Veľký frajer-18. kapitola
21. 1. 2012- sobota
Bolo asi dvanásť hodín, keď som sa zobudil. Na moje veľké prekvapenie ma zobudilo mačacie mravčanie mačky, ktorá sa uvelebila na mojej prikrývke a tam si hovela a mravčala jedna radosť. Ani som netušil, že Alleovci majú mačku. Bola to taká mačka typu Garfield. Oranžová, tučná a dotieravá.
Videl som, že mi tá mačka asi nedá pokoj, tak som vytiahol z tašky žemľu, ktorú mi na cestu spravila ešte mama, ale ja som ju zabudol zjesť. Bola v nej saláma. Tú som dal mačke, nech dá pokoj. Schmatla ju tak rýchlo... A potom odišla.
„Čo budeme robiť dnes?“ spýtal som sa Alleho pri obede. Mimochodom vyzeral strašne. Včera večer ani nepil. Nie je debil ako ja, že v pohode si sadnem za volant aj pod vplyvom alkoholu. Som asi jediný somár, čo to tak robí. No a samozrejme zopár ďalších primitívov...
„Celý víkend máme voľný, tak som si myslel, že by sme si mohli vyjsť zajazdiť na kone. Vieš jazdiť?“ spýtal sa ma a do úst si pchal už asi desiaty párok. Nie čudo, že je taký mohutný. Ale čudo je, že ho Lola chce, ona je celkom pekná baba.
„No asi dvakrát v živote som sedel na koni, snáď mi to ešte pôjde.“ Odvetil som mu.
Jazdenie na koni nepatrí práve medzi moje obľúbené činnosti, ale tak čo už?! Podľa mňa je dosť tyranské skákať na nejakom zvierati. Celkové drezúrovanie zvierat je tyrania. Malo by to byť zakázané.
„Ale určite. Ja chodím jazdiť každý víkend.“ Rozhovoril sa.
„Naozaj?“ pozrel som na neho so zvrašteným obočím. Našťastie si to nevšimol.
„Hej.“ Prikývol.
„A to tam budeme celý deň?“ pýtal som sa ďalej.
„No, uvidí sa podľa nálady.“ Odvetil mi relatívne. Z tohto som vydedukoval, že on by tam najradšej pobudol celý deň.
„Super... A pôjde tam ešte niekto zo Slovákov?“ chcel som vedieť.
„Hej, pôjde aj Lola s Laurou, asi aj Fefo s Markom... pokiaľ dobre viem.“ Rozmýšľal a v jeho útrobách zmizol už jedenásty párok.
Hm... Lola s Laurou, to sa mi páči. Snáď dneska preberieme to naše bozkávanie. Aj keď... nerobím si moc veľké nádeje.
„Ideme?“ stepoval som na schodoch a už 10 minút tam stál ako taká kurva na výpadovke a čakal na Alejandra.
„Áno, chvíľočka.“ Zakričal mi asi z dvadsiateho poschodia ich domu a mne bolo jasné, že tam ešte desať minút pobudnem.
O pár minút prišiel vystrojený Alejandro dole. Bol vyobliekaný ako tí gayovia, čo jazdia na koňoch v telke. Pripadal mi smiešne, ale zdržal som sa komentáru.
„Pôjdeme najprv pre Lolu a Lauru a potom pôjdeme na ranč.“ Oznámil mi.
Ranč! Ty vole! Ani nesranduje...
„Ahojte.“ Pozdravil som Lolu a Lauru, keď nastúpili do autíčka.
„Čaute!“ pozdravili sa naraz.
„Poď sem, zlato.“ Rozohnil sa Alle a Lola sa k nemu začala štverať pre pusu. Ja som zadržiaval smiech.
Keď sme došli na ranč, bolo tam prázdno. Doslova. V januári predsa nikto nechodí jazdiť na koňoch, ani keď to je v Španielsku a je tam desať stupňov. To je proste zima.
Zdalo sa mi dokonca, že má Laura make-up. Vyzerala tak inak a keď som sa na ňu zahľadel, videl som, že má linku. Toto som na nej nevidel dokonca ani na stužkovej. Čo ju Lola opila a v spánku namachlila?! Ale vyzerala pekne.
„Neprišli sme priskoro?“ spýtal som sa obzerajúc po prázdnych stajniach. Kde tu bol nejaký ten kôň, nech sa nepovie.
„Ale nie... Volal mi Fefo, hneď prídu a prídu ešte aj ďalší.“ Odľahlo mi.
„A kde sa tu dá jazdiť?“ spýtal som sa a hľadal nejaké miesto, kde by sa dalo jazdiť, aby ma nikto nevidel, ako sa strápňujem. Som frajer, ale jazdiť proste neviem.
„Za stajňou je malý lesík, tam môžeme ísť alebo aj tu, hocikde.“ Rozpačito mi vysvetľoval. Už som si mohol zvyknúť, že v Španielsku vládne chaos a nič tu nemá organizáciu.
„Oukej.“ Vydýchol som a čakal, čo sa bude diať.
Po chvíli konečne začali prichádzať aj ostatní Slováci so svojimi španielskymi partnermi. Zašli sme spoločne do malého bufetu, ktorý tam bol a posadali sme si. Niekto začal organizovať, že kto pôjde jazdiť a kto tu bude sedieť.
„Zajazdíme si?“ spýtal som sa Laury.
„Ja to neviem...“ povedala prosto.
„Ani ja. Skúsme to, bude prča.“ Prehováral som ju a naberal som síl, že ju iste budem musieť poriadne presviedčať.
„Fajn.“ Povedala napokon. Toto bolo celkom ľahké. U Laury človek fakt nikdy nevie, či mu vynadá alebo mu skočí do náručia...
Tak sme sa teda pridali ku skupinke, ktorá išla skúšať šťastie na kone.
Pridelili mi bieleho koňa s hnedými fľakmi. Ten kôň mi skôr pripomínal kravu... Ale povedali mi, že je pokojný, tak som sa uspokojil s tým, že budem jazdiť na kravo- koňovi.
Laure pridelili zase čiernu kobylu. Fakt pekný kôň. Ale nezávidel som jej ho.
„Poďme tadiaľto.“ Ukázal som smerom k lesu, keď sa nám podarilo vyštverať sa na kone.
„Ako sa toto šoféruje?“ zvŕtala sa na koni Laura.
„No ja neviem. Skús potiahnuť ten remeň.“ Poradil som jej a nakoniec sa jej kôň pohol a môj zostal stáť, tak som to spravil aj ja.
Po chvíli som si celkom zvykol na „šoférovanie“ koňa a bolo to v pohode.
„Si namaľovaná?“ ozval som sa, keď sme tak vedľa seba pomaličky cválali. Ale už to nebolo trápne ticho.
„Hej. Lola ma presvedčila. Nemala som silu odporovať, tak som ju nechala nech sa realizuje.“ Povedala mi s úsmevom.
„Pristane ti to.“ Pochválil som ju.
„Netrep.“ Automaticky sa na mňa osopila.
„Netrepem. Naozaj.“ Presviedčal som ju.
„Tak teda ďakujem.“
Laura zrejme nebola zvyknutá prijímať komplimenty. Ale bola pekná. A jej vnútro bolo krásne tiež.
„Čo ste robili doma?“ spýtal som sa jej, nech neviazne konverzácia.
„Spali sme asi do desiatej. Potom Lola vymyslela, že nech si pozrieme nejaký film. Tak pustila nejakú španielku komédiu s anglickými titulkami. No akože super... Ale bol celkom vtipný.“ Dodala na záver. „A vy?“ spýtala sa.
„No ja som spal do dvanástej, neviem ako Alejandro. A potom sme rovno išli jesť. Tento obor zjedol asi tucet párkov, nestíhal som sa čudovať.“ Hovoril som so smiechom.
„Veď je dosť mohutný.“ Dala mi za pravdu Laura.
„Ty kokos. Hrozne ma bolia nohy, ako takto sedím na koni.“ Sťažovala sa Laura a začala sa hmýriť.
„Môžeme sa na chvíľu len prejsť, ak chceš alebo si oddýchnuť niekde.“ Navrhol som.
„Bola by som ti povďačná.“ Usmiala sa na mňa.
Tak som teda nešikovne zliezol z koňa a išiel ratovať aj ju. Sama by to zrejme nebola zvládla. Pristúpil som k jej krásnemu čiernemu koňovi a načiahol som k nej ruky.
„To ti akože mám skočiť do náručia?“ pozerala na mňa neveriacky.
„No...“ pritakal som a pohľadom jej naznačoval, nech len skočí.
Laura ešte chvíľu váhala, ale napokon skočila a na zem dopadla bez zranení.
Chytili sme kone za opraty a viedli sme ich vedľa seba a pomaly sme kráčali vedľa seba.
„Ako si prišiel nato, že tá speváčka z kabaretu som bola ja?“ spýtala sa ma náhle Laura. Tieto jej spontánne reakcie fakt milujem.
„Som vnímavá človek.“ Zavtipkoval som.
„No... ale fakt!“ naliehala.
„Tak ja neviem. Máš neobyčajné oči a keď si mala tú masku na sebe, bolo ti vidno len oči. Tak asi to som si tak dobre zapamätal a potom, keď som išla do toho baru, kde zvykneš spievať... Taký hlas sa len tak nenachádza v každom druhom človeku.“ Vychválil som ju do nebies.
„Fakt si vnímavý.“ Uznala a potľapkala ma po ramene.
„Ja viem.“ Urobil som zdanlivo namyslené gesto. Samozrejme zo srandy.
„No a ohľadom tých bozkov. Nemala som. Mrzí ma to.“ Začala sa ospravedlňovať.
„Ale kedy som ti ja povedal, že mi to bolo nepríjemné?“ zahľadel som sa jej hlboko do očí a ona mi radšej uhla pohľadom.
„Nemusel si nič vravieť. Prečo by si chcel bozkávať babu ako som ja?!“ pohŕdavo povedala sama na seba.
„A prečo nie?“ snažil som sa znova upútať jej pohľad, tak som zastavil. Zastala aj ona.
„Ale no tak... Chlapec ako ty sa nikdy nebude zaujímať o dievča ako som ja.“ Povedala realisticky.
„Laura, hrozne sa podceňuješ. Si jedno výnimočné dievča. Prečo takto hovoríš o sebe?“ už ďalej som nemohol počúvať, ako na seba hanlivo hovorí.
„Lebo je to pravda. A v čom som výnimočná? Že sa viem naučiť všetko do školy? Alebo, že viem spievať? To vie hocikto.“ Laura je zrejme sebetyran, keď takto hovorila na seba.
„Prestať, prosím ťa! Podľa teba sú výnimočnejšie tie baby, čo chodia furt na diskotéky, opíjajú sa tam a jebú s každým, kto sa im postaví do cesty?!“ bol som fakt šokovaný.
„Zrejme áno, keď na také baby letíš aj ty.“ Vzdychla si a vykročila, ale ja som ju zastavil chytením za rameno.
„Počkaj... Ty si myslíš, že keby som mohol, tak si nenájdem inteligentnú babu, ktorá má niečo aj v hlave a nemyslí len na to, ako pretiahnuť viac chalanov? Fakt by som takú chcel. Keby si sa ma spýtala na toto pred mesiacom, asi by som ťa poslal do hája so slovami, či to jebe a podobne, ale teraz viem, v čom sú skutočné ľudské hodnoty.“ Medzitým som si spomenul aj na Julku a všetko okolo Laury a uvedomil som si, že ona je dokonalé dievča.
„Ja už fakt neviem...“ začala sa zvŕtať na mieste.
„Laura, väčšinou na baby platí, keď im poviem, aké sú pekné, aké sú výnimočné, ale na teba nie. Ja už fakt neviem, ako ti mám naznačiť, že sa mi páčiš.“ Konečne som jej to povedal.
Ona len stála a pozerala na mňa otvorenými ústami. Úprimne povedané, nečakal som takúto reakciu.
„Max, nebuď smiešny.“ Zareagovala po chvíli.
Toto som už ďalej nezvládal počúvať, tak som ju schmatol do náručia a jemne som ju pobozkal. Nečakala to, ale po pár sekundách so mnou spolupracovala a dokonca ma okolo krku objala aj ona. Bol to dokonalý bozk s dokonalým dievčaťom... Prial by som si, aby tá chvíľa trvala večne.
Ale netrvala. Po niekoľkých sekundách sa odo mňa odlepila a zamračila sa na mňa, akoby som bol spravil niečo fakt nepekné.
„Toto už nikdy nesprav!“ povedala mi prísnym hlasom.
„Snáď ti to bolo nepríjemné?!“ povedal som ironicky.
„Max, proste to už nikdy nerob. Veľmi dobre vieš, že medzi nami by nič normálne nikdy nemohlo vzniknúť.“ Povedala. Znelo to logicky.
Naozaj som začínal byť unavený z jej večného odmietania.
„Fajn!“ vyskočil som na svojho koňa a nestaral sa o ňu, ako sa ona dostane na toho svojho.
Odcválal som a na svojom chrbte som cítil jej pohľad. Už toto bolo nad moje sily. Veľký frajer neprosíka babu, aby s ním bola. Baby prosíkajú jeho. Aj keď je to výnimočná baba ako Laura. Na toto som ja proste nebol zvyknutý. Rozhodol som sa, že musím na Lauru zabudnúť!
Keď sa Laura vrátila ku stajniam po niekoľkých minútach späť ku stajniam, časť jej make-upu, ktorý som len pred hodinou chválil, bol fuč. Zrejme plakala. No nemienil som ju ľutovať. Prečo by som aj mal?!
Okolo šiestej večer sme sa vracali späť domov. S Laurou som neprehovoril ani pol slova a ona tiež nevynakladala úsilie o komunikáciu so mnou. V aute vládlo ticho. Dokonca aj Alle a Lola tušili, že sa niečo deje. Ale zrejme sa báli spýtať sa, tak čušali.
„Pôjdeme dnes niekam večer?“ spýtal som sa Alleho, keď sme večerali. Úprimne povedané, nemal som chuť ísť nikam.
„No, ak chceš, môžeme. Ale ja som chcel pozerať futbal. Bude dôležitý západ medzi Madridom a Barcelonou.“ Povedal a znova sa napchával.
„Nie, v pohode.“ Odľahlo mi.
A tak sme večer strávili pred telkou a ja som sa celý čas rehotal na španielskom rozhodcovi ako intenzívne prežíval zápas. Bolo to fakt zábavné.
cool
(verca, 2. 3. 2013 13:58)