Nevinná - 10. kapitola
9. októbra 2013 – streda
Pomaly, ale iste som si začala zvykať na svoj rozvrh. Zo začiatku ma trošku miatol párny a nepárny týždeň, keďže na gympli som mala ten istý rozvrh či už bol párny, alebo nepárny týždeň. No a tiež ma trápilo to, že keď si už konečne zvyknem na jeden rozvrh, vo februári sa mi zmení, keďže začne letný semester. Nakoniec boli moje maximálne trápne obavy úplne zbytočné.
Včera sme sa s Danielom nestretli, vraj sa mal veľa učiť a ja som toho mala tiež dosť veľa vďaka môjmu obľúbenému Petrovičovi. Aj dnešný deň bol špeciálne venovaný tejto úžasnej manželskej dvojice, manželom Petrovičovcom.
Moja prvá, a vlastne aj posledná, prednáška začínala o štvrť na desať s Petrovičovou. Nevedela som sa dočkať, aby som uvidela tú starú ježibabu. Vlastne ani nebola stará. Veď štyridsať rokov nie je veľa, ale vyzerala fakt staro. Tvár mala maximálne vráskavú a tomu, že jej vlasy sú aj v origináli oranžové neveril nikto. Pri korienkoch jej vykúkali neposlušné šediny. Akoby aj tie nenávideli tú bosorku a snažili ju ošpatiť ešte viac.
„Dobre, takže dneska si povieme niečo o bunkovej teórii,“ začala rozprávať monotónnym hlasom. V momente sa mi zachcelo spať.
„Myslíš si, že by si všimla, keby som sa odtiaľto vyparilo?“ šepla som Martinovi, ktorý bol až príliš sústredený.
„Hm...“ Tak toto bola celá jeho reakcia. Mala by som si nájsť viacej priateľov, ktorí zdiaľajú o školu rovnaký nezáujem ako ja.
„Sformulovali ju od seba dvaja vedci. Vie niekto ich mená?“ Ach do riti! Ona sa nás na prednáške môže aj pýtať?
Martinova vyletela do vzduchu. „Matthias Schleiden a Theodor Schwann,“ povedal. Fíha! To prvé meno som v živote nepočula. Schwann mi niečo hovoril, ale nedokázala by som ho nikam zaradiť.
„Výborne, pán Matejkin,“ pochválila ho bosorka. Takže už si pamätá jeho meno. Ten to má u nej vyhraté.
„Podľa bunkovej teórie je základom každého organizmu bunka. Je tiež nositeľom všetkých životných funkcií. Bunka vzniká delením existujúcej bunky, ktorú nazývame materská bunka,“ rapotala si bosorka a ja som medzičasom vypla zvuk a skúšala som si ju predstaviť, ako by asi vyzerala na metle. Za ňou svietiaci mesiac v splne. Epický obrázok.
V tento deň ma čakal ešte jeden úžasný predmet, Cytológia. Nechápem, načo z toho urobili dva predmety. Veď cytológia je cudzí názov pre bunkovú biológiu. Niekto vo vedení má asi zmysel pre humor. A na tieto utešené predmety dosadil dvoch najstrašnejších ľudí, čo chodia po tejto planéte. Keby chodili po Marse, vôbec by mi to nevadilo. Bosorka by aj ladila ku krásnej oranžovučkej planéte.
Prišla som pred učebňu, a rovnako ako pred týždňom, som tam videla kôpku nešťastných ľudí, ktorí sa triasli strachom, čo sa bude diať na seminári. Poviem vám úprimne, ja som sa už tak veľmi ani netriasla. Bolo mi jasné, že ma zvozí a vynadá mi, aj keď mu odrapocem všetko, čo sme sa mali naučiť. Jednoducho som Petrovičovi bola nesympatická a vedela som, že si jeho sympatie už zrejme nijako nezískam.
Zastala som si k Monike, ktorá si čítala prefotené papiere. Knihu sa nikomu ďalšiemu nepodarilo zohnať.
„Ahoj, tak ako?“ prihovorila som sa jej a oprela sa o stenu. Nútiť niekoho, aby mu mozog pracoval na plné obrátky, a to u Petroviča aj tak nie je dosť, o štvrť na sedem večer je ako žiadať od psa, aby našiel dúhu. Psy sú totiž farboslepé.
„Zle, nejako som to podcenila,“ odvetila mi so zvrašteným čelom.
„To zvládneš. Aj minule ti to išlo skvele,“ podporila som ju a vytiahla si papiere a začala ich čítať.
„Niki, kto je ten chalan, ktorý s tebou stále sedáva na prednáškach a na ostatných seminároch?“ spýtala sa ma zrazu.
„Asi myslíš Martina,“ povedala som rozmýšľajúc. S nikým iným som sa tu nerozprávala. Rozhovor s Flórou nepočítam medzi kategórie rozhovory. Bolo to skôr pľuvanie jedu z jej strany.
„No, taký okuliarnatý chalan so strapatými vlasmi,“ opísala mi Martina.
„Hej, je to on. Prečo?“
„Len tak... Ty s ním niečo riešiš?“ zaujímala sa. A ja som vybuchla do smiechu. Ja? S Martinom? V žiadnom prípade! Je skôr ako môj brat, ktorého mám potrebu si doberať.
„Nie, nie,“ odvetila som pohotovo. „Sme len kamaráti,“ ubezpečila som ju.
„To je dobre,“ vydýchla si.
„Tebe sa páči?“ Pozrela som na ňu prešibane. Ale, keď sa zamyslím, boli by celkom fajn pár.
Monika neodpovedala, len kývla hanblivo hlavou.
„Tak vieš, čo? Na najbližšej prednáške si sadni k nám a predstavím vás,“ navrhla som a zočila iskričky v jej očiach, ktoré veľmi rýchlo zhasli. Hneď som pochopila, prečo. Prichádzal Petrovič!
Usadili sme sa v triede. Opäť som sedela s Monikou, ktorej sa od stresu potili ruky.
„Takže, mali ste si zopakovať delenie bunky, však?“ uisťoval sa Petrovič.
Zopár odvážlivcov mu odvetilo, iní len prikývli, ja som bola radšej ticho a pozerala som do lavice.
„Začnime pre zmenu slečnou,“ Už-už som čakala, že vyriekne moje meno, ale nestalo sa. „Polákovou.“
Monika nadskočila. Bola to ona.
„K rozmnožovaniu buniek dochádza amitózou, čo je priame delenie buniek. Vtedy vznikajú dve dcérske bunky a mitózou, čo je nepriame delenie,“ začala sebavedomo. Veľmi som ju obdivovala v tú chvíľu. Aj zvyšok jej išiel takto plynulo, takže milý Petrovič nemal inú možnosť, len ju nezvoziť. Nepochválil ju, ale v tejto situácii bol úspech, keď niekto nebol zdrbaný.
Petrovič veselo skúšal, občas niekoho zastavil a povýšenecky mu povedal, že to bolo na hovno, ale ja som svoje meno nezačula.
„Slečna Brezováková.“ Dočkala som sa.
Rozhodla som sa pôsobiť čo najsebavedomejšie, ale bolo mi jasné, že to nedokážem. „V mitóze je niekoľko fáz. Prvou z nich je profáza, v ktorej najskôr dochádza k zväčšeniu bunkového jadra a k zväčšeniu cytocentra. Z chromatínovej hmoty sa tvoria dlhé vláknité útvory a chromozómy sa skracujú. Rozštiepia sa medzi chromatidami, ale v mieste centroméry zostávajú spojené.“ Zatiaľ mi to šlo dobre. V duchu som si zložila malú poklonu, ale ešte som to nemala vyhraté. Tak som pokračovala: „Profáza končí rozpadom jadrovej membrány. Ďalšou fázou je metafáza, čiže zoradenie chromozómov do ekvatoriálnej roviny. Potom je tu anafáza. Tu sa chromozómy rozdelia aj v oblasti centroméry. Dochádza k rozostúpeniu chromozómov k pólom bunky. A poslednou fázou je telofáza a tu dochádza k rekonštrukcii dcérskych buniek.“
„Stačilo, stačilo!“ Zastavil ma zdvihnutím pravej ruky.
So strachom som na neho pozrela a čakala na ortieľ smrti.
„Urobili ste z toho poriadny výcuc. Akoby som sa ocitol na strednej škole na hodine biológie,“ komentoval a písal si niečo do svojich poznámok. V duchu som krútila očami, ale navonok som sa snažila pôsobiť neutrálne.
Aspoň, že to nedopadlo tak ako minule. Toto bolo rozhodne lepšie.
„Konečne!“ vrhla som sa Danielovi do náručia, ktorý ma čakal pred školou. Celý deň som sa tešila na tento deň.
„Šťastné výročie!“ zaprial mi a ja som sa nechápavo odtiahla od neho a zahľadela sa na neho. Netušila som, o čom točí. On si to všimol a dodal: „Pred týždňom sme sa spoznalo.“
Takto mi to už dávalo zmysel.
„No jasné,“ zasmiala som sa a pobozkala ho. Bol to taký nezvyk mať priateľa. Ja, čo som osemnásť rokov len snívala o niečom takomto teraz mám dokonalého muža, ktorý ma zrejme pokladá za dokonalú. Aspoň tak sa ku mne správa.
„Vďaka Petrovičovcom,“ dodal a bradou švihol ku vchodu, odkiaľ pochodoval Petrovič.
„Dovidenia,“ pozdravila som sa mu. On len kývol hlavou a ďalej sa mnou už nezaoberal.
„Ideme?“ spýtal sa ma Daniel, keď sme sa pohli smerom k autu.
„A kam vlastne ideme?“ Chcela som vedieť.
„No neviem, či tam máš chuť ísť, ale myslel som, že by sme mohli skočiť do kina,“ povedal a s obavou na mňa pozrel. Sranduje?! S ním by som išla aj na kraj sveta, keby ma o to požiadal.
„Jasné, že mám,“ uistila som ho.
„A ako bolo na Cytológii,“ spýtal sa ma, keď sme nastúpili do auta.
„Prežila som, to je hlavné,“ odvetila som neutrálne.
„Zase ťa zvozil?“ Pozrel na mňa so súcitom.
„Ako sa to vezme. Povedal mi, že sa pri mojej odpovedi cítil ako na stredoškolskej biológii. Pritom som mu povedala všetko, čo mal v tej sprostej knihe,“ rozohnila som sa. Nadávať na Petroviča by som vydržala aj do konca sveta. Je toho toľko, čo by som na neho vedela povedať za tieto tri týždne.
Zaparkovali sme pred Maxom. Bol celkom nezvyk žiť v meste s troma nákupnými centrami, keď v Šahách sú samí Číňania. Okej, okej, je tam aj jeden obchod, ktorý sa tvári, že predáva taliansku značku, ale tomu už tiež nikto neverí.
„Čo dávajú vlastne?“ pýtala som sa Daniela, keď sme sa viezli eskalátorom.
„Máš rada horory?“ odvetil mi otázkou.
„Milujem ich,“ odpovedala som mu nadšene. Vždy som hľadala niekoho, kto by so mnou ochotne pozeral horory. A nikdy som nikoho takého nenašla. Doteraz!
„Tak poďme na Carrie,“ povedal mi.
„Nie je to ten remake zo sedemdesiateho šiesteho?“ napadlo mi. Zdalo sa mi, že som film menom Carrie už videla. Alebo to bola Krvavá Mary? Jeden z nich som videla ešte ako trinásťročná a mala som plné gate.
„Áno, áno. Dúfam, že bude lepší ako stará verzia,“ skonštatoval. Vystúpili sme z eskalátora a ja som za sklom výkladu zočila jedného krásneho fialového papagája.
„Pozri!“ zvýskla som.
„Papagáj?“ zasmial sa Daniel.
Ja som len prikývla. Zrejme sa mu nezdalo, že osemnásťročnú babu natoľko fascinuje fialový papagáj.
„Kúpim ti ho?“ spýtal sa ma so smiechom.
Znovu som len prikývla a pozrela naňho psími očami. Jasné, že som to nemyslela vážne.
„Okej, ak budeš poslušná, tak ho dostaneš,“ sľúbil mi a neochotne som sa pohla odtiaľ.
Sadli sme si do kinosály s najväčšou dávkou pukancov, akú predávajú. Po pravej strane som mala Coca-Colu Zero, z ktorej už polka chýbala. Sedeli sme v predposlednom rade. Sála sa pomaly zapĺňala a ja som sa nevedela dočkať, aby film začal. Začali ukážky. Takmer na všetky som reagovala slovami: „Toto bude super film. Poďme aj naň.“ Daniel po treťom filme len prikyvoval, asi ma prestal brať vážne.
Film konečne začal. Hm... červené písmo. Plaváreň, vodný volejbal. Zaujímalo by ma, či aj na Slovensku sú školy, kde je plávanie. Ja som o žiadnej nepočula. Ale poďme späť k filmu. Na scéne sa zjavila vyblednutá baba. To musí byť Carrie. Dievčatá hrajú volejbal, ona stojí v kúte. Lopta dopadne pred ňu. To je náhoda. Všetci ju vyzývajú, aby sa zapojila do hry, ale tá krava loptu napáli do hlavy jednej baby. Trapas. Potom sa sprchuje, trochu mi to pripomína erotický film a v tom začne krvácať. Dostala krámy. A ďalej vám to už nejdem opisovať. Ak som vám zaujala touto krátkou recenziou, ak sa to tak dá vôbec nazvať, pozrite si Carrie. Nebol to zlý film, akurát je trápne, že vo filmoch tohto typu sa vždy začne chala, najčastejšie hviezda školy, baviť s nulou, akou bola v tomto prípade Carrie. V reálnom živote to ta nie je! Ach... Spomenula som si. Asi sa čudujete, prečo sa Daniel, najžiarivejšia hviezda, baví so mnou. Vlastne neviem. Čím som ho zaujala? Som len obyčajná hnedovláska, ktorá váži trošku viac ako by sa patrilo. Nevšimol si to? No z jeho náklonnosti sa rozhodne teším, nemienim sa ho na to pýtať.
„Ako sa ti páčil film?“ spýtal sa ma Daniel.
„Nebol zlý,“ odvetila som neutrálne.
„Nepáčil sa ti?“ vyzvedal ďalej.
„Na to, že je rok 2013 ho mohli aj lepšie premakať,“ skonštatovala som.
„To hej. Podľa mňa bol asi na úrovni predchádzajúcej verzie,“ povedal a týmto sme tému Carrie uzavreli.
Bolo pol dvanástej a ja som bola nalepená na Danielovi, ako žuvačka, do ktorej si sadnete niekde na lavičke. Akurát dúfam, že som nebola taká nepríjemná. Pamätám si, že mne sa raz prilepila žuvačka na jednu krásnu sukňu, v ktorej som bola na prijímačkách do gympla. Toľko smoly. Ale aspoň ma vzali. Ale tam vzali každého...
Takže, bola som na ňom nalepená, jeho jazyk som cítila až vo svojom hrdle, ale vôbec mi to nevadilo. Jeho ruky krúžili po mojich stehnách a bokoch. Neskutočne ma vzrušoval. Stačil letmý dotyk a už som mala motýliky v bruchu.
„Nechceš ísť radšej ku mne?“ pýtal sa ma pomedzi bozky.
„Ah... to nie je dobrý nápad,“ odporovala som mu, ale na intenzite bozkov som neuberala.
„Prečo nie?“ spýtal sa ako malý chlapec.
„Daniel,“ Odtiahla som sa od neho. „mali by sme sa najprv spoznať a potom robiť tie veci,“ povedala som mu a pri slove „tie veci“ som urobila nejakú blbú grimasu. Ale myslím, že to pochopil.
„Tak, čo chceš vedieť o mne?“ narovnal sa a dal sa do bezpečnej vzdialenosti odo mňa.
„To sa takto nedá...“ odula som spodnú peru.
„Fajn. Takže. Keď sa najbližšie stretneme, dáme si zoznamovacie rande. Dobre?“ Nie celkom som pochopila tento jeho návrh. „Budeme sa pýtať jeden druhého čokoľvek, čo nás zaujíma, aby si sa nemohla vyhovárať, že sa dobre nepoznáme,“ vysvetlil, keď videl, že nechápem.
„To znie dobre,“ pristala som na jeho nápad.
Asi desať minút sme sa tam ešte lúčili, maznali a o polnoci som sa pobrala na intrák. Ešteže to bola posledná noc tu. Na tento týždeň mi stačilo z tohto miesta. Jediné, čo mi bude chýbať je Daniel.
Komentáře
Přehled komentářů
Kedy bude dalsia kapitola? :))
Re: <3
(Milka, 7. 3. 2014 22:35)
zrejme az o tyzden, musim pisat seminarku do skoly :/ ale ovela radsej by som pisala tuto knihu... mrzi ma to :(
Ale slubujem ze dalsia cast bude poriadna supa! :)
<3
(lola, 2. 3. 2014 10:07)