Veľký frajer-21. kapitola
27.1.2012- piatok
Piatky sú najobľúbenejšie dni každého človeka. Bol by som pokrytec, keby som povedal, že ich nemám rád. Priam ich milujem! Keď sme už pri pokrytcoch... Viem, že je to trochu „off topic“, ale najväčšími pokrytcami sú ľudia, ktorí tvrdia, že na kráse nezáleží. Kurník šopa! Kde nájdeme debila, ktorému na kráse fakt nezáleží?! Možno tak slepcovi. Ale vlastne aj ten potrebuje mať na ohmatkávanie niečo pekné a príjemné. Ja by som si nikdy nič nezačal so špatnou babou. Mohla by byť akokoľvek múdra, milá a mohla by mať všetky superlatívy, ale bez krásy by bola ničím. Aha... že namiesto krása sa do tejto vety viac hodí slovo láska? Nevadí... Toto je moja vlastná filozofia. Na kráse záleží!
„Beck! K tabuli!“ zavrčal na mňa profesor Plešina na hodine geografie. Zrejme si spomenul na nejaké staré hriechy, ktoré som voči nemu vykonal. Ale prečo dnes?!
„Beriem päť.“ Zahlásil som flegmaticky zo svojho zohriateho miesta, z ktorého som sa ani náhodou nemal v pláne zodvihnúť.
„K tabuli!“ pridal na intenzite vrčania.
„Hovorím, že beriem päť.“ Pokračoval som vo svojom nenútenom tóne.
„Max, ak okamžite neprídeš k tabuli, nielen že ti dám päťku, ale aj zápis do triednej knihy.“ Wau! Toto ma akože malo vystrašiť?!
„Fajn.“ Odvetil som a niekoľko pohľadov spočinulo na mojej krásnej tvári.
„Aspoň to skús.“ Zašepkala mi Laura. Dosť ma to prekvapilo.
„Fajn.“ Ozval sa profesor a začal listovať v triednej knihe.
„Počkajte, tak ja to skúsim.“ Náhle som sa postavil a dvoma krokmi som bol pri tabuli.
„Vedel som, že nakoniec prídeš.“ Povedal víťazoslávne.
„No tak na začiatok skús vymenovať národné parky Slovenska.“ Povedal mi a pozeral na mňa spod svojich okuliarov, ktoré sídlili na jeho orlom nose.
„TANAP, NAPANT, Pieniny, Poloniny. Malá Fatra, Veľká Fatra, Slovenský raj, Slovenský kras.“ Vysypal som. Až ma prekvapilo, že som to vedel.
„No vidíš, Max! Nie si ty až taký hlúpy.“ Povedal uznanlivo profesor a niekoľko mojich milých spolužiakov s ním zjavne súhlasilo, lebo ich ústa boli v polohe obráteného „U“ symbolizujúceho „Not bad!“.
„Hm.“ Zareagoval som zainteresovane.
Nakoniec sa ma popýtal ešte niekoľko blamážnych vecí ohľadom Slovenska a dostal som jednotku. Normálne mi to bolo čudné. Ale netvrdím, že to bol zlý pocit.
„No vidíš!“ usmiala sa na mňa aj Laura a potom sa už tvárila, akoby ma ani nepoznala.
V piatok máme v podstate celkom dobrý rozvrh. Akurát, že máme ten hnusný hnusný hnusný seminár z matematiky. Prečo som si ja debil zvolil takýto seminár? Aha... jasné, rodiča ma nahuckali, že zo mňa bude ekonóm.
„Od budúcej hodiny si začneme robiť maturitné testy z minulých rokov.“ Zahlásil profesor. Super! Zrejme som nebol jediný koho to tak „nadchlo“.
„Čo si máme zopakovať?“ spýtala sa Amy, moja metalistická spolužiačka. A to som vždy mal pocit, že sa metalisti neučia, že robia nejaké rituály s krvou Marilyna Mansona a to im pomáha. Zrejme nie.
„Zopakujte si štatistiku. V minuloročnom teste bolo veľa príkladov na ňu.“ Povedal učiteľ. „Vyriešime niekoľko príkladov aj teraz. Píšte si zadanie. Peter získal z prvých piatich písomiek z matematiky v priemere 73 bodov. Koľko bodov musí získať, aby mu vyšiel priemer na 75 bodov, čo je hranica dvojky?“ Koho trápi nejaký debilný Peter?! Rozhodol som sa venovať sa niečomu zmysluplnejšiemu, ako je matiky a tak som si začal kresliť na okraj zošita. Takto ubehla hodina aspoň rýchlejšie.
„Pomaly by ste mali začať posielať prihlášky na vysoké školy.“ Povedala nám Jana na triednickej hodine, ktorá bola z neznámych príčin preložená zo stredy na piatok. „Máte už vybraté nejaké školy?“ spýtala sa nás.
„Áno, ja chcem ísť na masmediálnu komunikáciu.“ Ozvala sa dôležito... hádajte, kto. Jasné, že Hana.
„Aj ja.“ Pripojila sa Nina. Prečo asi? Aby jej aj tam mohla naďalej lízať riť.
„Dievčence, ale uvedomte si, že novinárov je strašne veľa všade a že z tohto odboru je najviac nezamestnaných.“ Zareagovala triedna. Bod pre ňu!
„Ovšem, keď je niekto dobrý vo svojom obore, určite sa uplatní.“ Rýchlo odvetila Hana. Zrejme to mala nacvičené. Nina, samozrejme, pritakávala.
„Skúste si vyberať školy zamerané na informačné technológie. Tam je nezamestnaných len zopár percent.“ Radila nám Jana.
Škoda, že mi počítače nejdú lepšie. Počítač používam len na Facebook a na upravovanie fotografií. Keď sme už pri fotkách, tie zo Španielska sa úžasne podarili a mali veľký ohlas na internete.
V škole som skončil o tretej a bol som hrozne unavený.
„Max! Max!“ zaerdžala za mnou Hana. Jej hlas znel akoby bol zosilnený minimálne dvadsiatimi mikrofónmi a všetky boli nastavené na plné pecky.
„Čo je?“ otočil som sa neochotne. Vôbec som na ňu nemal chuť.
„Ja som sa ťa len chcela spýtať, či by si sa nechcel so mnou spoločne pripravovať na maturity.“ Pozerala na mňa psími očami. Čo do riti má toto znamenať?!
„Nie.“ Odvetil som jednoducho a pokračoval som v chôdzi k svojmu autu.
„Ale ja viem, že máš nedostatky v matike. Mohla by som ťa doučovať.“ Pobehla za mnou a o chvíľu už stála predo mnou a tak som bol nútený zastať.
„Snáď to nejako zvládnem.“ Odfrkol som a snažil sa ju obísť, ale ona mi stále zavadzala.
„A Laura ťa prečo doučovala?“ zaútočila na mňa. Naozaj som prestával chápať, o čo jej ide.
„Lebo som ju o to požiadal.“ Snažil som sa byť pokojný, ale moje nervy začali povoľovať.
„Aha! Laura ti je dobrá a ja nie?!“ vybuchla a začala uprostred ulice na mňa vykrikovať.
„Laura ma doučovala a nič v zlom, ale ja si nemyslím, že si z matiky na takej úrovni, aby si ma mohla doučovať.“ Povedal som jej úprimne a poriadne pridal do kroku.
„Oľutuješ, že si nevyužil túto šancu.“ Povedala mi a v jej očiach som videl plamene hnevu.
„Jasné!“ vypľul som zo seba a odstrčil ju spred seba a keďže stála na opätkoch, neudržala rovnováhu a spadla do pichľavého kríku, ktorý rástol pred školou.
„Max! Ty idiot! Ty imbecil!“ kričala za mnou. Ja som sa len smial.
„Marko! Čo je s tebou?“ vynadal som rovno Markovi, keď mi zdvihol telefón.
„Nič, prečo.“ Počul som prekvapenie v jeho hlase.
„No nebol si v škole. Čo ťa zbila Romana?“ zasmial som sa. Nemohol som si odpustiť doberanie Marka Romanou.
„Nie, chorý som.“ Povedal a odkašľal si.
„Jasné, ty simulant!“ dobrá nálada ma neopúšťala.
„Ale fakt. Dnes večer nejdem von.“ Dobrá nálada ma opustila.
„Super! Ani Robo nie je doma...“ skleslo som sa s ním rozlúčil a začal rozmýšľať, čo budem dnes večer robiť.
Nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem do klubu L&M. Pozrieť sa na Lauru. Skúsim byť nenápadný, aby ma hneď nevyhodila.
Keď som dorazil do klubu L&M, bolo tam už dosť veľa ľudí. Rozhodne viac, ako ich tam bolo, keď som tu bol naposledy.
Podišiel som k baru, opäť tu bol ten slizký čašník a dnes mal ešte ulízanejšie vlasy ako minule. Zrejme sa mu doma pokazila voda, keďže si ich neumyl. Vyzeral nechutne. Sprisahanecky som k nemu podišiel, aby som sa ho niečo spýtal.
„Je tu Laura?“
„Aj minule si ju tu hľadal. Ale asi každý človek je tu kvôli nej.“ Povedal mi s úsmevom a odhalil jeho zažltnuté zuby zrejme od fajčenia. Nechcel by som dopadnúť ako on.
„Hej, tak je tu?“ spýtal som sa netrpezlivo.
„Je, o chvíľu bude vystupovať.“ Povedal mi.
„Ďakujem, prosím si colu.“ Vypýtal som si len colu, lebo som zhodnotil, že v takejto kutici asi Henessy nepredávajú.
Potom som si sadol k tomu najodľahlejšiemu stolu v kúte, kde bola takmer úplná tma a čakal na Laurino vystúpenie.
Po chvíli sa pódium rozsvietilo a, prevažne, každé mužské oko sa upieralo naň. Z poza opony vystúpila štíhla postava patriaca Laure. Mala na sebe krátke čierne šaty na ramienka. V rukách nemala gitaru, vzala si len mikrofón, ktorý bol pripravený. O nedlho začala hrať pomaly hudba.
„Seems like it was yesterday when I saw your face
You told me how proud you were but I walked away
If only I knew what I know today.“ Zazneli prvé jemné slová z jej úst a ja som hneď spoznal, že to je pesnička Hurt od Christiny Aguilery. A spievala ju anjelským hlasom.
„I would hold you in my arms, I would take the pain away
Thank you for all you've done, forgive all your mistakes
There's nothing I wouldn't do to hear your voice again
Sometimes I want to call you but I know you won't be there.“ Pokračovala a pridávala na intenzite.
„Oh, I'm sorry for blaming you
For everything I just couldn't do
And I've hurt myself by hurting you.“ A vyvrcholenie prišlo v refréne. Laura spievala neskutočne dobre. V tom si uvedomil, že sa mi pozerá priamo do očí. Prebehol po mne mráz. Zase mi vynadá!
Dospievala Hurt a za ňou nasledovalo ešte niekoľko piesní. Nie všetky som poznal. Občas na mňa kukla jedným očkom a druhým pozerala na druhú stranu miestnosti. Ale nie... Len srandujem... Oboma očami pozerala na mňa. Bolo by zaujímavé, keby človek vedel pozerať na rôzne miesta naraz. My sme mali takého fyzikára ešte na základnej. Bol tak trošku škuľavý a človeku sa občas zdalo, že každým očkom pozerá inam. Preto bolo pri ňom naozaj umením odpisovať. Nikdy sme nevedeli, kam pozerá. Volali sme ho chameleón.
Dopíjal som už dretiu colu, keď nado mnou vo vojenskom postavení zastala Laura a prisadla si ku mne.
„To mi ani nič neobjednáš?“ povedala mi arogantne. Zrejme to odkukala z nejakého filmu. Preložila si jednu nohu cez druhú a takto som videl možno viac ako som mal vidieť. Ale ani náhodou som ju na to nemienil upozorňovať.
„Čo si dáš?“ spýtal som sa jej psími očami. Nechcel som si ju hneď na úvod pohnevať.
„Grapefruitový džús.“ Povedala a nemihla pri tom ani brvou. Asi naozaj pozerala film o emancipovaných ženách a o tom ako byť dominantná nad mužom.
Tak som sa teda postavil a išiel jej k baru objednať grapefruitový džús.
„Hm... Tak, teda našu Lauru poznáš osobne. Nie si ďalší úchylák, čo si sem chodí na ňu užívať.“ Pošepol mi barman.
„Chodia sem úchyláci?“ prekvapil som sa.
„A koľkí... Ale tí nám robia najväčšie tržby.“ Uškrnul sa na mňa, ja som rýchlo zaplatil a bežal na svoje miestečko, nieže mi ho obsadí nejaký úchylák.
„Nech sa páči.“ Položil som pred Lauru fľašku džúsu so slámkou.
„Díki.“ Poďakovala a naraz vypila polku džúsu. Pri tom spievaní dosť vysmädla.
„Pekne si spievala.“ Pochválil som ju, aby som prelomil ľady.
„Díki.“ Neúspešne!
„Ehm...“ rozmýšľal som, čo povedať. „Ešte budeš dnes vystupovať?“ spýtal som sa jej po chvíli.
„Hej, o pol hodinu. Teraz mám prestávku.“ Povedala mi a vypila druhú polku džúsu.
„Koľko ti za to platia?“ vyhŕklo zo mňa. Áno, ja viem... Mal som sa to nejako estetickejšie spýtať, ale zaujíma ma, za koľko sa tu Laura predvádza pred bandou úchylákov.
„Dvacku mám za večer.“ Povedala mi bez problémov.
„Tak málo?“ vypľul som zo seba.
„No... nie sme všetci za vodou.“ Žmurkla na mňa a v jej hlase som cítil provokáciu.
„Ja som ti núkal peniaze za doučovanie. Nechcela si.“ Povedal som jej.
„Ts ts ts. Toto Sa tak podobá na teba.“ Hovorila mi s očami pozerajúcimi do neba.
„Čo akože?“ nechápal som.
„Máš prachy a nebojíš sa ich rozdávať. To je tak strašne očakávateľné od teba.“ Hovorila so skriveným úsmevom.
„No nie... Budem sa radšej predvádzať pred bandou úchylov.“ Začínala ma nasierať. Najradšej by som jej bol dať 25 po zadku.
„Niektorí nemáme iné možnosti.“ Povedala mi zdanlivo pokojne.
„Každý má možnosti. Len niektorí ich odmietajú.“ Stál som si za svojím. „Doučuj ma opäť.“ Vyzval som ju. „Za peniaze.“ Dodal som.
„Nie.“ Jednoducho mi odvetila.
„Prečo nie?“ stúpal vo mne adrenalín.
„Za peniaze nie.“ Povedala.
„Zadarmo?“ spýtal som sa miernejšie.
„Áno.“ Jej logika mi prestávala dávať zmysel. Laura je baba, ktorá rozumie číslam, ale nerozumie, že čím väčší počet peňazí má, tým sa bude mať lepšie.
„Fajn.“ Povedal som spokojne.
„Idem sa pripraviť na vystúpenie.“ Vstala a zvodným krokom kráčala do zákulisia. Netušil som, že Laura dokáže byť zvodná a dokonca sexy!
Ako som tak čakal na jej vystúpenie, uvedomil som si, že mi je vlastne dosť zle. Bolel ma žalúdok a krútila sa mi hlava. Zrejme to spôsobil ten úder zo Španielska. Rozhodol som sa tomu nevenovať pozornosť.
„Laura!“ prišiel som za ňou do zákulisia. „Ja som chcel...“ začal som habkať zo seba.
No nemohol som nič dopovedať, lebo sa na mňa vrhla. Začala ma bozkávať. Bola poriadne vášnivá. Prečo sa všetky naše podobné scény odohrávajú v tejto zatuchnutej kutici?! Má nejakú sexepílovú karmu, či čo?! Zvalila ma na stolík so zrkadlom a zvalila sa aj ona na mňa.
„Laura...“ chcel som jej povedať, že toto som od nej nečakal, ale nepodarilo sa mi to.
„Ticho buď!“ prikázala mi. Pripadala mi ako zlé dvojča svätice Laury. Alebo si možno niečo šľahla. Ktovie, či jej to nejaký úchylák neprimiešal do nápoja.
Bola to rozhodne neočakávaná situácia. Tak som sa rozhodol to vziať do vlastných rúk. Chytil som ju okolo pása a posadil ju na stolík. Jemne som jej ohol hlavu a prisal som sa na jej krk. Páčilo sa jej to. Zastonala. Začal som jej ťahať dole ramienko. Nebránila sa. Ba naopak! Dovolila mi to. Vyzliekol som z nej šaty a pod nimi sa skrývala čierna čipkovaná podprsenka. Všimol som si, že má husiu kožu, tak som sa ju rozhodol ešte viac dráždiť a prsiami som prešiel pomedzi jej pevné prsia. Boli malé, ale pevné. Tak akurát do ruky. Ona mi začala rozopínať nohavice a košeľu. O chvíľu som stál pred ňou len v boxerkách a kamoško v gatiach tiež prejavil svoju aktivitu. V tom ma sotila Laura dozadu a ja som spadol.
„Hej! Preber sa! Počuješ? Preber sa!“ fackal ma niekto. Pomaly som otváral oči a nado mnou sa týčila slizká tvár barmana.
„Čo sa stalo?“ dostal som zo seba.
„Spadol si zo stoličky. Zrejem si si trošku zdriemol a neudržal si rovnováhu.“ Povedal mi a pomáhal mi vstať zo zeme. Takže to všetko bol len sen.
„Max, čo robíš?!“ zakričala na mňa Laura, ktorá tiež dobehla z pódia.
„Nič... len si tak padám.“ Odvetil som s vtipom.
„Manták.“ Hrešila ma okamžite.
Potom som sa pozbieral a zvážil, že je najväčší čas ísť domov.
„Na dnes končíš, že?“ spýtal sa barman Laury, keď zo mňa prášila prach, ktorý som pri svojom páde pozbieral na svoj kabát.
„Hej.“ Odvetila mu.
„Tak, ja ťa môžem zobrať domov.“ Ponúkol som sa pohotovo.
„Nemusíš.“ Automaticky odmietla. Kto by to bol od nej čakal.
„Len choď!“ nahral mi do karát barman.
„No, fajn. Idem si po veci.“ Porazene zahlásila.
„Díki, kamoš!“ poďakoval som barmanovi a usúdil, že je na čase si s ním potykať.
„Som Max.“ podal som mu ruku.
„Gašpar“ schmatol mi ruku a prisilno ju stlačil.
Potom sme sa rozlúčili a pri vchode som počkal na Lauru.
„Daj, zoberiem ti to.“ Načiahol som sa po jej tašku. Bez slova mi ju podala.
Pri aute som jej džentlmensky otvoril dvere.
„Kedy som vlastne odpadol?“ spýtal som sa jej, keď som naštartoval a zapol rádio.
„Ku koncu môjho druhého vystúpenia.“ Odvetila mi s pobavením. „Asi som bola taká nudná, že si zaspal.“ Zasmiala sa.
„To nie... Len mi bolo dosť na grc a bolela ma hlava.“ Vysvetľoval som jej.
„Nemáš to z toho pádu v Španielsku?“ napadlo jej presne to, čo mne.
„Možno.“ Mykol som plecami.
„Mal by si sa ísť dať vyšetriť.“ Povedala mi rozumne.
„Keby sa každý človek, ktorý sa v opitosti strepal nechal dávať vyšetrovať u doktora, mali by tam stále plno.“ Povedal som jej ľahostajne.
„Aj tak tam majú plno.“ Odvrkla mi.
Cestou sme sa bavili ešte o hocičom inom. Rozhodne bola prívetivejšia ako pri stole.
„Ďakujem.“ Poďakovala sa mi a vystúpila.
„Nemáš začo. Čau!“ rozlúčil som sa s ňou a išiel domov.
Ale som vás nachytala :D Ha-ha-ha!
:-D
(crazy, 14. 4. 2013 16:32)