takým nestranným pozorovateľom. Ja byť na mieste tých ľudí by som sa cítila strašne trápne.
„No ale poďme, už je skoro štvrť,“ povedal a bojovým tempom sa rozbehol po schodoch.
Došli sme pred učebňu, z pred ktorej nás pred dvoma týždňami poslala Flóra preč, že hodina sa učí, lebo vyučujúci chýba. Čie to mal byť náš prvý seminár z Antropológie.
„Ale nie! Už sú všetci vnútri! Vidíš?!“ začal panikáriť. A z neznámych dôvodov z nášho meškania obviňoval mňa.
Potom zaklopal na dvere, stisol kľučku a vošli sme. Čudujem sa, že som sa udržala na nohách a nezosypala som sa. To, čo som uvidela bol silný odvar aj na mňa. Za učiteľským stolom sedel Daniel. S vyvalenými očami na mňa hľadel a ani jeden z nás sa nevedel dostať k slovu.
„Prepáčte, že meškáme. Nevedeli sme nájsť správnu miestnosť,“ vyhabkal Martin.
Daniel neochotne odtrhol zo mňa oči a pozrel sa na Martina. „To je v poriadku, sadnite si,“ povedal a ja som sa ako huspenina presunula do zadného radu a tam sa zvalila na stoličku. Chvíľu som len tak hľadela pred seba a nevnímala skutočnosť.
„No tak, je tu Brezováková?“ medzičasom Daniel začal robiť prezenčku. Martin ma drgol.
„Tu som!“ ozvala som sa a zdvihla ruku. Daniel mi venoval krátky zmätený pohľad a potom čítal ďalej.
„Čo ti je?“ spýtal sa ma Martin, keď nám Daniel začal niečo vysvetľovať. Na jeho mieste by som nevydala zo seba ani hláska.
„Je mi zle,“ povedala som mu popravde, akurát som vynechala skutočnosť, že som sa s naším učiteľom Antropológie skoro vyspala, začala si s ním budovať harmonický vzťah a začínala byť do neho zaľúbená.
„Prehnala si to na včerajšej krúžkovici Zdalo sa mi, že si v pohode.“
Ja som mu pritakala a on spokojne počúval Daniela, ako hovorí o... Netuším, o čom rozprával celú hodinu. Vnímala som, ako otvára ústa, občas som zachytila aj nejaký zvuk, ale slová mi nedávali vôbec žiadny zmysel. Bola som maximálne mimo. Veď hovoril, že je študent. Nepovedal, že je doktorand. No okej, aj doktorand je v podstate ešte študent, ale aj tak.
Konečne mi začínali dávať veci zmysel. To jeho drzé parkovanie blízko vchodu. Všetko to, čo mi hovoril o učiteľoch.
Povedala som mu, že študujem botaniku. To mu nenapadlo, že ma bude učiť?! Vedel dokonca, že má nejakú hodinu vo štvrtok o 9:15. Prečo sa ma nespýtal, akú?!
„Koniec!“ zavelil Martin, všetci sa začali baliť, len ja som stále pozerala pred seba ako nejaká duševne chorá osoba.
„Už?“ pomykala som hlavou a vložila si zošit do tašky. Celú hodinu som si do neho nič nepoznačila.
„Poď, máme ďalší seminár,“ ťahal ma na nohy ako nedočkavé dieťa.
Bez pozdravu, bez jediného pohľadu som vypochodovala z triedy. No cítila som na sebe Danielov pohľad.
Prešli sme do inej časti budovy a čakali na ďalší seminár. Mala to byť Anatómia človeka. I na tomto seminári som bola zainteresovaná asi ako kráľovná Alžbeta II. na hokejovom zápase Slovan verzus Dukla Trenčín.
Na intrák som sa rozhodla ísť pešo. A Martin išiel so mnou. Akurát, že ma v polke cesty opustil, keďže jeho intrák bol bližšie. Tak som kráčala sama, išla som popri ceste. Pri rieke je to vraj nebezpečné. Slnko síce svietilo, ale človek nikdy nevie. Ktože mi to aj povedal v deň nášho stretnutia a následne ma tam vzal na nočnú prechádzku? Myšlienky mi vôbec nevírili. Myslela som len na jednu konkrétnu vec. Na Daniela.
Zrazu som zbadala, ako ide po ceste pomaly tmavofialový Ford. Daniel. Stiahol okienko.
„Nastúp si!“ zakričal mi.
„Daj mi pokoj!“ zakričala som mu späť.
„No tak si nastúp!“ zakričal hlasnejšie.
Ja som ho ignorovala a kráčala ďalej. On pomaly išiel súbežne so mnou. Pár áut na neho trúbilo, ale on to mal v paži.
„Nechci, aby som ťa sem dostal na silu,“ povedal prísne. Až mi zovrel žalúdok. No nereagovala som. Dúfala som, že mi dá pokoj. Nie... klamem. Túžila som, aby ma do toho auta posadil nasilu. V tú chvíľu som mala tak trochu masochistické sklony. Alebo som len túžila po jeho dotyku? Už neviem...
V tom prudko zastal, vyskočil z auta, schmatol ma za rameno, otvoril dvere od auta a prinútil ma, aby som si doň sadla. Ruky som si prekrížila a tvárila som sa urazene.
Pomaly sa pohol.
„Pozri, ja som netušil, že ťa budem učiť. Okej?“ začal pokojne.
„Jasné!“ skríkla som po ňom. Bol ticho. Pomaly sa dostal na cestu, ktorou sme chodili k nemu domov.
„Áno, vedel som, že budem učiť Antropológiu. Ale len jednu skupinu zo šiestich! Lebo Hrušovský nestíha,“ hovoril a zvyšoval hlas.
„Hej...“ odfrkla som si.
„Ty si myslíš, že toto bolo v mojom záujme? Namotať ťa a potom ti povedať, že medzi nami nič nemôže byť, lebo doktorand nemôže chodiť so študentkou, ktorú učí? Vážne si myslíš, že som chcel toto?!“ takmer kričal.
Zastal. Stáli sme pred jeho domom a sedeli v aute ako takí dvaja rozzúrení nepriatelia.
„Ja neviem, čo si chcel... Vtedy večer si mal jasný plán a nevyšiel ti!“ povedala som mu trpko.
„Tak plán? Máš pravdu! Poprosil som Petroviča, aby ťa znosil, potom som zariadil, aby si sa rozrevala na chodbe, aby si tam vyzerala ako kôpka nešťastia. A potom som presne vtedy išiel po chodbe a snažil sa ťa upokojiť. Máš pravdu! Mal som to celé dopredu vymyslené,“ kričal a rukami nervózne búchal do volantu. Za každým, keď do neho tresol som nadskočila.
„Nemyslela som konkrétne toto...“ povedala som potichu.
„A čo teda? Že som ťa chcel dostať do postele?“ pozrel na mňa neveriacky.
Ja som mlčala.
„Ak si dobre spomínam, bola si to ty, kto ma prvý pobozkal.“
„Zober ma prosím domov,“ povedala som potichu.
„Nikam ťa nezoberiem. Musíme to vyriešiť,“ povedal rázne.
„A čo na tomto chceš riešiť?!“ dostala som druhý dych a opäť začala zvyšovať hlas.
„Že čo bude ďalej... Ja... Mal som pocit, že za tie dva týždne sa niečo medzi nami vytvorili, že začal vznikať nejaký cit,“ hovoril a v jeho hlase som počula istý náznak prosby. Nikdy by som si nebola pomyslela, že taký krásny muž, akým je Daniel sa mi bude prosíkať.
„Chcela som, ale už nechcem,“ povedala som trpko. Chcela som ho vyhecovať, aby ma nechal tak. Nechcela som, aby prišiel o miesto. A tiež som nechcela, aby mňa vyhodili zo školy.
Daniel bez slova opäť naštartoval, zaradil sa do premávky a v hrobovom tichu sme sa viezli z kopca späť do mesta. Ani len tá príjemná hudba nám nehrala.
Zastal pred internátom.
„Čau!“ pozdravila som ho, ani som nepočkala na pozdrav a vbehla som dovnútra.
Pobalila som si veci, zašla som na večeru a potom sa pomaly vydala na zastávku. Nemohla som uveriť tomu, čo všetko sa udialo. Príbeh ako z románu!
Večer som pravdaže nemohla zaspať, myslela som na Danielove bozky, na dotyk jeho skúsených rúk a hlavne na to, že to už nikdy nezažijem…
Komentáře
Přehled komentářů
Ty kokos... takýto zvrat som fakt nečakala, ale je to fajn spestrenie... novú časť prosíííím :)
PERFECT
(lina, 13. 4. 2014 19:40)