Nevinná - 11. kapitola
13. októbra 2013 – nedeľa
Nedeľu som nikdy nemala moc v láske. Nebolo to kvôli tomu, že som musela ísť do kostola. Vlastne som tam chodila celkom rada. Zaspievala som si pesničky so siedmymi strofami, ktoré mali všade rovnakú melódiu a pri tretej strofe už začínali byť nudné. Ale spievala som rada, aj keď som to veľmi nevedela. Nedeľu som nemala rada kvôli tomu, že končil víkend, musela som sa učiť a vedela som, že keď si ľahnem spať, prebudím sa do nového týždňa, a to sa mi nikdy nepáčilo.
Ale táto nedeľa nebola až taká strašná. Skôr bola úžasná!
Mama ešte včera zavelila, že dnes pôjdeme pozrieť starkú Marku. Starká Marka síce nebola jej mama, no mala k nej bližšie ako môj otec. Bol medzi nimi zvláštny vzťah, lebo starká Marka bola svojský človek. Myslím si, že nemala rada nikoho okrem seba. A to sa otcovi nepáčilo. Ale mama bola dobráčka od kosti, a tak jej odpustila všetky neduhy a večne sa snažila otca so starkou zmieriť. Starká bývala v Ivanke pri Nitre. No na návštevu do Ivanky som sa tešila najmä kvôli svojmu bratrancovi Peťovi, spomínanom hackerovi. Nepredstavujte si ho ako človeka, ktorý je zalezený v malej nevetranej kutici so zatemnenými oknami a s piatimi monitormi na stole uloženom do polkruhu. Peťo bol vlastne strašný pedant. Ale o tom neskôr.
Do Ivanky sme dorazili pred obedom. Šoférovala som ja. Odkedy som mala vodičák, rodičom som takmer nedovolila šoférovať. Bol to pre mňa obrovský relax. Kamionisti by ma asi poriadne vysmiali.
„Ahoj starká!“ zakričala som na starkú Marku, keď som ju zočila vychádzať z brány, z ktorej miestami opadávala hnedá farba. Starká Marka bývala v dome, ktorý voľakedy postavili so starkým a kde vyrastal otec a jeho brat Jozef. Práve Jozef bol Peťovým otcom.
„Vitajte!“ zakričala nám zachrípnutým hlasom a mne bolo jasné, že sa dnešná návšteva bude niesť v duchu jej choroby. Pozrela som na otca, ktorého oči zablúdili k nebu. V duchu som sa zasmiala.
Vošli sme do domu. Príjemne tam voňal obed. Ale nedokázala som identifikovať, čo za pochúťka to bude. Starká Marka varila veľmi dobre, aj keď to zrejme nerobila zo srdca. Alebo možno aj robila, keďže to jedla aj ona sama.
Dala som jej dva bozky na líca a potom pustila mamu a otca, aby sa s ňou zvítali.
„Ahoj Dáška.“ Objala mamu.
„Vitaj Dušan.“ Pobozkala cudne otca. Aj debilovi by bolo jasné, že si nie sú blízki.
„Kde je Peťo?“ spýtala som sa starkej a obzerala sa po kuchyni. Bolo tam dokonale čisto. Peťova mama, tiež Mária, zrejme nikdy nemala starosti s varením.
„Vo svojej izbe. Iste sa hrá na tých svojich počítačoch,“ odvetila mi starká a pozerala sa do zrkadla, ktoré mala zavesené na špajzových dverách. Zvláštny doplnok do kuchyne, ale ako som už vravela, bola sebamilovníčkou.
Ja som sa teda pobrala cez veľkú obývačku k schodisku, ktoré viedlo do Peťovej časti domu. Na poschodí býval len on. Starká a Jozef a Majka mali izby dole. Bol to príliš veľký dom. A tak Peťo mal hore v podstate samostatný byt.
„Haló! Je tu niekto?“ zakričala som teatrálne, keď som vyšla po šmykľavých drevených schodoch. Na bosé nohy sa fakt šmýkali.
Peťo sa neozýval. Tak som prešla cez malú obývačku, ktorú mal systematicky zariadenú a vošla som do jeho izby. Mal ju preriadenú. Začudovala som sa. Posteľ už nemal pri okne, ako to bolo doteraz, ale stála naľavo od dverí. Stôl s počítačmi mal pre zmenu pri okne. Mal tam asi dva stolové kompy a tri notebooky. Alebo to bolo opačne? Fakt netuším. Na ušiach mal sluchátka, ktoré mi pripomínali ochranu uší, ktorá sa používa na strelnici, aby strieľajúci neohluchli a mohla som na neho kričať koľko som chcela, aj tak ma nepočul. Priplichtila som sa k nemu bližšie a ponad jeho plece nazrela do obrazovky jediného zapnutého počítača. Celá obrazovka bola čierna, občas sa tam mihol nejaký ten biely text. Nemala som poňatia, čo robí. Opatrne som k nemu podišla ešte bližšie a náhle ho chytila za plecia. Peťo nadskočil s písmenká, ktoré doteraz behali v nejakej pravidelnosti a harmónii, začali behať chaoticky, až napokon zostala pred nami len čierna obrazovka.
„Čo to robíš, Brezováková?!“ osopil sa na mňa, keď sa spamätal.
„Ehm... Kazím ti robotu?“ Pozrela som na neho psími očami a ja som vedela, že sa nebude hnevať. Bol to bežný spôsob jeho komunikácie.
„To nič. Len teraz som s tým začal,“ povedal miernym tónom a zložil si sluchadlá z uší. To znamenalo, že sa mi plne venuje.
„A čo to vlastne robíš?“ spýtala som sa ho a sadla som si na fit loptu, ktorú mal vedľa stola. Neverím, že na nej cvičil. Vôbec to nebol ten typ.
„Jeden blbec si zabudol heslo na komp a teraz sa nevie dostať k údajom, tak mu vytváram nové,“ odvetil a výrazne pritom gestikuloval. Peťa si živo viem predstaviť ako prednáša v nejakej veľkej prednáškovej hale kope ľudí, ktorú zaujímajú počítače.
„Netušila som, že sa niečo také dá,“ rozmýšľala som nahlas.
„Dá. Ono je to skôr niečo ako hackovanie. Vlastne som to našiel v jednom hackovacom návode na youtube,“ pokračoval svojím monotónom.
„Peťko, Peťko! Ty raz vytvoríš druhý Facebook.“ Tľapla som ho pochvalne po pleci a on sa začervenal. Podobné slová boli pre neho tými najlepšími komplimentmi.
V tom sa do izby vrútila Fatima. Bola to Peťova päťročná sestra. Takmer som na ňu zabudla.
„Nikolkááá!“ skočila na mňa a ja som spadla z fit lopty. Hlavu som si udrela o roh stola a div, že som nevykrvácala. Okej... Tak trochu preháňam. Ale z tej lopty som fakt spadla.
„Ahoj Fati,“ pozdravila som ju, keď som sa dostala z prvotného šoku.
„Fatima, opatrnejšie!“ napomenul ju prísne Peťo. Fatima len odula spodnú peru a ďalej sa svojmu bratovi nevenovala.
„To nič,“ ospravedlňovala som ju ihneď v očiach svojho veľkého zlého brata. „pozri čo mám pre teba!“ A z kabely, ktorú som si na prízemí zabudla zložiť som vytiahla veľkú tabuľku karamelovej Milka čokolády.
„Jééj, tú mám najradšej.“ Vzala mi ju z rúk Fatima.
„A poďakovať?“ napomenul ju opäť Peťo. Ale Fatima už zmizla za dverami, zrejme si išla čokoládu poriadne schovať.
„Peťo, pokoj! Úprimne ľutujem tvoje budúce deti,“ povedala som mu zo srandy.
„Lebo?“ Pozrel na mňa so zdvihnutým obočím.
„Veď tie budú musieť celé dni sedieť rovno s rukami na kolenách a prehovoriť budú smieť len, keď ich vyzvete ty alebo tvoja rovnako šialená budúca žena,“ odvetila som mu. Ani jeden z nás to pravdaže nebral vážne, a tak sme sa onedlho pobrali na prízemie za ostatnými.
Po výdatnom obede, napokon vysvitlo, že to bola pečená kačka s knedľou a kapustou, sme sa všetci rituálne vyvalili na gauč a pozerali Na telo. Puškárová sa práve hádala s Ficom a toho druhého som nepoznala. Politické programy boli pre mňa atraktívne asi ako mucha na hovne.
„Nepozrieme si nejaký film?“ pošepla som Peťovi. Museli sme šepkať, lebo ostatných členov našej rodiny politika Slovenska veľmi interesovala.
„Mh...“ Nenápadne sme sa vytratili na poschodie.
„Nejaký typ?“ spýtala som sa ho, keď som sa usadila na sivej nenormálne pohodlnej sedačke.
Peťo len tajomne prikývol a práve sa snažil prepojiť notebook s obrovskou telkou, ktorú tam hore mal. Vraj si na ňu zarobil sám opravami počítačov.
Napokon sme si pozreli brutálny film menom Mr. Nobody, pre tých menej anglicky zdatnejších Pán Nikto. Hlavnú postavu hral, na moje potešenie, Jared Leto. Bol to sci-fi film, ktorého dej sa odohrával na Marsi v roku 2092, tuším. A išlo tam o to, že Jered, alebo vo filme Nemo, bol posledným smrteľníkom na zemi, ostatní ľudia podstúpili amortalizáciu, či ako to tam nazvali. Neviem už presne. A Nemo rozprával o troch životoch, ktoré prežil s troma rôznymi ženami. Bol tam zapletený napokon aj motýlí efekt, čomu som celkom neporozumela, ale film sa mi neskutočne páčil. Peťo mal fakt dobrý vkus.
„No a ako je v škole? Páči sa ti?“ začal pofilmovú konverzáciu.
„Vôbec! Otras!“ vypľula som zo seba.
„Ale no... Kde v sebe berieš toľkú negativitu?“ prekvapil sa. Poznal ma skôr ako človeka, ktorý má večne dobrú náladu.
„Nemusím ju veľmi hľadať. Príde aj sama. Máme v škole jeden úžasný manželský pár učiteľov, ktorí ma z neznámych príčin znenávideli,“ povedala som mu a v duchu si vybavila bosorkine oranžové vlasy a lesklé Petrovičovo kolienko na hlave.
„To sa ti len zdá. V takom množstve študentov, čo učia neverím, že by mali čas pamätať si jedného človeka, ktorého nemajú radi,“ odvetil..
„Ver tomu, že oni si pamätajú. Veď počkaj, keď prídeš na vysokú aj ty,“ varovala som go zdvihnutým prstom. Peťo bol ešte len v maturantskom ročníku, ale na štvorročnom gymnáziu, čiže sme boli rovnako starí. Teda v našom prípade skôr mladí.
„A už vás strašia s maturitami?“ spomenula som si na začiatok oktávy. Učitelia o ničom inom ani nehovorili.
„Hej, už by sa mohli uvedomiť. Aj tak všetci prejdeme,“ povedal sebavedomo. Ja som v tom čase bola celá dosratá a verila som všetkým výstrahám, ktoré si navymýšľali učitelia, len aby sme sa učili a on to bral čisto flegmaticky. Sranda!
Okolo piatej sme sa rozlúčili s celou Brezovákovou famíliou a pobrali sa preč. Nie domov, lebo keďže sme boli blízko Nitry, rozhodla som sa ísť na intrák o deň skôr nech nemusím zbytočne dvakrát cestovať.
Pred intrák som došla o šiestej. Na parkovisku pred ním stálo asi päť áut. Nikto tam nechcel byť o deň skôr. Rozlúčila som sa s rodičmi, vzala si kufor a so zvesenou hlavou vošla do budovy. Vrátnička stále pred vrátnicou a čistila sklo. Zrejme bolo už také zamachlené, že cezeň nevedela sledovať študentov. Pozdravila som sa jej a pobrala sa na A blok. Vytrepala som sa na tretie poschodie a potom som zadýchane kráčala k dverám číslo 315.
Vybalila som sa, urobila som si poriadok v skrini, poriadne som tam vyvetrala, lebo z nejakých neznámych príčin sme tam mali vždy smrad. Zrejme to bolo kvôli starobe budovy. O siedmej som len tak nečinne sedela na posteli a surfovala po nekonečnej stránke Refresheru. Vždy som tam vedela nájsť niečo, čo ma zaujalo. No v mojej aktuálnej situácii ani Refresher nepomáhal. Nudila som sa. Televízor som nemala, na nete sa mi nechcelo pozerať žiadny live stream, lebo by to zrejme aj tak v kuse sekalo a len by som z toho bola nervózna.
Daniel! No jasné! Prečo mi táto super možnosť nenapadla skôr?! Ja krava...
„Ahoj, Daniel,“ začvirikala som, keď mi po prvom zazvonení zdvihol.
„Čau, kočka, ako?“ To oslovenie „kočka“ ma trošku zaskočilo. V momente som očervenela.
„Nudím sa. Nechceš prísť?“ spýtala som sa ho a už pri predstave, že mal byť tu u mňa, síce len na internátnej, no mojej izbe, som bola celá vzrušená.
„Ja myslím, že kým by som prišiel do Šiah, by si si nejakú zábavku našla,“ odvetil a cítila som, že sa usmieva.
„Ale ja nie som v Šahách,“ odvetila som mu a neviem prečo, celá som bola zadýchaná. Tak strašne som po ňom túžila v tú chvíľu.
„A kde si?“ prekvapil sa.
„V Nitre,“ povedala som a on zatajil dych.
„O chvíľu som tam. Číslo dverí?“ spýtal sa pohotovo a v pozadí som počula nejaký šuchot. Žeby sa už aj začal obúvať.
„A 315,“ odvetila som a on zložil. Chcela som mu povedať, že ho pôjdem čakať na vrátnicu, lebo ako môj hosť by sa mal zapísať, ale verila som, že to nejakú vyrieši.
Spravila som posledné úpravy v izbe, bol tam poriadok, lebo tam neboli hentie kobyly, ktoré by robili bordel a nedočkavo som sedela za stolom a klepkala po ňom prstami.
Začula som klopkanie. Srdce mi vyskočilo až do krku. Prežrela som, aby som nezadusila vlastnou túžbou a potom s roztrasenými nohami som podišla ku dverám a náhle som ich otvorila. Stál v nich Daniel v tej istej bielej košeli, v ktorej som ho videla prvýkrát, kožený kabát mal v ruke a druhou sa opieral o zárubňu dverí. Vyzeral neskutočne sexy. Div, že som sa dokázala udržať na nohách, bola som z neho taká očarená.
„Ahoj,“ prehovoril na mňa hlbokým hlasom a tiež som na ňom videla, že sa dlhšie neudrží.
Ja som bez slova, nedokázala som fakt nič povedať, ustúpila odo dverí, on pomalým, dráždivým krokom vstúpil, ledabolo sa obzrel. Zavrela som dvere. A to bol pre neho akýsi signál. Signál, že sa na mňa môže vrhnúť. Vtlačil ma do izby, svoje ústa prisal na tie moje a bozkával ma tak náhlivo, akoby to malo byť poslednýkrát. Ja som mu bozky vracala a chcela od neho viac a viac. Zvalil ma na posteľ a jeho bozky neustupovali. Boli ešte intenzívnejšie. Nemyslela som, že by mohli byť ešte intenzívnejšie, no boli. Jeho ruky zablúdili k mojej obnaženej ruke a na jej konci sa naše prsty preplietli a ja som vzdychla od slasti, ktorú som pocítila v podbrušku. Daniel nechal moje pery nachvíľu odpočívať. Začal sa venovať môjmu krku, ktorý sa nemohol sťažovať nedostatku jeho pozornosti. Jeho ústa som cítila všade. Behal mi mráz po chrbte. Chcela som kričať, smiať sa. Akoby boli vo mne súperili všetky emócie naraz. Pustil mi ruku a začal mi rozopínať zelenú blúzku, ktorú som mala na sebe. S obavou som sa na neho pozrela, on moje obavy bozkom umlčal a tak som mu dovolila nech robí, čo chce. Zostala som pred ním len v podprsenke. Cítila som sa strašne zahanbená. On, taký krásny muž a ja taká obyčajná žena. Nechápala som, ako je to vôbec možné.
„Si prekrásna,“ prehovoril. Akoby mi čítal myšlienky a chcel zahnať moje obavy.
To ma akoby nakoplo a ja som mu nešikovne začala rozpínať košeľu. Keď videl, že sa mi moc nedarí, pretiahol si ju šikovne cez hlavu a opäť som pred sebou uvidela tú dokonale vyšportovanú hruď. Dotkla som sa jej a už som ju nedokázala pustiť. Znovu ma začal bozkávať a rukami mi medzitým hladil boky a prsia. Srdce mi bilo ostošesť a ja som nevedela, či taký nával rozkoše ešte vydržím, a či je vôbec správne, aby sme toto robili.
„Daniel.“ Neochotne som sa od neho odtiahla.
„Hm?“ Neprestával ma bozkávať.
„Vieš, hovorila som o tom spomalení a o vzájomnom spoznaní. Pamätáš?“
„Mh...“ vydýchol mi do pŕs.
„Počúvaš ma?“ podoprela som na lakťoch a tak ho prinútila, aby sa mi pozrel do očí.
„Áno,“ prikývol a pozrel na mňa ako chlapček, ktorému vzali obľúbené autíčko.
„No tak... Čo ty na to?“ spýtala som sa ho a on sa prevalil na chrbát na tej drobnej posteli. Čudovala som sa, že sme sa tam vôbec zmestili. Zrejme pochopil, že opäť žiadna „akcia“ nebude. Musel ma mať už plné zuby.
„Mali by sme sa spoznať,“ prehovoril vážne. „lenže ja po tebe tak strašne túžim. Keď ťa vidím, neviem myslieť na nič iné, ako na to, akoby som ťa bozkával, akoby som...“ odmlčal sa. Jeho myšlienky boli až príliš špinavé. Vzrušovalo ma to. Chcela som počuť, čo všetko by...
Nič som nehovorila, len som ležala.
„Tak sa pýtaj, čo ťa zaujíma,“ vyzval ma, keď videl, že sa k ničomu nemám. Ja som sa chopila príležitosti, podoprela sa na lakti a ako som sa chcela k nemu obrátiť, bokom som ho strčila a on chudák spadol na zem. Ešteže som tam mala koberec.
„Ty čo robíš?“ skríkol so smiechom a stiahol ma k sebe.
„Sorry, to nechtiac,“ smiala som sa. On zostal ležať na koberci chrbtom a ja som na ňom ležala bruchom. Skĺzla som trochu nižšie a oprela som sa predlaktiami o jeho hruď a mala som dokonalý výhľad do jeho očí. On si vzal ešte z postele môj vankúš, aby mu hlava neodkväcla a vypočúvanie mohlo začať.
Žiadna lampa s namiereným svetlom do jeho ksichtu nebola nutná, všetko mi prezradil celkom dobrovoľne. Jeho otec je učiteľom. Hneď som sa potešila, že máme niečo spoločné. Mama vlastní reštauráciu na pešej zóne. Sľúbil mi, že ma tam zoberie. Aj keď nemyslím, že sme boli pripravení na ďalší krok vo vzťahu – predstavenie rodičom. Jeho brat sa volá Matúš, ale nemá priezvisko Hanzel (ako Daniel), ale Hoksa, lebo pochádza z prvého manželstva jeho mamy. Jeho brat je od neho o desať rokov starší, teda Daniel má 25. Ten vekový rozdiel medzi nami ma najprv trochu zaskočil, ale napokon som si uvedomila, že to nie je až také strašné. Keď sa zamyslím, je trochu trápne, že som sa váľala v posteli s človekom, ktorého priezvisko a vek som vôbec nepoznala. Ale v tú chvíľu mi to vôbec neprišlo čudné. Všetka moja zvedavosť bola napokon uhasená.
„Asi by som mal ísť,“ zahlásil Daniel okolo deviatej večer.
„A nechceš zostať?“ pozrela som na neho opatrne.
„A ty by si to chcela?“ Prekvapil sa.
„Samozrejme,“ prikývla som.
„A tvoje spolubývajúce kedy prídu? Nieže nás tu nájdu ráno rozvalených,“ hovoril.
„Až poobede, o to sa vôbec nemusíš báť,“ upokojovala som ho.
A tak napokon zostal aj na noc. Dlho do noci sme sa rozprávali o všeličom možnom, o živote, o našich plánoch do budúcnosti, ktoré sa v niektorých bodoch celkom zhodovali.
A prepáčte mi, že som vás nechala tak dlho čakať. Som rada, že ste mi aj napriek tomu zostali verní :)
A pokojne vyjadrite svoj názor v komentároch, prípadne naznačte, akú zápletku v deji by ste ocenili.
Vaša Milka :)
Komentáře
Přehled komentářů
som si mysllea, ze sa uz novej casti ani nedockam :D ale som rada, ze si ju pridala a veeeelmi sa mi pacila.. a co sa tyka toho deja... nechavam to na tebe, vzdy ma milo prekvapis :)
konečne!!
(Lina, 18. 3. 2014 17:15)