Veľký frajer-20. kapitola
24.1. 2012- utorok
Posledný deň v Baze. Už ráno mi začínalo byť smutno, že to tu musím tak skoro opustiť. Keď sme inokedy cestovali zo školy do zahraničia, zvykli sme tam pobudnúť dlhšie. Zrejme začala Európska Únia šetriť.
„Dneska si pôjdeme pozrieť školu.“ Zahlásil Alle pri raňajkách. Nejdem vás oboznamovať s jeho apetítom. Dobre viete, že zje približne toľko ako slonie mláďa.
„Stavím sa, že bude lepšia ako naša.“ Odfrkol som si a on len zdvihol obočie. Nebol to veľmi zhovorčivý chlapec.
Do školy sme išli Alleho autom. Na moje počudovanie sme nešli po Lolu. Do školy prišla po vlastných aj s Laurou.
Španielska škola bola fakt veľká. Mala jednu veľkú vstupnú bránu, ktorú ,samozrejme, nikto nestrážil. Alle zaparkoval pri ostatných autách a potom sme vykročili smerom k veľkej budove. Vlastne tých budov tam bolo viacej, ale toto bola najväčšia. Zrejme nejaká centrálna budova.
Pri dverách sedela nejaká provizórna vrátnička, ktorá by však dnu bola pustila aj Usama bin Ládina a tak bez pozdravu, bez všetkého sme vošli a pripojili sa k našej ľubozvučnej slovenskej skupinke.
„Čau, starý!“ pozdravil som Marka a podali sme si ruky ako to veľkí chlapci robievajú.
„Nazdar!“ odzdravil sa mi a potom sa rozhovoril: „Včera prišla domov sestra môjho Španiela. Keby si ju videl! To je kosť! To je kosť!“ zopakoval poslednú vetu ešte raz. Zrejme mal pocit, že som už nahluchlý.
„Hej? A čo by na to povedala Romana?“ podpichol som ho.
„No tá by ma asi vykastrovala.“ Povedal so skriveným úsmevom.
„Čo nevidí, to ju nebolí. Uži si s ňou.“ Poradil som mu. Sám by som tak konal.
„Nemôžem. Na rozdiel od niektorých ľudí mám svedomie.“ Týmto mieril na mňa.
„Kam tým mieriš?“ vyslovil som otázku svojho podvedomia.
„Nikam, nikam.“ Bolo mi jasné, že klame. Marko nemáva takéto reči bezdôvodne.
„Kam tým mieriš?“ zopakoval som svoju otázku ostrejšie.
„Na Lauru. Najprv sa od nej ani nepohneš, a potom si to na záchodoch rozdáš s tou pehavou.“ Zaútočil na mňa. Mal som pocit, že sa správa ako Laurin starší brat, ktorý sa snaží brániť česť svojej sestričky. Vlastne ani nie... Jej brat by ma zrejme zabil.
„Od kedy teba toto zaujíma?“ spýtal som sa a v hlase som mal štipku cynickosti.
„Nezaujíma, len konštatujem. Je to čudné. Neviem, prečo sa vôbec zapodievaš s Laurou. A keď sa s ňou chceš zapodievať, nerieš iné baby.“ Och! Kto je Marko, že si dovoľuje hovoriť mi podobné veci?!
„Marko, ako neviem, čo to tu riešiš. Nie je to vôbec tvoja vec...“ povedal som mu na rovinu a snažil som sa znieť vyrovnane.
„To veru nie je. Len som povedal vlastný názor.“ Aj tak chcel mať posledné slovo on!
Nechal som ho a tak a išiel si zastať radšej medzi ostatných.
Zazrel som, že prichádza Lola s Laurou. Laura bola opäť nalíčená. A potom som zbadal ako prichádza aj Célia. Vykročil som jej smerom, chytil ju za boky a vrazil jej jazyk do úst. Naschvál som si všímal Laurinu rekciu: bola červená ako rak. Tak jej treba! Nechcela, aby som jazyk pchal do úst jej, tak ho pchám iným devám. Devám, ktoré o to stoja!
„Maximilián! Už si si aj novú lásku našiel!“ prikročil ku mne Alex, ktorý bol červenší ako Laura pred chvíľou. Zrejme sa na ráno posilnil nejakým tým alkoholom.
„Pán profesor, som Max a nie, nenašiel som si novú lásku.“ Povedal som mu nemilo.
„Ale choď!“ buchol na po pleci, až mi vyrazilo dych a pokračoval v obťažované iných študentov.
„No, môžeme vyraziť?“ zakričala po nás hyperaktívna španielska profesorka, Arancha.
„Áno!“ zakričali sme jej naspäť. Ona sa potešila a tak nás začala vodiť po celej škole.
„A toto je učebňa angličtiny.“ Zavýskala, keď sme prišli do rozľahlej triedy, ktorá vyzerala pomerne moderne. Po stenách boli nástenky s množstvom písma. Silno pochybujem, že tie články niekedy niekto aj čítal. No mňa upútal jeden, mal totiž veľmi pútavý nadpis:
Ako prebrať frajera 28-ročnej starej koze, ktorá nemá čo robiť pri 21-ročnom mladom capkovi.
Na nadpis príliš dlhé, ale začítal som.
Bola som na letnom tábore. V tomto čase sa začala moja animátorská kariéra. Fakt som bála tých detí, či ma nepripravia o rozum, ale našťastie sa mi podarilo prežiť v zdraví. V tábore som spoznala aj jedného super chalana. Bol tiež animátorom. Bol o pár rokov starší ako ja. Hneď sme si padli do oka. Začali sme sa rozprávať a plánovať programy pre deti. Do troch dní som bola do neho beznádejne zamilovaná, keď mi v tom oznámil, že na ďalší deň príde do táboru pracovať aj jeho priateľka. Skoro som vypľula párok, ktorý som jedla. Bol to pre mňa šok. Faktom bolo, že som sa ho nikdy nespýtala, či má priateľku. Ale on takisto prejavoval sympatie ku mne.
Keď prišla jeho 28-ročná priateľka, skoro som odpadla. Vyzerala ako nejaká vysušená slivka. Veľmi ma to šokovalo. Ako mohol chalan ako on chodiť s babou akou bola ona. Dodnes som to nepochopila.
Napokon vysvitlo, že tá žena, nie ani baba, má plno peňazí a chodí s ňou kvôli nim. Som jej vďačná, že sa na tábore ukázala, aspoň som sa prečítala, že existujú aj mužskí zlatokopovia.
Célia Martin Perez
No! Kto iný ako Célia by mohol napísať článok ako bol tento. Neverím, že ho profesorka vôbec čítala. Takéto niečo by sa v škole predsa uverejňovať nemalo. Ale celkom vtipné mi to prišlo.
Arancha nás povodila ešte po niekoľkých učebniach, všetky vyzeral ultramoderne. Naše sa s nimi ani zďaleka nemôžu porovnávať.
Nakoniec sme prišli do školskej jedálne, kde pre nás kuchárky s „obrovskou“ radosťou, že môžu variť pre také množstvo študentov, uvarili paellu. Bolo to typické španielske jedlo. V tejto našej paelli boli morské plody. Niekoľkí Slováci zvraštili čelá, že čo za morské potvory to budú jesť, ale ja som sa celkom tešil. Vždy som mal rád morské potvorky.
Po programe v škole sme sa išli ešte prejsť po meste. Pekné starobylé budovy ma vždy fascinovali. Preto som okamžite spojazdnil svoj foťák a začal cvakať zábery. Asi najkrajší záber, čo som dnes spravil, bola mačka na balkóne. Ó, áno, znie to hlúpo, ale ten záber bol fakt super.
Posledný večer vonku a mňa bolela hlava, lenže ja som sa rozhodol, že musí byť super. Tak si dal Ibalgin a čakal na jeho účinok. Ten sa dostavil a tak som bol hneď šťastnejší. Kufor som mal už zbalený. Vonku som si nechal len oblečenie, čo som si plánoval dať na seba dnes večer a v ňom som chcel aj cestovať domov. O jednej nad ránom sme sa mali stretnúť pred školou a odtiaľ sme mali ísť autobusom na letisko. Času bolo ešte dosť a tak sme o deviatej naskočili do Alleho auta a upaľovali úzkymi uličkami Bazy do klubu, kde sme boli aj prvý večer.
„Čaute!“ pozdravil som všetkých Španielov a Slovákov.
„Ahoj!“ nabehla ku mne Célia a hneď ma začala bozkávať. Cítil som, že ten večer bude príliš dotieravá.
„Brzdi, moja.“ Mierne som ju od seba odtlačil.
„Čo sa deje?“ vypleštila na mňa svoje príliš silno namaľované okále.
„Nič, len sa upokoj!“ prísne som jej prikázal. „Poďme piť.“ Vyzval som ju a nemusel som ju presviedčať. Pri bare bola skôr než ja.
„Margaritu si dám.“ Povedala a mne bolo jasné, že už niečo pila. Aspoň bude mať dnešný večer rýchlejší spád.
„Tak aj ja.“ Usmial som sa na ňu a čakal kým nás nešikovný čašník konečne obslúži.
Asi po piatej Margarite ledva stála na nohách a ja som bol príliš triezvy, aby som od nej chcel niečo viac.
„Budeš mi chýbať.“ Začala ma objímať. Začal som mať na ňu nervy. „Aj ja tebe?“ pýtala sa a špúlila na mňa pery.
„Ehm... no jasné.“ Povedal som jej neúprimne, ale ona mi uverila a tak si ďalej hovela na mojom stuhnutom kolene.
„Célia, idem sa na chvíli prejsť.“ Zostrčil som ju zo sebe a kým sa nazdala, bol som už pred barom a kráčal neznámou uličkou. Vlastne nebola až taká neznáma, išiel som už tadiaľto s Laurou.
Ako som sa tak prechádzal, rozmýšľal som o všetkom, čo sa v uplynulých dňoch deje. A to je už tak s človekom, že keď moc rozmýšľa, príde naňho melanchólia. Ó, áno! Aj veľký frajer máva melancholické chvíľky. Je ich síce málo, ale predsa. Asi som bol prihnusný na Lauru.
„Čau!“ začul som za chrbtom.
„Ahoj!“ otočil som sa prudko a zistil, že tie Margarity predsa len mali nejaký účinok, keďže sa mi zatočila hlava. Bola to Laura.
„Len nespadni prosím ťa, nebudem ťa zbierať zo zeme.“ Povedala s horko- kyslím úsmevom.
„No, budem sa snažiť.“ Povedal som jej a zastal si stabilne na obe nohy.
„Kde máš Céliu? Už ťa unudila?“ spýtala sa a dala si ruky v bok. Prišla mi ako nejaký prísna matka, keď hreší svoje deti.
„Je opitá na mol. Momentálne je nepoužiteľná. Nemáš záujem ty?“ spýtal som jej a vykročil jej smerom. Až keď som to vyslovil, uvedomil som si, že to nebolo moc vhodné.
„Nie, nemám.“ Povedala mi a ustúpila o krok vzad.
„Laura, ty sa na mňa hneváš.“ Povedal som jej a preskočil mi hlas. Veľmi som podcenil tú Margaritu.
„Myslíš?“ pozrela na mňa so zdvihnutým obočím.
„Mh...“ prikývol som jej a svet sa so mnou poriadne zatočil.
„Tak niečo na tom asi bude.“ Povedala.
„Hm... Tak sorry...“ povedal som jej a zvalil sa na zem.
„Max! Ja ťa tu dvíhať nebudem!“ pribehla ku mne a začala mi utierať vreckovkou hlavu. Uvedomil som si, že krvácam.
„Tak ma tu nechaj...“ povedal som melodramaticky, ako sa to robieva vo filmoch, keď hlavného hrdinu postrelia a nevládze pokračovať so svojou bandou, ktorá uniká pred masovým vrahom a on im chce útek zjednodušiť, tak sa obetuje a zostane ležať na prostred cesty a spomalí vraha.
„To ako si sa mohol takto doteliť?!“ začala ma hrešiť.
„Ale ja som nepil veľa. Len som si predtým dal Ibalgin a nejako som na to zabudol.“ Doplo mi, že prečo ma to takto vzalo.
„Debil!“ skríkla po mne Laura. Hneď som bol o stupeň triezvejší. Dosť ma to šokovalo. Potom ma začala dvíhať zo zeme a ja som sa jej to snažil, čo najviac zjednodušiť.
Keď sme došli pred bar, ostatní už boli na odchode, tak sme sa narýchlo rozlúčili a mňa si zobral pod ochranné krídla Alle.
Doma mi dal vypiť dve kávy, dal mi jesť a svet bol hneď menej rozmazaný.
„Dnes večer som to moc neodhadol.“ Povedal som mu so smiechom, keď sme vynášali môj kufor pred dom.
„To nie.“ Zasmial sa.
Od rodiny som dostal ako dar olivový olej, španielsku šunku, ktorá mi do kufra pridala minimálne päť kíl a pre mamu nejakú kozmetiku. Poteší sa...
„Tak vám ďakujem za všetko.“ Vyslovil som formalitu voči Alleho rodičom. Obaja ma objali a Alle ma viezol pred školu.
Pred školou začali všetci ako na povel revať, objímať sa a sľubovať si, že si budú písať každý deň na Facebooku až kým im nedôjde téma (čo sa stane už po troch dňoch) a nakoniec priateľstvá na celý život upadnú do zabudnutia behom týždňa.
Ja som si podal ruku s niekoľkými Španielmi.
„Pota, som fakt sklamaný, že žiadny striptíz nebol.“ Zavtipkoval som, keď som podával ruku Potovi.
„Možno na budúce.“ Odvetil mi so smiechom.
Nadržaná Célia ma vybozkávala a tak sme nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol až na letisko. A tam sme dali nadobro zbohom Španielsku.
haloo
(anonymka, 2. 4. 2013 12:09)