Stránka mojej tvorby

 12.2. 2012- nedeľa

            Za starých čias by som bol v nedeľu ráno asi totálne, maximálne rozbitý. Aj mne samému prišlo divné, keď som sa prebudil vyspatý do ružovučka a s úsmevom som išiel do kostola na pol desiatu.

            „Ahoj!“ pozdravila ma pri vchode vedúca detskej besiedky. Bola to asi 40-ročná žienka nízkeho vzrastu, ktorú mal každý rád. Zbožňoval som ju, keď som chodil na besiedku. Teraz ju zbožňovala Mia.

„Ahoj!“ pozdravil som ju tiež a očami sa rozhliadal po kostole. Teda... dá rozhliadať aj niečím iným ako očami? Asi ani nie.

Takže, rozhliadal som sa po kostole a očami som hľadal Lauru. No zatiaľ som ju nevidel.

„Ahoj, Max.“ pozdravila ma konečne Laura. Má zvláštnu schopnosť potichúčky sa ku mne zozadu priplichtiť a pozdraviť ma. Občas ma to vážne desilo.

„Čau!“ objal som ju. V kostole som ju nechcel bozkávať. Predsa len... čo by si pomysleli babičky a zlomyseľné starenky, ktoré chodia do kostola ohovárať iných?!

„Vyzeráš vydesene.“ Ach nie! Môj ksicht á la zrazená srna Bambi by si nevšimla len ťažko. No počkať? Bambi bol samec, či samica? To je jedno. Dnes sa zapodievam sprostosťami.

„Zľakol som sa.“ Povedal som po pravde.

„Čoho? Mňa?“ spýtala sa a zároveň si odpovedala.

„Tak trošku. Hľadal som ťa v kostole a ty si sa ku mne priblížila odzadu.“ Vysvetlil som jej.

„Aha.“ Skonštatovala, ak sa to skonštatovaním nazvať dá.

„Sadneš si k nám?“ spýtal som sa jej, keď som si bol istý, že tu je z rodiny Karáskovcov jediná.

Kázeň sa farárke podarila celkom dobre, kázala niečo o odpustení a o tom, ako nemáme súdiť ľudí. Niekedy sa mi vážne zdalo, že trepe koniny...

„Máš poobede čas?“ spýtal som sa Laury, keď sme držiac sa za ruky vychádzali z kostola. Na moje veľké sklamanie, šok, ktorý som čakal, že zažijú ľudia v škole, zažili zlomyseľné starenky v kostole. Pozerali na nás s otvorenými ústami. U jednej som si dokonca všimol, že sa jej uvoľnila zubná protéza. Dosť nechutné!

„Jasné. Stretneme sa?“ odvetila mi s úsmevom.

Napokon sme sa dohodli, že o tretej zoberieme Miu a Julku sa sánkovať. Na Julku budeme musieť dávať obzvlášť veľký pozor, ale bude to v pohode. Vlastne si nemyslím, že sa trinásťročné dievča bude chcieť sánkovať s päťročnou Miou. Ale kto vie?

            O tretej hodine som už s Miou na sánkach klopal pred domov Karáskovcov. Otvorila mi austronautka Laura.

„Dobre, zadrž! Viem, že vyzerám vtipne, ale je to fakt hrejivé a ja mám rada teplo.“ Povedala hneď, keď som ju zbadal.

„V pohode.“ Zasmial som sa.

„Max! Poď už.“ Zamraučala Mia zo sánok, ktoré som nechal pred bránkou.

„Hneď!“ zakričal som Mii. „Kde je Julka?“ spýtal som sa Laury.

„Ona sa necíti moc dobre, radšej zostane doma.“ Povedala a v očiach som jej uvidel smútok.

„Tak ju aspoň pozdravím.“ Navrhol som.

„Dobre.“ Potešila sa Laura.

„Mia! Poď sem. Pôjdeme na chvíľu dnu.“ Oznámil som jej a ona poslušne vtiahla sánky do dvora a vycupitala po strmých schodoch ku mne.

„Ahoj, Max!“ milo sa na mňa usmialo chudučké dievča, ktoré som najprv nespoznal. Trvalo mi chvíľu, kým som si uvedomil, že to je Julka. Vyzerala oveľa horšie ako naposledy.  Opätovnú chemoterapiu sa asi nepodarilo vybaviť. Zrazu som sa cítil hrozne.

„Ahoj.“ Usmial som sa na ňu, ale do očí sa mi rinuli slzy.

„Ako sa máš?“ spýtala sa ma a rukou naznačila, nech si sadnem vedľa nej.

„Super. Ideme sa sánkovať. Mrzí nás, že nemôžeš ísť s nami.“ Povedal som jej úprimne. Akurát to „super“ nebola pravda.

„To nevadí. Budem na vás aspoň myslieť.“ Povedala a jemne si pošuchala rukami tvár, ktorá nemala žiadnu farbu.

„A inak toto je moja sestra Mia.“ Predstavil som Julke Miu. „Miuš, poď sem.“ Zavolal som Miu bližšie. Doteraz len nesmelo stála pri dverách.

„Ahoj, ja som Julka.“ Vystrčila ruku oproti Mii.

„Ahoj.“ Nesmelo jej ruku chytila aj Mia.

„Max, prečo je taká studená?“ spýtala sa ma zvedavo a ja som vedel, že toto nebolo vhodné od nej.

„Asi jej je zima.“ Povedal som jej.

„Áno, presne tak.“ Usmiala sa chápavo na mňa Julka a ja som pochopil, že si z toho nič nerobí.

„Môžeme ísť.“ Zavelila Laura, ktorá si na hlavu natiahla jednu veľmi hrubú čiapku.

„Ahoj!“ všetci sme sa jednohlasne pozdravili Julke, ktorá nám zakývala

            „Max, Max! Strč ma!“ kričala po mne Mia, ktorá bola nedočkavá, aby sa už konečne mohla spustiť z kopca. Tak som ju teda silno sotil a ona sa už spúšťala z dlhého kopca. Na kopci bolo plno detí a tiež dospelých, ktorí na nich dávali pozor.

„Tú chemoterapiu sa asi nepodarilo vybaviť, však?“ pozrel som sa vážnym pohľadom na Lauru.

„Nie.“ Vzdychla si a ja som si mal chuť dať facku, že som začal s touto témou.

„To ma mrzí.“ Objal som ju okolo pliec.

„Ja viem, aj mňa.“ Povedala potichúčky.

„Koľko vlastne stojí taká chemoterapia?“ spýtal som sa jej. Snažil som sa na to ísť opatrne, nechcel som, aby si myslela, že to chcem platiť ja.

„Veľa. Chemoterapia, ktorú potrebuje Julka stojí okolo 10 000 eúr. To je ročný plat môjho otca.“ Hovorila trpko.

„Uf... tak možno sa to ešte podarí nejako vybaviť.“ Snažil som sa ju podporiť, ale už som vedel, čo presne spravím.

            Sánkovačka dopadla úžasne, Laura bola taká unavená, že sa jej po príchode domov už nikto nemusel venovať. Bola pokojná ako baránok.

            „Otec? Máš čas?“ prišiel som k otcovi do pracovne, ktorý sa hrbil nad nejakým projektom.

„Jasné, Maxo, poď, poď.“ S úsmevom ma vyzval otec.

„Ja by som...“ začal som neisto a nevedel som, ako mu predostrieť to, čo som od neho potreboval.

„Čo sa deje?“ zložil si z očí okuliare a plne mi venoval svoju pozornosť.

„Ja teraz chodím s Laurou.“ Povedal som mu a čakal na jeho reakciu.

„Ja viem a je to fakt milé dievča.“ Usmial sa na mňa a čakal, čo bude nasledovať ďalej.

„A vieš, že má chorú sestru? Má rakovinu.“ Hovoril som ďalej.

„Aj to vie. Je to strašné, ale počul som, že už chodí na chemoterapiu.“

„No presne o chemoterapiu ide. Poisťovňa jej ďalšiu chemoterapiu neschválila.“

„Naozaj? Ale to je strašné! Poiťováci len berú od nás prachy, ale keď ide do tuhého zrazu sa stiahnu. Svine!“ fakt ho to rozčertilo.

„Áno, áno. A bohužiaľ nie všetci majú to šťastie, že by si mohli tú chemoterapiu zaplatiť sami... Preto som si myslel...“ otec ma však prerušil.

„Dobre.“ Vyriekol.

„Čo dobre?“ nechápal som.

„Zaplatíme im to.“ Povedal a potľapkal ma po pleci.

„Ja ti sľubujem, že ti tie peniaze raz do posledného centa vrátim. Ale teraz ich naozaj potrebujem pre Laurinu sestru.“ Odľahlo mi, že otec prišiel na to, čo chcem.

„To je v poriadku. Aj tak som už dávno chcel prispieť na charitu.“ Usmial sa otec.

„Ale vec sa má tak, že nechcem, aby Laura vedela, že tie peniaze sú od nás.“ Vysvetľoval som ďalej.

„A to už prečo?“ zdvihol obočie otec.

„Lebo ona neznáša, keď hovorím o peniazoch. Myslí si, že sa vtedy vyvyšujem.“ Objasnil som mu to.

„Aha, tak, čo im to dáme len tak do obálky a do schránky?“

„Nie, ja som myslel, že by si mohol ísť za lekárom Julky a jemu dať tie peniaze, aby povedal Karáskovcom, že poisťovňa chemoterapiu predsa len schválila.“

„Premakaný plán! Nemyslel som si, že máš až také dobré srdce, synak.“ Uznanlivo povedal otec.

„Ani ja nie... Tak pomôžeš mi v tom?“ chcel som sa uistiť, že sa to naozaj stane.

„Samozrejme.“ Kývol otec hlavou. „Aj viem, kto je jej doktor. Bol to môj spolužiak. Pomôže nám.“ Neskutočne mi odľahlo.

„Ďakujem, si skvelý!“ objal som otca.

„Nie, to ty si skvelý!“ dal mi bozk na líce a odišiel som.

            Dnešok sa fakt vydaril. Dúfam, že všetko pôjde ako má a že Laura bude už len šťastná vo svojom živote. V každom prípade budem sa jej snažiť v tom pomáhať.