Veľký frajer-22. kapitola
30.1.2012- pondelok
Úprimnosť je to, čo chýba na svete väčšine ľudí. Každý klame a kto tvrdí, že nie, je pokrytec. Zoberme si napríklad situáciu. Vidíte pred sebou jedno veľmi choré dievča. Má rakovinu, jej pokožka nemá skoro žiadnu farbu, pod očami má kruhy... A spýta sa vás, či vyzerá hrozne. Čo jej poviete? „Áno, vyzeráš strašne. Si ako zombie.“ Toto by jej nepovedal nikto. Len ak človek bez akéhokoľvek citu. Lenže takto úprimnosť nevyzerá. Vlastne si hrozne seriem do huby. Na jednej strane kritizujem neúprimnosť u iných, lenže sám som pokrytec.
Ráno sa situácia vyvinula tak, že napadlo asi meter snehu a náš milý autobusový šofér sa rozhodol, že namiesto cesty, bude šoférovať v jarku. Asi dvadsať metrov pred našou dedinou to vraj strhol do snehového záveja a tak som musel ísť do školy autom. Lenže bol som taký poriadny a predtým zavolal Laure, či nechce zviesť.
„Čau, Laura. Idem autom do školy, zveziem ťa?“ vybalil som to na ňu, keď mi zdvihla.
„Hej, to by bolo super.“ Počul som radosť v jej hlase.
„Okej, idem po teba.“ Povedal som jej a zavesil.
Prišiel som pred ich dom a čakal som. Prešlo päť minút a Laura stále nevychádzala. Tak som začal trúbiť. Nič. Vystúpil som z auta a pribehol ku dverám. Zaklopal som.
„Ahoj, Max!“ otvorila mi Julka, ktorá stála na nohách. Zrejme mala jeden z lepších dní. No aj napriek tomu vyzerala strašne.
„Ahoj...“ dokonca aj v tomto jednom slove som sa zajakal.
„Vyzerám hrozne, ja viem. Laura hneď príde.“ Spustila slabučkým hláskom a videl som ako sa trasie od zimy.
„Nie, to nie... Len mi zabehla slina.“ Začal som vymýšľať sprostosti. „Utekaj dnu, ja počkám Lauru v aute. Čau!“ radšej som rýchlo odbehol. Julky mi bolo tak strašne ľúto.
„Čau!“ zakričala za mnou a zabuchla dvere.
„Prepáč mi. Len rodičia nie sú doma a musela som sa postarať o Julku.“ Začala sa mi ospravedlňovať a vysvetľovať Laura, keď si ku mne sadla.
„Nič sa nestalo, v pohode.“ Ubezpečil som ju a vyrazili sme.
Za dedinou sme videli autobus, ktorý pomaly, ale isto mizol pod ďalšími vrstvami snehu.
„No! A takto to dopadne, keď si cestári robia svoju robotu.“ Podotkol som ironicky.
„Hm...“ vzdychla si Laura.
„Si v pohode?“ spýtal som sa jej a pozrel na ňu. Vyzerala dosť zničene. Ale v tomto prípade som sa rozhodol nebyť úprimný.
„No jasné.“ Usmiala sa, ale videl som, že si založila len masku tváriacu sa šťastne.
„Tak čo sa deje?“ spýtal som sa jej opäť a podporne ju stlačil za zápästie.
„Julke sa vracia choroba. Nechcem to všetko zase prežívať od začiatku.“ Posťažovala sa a ja som mal chuť zastaviť a silno ju objať.
„To je ako možné?“ nechápal som.
„Chemoterapia zrejme nebola taká účinná ako predpokladali lekári.“ Vysvetlila mi.
„Je mi to fakt ľúto. Snáď zaberie ďalšia chemoterapia.“ Snažil som sa ju podporiť. Ale neúspešne.
„Obávam sa, že nám poisťovňa ďalšiu chemoterapiu už nezaplatí.“ Povedala a hlasno si vzdychla.
„To môžu odmietnuť?“ prekvapil som sa. Človek celé roky platí poistku a keď príde do tuhého, odmietnu pomoc. To je svinstvo!
„Zrejme môžu.“ Odvetila mi.
„Musí sa s tým dať niečo spraviť.“ Bol som fakt rozhorčený.
„Dúfam, mama to išla vybavovať. Preto ráno nebola doma.“ Vysvetlila mi.
„Verím, že to dobre dopadne.“ Usmial som sa na ňu.
Prišli sme do školy. Niektorí ľudia na nás divne zazerali. Asi sa čudovali, že sme spolu prišli do školy. Ale osrať ich!
„Tak a máme tu polročnú klasifikáciu.“ Zahlásila naša triedna, keď svižným krokom napochodovala do triedy.
„Rodičia sa nepotešia.“ Pošepol mi Marko.
„Zase máš stressful situation?“ otočil sa k nám Robo a zaškeril sa na nás.
„Mám. Na výšku potrebujem priemer do dva celá.“ Zamračil sa a pošuchal si čelo.
„To dáš!“ podporne som ho buchol po chrbte. Dneska je zrejme medzinárodný deň podpory, keď každého podporujem.
„No neviem, čo mi dal ten somár z biológie.“ Vzdychal Marko. Občas sa správal ako baba. Jeho napríklad vystraší aj to, keď mu prudko tlesknem pred nosom.
„Priemer máte tento polrok dva celá trinásť. Je to malé polepšenie oproti minulému roku, čo je super.“ Oznamovala nám Jana. „Zato vymeškaných hodín máte viac. Každý žiak v priemere vymeškal 120 hodín a spolu je tých hodín 2640. To je brutálne veľa. Dúfam, že toľkoto nebude chýbať aj pred maturitami.“ Vystríhala nás.
„Tak prejdime k odovzdávaniu vysvedčení.“ Už som sa nachystal, lebo keďže som Beck, som v abecede na prvom mieste. „Max Beck.“ Prečítala moje meno a ja som sa pohol smerom k Jane. „Uspel si veľmi dobre. Tie trojky tam nemuseli byť. A hlavne tá štvorka z fyziky. Gratulujem.“ Podala mi ruku, vzal som od nej vysvečko a už som aj sedel na riti.
„Laura Karásková. Uspela s vyznamenaním so samými jednotkami.“ Laura bola jediná, čo dosiahla takýto úspech. Celkom dobré vysvedčenie mala aj Hana. Mala dve dvojky. Marko to zvládol tiež celkom dobre. Nakoniec mu ten priemer do dva celá vyšiel. Zato taký Robo mal priemer známok 3,50, ale vôbec ho to netrápilo.
„No a čo? Je to dôvod na zapitie!“ toto bolo jeho vyjadrenie k celej situácii.
Ostatné hodiny sa už len vliekli a ja som sa nemohol dočkať poobedia, aby som mohol ísť s chalanmi na jedného frťana. Aha, že som šiel do školy autom? No a čo?
„Max, zabudol si na doučovanie?“ zakričala za mnou Laura, keď utekala za mnou. Ja som už bol na odchode zo školy a na ňu som totálne zabudol.
„Doučovanie! No jasné! Ja som na to úplne zabudol. Sorry.“
„Nevadí. Môžeme to odložiť.“ Povedala pohotovo.
„Áno, odložíte to. Ide s nami na frťana.“ Povedal za mňa Robo.
„Poď s nami a potom môžeme ísť na doučovanie.“ Navrhol som ja.
„Vieš si ju predstaviť ako s nami pije?“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím Robo.
„No a čo? Kto vie, čo sa v nej skrýva.“ Zastal sa jej Marko. To sa mi páčilo.
„Ale nie... Veď tak sa budeme učiť inokedy.“ Vykrúcala sa.
„Nie, nie. Len poď.“ Chytil som ju okolo pliec a už som si ju viedol k autu.
Robo si sadol vedľa mňa a Laura potichu sedela vzadu s Markom. Bola to fakt komická situácia.
„Čo si dáš?“ spýtal som sa jej, keď sme sa usadili v mojom obľúbenom bare Kaktuse.
„No, rozhodne nemienim piť.“ Povedala so zdvihnutým prstom.
„Presne o tomto som hovoril. Bude s ňou nuda.“ Hovoril namrzene Robo.
„Ty buď ticho!“ zahriakol som ho.
„Ani jedného si s nami nedáš? Pozývam ťa.“ Spýtal som sa jej ešte raz.
„Niekto musí byť aj triezvy.“ Oponovala mi.
„Fajn, dám ti aspoň ochutnať z môjho.“ Uzavrel som výber nápojov a objednal jej nakoniec Grapefruitový džús. Potešila sa, že som si pamätal jej obľúbený.
„Tak na naše školské úspechy!“ predniesol krátky prípitok Marko.
„Ty si somár!“ zareagoval Robo a všetci sme si spoločne štrngli. Ja som schválne nevypil všetko, aby som nechal na ochutnávku aj Laure.
„No a toto je tvoje. Toľkoto zvládneš.“ Hovoril som jej podávajúc štamprlík.
„To je veľa.“ Priečila sa ako obvykle.
„Len pi!“ prikázal som jej a ona neisto priložila pohárik k ústam a keď prežrela tú jedovatú látku, striaslo ju. Všetci sme sa zasmiali. Rýchlo si vzala džús a zapila to.
„To je hnus!“ povedala, keď prišla k slovu.
„Hovorila by si niečo iné, keby si vedela, aké to má účinky.“ Zasmial sa Robo, keďže medzičasom už pil tretieho frťana.
Asi po hodine som usúdil, že by bolo vhodné zaviesť opitého Robo a Marka domov. Tentoraz obaja sedeli vzadu a veselo si spievali. Na Robo má alkohol taký účinok, že keď si poriadne prihne, začne spievať ľudovky. Jeho najobľúbenejšia je Načo pôjdem domov? Marko je väčšinou ospalý, ale tentoraz bol fakt hrdina a spieval s ním.
„Títo dvaja sú blázni.“ Skonštatovala Laura, keď obaja chalani boli v bezpečí domova.
„Že? Nechápem, ako sa s nimi môžem kamarátiť.“ Zasmial som sa.
„Čítala som taký výrok alebo čo by to chcelo byť, že ak más bláznivých kamošov, tak máš všetko.“ Povedala s úsmevom.
„Niečo na tom bude. Ale predsa len by som si vedel predstaviť život aj lepšie.“ Povedal som s ohrnutým nosom.
„Hovorí chalan, ktorý nevie, čo s peniazmi a má všetko, na čo si len zmyslí.“ Odfrkla si Laura.
„Začni ešte spomínať deti v Afrike a budeme doma...“ zasmial som sa.
„Nemala som v pláne, ale keď myslíš...“ hovorila so škodoradostným úsmevom na tvári.
„Ušetri ma, prosím!“ prosíkal som ju.
„Až po tebe.“ Pustil som Lauru ako prvú cez vchodové dvere, keď sme prišli domov. Slušne sa vyzula a čakala kým ja nájdem svoje domové papuče. Fakt nechápem ľudí, ktorí chodia doma bosí. Veď tá zima niekedy až bolí. Dal som papuče aj Laure.
„Idem oznámiť mame, že som doma.“ Povedal som jej. „Pokojne choď zatiaľ do mojej izby.“
„Ale veď sa jej idem pozdraviť aj ja.“ Namietla a kráčala za mnou.
„Ahoj, mami. Som doma živá a zdravý.“ Zahlásil som, keď našiel mamu rozvalenú na gauči.
„Ahoj, Max, ukáž mi vysvedčenie.“ Ach nie! To bude trapas, keď ma začne hrešiť pred Laurou.
„Dobrý večer.“ Pozdravila sa s úsmevom aj Laura.
„Ach, ahoj Laura!“ mama nahodila zamatový hlas a strojený úsmev. „Nie ste hladní?“ v momente ju prestalo zaujímať vysvedčenie. Myslím, že by moja mama videla Laura veľmi rada ako svoju budúcu nevestu. Doteraz som si domov priviedol len jednu babu, ktorú som predstavil ako svoju frajerku a nebola ňou moc nadšená.
„Ja, ďakujem. Nič si neprosím.“ Utrúsila zdvorilo Laura.
„Niečo si dáme. Donesieš nám to do izby?“ rozhodol som za oboch.
„Jasné, len sa bežte učiť.“ Pri slove „učiť“ mama spravila slovom nepopísateľnú grimasu. Netuším, čo to malo znamenať.
„Poďme!“ zavelil som a o chvíľu sme už sedeli v mojej izbe.
„Ty sa k nej chováš ako k slúžke.“ Zhodnotila Laura, keď sa usadila v mojom chaotickom bordeli.
„Ku komu?“ nezaplo mi hneď.
„No k mame.“ Vysvetlila.
„Ale veď sa sama ponúkla, že nám niečo donesie.“ Namietal som a vyberal si z tašky zošit z matiky.
„Ako myslíš. A môžem ešte jednu vec?“ spýtala sa nesmelo.
„No poď, keď si už taká naštartovaná.“ Zasmial som sa. Ona sa tiež pousmiala.
„To sa nebojíš šoférovať pod vplyvom alkoholu?“ vyslovila svoju otázku a myslím, že to vzápätí aj oľutovala.
„Ani nie. Za jedného frťana ešte nikdy nikoho nezavreli. A okrem toho otec má plno známych na polícii.“ Vysvetlil som jej. Ale nevešal som jej na nos, že nezvyknem piť len jedného frťana a v pohodičke si šoférujem.
„Aha, no ako myslíš.“ Týmto sme uzavreli tému alkohol za volantom.
„Tááák, nech sa páči.“ Zbytočne mama predĺžila slovo „tak“ a doniesla nám obložené chlebíčky, na ktorých bolo maslo, saláma, syr, vajce a paprika. Netuším, ako to tak rýchlo stihla.
„Ďakujeme.“ Usmiala sa na ňu Laura. Mama vyplávala z izby a ja som sa pustil do chlebíčkov a Laura ma hneď opakovala.
„Ty, Laura... A nehovorila si, že nie si hladná?“ podpichol som ju, keď o seba tlačila už druhý chlebíček.
„No vieš, slušnosť káže odmietaj aj keby ti núkali zlaté vajce.“ Povedala s plnými ústami.
„Toto epické príslovie som ešte nikdy nepočul, ale ako myslíš...“ hovoril som so smiechom.
Keď sme sa najedli, začali sme sa pomaly učiť. Laura mi vysvetlila derivácie a len sa potvrdila moja predstava o tom, že je to sprostosť.
„Načo sa toto všetko učíme?“ vzdychol som si, keď sme skončili.
„Aby sme niečo mali v hlave.“ Zamudrovala. To sa u nej nikdy nezaprie.
„Ale ja mám v hlave mozog, nejaké tie cievy, krv, lebku a tak ďalej.“ Povedal som a odpil som si z džúsu, ktorý tiež priniesla mama.
„A nezmýlil si si ty náhodou maturitný predmet?! Mal si ísť maturovať z biológie.“ Podpichla ma pre zmenu ona.
„No... tiež by to nebola žiadna sláva. Matiku ma aspoň má kto doučovať.“ Povedal som jej s úsmevom.
„Ty si myslíš, že ja biológiu neviem?“ pozrela na mňa so zdvihnutým obočím.
„To si povedala ty!“ vrátil som jej to.
Ona sa načiahla po vankúš z mojej postele a „celou silou“ ho do mňa hodila.
„Au!“ zajačal som, aj keď to bolo skôr ako pohladenie. Chytil som vankúš a hodil som ho do nej. Vyvrcholilo to do vankúšovej bitky. Všade lietal prach a čím ďalej tým viac mi bolo teplo. Tak som si vyzliekol tričko, zostal som len v tielku. Zadýchane sme si ľahli na môj koberec a chvíľu len tak nečinne ležali a dýchali ten zaprášený vzduch. Mal by som povedať mame, aby mi tu utrela prach. Alebo to spravím sám.
„Máš pekný plafón.“ Vytrhla ma z mojich upratovacích myšlienok Laura.
„Diki. Aj mne sa páči.“ Odvetil som.
„Mne sa páči hlavne ten pavúk tam.“ Ukázala na imaginárneho pavúka.
„Ty si pavúk!“ drgol som do nej so smiechom.
„Čo sa drgáš?“ zahlásila ako malé decko. Obaja sme sa začali smiať. Otočil som sa smerom k nej a stretli sa nám pohľady. Jeden pramienok vlasov jej zavadzal vo výhľade na mňa, tak som jej ho jemno odsunul a pohladil som jej líce.
„Si krásna.“ Povedal som jej a ona sa neveriacky usmiala.
„A ty máš izbu plnú pavúkov.“ Nečakal som celkom takúto odpoveď. Mohla povedať radšej niečo v zmysle: „Ďakujem. Ty tiež.“
Len som si vzdychol a čakal, nech niečo povie ona.
„Idem domov.“ Tak ona zvolila útek. Mohla zvoliť lepšiu stratégiu.
„Prečo predo mnou stále utekáš?“ spýtal som sa jej a posadil sa. Tiež sa posadila.
„Neutekám, len je už neskoro.“ Vyhovorila sa.
„Ty veľmi dobre vieš, ako to myslím.“ Zavrtel som nesúhlasne hlavou.
„Max, nezačínaj s týmto. Nechci, aby som oľutovala, že som ťa začala znova doučovať.“ Hovorila vstávajúc.
„Ts! Toto je už... Ja ani nemám slov. Spravil som ti niekedy niečo, že sa ku mne takto chováš? Alebo v čom je problém. Nepáčim sa ti? Nie som pre teba dosť dobrý?“ spustil sa vo mne prúd emócií.
„Obávam sa, že k tebe necítim to, čo ty ku mne.“ Povedala surovo. To bola rana do brucha.
„Pred desiatimi minútami to tak nevyzeralo.“ Odfrkol som si.
„Je mi ľúto, že skutočnosť vidíš skreslene.“ Povedala a pristúpila bližšie k dverám.
„Jasné. Vieš čo? Teraz ťa pobozkám a ak po tom povieš, že ku mne nič necítiš, dám ti už pokoj. Čo ty na to?“ napadlo mi.
„Nevymýšľaj...“ zháčila sa.
„Aha! Bojíš sa, že by to tak nebolo!“
„Vôbec nie. Tak do toho!“ vyzvala ma a otočila sa celým telom ku mne.
Ja som ku nej pristúpil, jednou rukou som si ju k sebe pritiahol a druhou som sa načiahol za jej tvárou. Bol som pri nej tak blízko, jemne som na ňu dýchol, ona sa zachvela a potom som ju jemnúčko pobozkal. Bozk mi opätovala. Bolo to fakt krásne. No v tom sa odo mňa náhle odtrhla.
„Tak čo?“ prepichoval som ju očami.
„Nič.“ Povedala surovo.
„Nič si necítila?“ pozrel som na ňu vyvalenými očami.
„Nič.“ Vypľula zo seba a rýchlo vybehla z mojej izby. Počul som ako sa pozdravila mame a potom som počul buchnutie dverí.
Ty kokos! Tak toto bola poriadna šupa. Zvalil som sa na posteľ a len sa tak pozeral do blba. A ževraj chalani nemajú depku...
Komentáře
Přehled komentářů
Nezabudla si na nas? :-) uz sa neviem dockat dalsej casti :-)
najsamlepsia
(lora, 29. 4. 2013 20:36)Supeeeer:-D prosim daj rychlo dalsiu cast, lebo nezaspim :-D
haloo
(tammi, 30. 4. 2013 16:31)