Veľký frajer-15. kapitola
13.1.2012- piatok
Wau! Ani som si neuvedomil, že bude piatok 13-teho. Nešťastie. Nechápem ľudí, ktorí tomu veria.
Keď som ešte chodil na základnú, bol som asi tretiak, mal som jednu maximálne šialenú spolužiačku. Bola strašne poverčivá a keď bol piatok 13-teho bola z toho úplne mimo. Celý deň zmätkovala. Na obede sme si išli po jedlo a ona bola natoľko v strese, že chytila pohár vody a vyliala si ho na hlavu. Totálne absurdná situácia.
„Veď pri mojom šťastí by sa tá voda aj tak vyliala.“ Skonštatovala a kráčala ďalej. Učiteľka jej potom poriadne vynadala a poobede sa nemohla hrať s ostatnými deťmi. Tak jej treba.
Dneska sme futbal. Bol preložený, pretože Maťo v utorok nemohol. Zrejme bol po opici.
„Čaute, chalani! Dneska s nami bude na tréningu aj môj bratranec Maťo. Určite si ho pamätáte z mojich rozprávaní.“ Začal na úvod Maťo.
„Ahojte!“ pozdravil sa Maťo 2. Podobal sa na Maťa, len nebol taký zarastený. Zatiaľ. Podľa mňa sľubnú budúcnosť v Maťových stopách.
„Choďte si zabehať, ale ešte predtým vám porozprávam jednu vtipnú príhodu, ktorú sme zažili s Maťom.“ Každý mal rád Maťove príhody.
„Bolo to na Silvestra“ už to dobre začínalo. „Boli sme spolu na house party u mojej známej.“ V tom mu do reči skočil Maťo 2.
„U jeho bývalej milenky.“ Spresnil informáciu.
„Áno, u Monči.“ No Monča!
„Popili sme už čo to aj doma. Veď na návštevu sa chodí v dobrej nálade, nie?“ na túto rečnícku otázku sme mu neodpovedali, tak pokračoval. „Prišli sme k Monči asi o pol jedenástej. Zrejme nás tam nečakala. Ale potom sme poriadne rozprúdili zábavu. Zhodou okolností bol medzi pozvanými aj jeden tetovač. S Maťom sme sa o niečo stavili. Ak vyhrám stávku ja, Maťovi na chrbát vytetuje tetovač text, ktorý poviem ja a ak on vyhrá, tak on vymyslí ten text. Stávku som prehral a tak mám teraz na chrbte vytetované toto.“ Zvliekol si tričko a my sme na ňom uvideli nápis: „Fuck me!“ všetci chalani sa poriadne zasmiali.
Chudák Maťo, teraz sa ani nemôže vyzliecť na žiadnom kúpalisku, či pláži. Jedine, že by mu to nevadilo.
Tréning prebehol dobre. Domov som išiel unavený ako pes. Myslel som si, že večer už nebudem vládať nikam ísť.
Pravdupovediac celý týždeň som myslel na to, čo sa stalo v pondelok. Nedokázal som sa na nič poriadne sústrediť. Strašne ma to všetko trápilo. Celý ten čas mi behalo po rozume, ako by som dokázal Laure pomôcť. Ale nič poriadne mi nenapadlo. V škole ma ignorovala.
„Milka, ty si vedela o tom, že Karol a Laura majú chorú sestru?“ spýtal som sa na rovinu Milky, ktorá si pochutnávala na zmrzline.
„Čože? Nie...“ vyzerala fakt prekvapene. Zrejme ju to zaskočilo.
„Veru. Keď som za ňou v pondelok bol, videl som ju.“ Hovoril som jej skormútene.
„A čo jej vlastne je?“ chcela vedieť.
„Ja ani v podstate neviem... Ale zrejme nejaký druh rakoviny.“ Povedal som a pichlo ma pri srdci.
„To je strašné. Fakt som to netušila.“
„Idem za Laurou. V pondelok sme sa pohádali.“ Povedal som jej a vzal si z vešiaka kabát. „Čau!“ a odišiel som z domu.
Prišiel som pred Laurin dom. Váhal som, či tam fakt mám ísť. Čo jej mám povedať. Čo ak ma opäť vyhodí. Ale musel som s ňou hovoriť.
Pristúpil som ku dverám a nesmelo stlačil zvonček. Čakal som. Sneh mi vial do tváre a začínala mi byť poriadne zima.
„Dobrý večer!“ pozdravil som Laurinu mamu, keď mi otvorila.
„Ach, ahoj!“ vyzerala horšie ako naposledy.
„Je Laura doma?“ spýtal som sa jej drkotajúc zubami.
„Nie, je v robote.“ Odvetila mi jednoducho. Mňa to prekvapilo. V robote? Laura niekde robí?!
„Naozaj? A kde to je?“ zaujímal som sa ihneď.
„Poznáš klub L&M? Tak tam...“ povedala mi a videl som, že sa ponáhľa.
„Ďakujem, nejdem vás už ďalej zdržovať. Dovidenia a pozdravte Julku.“ S úsmevom som sa s ňou rozlúčil.
„Dobre, ahoj!“ a zavrela dvere.
Klub L&M bol dosť schátrané miesto, kam chodilo len zopár ľudí aj to staršej generácie. Čo tam mohla robiť? Čašníčku? Upratovačku? Nevedel som si predstaviť.
Prišiel som pred klub. Na murovanej stene blikal červený názov klubu. Toto miesto potrebovalo zrenovovať, ale majiteľ sa zrejme rozhodol investovať peniaze do niečoho úplne iného.
Vstúpil som do zadymenej miestnosti. Bolo to tam síce dosť veľké, ale takmer prázdne. Okrúhle stoly zívali prázdnotou a po kútoch sa hrbilo zopár starcov, prípadne nejaká žena. Mohlo tam byť asi 15 ľudí aj s dvoma čašníkmi. Rozhodol som sa, že sa čašníkov spýtam na Lauru.
„Dobrý, kde by som našiel Lauru?“ spýtal som sa priamo na vec.
„Lauru?“ zasmial sa slizký čašník asi tak 40-ročný.
„Áno, Lauru.“ Potvrdil som a chcel počuť odpoveď.
„Počkaj si chvíľku, veď ju uvidíš.“ Odvetil tajnostkársky.
„No fajn, tak mi dajte zatiaľ jednu colu.“ Uvedomil som si, že na rozhovor s Laurou budem potrebovať byť maximálne triezvy.
Tak som tam sedel, popíjal colu, ktorá chutila, akoby bola už nejaký ten rok po záruke a nevedel som sa dočkať, kde a kedy už uvidím Lauru. V bare bolo melancholické ticho a mne to už riadne začínalo liezť na nervy.
V tom sa na pódiu z ničoho nič objavila. V rukách držala gitaru a sadla si na stoličku, ktorá bola pripravená za mikrofónom, ktorý tam bol. Pohodlne sa usadila, vzala gitaru do rúk a začala si brnkať.
„I can be tough, I can be strong
But with you, it's not like that at all
There's a girl that gives a shit
Behind this wall, you just walk through it.“ Spievala pesničku od Avril Lavigne. Dôverne som ju poznal. Mal som ju rád. A v Laurinom podaní sa mi zdala tá pieseň ešte krajšia.
„Damn, damn, damn
What I'd do to have you here, here, here
I wish you were here
Damn, damn, damn
What I'd do to have you near, near, near
I wish you were here.“ Ten text mi na ňu presne sedel. Bol smutný a zdalo sa mi, že sa jej chce plakať pri tom ako ho spieva.
Ako som ju tak videl spievať na tom pódiu, uvedomil som si, že tento hlas a tento druh vystúpenia už odniekiaľ poznám. Instant!
Keď dospievala, tých pár ľudí jej zatlieskalo, ona sa uklonila a spievala ďalej. Postupne sa to tam celkom naplnilo. O chvíľu tam bolo asi 40 ľudí. Podľa mňa prišli hlavne kvôli Laure.
Ďalšia pesnička v jej podaní bola Give me love, evokovalo to vo mne čudnú náladu. Chcel som pribehnúť k nej na pódium a objať ju. Veľmi silno a nepustiť ju.
„Teraz nasleduje krátka prestávka. O chvíľku som naspäť.“ Vyhlásila Laura a zašla za červenú oponu, z poza ktorej len nedávno vyšla. Okamžite som vykročil smerom k pódiu. Nenápadne som vošiel za oponu a začal som hľadať Lauru. Videl som tam len kopu bordelu a prachu. A niekde tam som napokon našiel aj jedno zrkadielku a stoličku, na ktorej sedela Laura.
„Bolo to krásne.“ Povedal som. Ona sa strhla.
„Max! Čo tu robíš?“ hrozne sa prekvapila až zoskočila zo stoličky.
„Chcel som sa s tebou rozprávať.“ Vysvetlil som.
„Choď preč. Nemáš tu čo hľadať!“ povedala automaticky.
„No tak, prestať už. Neodháňaj ma od seba!“ zvýšil som hlas a pristúpil k nej bližšie.
„Daj mi pokoj!“ ustúpila dozadu, až narazila chrbtom o stoličku.
„Aký máš problém? Čo som ti vlastne spravil?“ chcel som vedieť a chytil som ju za ramená. Snažila sa vyslobodiť z môjho zovretia.
„Aký mám problém? Votrel si sa do môjho života hlbšie ako si sa mal! Nikdy si k nám nemal chodiť! A ani sem!“ kričala po mne a po líci sa jej spustil potôčik sĺz.
„Prečo nechceš, aby niekto vedel o tom, čo sa u vás doma deje? Nie je to hanba! A ani to, že spievaš v tomto bare, či čo je to!“ nesúhlasil som s ňou.
„Nechcem, aby ma ľudia ľutovali a choď už preč!“ opäť ma posielala preč.
Pustil som ju a odstúpil som od nej. Spravil som jedno nervózne kolečko okolo vlastne osi.
Potom som k nej opäť pristúpil, chytil ju za driek a náruživo pobozkal. Ona ani nepohla svojimi perami. Tento bozk nebol taký, ako keď ma ona pobozkala na Silvestra. Vtedy tam bolo plno vášne, plno drzosti a cítil som tam niekde aj lásku. Teraz to bolo, akoby som bozkával kus dreva.
„Čo si to dovoľuješ?“ odsotila ma.
„Ty si ma pobozkala ako prvá.“ Povedal som jej a približoval sa k nej.
„O čom to trepeš zase?!“ nervózne sa skrúcala.
„Ja veľmi dobre viem, že v Instante si to bola ty. Hovor si, čo chceš... Ale viem, že si to bola ty!“ povedal som jej.
„Priveľa piješ. Vypadni už!“ slovne sa bránila, ale vedela, že viem o celej pravde.
„Keď nenecháš človeka, aby ti pomohol, budeš to mať v živote veľmi ťažké.“ Zakričal som za ňou, keď som odchádzal.
Doma som bol hrozne nervózny. Všetkým som trieskal, plieskal a v noci som nevedel zaspať. Čo sa to so mnou deje? Čo sa deje s Laurou? Čo sa deje s nami?!
wow
(Kata, 2. 2. 2013 11:50)