Stránka mojej tvorby

 5.3.2012-pondelok

            Pondelok je absolútne najhorší deň, aký existuje. O tom ani nemusím hovoriť. A myslím, že som to tu už aj rozoberal. Ale pondelok môže byť aj dobrý. Ale musí byť niečím iný.

Keď som mal ešte sedemnásť rokov, bol som navštíviť svojho bratranca Jura na internáte. Doteraz sa čudujem, že mi to rodičia vôbec dovolili, ale zrejme je to tým, že oni Jura poznali ako bifľoša, ktorý sa celé dni len učí a z poza knihy nos nevytiahne. Akurát, že internátny život ľudí úplne mení. Z počiatku som sa na tú návštevu ani moc netešil, som si myslel, že mi ukáže školu, kam chodí, knižnicu a tak... Ale bolo to úplne ináč.

Už hneď, keď som prišiel na internát bola tam žúrka. V plnom prúde. Pred internátom bol postavený stan a spievala práve nejaká slovenská kapela, o ktorej som v živote nepočul. Ale bola tam poriadna atmosféra. Mali sme problém sa dostať do internátu. Pred vchodom trepal nejaký zarytý východniar jazykom, ktorému ani sám nerozumel a niečo nám silou mocou ponúkal.

No ale nie kvôli tomuto bol môj pondelok dobrý. Áno, správne ste uhádli bolo v tom dievča. A nie hocijaké. Bola to už piatačka, ktorá bola vo svojom magisterskom ročníku. Ak mám byť úprimný, považujem to za svoj najlepší úlovok. Bola to krásna, vysoká, štíhla bruneta menom Erika. Dokonca som si zapamätal aj jej meno. A dokonca viem, že si žiadala, aby som ju oslovoval Eričôčka. Stretli sme sa pri stánku s pivom, potom ma pozvala pozrieť jej izbu, uvarila mi čaj, ktorý bol z nejakých čudných bylín, zrejme ma chcela omámiť, ale dal by som sa zviesť aj tak a to všetko za predpokladu, že mám 24 rokov. No áno, blbaňa, uverila, že mám o 7 rokov viac. A to študovala už magistra! Asi viete, čo nasledovalo potom. Tak na záver, bol to jeden z mojich najlepších pondelkov.

            Ale to boli veselé časy. Dnes bolo všetko inak. Zobudil som sa hrozne frustrovaný a zničený všetkým, čo sa okolo mňa v posledných dňoch dialo. Chcel som to ukončiť. Ale nie tým spôsobom, že sa zmierim, že medzi mnou a Laurou už nikdy nič nebude, ale spôsobom, že sa dáme opäť dokopy a zase bude všetko ružové. Trochu naivné? Ó, áno, je to naivné. Veľmi naivné, ale chcel som to zase „polepiť“.

            V škole som však žiadnu aktivitu neprejavoval. Správali sme sa k sebe ako asi ešte pred polrokom, kedy sme si uvedomovali, že spolu chodíme do triedy, ale to bolo tak všetko... Vtedy, keď sme sa stretli na ulici, alebo niekde mimo školy, ani sme sa nezvykli pozdraviť. Od spolužiakov to bolo dosť hnusné, ale takto to bolo. A teraz je situácia úplne rovnaká. Žiaľ.

            Po škole som išiel hneď domov, nemal som chuť nikam chodiť, či sa stretávať s kamošmi. Chcel som ísť len domov a mať od všetkého pokoj. Ľahol som si spať. Ale nedokázal som to. Hlavou mi stále vírili myšlienky. Vzal som do rúk mobil a začal písať sms-ku.

„Strasne mi chybas. Neviem bez teba vydrzat.“ A ťukol som na odoslať. Odpoveď neprichádzala.

Keď konečne prišla odpoveď, vyskočil som až mi mobil vypadol z ruky a až potom som bol schopný to čítať.

„Ved aj ty mne...“ nemohol som uveriť, že mi napísala niečo tak pozitívne.

„Stretnime sa.“ Navrhol som a s obavami odoslal.

„Kde?“ išla na to zhurta, ale tešil som sa.

„V Pife?“ Pifa bol klub neďaleko našej školy, zastrčený medzi prašivými bytovkami, kde je väčšinou pokoj a minimum ľudí.

„Fajn. O hodinu?“ prišla mi opäť správa.

„Dobre. Tesim sa.“ Na to mi už odpoveď neprišla.

            Rýchlo som sa začal chystať, chcel som byť predsa parádne vyparádený, veď na utužovanie vzťahu treba vyzerať dobre.

            O hodinu, bolo už asi šesť hodín, som už netrpezlivo stepoval pred Pifou a nevedel sa dočkať, aby som uvidel Lauru. Konečne som ju uvidel vystupovať z červeného autobusu, automaticky som k nej vykročil. Ona sa len nepatrne usmiala.

„Ahoj!“ pozdravil som ju.

„Čau!“ odzdravila sa a zostala nehybne stáť.

„Ideme dnu? Je tu dosť zima.“ Povedal som, aby som odľahčil situáciu.

„Hm...“ súhlasne prikývla a potom ma už nasledovala cez vŕzgajúce dvere.

„Kam si chceš sadnúť?“ spýtal som sa jej rozhliadajúc sa po bare.

„Sem.“ Ukázala na stôl pre dvoch pod oknom. Tušil som, že si bude chcieť sadnúť sem.

„Čo si dáš?“ spýtal som sa jej opäť a bol som poriadne nervózny.

„Max, čo keby sme preskočili tieto úvodné trápne kraviny a prešli k veci?“ navrhla. Dneska išla na všetko hrozne zhurta.

„Dobre, ale mali by sme si niečo objednať, keď tu chceme sedieť.“ Povedal som a odhalil pri tom svoj chrup hodný do reklamy na zubnú pastu.

„Tak ja si dám sprite.“ Povedala a začala končekmi prstov klepať po stole.

Čašníčka neprichádzala a ja som nevedel, ako začať.

„Asi by som to mal ísť objednať k baru.“ Povedal som a postavil sa.

Videl som na Laure, že jej to nie je po vôli, ale nič nepovedala, tak som rýchlo ušiel k baru.

Za pultom stála blondínka, ktorá mi až príliš niekoho pripomínala. Keď sa otočila, zistil som, že je to Kata! Skoro ma porazilo. Prečo je tu? Čo tu do čerta robí? Prečo sa zjaví v bare, keď sa snažím napraviť svoj vzťah s Laurou?!

„Max! Až tak veľmi som ti chýbala?“ začvirikala zvesela, keď ma uvidela.

„Ani som nevedel, že tu robíš.“ Odvetil som s odporom.

„Ale choď...“ hodila rukou. „O hodinu končíš, môžeš ma počkať a niekam skočíme. Hm?“ zvŕtala sa za barom a očividne so mnou flirtovala.

„Tak to ani náhodou. Som tu s Laurou. Nech ti ani nenapadne spraviť nejakú scénu.“ Varoval som ju so zdvihnutým ukazovákom. Ale týmto som ju len viacej vyprovokoval.

„Toto si o mne myslíš?“ pozrela na mňa čudným pohľadom. Videl som v ňom psychopata.

„Úprimne? Hej.“ Odpľul som.

„Úprimne? Doteraz som nemala chuť ísť spraviť scénku, ale nejako si ma na to navnadil.“ Hovorila s diabolským úsmevom na tvári.

„Katka, prosím, neurob žiadnu hlúposť.“ Prosil som sa jej dúfajúc, že to zaberie. Ale vnútri som tušil, že je všetko už v riti.

„Max, kde si toľko? Mala som pocit, že sa chceš rozprávať.“ Začul som za sebou Laurin hlas. V tom momente ma oblial studený pot.

„Ahoj Laura!“ pozdravila Lauru Katka s tým svojím hnusným diabolským úsmevom.

„Ahoj, ty tu robíš?“ prekvapila sa a dala si ruky vbok.

„Hej, keď mám čas.“ Štipľavo sa zasmiala.

„Chápem, veď ešte chodíš do školy. K nám, nie?“ začala s ňou konverzovať. A ja som vedel, že by som mal zasiahnuť, akurát som nevedel, čo povedať.

„Hej, ale tak som o nemyslela. Popri škole sa venujem aj ďalším zaujímavým aktivitám.“ Povedala a maximálne vyleštený pohár položila na pult, do ktorého nalievala sprite. Ani sa nepamätám, kedy som ho objednal.

„O tom nepochybujeme. Laura, čo keby sme išli inde?“ otočil som sa celým telom Laure a týmto sa snažil dať najavo Kate, aby prestala.

„Mne sa tu páči. Aké sú tie tvoje zaujímavé aktivity?“ zaujímala sa Laura.

„Som rada, že ťa to zaujíma.“ Usmievala sa Kata.

„Katka, prosím, venuj sa radšej svojej práci a dones nám konečne ten sprite.“ Ozval som sa v úmysle zachrániť situáciu.

„Ale Max, nevidíš, že sa rozprávame?“ hodila na mňa karhavý pohľad. „Napríklad strašne milujem zvádzať mužov. Hlavne, keď sú zadaní. Ani si nevieš predstaviť, aký adrenalín to je, či nás nenachytajú.“ Vysvetľovala Kata.

„Max, o čom to tu hovorí?“ pozrela na mňa preľaknuto Laura.

„Ja neviem. Zrejme sa ťa snaží len zmiasť a priviesť na pochyby.“ Klamal som.

„Naozaj?“ vyšla spoza pultu.

„Katka, o čo ti ide?“ spýtal som sa jej a zahľadel sa jej hlboko do očí.

„O to, aby táto malá naivná pipka konečne pochopila, čo si zač.“ šťuchla do mňa ukazovákom.

„Max, okamžite mi vysvetli, čo sa to tu deje!“ znervóznela Laura.

„Vôbec nič. Hovorím, že sa ťa snaží zmiasť a priviesť na pochyby.“ Zopakoval som.

„Myslím, že je na čase povedať jej pravdu.“ Povedala Kata a oblizla si pri tom pery.

„Akú pravdu?“ dožadovala sa odpovede Laura.

„Nie je nič, čo povedať.“ Habkal som. „Poďme preč.“ Ťahal som Laura za ruku, no ona sa mi vymanila a zostala stáť na svojom mieste.

„Tak, čo sa deje?“ spýtala sa pozerajúc na Katu.

„Nuž, vec sa má tak, že som sa párkrát vyspala s tvojím priateľom, keďže ty si mu nechcela dať a on bol už príliš nadržaný. Vidno, že si hlúpučká a neprišla si na to, že to takto skončí.“ Chrlila jed Kata.

„Never jej. Ona klame!“ kričal som.

„Tak toto ja už nemienim počúvať.“ Povedala Laura a so slzami v očiach si vzala kabát a vybehla von.

„Ty kurva!“ zanadával som na vyškierajúcu sa Katu a bežal za Laurou.

            „Laura! Laura!“ kričal som na ňu na ulici, aby zastala. No ona nespomaľovala. Tak som sa rozbehol za ňou.

„No tak Laura. Neutekaj predo mnou. Porozprávajme sa.“ Naliehal som a chytil ju za lakeť.

„Nechcem sa s tebou rozprávať. V podstate sa ani nemáme o čom rozprávať.“ Povedala a z očí sa jej rinuli slzy.

„Ale áno.“ Presviedčal som ju.

„Chceš mi snáď povedať, že to, čo povedala Katka, nie je pravda?“ spýtala sa a videl som malú iskričku nádeje v jej očiach.

Neodpovedal som. „No tak vidíš.“ Iskrička pominula. „Ako si mi to mohol spraviť? Čím som si to zaslúžila?“ kričala po mne. Z neba sa spustili drobné kvapôčky dažďa.

„Nezaslúžila si si to. Hrozne ma to mrzí. Ako to môžem napraviť?“ pýtal som sa jej približujúc sa k nej. No ona stále ustupovala.

„Napraviť? Už nikdy mi nechoď na oči!“ vypľula zo seba. Takúto som ju ešte v živote nevidel. A nezazlieval som jej to. Zaslúžil som si všetko, čo mi robila.

„Laura, ale ja ťa milujem.“ Povedal som a z očí mi vytiekla prvá slza.

„Človek, ktorý miluje takéto nerobí.“ Kývala hlavou a dlaňami si zakrývala tvár.

„Máš pravdu. Nezaslúžim si nič, len zatratenie.“ Povedal som a zotrel si tú posranú slzu. Nechcel som plakať, ale cítil som sa tak hrozne bezmocný.

„Hrozne si mi ublížil. Už nikdy ťa nechcem vidieť!“ zakričala na mňa a potom sa rozbehla preč. Počul som ju ako vzlyká, bola hrozne rozrušená a myslím si, že ani nevedela, kam beží. Zrazu z chodníka vybočila na cestu. Bola už tma, pršalo a ona nič nevidela. V tom som začul ako sa odniekiaľ ozýva hudba. Bola to hudba z auta. Hudba sa silnela. Bola stále bližšie. Zrazu som uvidel čierny džíp, ktorý sa v plnej rýchlosti valil na bezbrannú, uplakanú Lauru. Nedokázal som sa ani pohnúť. Keď som si uvedomil, čo sa deje, rozbehol som sa jej smerom, ale džíp práve zachytil bezbranné Laurino telo. Videl som, ako ju to odhodilo niekoľko metrov, keď džíp zabrzdil. V momente som pri nej kvočal a v rukách som držal jej úbohé telíčko, ktoré ležalo v obrovskej mláke. Ale nebola to mláka dažďa, ale mláka krvi. Krv vytekala z jej hlavy.

„Laura!“ zabedákal som a začal sa jej prihovárať. „Laura, si v poriadku? Prosím, povedz niečo. Povedz, že ma nenávidíš, len povedz niečo...“ nevedel som, čo robiť.

Medzitým sa z auta vytackal mladý fagan, zrejme šofér. „Čo sa stalo?“ spýtal sa šúchajúc si pravú ruku.

„Zavolaj sanitku, ty debil!“ prikázal som mu a ďalej sa venoval Laure.

„Laura, prosím, toto mi nemôžeš urobiť.“ Hladil som ju po hlave a rukou hľadal miesto, odkiaľ vytekajú tie pramene krvi.

„Max...“ jemne pootvorila oči. Takmer ju nebolo počuť.

„Laura, áno, som tu. Prosím vydrž. Sanitka je už na ceste. Neboj sa. Budeš v poriadku. Som tu s tebou.“ Habkal som.

„To je už jedno...“ vydýchla a na prázdno preglgla.

„Nie, Laura, musíš vydržať. Musíš ma nenávidieť po zvyšok svojho života. Prosím, zostaň so mnou.“ Chrlil som slová, nevedel som, čo robiť. Cítil som sa absolútne dúfalo. Tak veľmi som jej chcel pomôcť, ale nevedel som ako.

„To by som nedokázala... Láska je slepá, hluchá... a preto ťa aj napriek všetkému milujem.“ Povedala mi a jemne mi pohladila tvár, ktorá zostala od krvi. Bolo mi to jedno.

„Aj ja ťa milujem.“ Hladil som jej čelo.

„Keby sme sa boli stretli na inom mieste, za iných okolností... možno by to bolo vyšlo.“ Šepkala. „Ale v tomto živote nám nebolo súdené byť spolu.“ Povedala a zavrela oči. Myslel som si, že len oddychuje, ale...

„Laura, si tu so mnou?“ hladil som ju naďalej. „No tak! Povedz niečo.“ Z očí mi stekali potoky sĺz. „Povedz niečo... Hocičo...“ držal som jej ruku a stískal ju. Začul som prichádzať sanitku. Z auta vyskočili traja muži a okamžite ma od nej odtrhli. Začali jej dávať prvú pomoc. Veril som, že jej dokážu pomôcť. Ale niekedy len viera nestačí. Žiaľ nestačila ani tento raz...

Epilóg

„Laura Karásková zomrela 5. marca 2012 o sedemnástej hodine a štrnástej minúte. Laura Karásková bola prvá žena, ktorú som miloval viac než seba, viac než čokoľvek iné. Laura Karásková bola žena, kvôli ktorej som sa chcel zmeniť, bol som ochotný zmeniť svoj životný štýl. Prežil som s ňou najkrajšie obdobie vo svojom živote... Ale ľutujem to. Ľutujem, že som vstúpil do jej života a takto jej ho zničil. Keby nebolo bývalo mňa ešte by bola stále na žive. Stále by bola oporou pre svoju rodinu, ktorá ju tak veľmi potrebuje. Teraz by už bola po maturite. Mohla by chodiť na svoju vysnívanú školu a v budúcnosti pomáhať ľuďom, ako si to vždy priala. Zničil som jej život.“ Dohovoril som.

Nie, toto nebol môj pohrebný príhovor, ani nič podobné. Bola to skôr skupinová terapia, ktorej som sa musel zúčastňovať každú stredu. Bol to nejaký nový zákon, ktorý platil vo väzniciach.

Asi vás zaujíma, ako som sa tam dostal. Po tom, čo sa stala tá katastrofa s Laurou som  sarozbehol do baru za Katou. Bol som maximálne rozčúlený, nevedel som, čo robím. A tak to schytala Kata. Nezabil som ju. To by bolo až príliš veľa smrti na jeden deň. Len som si na nej vybil zlosť, zlomil som jej pár kostí, spôsobil otras mozgu a tak ma poslali za mreže na dva roky. Moji rodičia z toho boli riadne unesení. Vlastne ich trápilo viac, čo si viac o celej situácii pomyslia naši známi a ľudia v meste.

Do odpykania trestu mi zostáva už len posledný mesiac. Asi sa pýtate, aké mám plány do budúcnosti. Odpoveď znie: neviem. Ale hádam, že to bude prebiehať tak, že prídem domov, nenápadne si zbalím veci a niekam zmiznem. Pôjdem na nejaké opustené miesto a tam sa budem do konca života zožierať nad tým, čo sa stalo. Keď ma tento život omrzí zrejme spácham samovraždu a tak urobím nad chybou prírody, teda stvorením mňa, definitívny koniec.

The end

                                                                                                          Emília Kosztolányiová

Asi vás ten náhly zvrat v deji a koniec prekvapil. Prekvapil aj mňa. Raz som si len tak sadla k notebooku a povedala som si, že je na čase to ukončiť. Dúfam, že vás tento koniec moc nesklamal, ale skôr prekvapil. Ak sa tak stalo, tak moja misia bola splnená. Vždy som sa vás snažila niečím prekvapiť, niečím potešiť. :)

Ale poteším vás, toto neznamená koniec mojej sposovateľskej kariéry. Už skoro plánujem začať zverejňovať novú knihu. Zverejňovanie bude pre vás taký malý vianočný darček. Takže v období Vianoc, navštívte niekedy moju stránku a pozrite sa, či náhodou nepribudla rubrika Moja kniha 4. Sľubujem vám, že bude rovnako dobrá ako predchádzajúce, ak nie lepšia. :)

Potešil by ma, samozrejme, nejaký komentárik ohľadne knihy. :)