Jdi na obsah Jdi na menu
 


Veľký frajer-24. kapitola

3. 6. 2013

 8.2.2012- streda

 

            Streda... to je taký bežný deň, keď vám už škola ide natoľko na nervy, že si prajete, aby rýchlo prišiel piatok, ale uvedomujete si, že piatok je ešte hrozne ďaleko. A tak na to nemyslíte a dúfate, že to rýchlejšie prejde. Ale pravdou je, že v stredu máte najhorší rozvrh. Aspoň ja som v stredu mal v každom ročníku odporný, hnusný rozvrh. Alebo to môžeme vyjadriť aj citoslovcami: blé, fuj, grc!

            Moje stredajšie mučenie- učenie začalo biológiou. Naša milá pani profesorka od nás nežiadala vôbec veľa, len sa naučiť celé ľudské telo, ale nie tým štýlom, že na krku je hlava, na hlave oči, uši a bla bla bla. A tak sme stredu začali písomkou z ľudského tela. Poviem to v skratke: ani hovno som nevedel!

            Druhá hodina bola matika. Veď prečo človeku nepokaziť deň, keď sa dá pokaziť?! Od kedy nechodím k Laure, nič neviem. Myslel som si, že nemá na mňa až taký dobrý vplyv, ale pravdou je, že mi to dosť chýba. Či už zo študijnej stránky, alebo z emocionálnej... ale to neriešme.

            Potom konečne prišla veľká prestávka a ja som doklusal k Laurinej lavici, nastavil som svoje psie oči a prihovoril som sa jej: „Laura, nemohli by sme znova začať s tým doučovaním?“

Ona na mňa nevľúdne pozrela. O krok som radšej ustúpil. Predsa len, treba byť vždy v bezpečnej pozícii.

„Nemám čas.“ Povedala suchu. Čakal som viac...

„Prečo? Čo robíš?“ spýtal som sa so zdvihnutým obočím. Do baru chodí spievať len v piatky a soboty, tak nechápem.

„Učím sa.“ Povedala flegmaticky až ľahostajne.

„No! Veď by si sa učila pri mne.“ Napadlo mi a sám som sa za tento nápad pochválil.

„To je príliš ľahké... Zostanem zabrzdená.“ Olé! Laura pridala na hnusnosti.

„Aha... ale maturity sa už blížia, fakt by mi to pomohlo.“ Skúsil som to ešte raz.

„A mne by pomohlo, keby si mi dal pokoj.“ A týmto zabila posledný klinec do rakvy mojich nádejí, tak som ju už radšej neotravoval. Ale fakt neviem, čo budem robiť. Ach!

            Ďalšie hodiny som bol zväčša mysľou neprítomný. Prebral som sa akurát tak na seminári z občianskej. Môj ďalší maturitný predmet. Veľmi by ma zaujímalo, že čo za matroš som vtedy mal, že som si vybral tak hovadsky ťažký seminár. Ale to je už jedno.

„Niekto by nám mohol prísť zopakovať Immanuela Kanta.“ Zahlásil profesor Plešina. Mimochodom Immanuel Kant bol asi všeobecne nenávidený filozof všetkých študentov.

„Ak ma vyvolá, tak sa asi zastrelím.“ Pošepol som Markovi, ktorý zdieľal spoločný osud so mnou.

„Max Beck.“ Začul som svoje meno. Prešiel po mne mráz.

„Čo je?“ no navonok som sa tváril ako veľký frajer.

„K tabuli!“ zavelil profesor.

Neochotne som sa postavil a dovalil sa pred tabulu.

„Tak, nám povedz niečo o Immanuelovi Kantovi.

„Hm... bol to nemecký filozof  Patrí do nemeckej klasickej idealogickej filozofie. Jeho filozofiu delíme na tri obdobia. Na predkritické, kritické a pokritické.“ Rozbehol som sa celkom dobre a sám som sa čudoval, odkiaľ si to pamätám.

„Dobre, vyber si jedno obdobie a charakterizuj ho.“ Prikázal mi Plešina.

„Takže predkritické obdobie. Hovorí tu o hypotéze o vzniku slnečnej sústavy z plynnej hmoty.“ Vybral som si chytro, pretože v predkritickom období hovoril Kant len o tomto.

A tak Plešina nemal inú možnosť ako mi dať jednotku. Snáď mi už dá do mája pokoj.

            O pol jednej som sa konečne dostal na obed. Musel som vystáť poriadne dlhý rad. Ako maturanti by sme mali mať prednosť, ale ako to vysvetlíte sopľavému primanovi, ktorý ani nevie, čo je to maturita. Má akú- takú predstavu o tom, že raz bude musieť ukončiť školu, ale nevie ako ani kedy...

Na výber sme vždy mali z dvoch jedál. Bolo obdobie, keď to boli dokonca tri jedlá, ale potom riaditeľka vyhlásila, že je to finančne náročnejšie a je chaos, tak sa to zrušilo. Ja som mal jednotku, teda mäso. Väčšinou bola jednotka mäso a dvojka nejaký vegetariánska sračka. Nechápem ľudí, ktorí nejedia mäso. Veď to je ako žiť v celibáte. To tiež nechápem. Ja by som nedokázal byť bez sexu ani mesiac a nie to ešte celý život.

            Keď sme už pri tom sexe...

„Ahoj Max!“ zazvonil mi známy hlas pri ušiach. Od údivu mi skoro vypadli oči z jamiek, ale silou vôle sa tam predsa len udržali.

„Katka!“ vypľul som zo seba. A pohol sa v rade ďalej, lebo kuchárka so sieťkou na hlave, ktorá aj tak nič nezachytila, lebo furt sme našli v jedle vlasy, sa na mňa nepekne „usmievala“.

„Si prekvapený, že ma vidíš, čo?“ vyškierala sa od ucha z uchu a ja som mal chuť si dať za ucho, aby som sa prebral z tohto nie najpríjemnejšieho sna.

„Som. Čo tu robíš?“ zmohol som sa konečne na viac slov.

„Chodím sem do školy.“ Povedala jednoducho.

„Čože?! Veď ty si v Anglicku, nie?“ začal som pochybovať o dôveryhodnosti svojej mysle. Čím ďalej, tým viac som si myslel, že toto je len sen. Teda skôr nočná mora.

„No bola som, ale rozhodla som sa spraviť si maturitu.“ Aha! Takže naša blondínečka nemá maturitu...

„Jaj...“ a na viac som sa opäť nezmohol.

„No. Nie je to skvelé, že sa budeme vídať každý deň?“ žiarila šťastím.

Mal som jej chuť odpapuľovať, že nič horšie sa mi už fakt ani nemohlo stať, ale snažil som sa byť milý a bolo to hrozne ťažké.

Katka sa zrejme ešte nestretla s pojmom „one night stand“, čože sex na jednu noc. V našom prípade skôr „three night stand“. Ale babe akou bola ona by malo byť nad slnko jasné, že takýto typ vzťahu nikdy nevyústi do niečoho vážnejšieho.

„Veľmi.“ Zareagoval som po chvíli.

„Sadneš si ku mne? Nikoho tu ešte nepoznám.“ Začala sa vtierať. Fuj!

„No ja sedím tam s mojou triedou.“ Povedal som čo najmiernejšie. „Ak chceš, môžeš si prisadnúť ty k nám.“ Dodal som, keď som videl, že jej zhasol plamienok v očiach. Mal som ho nechať definitívne vyhasnúť. Ach ja debil! Prečo mám len také dobré srdce?!

„Okej.“ A už si aj brala svoju tácku, kde mala vegetariánske jedlo. Toto nemohlo znamenať nič dobré.

„Marko, Robo, Nina, Hana toto je Katka. Je to nová študentka.“ V krátkosti som predstavil Katku a dúfal, že sa ma nikto nebude spytovať odkiaľ ju poznám.

„Ahoj! Teší ma.“ Prehnane milo reagovala Hana. „Odkiaľ sa poznáš s Maxom?“ Fajn! Tak sa teda nepýtala mňa, ale rovno Katky.

„Ehm...“ na chvíľu zaváhala a tak som sa chopil slova ja: „Tiež bola na pobyte na Malte.“ Zaklamal som pohotovo a dúfal, že Katka nebude chcieť byť úprimná. Nechcela byť, len prikyvovala.

O nedlho si k nášmu stolu prisadla aj Laura a Amy. Laura sedela hneď vedľa mňa a nenápadne sa ku mne naklonila a pošepla mi: „Ak teda chceš, môžeme zase začať s tým doučovaním.“ Asi vychladla a uvedomila si, že nie som jej nepriateľom.

„Okej.“ Úprimne som sa na ňu usmial.

„Max, tak sa stretneme dnes večer?“ ozvala sa úplne od veci Katka. Nie veľa chýbalo, aby som jej napchal do papule tú jej zeleninu a udusil ju ňou.

Laura viac nepotrebovala, zodvihla sa od stola a namrzene odkráčala.

„Fíha! Táto to zle znáša.“ Komentovala hneď Hana.

„Drž hubu, Hana!“ zrevol som po nej a utekal za Laurou.

            „Tak tu si!“ po tom, čo Laura ušla som ju nemohol nájsť. Našiel som ju až v átriu v strede celej budovy.

„Čo chceš?“ pozrela na mňa a ako na vraha svojich šteniatok.

„Prečo si ušla od obeda?“ spýtal som sa jej a prisadol si na jedinú lavičku schopnú udržať súčasne dvoch ľudí.

„Prešla ma chuť na jedlo.“ Povedala a tvárila sa, že číta Dom v stráni.

„Ak to bolo kvôli Katka, tak...“

„Aká Katka? Tá blondína?“ nechápala. Ona ju ešte nepoznala.

„Áno, tá. Poznám sa s ňou z Malty a teraz nastúpila sem do školy.“ Vysvetľoval som jej.

„A zrejme sa z tvojej prítomnosti veľmi teší.“ Poznamenala uštipačne.

„To ja neviem, ale ja sa z jej prítomnosti neteším. Je hrozne otravná.“ Povedal som po pravde. Fajn, sex s ňou je dobrý, ale nič viac.

„Hm... Ale je celkom pekná.“ Povedala žiarlivo.

„Ha! Ty žiarliš!“ vybehol som na ňu so smiechom.

Neveriacky pozrela na mňa. „Ty si somár!“ ale tiež sa smiala.

„Priznaj, že žiarliš.“ Nedal som sa.

„Nenamýšľaj si.“ Odfrkla si a postavila sa.

„Kam zasa ideš?“ postavil som sa tiež.

„Žeby na hodinu...“ hovorila so zdvihnutým obočím.

„Pravda, mali by sme ísť. Ale mám lepší nápad.“ Sprisahanecky som na ňu pozrel.

„Aký?“ v jej očiach som videl strach.

„Uliala si sa už niekedy?“ môj výraz tváre sa stále nemenil.

„Nie a ani nemám v pláne s tým začať.“ Povedala a pohla sa smerom k dverám. Tak som ich zatarasil vlastným telom.

„No tak! Chodíš sem štyri roky a za celú tú dobu si nemala ani jeden prúser. Nie je žiak žiakom bez prúsera.“ Nahováral som ju. Áno, áno ja viem... mal som na ňu zlý vplyv, ale čo už?

„Ale je. Choď ďalej ty zvrhlík!“ zasmiala sa a sotila do mňa.

„Nepustím ťa, ak sa so mnou nepôjdeš ulievať.“ Pohrozil som jej.

„Max!“ zamraučala.

„Veď máme fyziku. Tá nebude chýbať ani tebe, ani mne a tá staručká tetuška si ani nevšimne, že chýbame.“ Fyziku nás učila asi 80-ročná tetka, ktorá neviem, či vie, že niektoré zákony fyziky boli už aktualizované...

„Dobre! Tak kam pôjdeme.“ Napokon zvíťazil diablik v nej a pristala na moje presviedčanie.

„Tak v prvom rade sa pôjdeme najesť a potom si sadneme do kina na hocičo, čo budú dávať.“

„Chceš ísť do kina o jednej poobede?“ neveriacky sa na mňa pozrela.

„No a?“ napokon pristala a so smiechom sme ušli zo školy. Bol som na seba hrdý, že som Lauru nahovoril na toto.

            „Čo si dáš?“ spýtal som sa Laury, keď sme stály vo fronte v McDonalde.

„Chickenburger a sprite.“ Povedala. „Pôjdem nám nájsť miesto.“ A už aj utekala hore schodmi. Medzitým som sa zadíval na jej malý, no pevne vyzerajúci zadok. Taký presne do rúk.

„Páči sa.“ Podal som jej jej tácku a ona sa do svojho jedla s chuťou pustila. Chcíľu som len tak zízal na ňu.

„Čo je?“ spýtala sa ma plnými ústami, keď zbadala, že ja nejem.

„Vieš, je fascinujúce vidieť ako sa dievča z chuti naje a nebásni o zdravej výžive.“ Odvetil som jej a zahryzol sa do svojho hamburgru.

„Hm... no vidíš.“ Usmiala sa a jedla ďalej.

            „Tak čo? Kocúr v čižmách, The Muppets, Happy Feet 2 alebo Alvin a Chipmunkovia 3?“ takáto bola ponuka kina i druhej hodine popoludní.

„Wau! Jedno lepšie ako druhé.“ Kritizovala so smiechom Laura.

„Že?! Vedel som, že o takomto čase je to najlepšie.“

„Tak poďme na Kocúra v čižmách. Mačky mám rada.“ Rozhodla a tak som kúpil lístky a nachos.

„Toto nezvládneme.“ Povedala, keď uvidela extra veľkú dávku nachos.

„Čoby nie...“

Rozprávka bola fakt dobrá. Naozaj nechápem, prečo si väčšina ľudí myslí, že rozprávky sú pre deti. Veď väčšinu vtipov v tejto rozprávke nepochopia deti.

            „Už by som mala ísť domov.“ Zahlásila Laura, keď sme vyšli z kina a boli sme oslepení slnečnými lúčmi, ktoré sú pomerne nezvyčajné vo februári.

„Zaveziem ťa.“ Odvetil som.

„S tým som rátala.“ Dneska mala fakt dobrú náladu, keď všetko komentovala a vtipkovala. Až na doobedie. To bolo trochu divoké aj na môj štýl.

            „Vieš čo?“ ozval som sa, keď sme už boli pred ich domom, „serem na to!“ povedla som rázne. Chytil som Laurinu hlavu do rúk a pobozkal som ju. Prekvapivo sa nezačala ihneď brániť ani nadávať mi, ale bozk mi opätovala. Keď sme skončili, nič nepovedala, len s úsmevom vystúpila z auta.

            Dnešok bol rozhodne zaujímavý. Katu musím nejako dostať zo školy. Neviem, ako, ale plány s Laurou mi rozhodne neprekazí!

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

woww

(wika, 5. 6. 2013 20:46)

Rozhodne sa oplatilo cakat! :-) veelmi zaujimava cast :-) dufam ze budes teraz co najcastejsie pridavat nove ked uz mas po mature :-)