Nevinná - 12. kapitola
14. októbra 2013 – pondelok
Povedzme si to na rovinu. Asi žiadny blbec nemá rád pondelok ráno. No dnes som bola blbcom. Bolo to to najkrajšie pondelňajšie ráno, aké som kedy zažila.
Ležala som v posteli pritlačená o stenu. Lenivé slnečné lúče presvitali cez tenký zelený záves a šteklili ma na tvári. Pomaly som otvorila oči a uvedomila som si, že dôvod nepohodlnosti je Danielovo robustné telo. Usmiala som sa pomrvila sa, lebo som sa pomaly nevedela ani nadýchnuť.
„Dobré ráno,“ zašepkal Daniel s prižmúrenými očami.
Ja som sa na neho, čo najžiarivejšie usmiala a uvedomila som, že by som nemala takto zrána na neho ceriť zuby, tak som ich bezpečne skryla za peru a konečne som vypotila niečo, ako zaprianie pekného nového dňa.
„Si tam tak trochu ukliesnená, ako vidím,“ prehodil a pritlačil sa ku mne ešte bližšie.
„Tak trochu,“ kývla som hlavou ironicky.
„Aspoň mi nemôžeš ujsť,“ usmial sa na mňa a vlepil mi mľaskavý bozk. V duchu som sa modlila, aby mi nesmrdelo z huby. Nič nevravel, takže to asi nebolo až také strašné s mojím dychom.
„Myslíš si, že by som pred tebou utekala?“ spýtala som sa ho zdvihnutým obočím, keď som sa vyslobodila z jeho hladných pier.
„Dúfam, že nie!“ zahlásil a vrhol sa na mňa ako hladný tiger, ktorý potrebuje svoju dennú dávku šesťdesiatich kíl mäsa.
„Si hladný?“ spýtala som sa ho, keď sme sedeli na posteli a navzájom sa sťažovali, ako strašne sa nám ani jednému nechce vstávať.
„Uhm,“ prikývol a rozhliadol sa po izbe. Nevedel nájsť svoju košeľu.
„Tam je na stoličke.“ Švihla som rukou smerom k stoličke a šikovne vyskočila na nohy. „Ale nedávaj si ju ešte na seba,“ povedala som mu provokatívne. On ma poslúchol a tak zostal sedieť na posteli hore bez.
„No je tu široký výber,“ hovorila som pozerajúc do malej chladničky v spoločnej chodbičke.
„Zjem hocičo,“ zakričal mi späť.
Tak som mu nakoniec naservírovala maslové chleba s plátkovým syrom. Vyzeral spokojne.
„Kedy máš školu?“ spýtala som sa ho hľadajúc si vhodný outfit na dnešok.
„O jedenástej začínam,“ odvetil a podišiel ku mne. „Toto sa mi páči.“ Ukázal na kvietkovanú blúzku.
„Okej.“ Vybrala som ju teda. „Ja tiež. Pôjdeme spolu?“ spýtala som sa ho.
„Môžeme, na hlavnej budove si?“ urovnávali sme si ďalej veci.
„Jop, mám prednášku z Embryológie rastlín s Gregušom,“ povedala som mu.
„Tie som mával rád. Viac-menej som tam nechodil.“ Frajersky sa usmial.
O trištvrte na jedenásť som už nervózne stepovala pred intrákom, kým si išiel Daniel po auto, ktoré mal zaparkované pred pedagogickou fakultou, čo je len kúsok a bola som už dosť nervózna, lebo o jedenástej mala začínať prednáška.
„No hurá,“ zvolala som, keď prišiel.
„Nemôžem zato, že všetky autá teraz išli,“ zašomral a potom sme sa ďalej len tak rozprávali. Teda vlastne Daniel mi rozprával zážitky s Gregušom.
Prišli sme pred školu, šikovne zaparkoval takmer pred vchodom, aj som sa ho chcela pýtať, či to nie sú vyhradené miesta pre zamestnancov, ale nechala som to tak a cupitala som vedľa neho. Išli sme za držiac sa za ruky a bola som hrdá na seba, že ma ľudia vidia z mužom, ako je on. S dokonalým mužom.
„Ja idem na poschodie, asi sa rozlúčime,“ povedal mi pred vrátnicou.
„Okej, maj sa,“ poslušne som sa k nemu nahla a on ma pobozkal.
„Večer ti zavolám. Pá,“ rozlúčil sa so mnou a vybehol po schodoch.
Ja som sa ako v oblakoch vznášala k prednáškovej miestnosti nevnímajúc okolitý svet.
„Ahoj,“ pozdravila som Moniku, ktorá stála v spoločnosti dvoch báb.
„Čaves,“ veselo sa odzdravila a zaujato sa obrátila k babe, blondínke, ktorá stála vedľa nej.
„Tak ako teda?“ spýtala sa jej. Zrejme som ich vyrušila pri nejakom rozhovore. Cítila som sa trápne.
„No veď v stredu sa teda máme všetci stretnúť o deviatej pri Mlynoch a potom sa tam dohodneme, kam sa pôjde ďalej,“ odvetila jej blondínka, ktorá mala na môj vkus extrémne piskľavý hlas.
„A myslíš, že tam mám ísť, keď je organizátor Flóra?“ uisťovala sa Monika.
„Určite,“ odvetilo jej druhé dievča.
„Niki a ty tam ideš?“ prihovorila sa mi konečne Monika.
„Kam? Ani neviem, o čom sa bavíte,“ povedala som po pravde.
„No však o krúžkovici,“ povedala ako samozrejmosť. A ja som nemala potuchy, že sa niečo takéto chystá.
„Má byť krúžkovica?“ vyvalila som na ne oči.
„No. Flóra organizuje,“ vysvetľovala Monča.
„No tak to tam určite nepôjdem. Žeravým kutáčom by ma odtiaľ hnala,“ povedala som a trpko som sa zasmiala.
„Určite nie. V pozvánke je napísané, že sú pozvaní všetci z odboru. Teda aj ty,“ zapišťala blondínka. „Mimochodom som Zuzka,“ dodala.
„Ja som Karina,“ predstavila sa aj druhá baba.
„Niki,“ predstavila som sa im tiež. Žeby nové kamošky? Asi nie... Minimálne Zuzka by mi začala liezť po chvíli na nervy kvôli jej hlasu.
„Musíš tam prísť, pridám ťa do udalosti,“ štebotala Zuzka ďalej.
„Okej,“ kývla som hlavou, ale nemala som v pláne sa nikam trepať s Flórou.
Prednáška bola otrasne nudná. Nezachytila som z nej nič, Greguš sľúbil, že nám prezentáciu pošle na mail, takže si nikto nič nepísal.
O pol piatej som sa zúčastnila ešte na úžasnej Petrovičovej prednáške. Myslela som si, že tam spácham samovraždu. Bol neskutočne milý a občas sa dokonca usmial. Samozrejme nie na mňa, ale aj tak... Musel si niečo šľahnúť...
Dnes som mala ešte aj službu s internetom. Tak trochu som oľutovala, že som sa na to dala. Je trochu otravné, keď stále za vami niekto lezie, či mu nespravíte net.
Ale oceňujem, že dnes sa vyskytol aj jeden celkom zaujímavý prípad. Prišiel za mnou chalan, ktorý už voľakedy mal nainštalované školské wifi v počítači a zrazu mu prestalo fungovať. Musela som s ním zájsť na prízemie, aby mi ukázal, čo je vo veci. Sadli sme si na kožené sedačky a o chvíľu to mal vyriešené. Z nejakých neznámych dôvodov mu haluzil „user account“, ale za minútku som mu na to prišla. Že to nebolo až také zaujímavé? Máte pravdu. Ale vždy lepšie, ako dookola klikať na tie isté veci.
Celý deň som bola v napätí, kedy mi konečne zavolá Daniel. Bolo deväť hodín, keď sa konečne ozval. Mala som tak trochu začať výčitkou, ale zahryzla som si do jazyka, lebo som bola rada, že som počula jeho hlas.
„Skončila si?“ ozval sa priamo do telefónu.
„Áno, už odišiel aj posledný klient,“ odvetila som dôležito. On sa zachechtal.
„Čo by si povedala na prechádzku okolo rieky?“ navrhol.
„A nie je to nebezpečné o takomto čase?“ spomenula som si na prípad Hedvigy Malinovej. Teda, kto vie, či sa to vôbec stalo.
„Ale choď. Nech sa boja radšej mňa. Ja ťa obránim,“ povedal hrdo a to ma presvedčilo.
Daniel prišiel pešo. Mal na sebe kožený kabát zo včerajška a vykúkala mu spod neho modrá mikina. Jeho dokonalý look dopĺňala ešte modrá šiltovka a pohľad gréckeho boha. Ani vám nemusím hovoriť, ako sexy vyzeral, že?
„Ahoj, kráska,“ pozdravil ma, keď som sa zrýchleným krokom k nemu priblížila.
„Čau,“ objala som ho a bozkala. Asi si nikdy nezvyknem na tie jeho bozky. Tak zmyselné a náruživé.
„No skús ma ohúriť Nitrou,“ vyzvala som ho.
„Ešte ňou nie si ohúrená?“ spýtal sa ma so zdvihnutým obočím.
„Ani nie… Asi kvôli škole som zo všetkého znechutená. Ešteže tu mám teba,“ vzdychla som si a on ma objal okolo pliec. A tak sme aj kráčali ďalej.
Prišli sme k rieke. Bolo tam chladnejšie ako inde. Fúkal jemný vánok, ale teplý, čo bolo dosť paradoxné. Zahľadela som sa do vody. Bol to krásny pohľad, odrážali sa na nej nočné lampy a vyzeralo to úžasne. Na vode som spozorovala pohyb. Plával tam konár, na ktorom sa viezla kačka. Bolo to také roztomilé. Usmievala som sa ako malé decko a Daniel ma hladil rukou po chrbte. Jeden z najkrajších okamihov v Nitre.
„Som taká šťastná,“ mala som potrebu vysloviť svoje pocity aj nahlas.
„Aj ja som veľmi šťastný,“ zovrel ma ešte viacej. Otočila som sa k nemu, dala sa na špičky a objala ho okolo krku. Netuším, koľko času mohlo prejsť, kým sme tam tak stáli, ale bol to taký čarovný okamih. Registrovala som len, že okolo nás aj napriek pokročilej hodine prebehli dvaja bežci a jeden psíčkar, ktorý mal na sebe dlhý kabát a každú chvíľu som čakala, že sa z neho vykľuje nejaký úchylní exhibicionista.
Cestou k internátu som sa mu zverila o plánovanej krúžkovici.
„Rozhodne tam choď! Najlepšie žúrky. To nemôžeš premeškať,“ znela jeho odpoveď.
„Myslíš, že ma Flóra na mieste neukameňuje, keď ma tam uvidí?“ spýtala som sa ho s obavou.
„Môžeš ju osrať. Choď sa tam zabaviť. Škoda, že my už krúžkovice nemávame,“ hecoval ma ďalej.
„Zajtra sa rozhodnem. Musím si to rozmyslieť,“ vzdychla som si.
„Nie je o čom rozmýšľať!“
„Čo sa ma chceš zbaviť na stredu?“ spýtala som sa ho provokatívne.
„Ani nie, len chcem, aby si sa zabavila.“ Tľapol ma po zadku. Nechápala som tomuto jeho gestu, ale nevadí.
Lúčili sme sa asi polhodinu. Vrátnička na nás párkrát zazrela, keď som viackrát priložila kartu k otváraniu a nakoniec som nevošla, lebo som sa ešte chcela maznať s Danielom. Napokon som v posteli skončila asi o polnoci. Bola som úplne rozbitá a bezvládna. Ale bol za mnou pekný deň plný Daniela.
Komentáře
Přehled komentářů
dokonalá časť :) priala by som si viac takýchto romantických častí
dokonalé
(Lina, 30. 3. 2014 20:01)