Stránka mojej tvorby

 16.12.2011- piatok

            Konečne piatok! Nepoznám človeka, ktorý by sa naň netešil. K tomuto už fakt nemám čo dodať.

            Na miesto činu (teda na dozvuky) sme sa prepravovali autami. Ja som bral Marka, Roba a Bruna. Fakt neviem, kto delil to, kto bude koho brať, ale bol to riadny debil, keď nám pridelil tohto exota. Osobne som nikdy nič nemal proti Brunovi. Ale chlapec mal už niečo vypité a tak sa lepil trošku dosť na Marka, ktorý zdieľal s ním vzadu spoločné sedadlo.

„Ty Bruno, pozor s tými rukami.“ Ozval sa bojazlivo Marko. Jeho Romanka by žiarlila zrejme aj na mužov. Nevidel som síce dozadu, ale podľa mňa Bruno pchal ruky tak, kam by nemal.

„V pohodičké, zlatino. Uvoľni sa.“ Predieral cez zuby Bruno. Hovoril mäkšie ako zvyčajne.

„Nevolaj ma zlatino, do riti! Robo vymeňme sa.“ Prosíkal Marko, ale bez šance.

„Ja k tomu exotovi s ružovými zajačími ušami nejdem.“ Bruno mal na hlave plyšové ružové uši. To Roba dosť odradzovalo.

„Ale no ták.“ Presviedčal ho Marko, ale ja som zastavovať aj tak nemal v pláne. Nakoniec to spolu tí dvaja vzadu vydržali, aj keď neviem, čo sa medzi nimi udialo. Ne-he-he-he...

            „Ty kokos! Ja už domov takto necestujem. Radšej ma priviažte o auto a ťahajte ma za ním!“ šomral Marko, keď sme vystúpili konečne z auta a začali vyberať z kufra chľasť.

„Okej, beriem ťa za slovo. Pozri sa aký fajný motúz tu mám.“ Hovoril som mu ukazujúc na motúz, ktorý sa má používať, keď sa pokazí auto a iné ho musí ťahať. Pri mojom drahom autíčku je to nemožné, ale motúz tam mať musím.

„By ti nebolo jedno, keby si s ním sedel vzadu a on by sa ti pokúšal vzrušiť vtáka!“ hovoril Marko plačlivo. Zrejme bude mať sexuálnu traumu ešte dlho.

Bruno sa medzitým vykotúľal z auta a zobral to šrégom cez malú záhradku pred chatou do vnútra.

            „No kde ste už toľko? Chýba nám víno!“ zavrešťala na nás Hana. Dúfam, že tieto dva dni s ňou nebudú taký teror ako nacvičovanie programu na stužkovú.

„Na!“ položil som pred ňu jednu asi 12 fliaš vína. „Pi!“ vypľul som a odkráčal. Jedovatá malá zmija...

            Zábava bola v plnom prúde, väčšina mojich spolužiakov tam už bola, polovica z nich bola už pod parou a štvrtina z nich prejavovala neprirodzený záujem o opačné pohlavie. Ja som sa práve bavil so svojimi neopitými spolužiačkami. O nich som vám ešte nerozprával. Bola to trojica báb. Volali sa Saša, Dena a Mirka. Väčšinou sa bavili spolu, ale nemali najmenší problém s nikým. Ja som si k nim prisadol, lebo mi v tú chvíľu prišli najviac v pohode. Marka obletoval Bruno a Robo mal plné ruky s Ninou. Zrejme zabudol na svoju Lindu.

„... tak som jej len povedala nech už drží hubu, že nikto nebude večne skákať ako ona povie.“ Dopovedala príbeh o Hane Mirka. Udial sa na jednej zo skúšok, keď som nenápadne zdrhol zo scény.

„Dobre si spravila.“ Podporil som ju v tom.

„Mirka má niekedy obrovskú hubu!“ povedala Saša.

„Baby, donesiem vám niečo piť?“ ponúkol som sa, keď som si uvedomil, že aj môj pohár je už prázdny. Každý sme mali pohár s menovkami, aby sme si ich  nepomiešali. Jasné, že to bol Hanin nápad, ale tento raz celkom dobrý.

„Ja si dám. Fernet.“ Ozvala sa Dena. „Vychlipkáme ho pomaly.“ Žmurkla na Mirku. Ona bola zástancom, nepiť ani kvapku! Na jednej strane som sa celkom tešil, že sme tam mali človeka, ktorý bude triezvy vždy a za každých okolností.

„Určite.“ Prevrátila očami Mirka.

Ja som sa postavil a išiel splniť sen dievčat. Vrátil som sa s plnou fľašou Fernetu. Postavil som ho pred ne a pomaly sme ho chlipkali a kecali pri tom.

Sedeli sme dosť blízko vchodových dverí a zrazu som ucítil chlad. Otvorili sa dvere. Stála v nich Laura a Kika. Laura vyzerala ako snehuliak. Celá bola zasnežená. Otriasla sa ako pes a potom vstúpila do miestnosti. Zavesila si kabát na vešiak a išla si sadnúť medzi partu ousiderov.

Hodiny odbili pol noc a dozvuky neprebiehali podľa mojich predstáv. Každý tancoval, alebo popíjal. Ja som sedel schúlený pri krbe a rozmýšľal som. Vlastne ani neviem nad čím. Položil som prázdny pohárik od whiskey na stôl a doplnil ho neznámym alkoholom. Kto vie akú žbrndu sem niektorí doniesli. Nemal som chuť to zisťovať, tak som to do seba nalial na ex. Hlava mi pomaly klesala a cítil som silu alkoholu. Bolo mi strašne teplo a to som tam sedel len v krátkom tričku. Uvedomil som si, že sedím pri krbe. Rozhodol som sa, že sa pôjdem trochu schladiť na čerstvý vzduch. Hodil som na seba kabát, vzal som si ten neidentifikovaný alkohol, svoj pohár a vybral sa sledovať nočnú oblohu. Za chatkou mali majitelia postavený malý altánok. Tam viedli moje kroky. Zložil som veci z rúk na stôl. Bol pokrytý mrázom. Netušil som, koľko stupňov môže byť. Chcel som sa len schladiť. Sadol som si na studenú lavičku a nalial si za pohárik toho oného. Bolo to dobré, ešte som to nikdy nepil. Zažiadalo sa mi fajčiť. Tak som si zapálil a vychutnával si dym, ktorý mi prechádzal až do pľúc a tam ich poškodzoval a poškodzoval a poškodzoval.

 Neviem, koľko času mohlo prejsť, asi som trochu aj zadriemal, ale keď som bol konečne pri rozume, bolo mi treba ísť na záchod. Postavil som sa a zašiel do tieňa, kam nedoliehalo svetlo lampy a uľavil si. Zrazu som začul šuchotanie snehu. Zrejme sa ku mne niekto blížil. Vytiahol som zips a načúval. Nevidel som na toho človeka veľmi dobre z mojej nešťastnej pozície. Sadol si. Počul som štrngotanie pohára. Nalial si z môjho alkoholu! Ako si to len mohol dovoliť?! Nechcel som, aby mi to tu celé vychľastal, tak som sa vyvalil z tieňa von.

„Hej! Nevypi mi to všetko!“ Zareval som bez rozmyslenia. Hneď som si ani neuvedomil, kto to predo mnou sedí. Bola to Laura. V tomto prípade som sa nemohol obávať, žeby mi to všetko vypila.

„Pokoj!“ zatiahla ospalo. Asi nemala náladu ma doberať.

„Ale zato pohárik si  môžeš dať.“ Povolil som jej a nemotorne som sa zvalil vedľa nej.

„Ja som to len ovoňať chcela.“ Povedala mi.

„No jasné... tiež by som to tvrdil na tvojom mieste.“ Povedal som zo srandy. Nezasmiala sa.

„Hana na mňa zaútočila so slovami, že čo tu robím, keď sa ani nebavím.“ Povedala náhle. Zrejem to v sebe dusila už hodnú chvíľu.

„Ani ja sa nebavím a som tu.“ Mykol som plecom.

„Najradšej by som šla domov.“ Zašomrala.

„Detto.“ Kývol som hlavou a podopieral si ju druhou rukou, aby mi neodkvecla na stôl.

„Škoda, že si pil.“ Povedala po chvíli.

„Mh.“ Nemal som silu už ani odpovedať. Strašne ma to zobralo. Teda ten neznámy alkohol.

„Toto si celé vypil sám?“ pozrela sa na poloprázdni fľašu alkoholu.

„Hej.“ Predral som pomedzi zuby.

„Si blázon? Veď to je 67% alkohol.“ Zhrozila sa, keď sa to dočítala na obale fľaši. Upokojilo ma to, že to nebola doma pálená pálenka. Tá by mohla obsahovať aj metylalkohol.

„Ani som nevedel, čo to je.“ Odpovedal som.

„Poď dnu. Kto vie, koľko tu už chladneš.“ Začala ma podopierať. Ja som spolupracoval a nechal sa viesť cestou do bezpečia.

„Ty a koľko je vlastne hodín?“ spomenul som si, že ani neviem, ako dlho som tam mrzol.

„Sú tri hodiny.“ Odvetila mi. „No poď.“ Ťahala ma po strmých schodoch hore.

„Zoberieš ma spať?“ poprosil som ju.

„Hej.“ Prikývla a podopierala ma. Všimol som si, že na „tanečnom parkete“ už bolo ľudí poredšie. Zrejem sa porozutekali po izbách.

Otvorila jedny dvere. Plno. Otvorila druhé dvere. Tam súložil Robo s Ninou. Asi. Otvorila tretie dvere. Prázdno. Tak ma tam ťahala. Hodila ma na posteľ.

„Nadvihni sa.“ Prikázala mi a naprávala podo mnou prikrývku. Dala mi dole kabát, aj topánky. Nohy som si zdvihol automaticky. Toľko rozumu som ešte mal. Prikryla ma.

„No vyspi sa dobre!“ zapriala mi.

Chytil som ju za ruku a zadržal, lebo už chcela odísť. „Ďakujem ti.“ Poďakoval som sa a ona odišla. Ja som zaspal a netrápil sa už okolitým svetom.