Stránka mojej tvorby

 Som naozaj veľmi rada, že ste sa toľkí zapojili do súťaže :) Ale výherca môže  byť len jeden. Takže meno Laurinej sestry bude Julka! :) Výherkyni gratulujem!!!

7.1. 2012- sobota

            No poobede som sa trochu nudil, tak som sa donútil otvoriť zošit z matiky. Boli tam nejaké zadania na domácu úlohu. Vybral som si aj učebnicu a začal som hľadať tú správnu stranu. Listoval som si listoval a zaujali ma vtipné kresby na okraji už asi 100- ročnej učebnice. Boli tam vyobrazení učitelia s hadími jazykmi. Celkom ma to pobavilo. Pod kresbou bol napísaný dátum výroby. Zrejme chcel mať ten žiak spomienku na tu. Pozrel som si rok. Potom som pozrel na poslednú stranu učebnice a hľadal, ktorý žiak to mohol kresliť. Našiel som meno Karol Karásek pri roku, ktorý sa zhodoval s rokom výroby kresby. To bol Laurin brat. Takže on bol takýto poriadny žiak, občasný umelec. No listoval som ďalej a našiel som ešte zopár ďalších vtipných kresieb. Ale musel som rátať! Našiel som konečne ten príklad. Pozrel som naň. Bolo tam viac „x“ a „y“ ako čísel. Nemal som šancu.

Tak som vytiahol mobil, že zavolám priateľovi na telefóne- Laure.

Vytočil som jej číslo. Mobil zvonil a zvonil a ona nedvíhala. Skúsil som to ešte raz a už-už som chcel zložiť, keď sa v telefóne ozval jej hlas: „Prosím?“

„Čau, Laura. Ja som to Max.“ predstavil som sa, ako sa patrí.

„Ja viem. No čo je?“ ej... bola nevľúdna. V pozadí som počul nejaký krik. Bola na dosť rušnom mieste.

„Nemáš čas? Potreboval by som pomoc s úlohou, ktorú máme.“ Snažil som sa navodiť taký zúfalý prosíkavý tón.

„No nie veľmi. Hovorila som ti, že ja v piatok a v sobotu večer nikdy nemôžem.“ Pohotovo odpovedala.

„Veď to nemusí byť večer. Vtedy mám aj ja iné plány. Teraz čo robíš? Nemohla by si dojsť? Alebo prídem aj ja k vám, ak myslíš.“ Snažil som sa ju presvedčiť. Fakt som potreboval jej pomoc.

„Nie, nie... k nám nie!“ och. Zaskočilo ma, ako strašne nechce, aby som tam išiel.

„Tak teda?“ začínal som byť z nej nervózny.

„Prídem, keď tak veľmi chceš.“ Nakoniec to vzdala. Asi si myslela, že by som jej nedal pokoja. V podstate mala pravdu.

„Okej, čakám ťa. Čau.“ Na rýchlo sme sa rozlúčili a ja som si zatiaľ zapol telku.

            „Max! Je tu Laura.“ Zakričala mi mama. Ja som ju teda išiel privítať.

„Ahoj!“ pozdravila ma a otriasla sa pred dverami ako pes. Bola celá zasnežená.

„Čau. Ty kokos! Ani som si nevšimol, že tak sneží.“ Bol som dosť prekvapený.

„No... keby si nebol býval celý deň v tom svojom bunkri, aj by si si bol niečo všimol.“ Ozvala sa Milka, ktorá prechádzala okolo s miskou plnou pukancou. Tie jej chúťky.

„Dobre no...“ zahriakol som ju. „Poď ďalej.“ Ustúpil som odo dverí, keď som si všimol, že Laura ešte stále stojí na zime.            

            „Sadni si.“ Povedal som jej ukazujúc na voľné miesto v mojej izbe.

„Do riti! Nevidel som, kto bol vrahom.“ Zanadával som. Pozeral som totiť taký zaujímavý program na Discovery o zmiznutých ľuďoch.

„Netráp sa. Budú to opakovať.“ Povedala mi povzbudzujúco Laura.

„Ako to vieš?“ prekvapil som sa. Hovorila to s takou istotou.

„Tiež som to chcela pozerať, ale mi prišlo to cesty niečo iné.“ Hovorila mi so zdvihnutým obočím a polo úsmevom.

„A kedy to budú opakovať?“ informoval som sa. Bolo čudné, že Laura má rada takéto programy. Ja som si ju skôr vedel predstaviť ako pozerá program typu: Postav dom, zasaď strom, ale nie takéto. Ale čo už...

„Zajtra o druhej, myslím.“ Odpovedala mi a rozopla si hrubočizný sveter.

„Ty si teda naobliekaná.“ Nemohol som to nechať bez komentáru.

„A vy veľmi kúrite.“ Odvrkla mi.

„No čo bude?“ vytrhla ma z myšlienok, keď som na ňu len tak zadívane zízal.

„Čo ako?“ až som nadskočil.

„Ideme sa učiť, alebo čo budeme robiť?“ vyzerala netrpezlivo.

„A kam sa vlastne ponáhľaš? Čo máš snáď večer rande?“ začal som ju podpichovať.

„Predstav si, že áno.“ Odpovedala mi dosť vieryhodne.

„Ale!“ nemohol som tomu uveriť. „A s kým?“ fakt som bol zvedavý.

„Do toho ťa nič nie je!“ odula spodnú peru a vybrala si zošit z matiky.

„Okej, fajn. Vidím, že to bude nejaký tajný ctiteľ.“ Podpichol som ju ešte raz, ale nereagovala.

„Ukáž tú úlohu. Ešte som si ju ešte nerobila.“ Povedala a čakala na moju reakciu.

„No páni! Slečna dokonalá nemá úlohu!“ a začal som sa provokatívne smiať. Buchla ma jemne po pleci. Tiež sa zasmiala.

„Dobre no! Upokoj sa už.“ Snažila sa upútať moju pozornosť smerom k štúdiu.

Zobral som do ruky učebnicu a vtedy som si spomenul na kresby jej brata. Ukázal som jej ich.

„Pozri sa aké umelecké diala som objavil v učebnici.“ Pochválil som sa a ukazoval jej kresby.

„To už čo je?!“ pozerala na ne so zdvihnutým obočím.

„Toto je moje obľúbené.“ Ukazoval som jej hlavy učiteľov s hadími jazykmi. Páčili sa jej.

„A vieš, kto to kreslil?“ spravil som chvíľku napätia...

„Netuším, povedz!“ bola nedočkavá.

„Tvoj brat!“ povedal som jej, ako keď v X Factore vyhlasujú víťaza. Ona vybuchla do smiechu a hneď listovala na zadnú stranu, aby sa o tom presvedčila. Potom sa smiala ešte viac.

„No toto! Netušila som, že bol taký umelec a milovník učiteľov.“ Skonštatovala, keď sme sa trošku upokojili.

„Vidíš to! A Milka ho ospevovala do nebies, aký to bol dobrý žiak.“ Zavtipkoval som.

„Hm... Keby si videl môj zošit na chémiu!“ v očiach som jej zazrel škodoradosť.

„Čo v ňom máš?“ zaujalo ma to. Laura vyniká aj v chémii a zdá sa, že ju fakt baví a teraz by vyšlo najavo, že ona ju vlastne z duše neznáša?! Ten šok!

„Raz ti to ukážem, ale teraz už poďme počítať!“ konečne sme prešli aj k štúdiu matiky. Išlo nám to dosť dobre. Ani som netušil, že s Laurou môže byť aj takáto sranda...

            „Marko! Zachráň ma!“ zakvílil som do telefónu Markovi, keď konečne zdvihol.

„Čo sa deje, bratm?“ zaskočilo ho to.

„Večer poďme dakam. Na Silvestra nebola žúrka, poďme aspoň teraz.“ Prosíkal som a ani som nemal v podstate dôvod. Vôbec nenamietal. Podobne to bolo aj s Robom.

            „Otec, kde mama?“ spýtal som sa pred odchodom do nočného života.

„Išla k Soni.“ Soňa bola jej najlepšia kamarátka, s ktorou vedela naklebetiť tak veľa, že sa to ani opísať nedá.

„Ach tak. Idem von s chalanmi.“ Oznámil som teda otcovi.

„Okej. Zabav sa!“ v tomto je základný rozdiel medzi mamou a otcom. Otec mi káže sa zabaviť a mama zase, aby som nebol dlho. Tieto dve veci sa navzájom vylučujú. Ale ja aj tak vždy poslúchnem otca.

            „Čau!“ zakričal som na Marka, ktorý ma poslušne čakal pred Kaktusom.

„Nazdar!“ pozdravil ma a spravili sme svoj typický pozdrav. Trošku ťažký opísať, takže je to na vašej fantázii.

„Kde je Romana?“ spýtal som sa. Čudoval som sa, že s ním nie je. Niekedy som si o nich myslel, že sú to siamské dvojčatá. Stále bola na neho pricucaná.

„Je chorá.“ Povedal jednoducho. Mal som pocit, že sa tomu tak trochu aj teší.

„Poďme dnu, Robo nás nájde.“ Bola mi poriadny zima postávať vonku.

            Vošli sme dnu. Kaktus bol plný ako vždycky. Ono je to dosť malé miesto. Je to music bar spojený s krčmou a ešte aj s diskotékou. Neviem čí nápad to bol, ale ujal sa a teraz tam chodí celé mesto.

„Tam je miesto.“ Ukazoval som smerom k jednému boxu. Hodil som sa na mäkkú sedačku a snažil sa upútať pozornosť čašníčky. Netrvalo mi to dlho a o chvíľu bola pri nás dlhonohá čašníčka. Presne tá, čo minule tak výrazne vrtela zadkom.

„Ahojte, čo si dáte?“ spýtala sa nás a prebodávala ma svojimi tmavomodrými očami. Okrem toho bola blondínka. Prototyp dokonalej ženy. No mne osobne sa viac páčia brunetky.

„Henessy.“ Začal som ako zvyčajne. Potom sa to rozprúdi.

„Ja si dám veľké pivo. Dvakrát.“ Marko objednal ak pre Roba.

„Okej, hneď to bude.“ Usmiala sa na nás, teda na mňa, čašníčka a vlnitým krokom zmizla za barom.

„Jéj! To je od vás milé, že ste objednali aj mne!“ potešil sa Robo, keď dohrmel.

„Aj ty si sám?“ prekvapil som sa, keď som pri ňom nevidel Lindu.

„Hej... strašne mi lezie na nervy už. Povedal som jej, že ideme s rodinou preč na víkend, nech neotravuje.“ Povedal otrávene Robo.

„Si hajzel, vieš o tom?“ skonštatoval Marko. On by nebol schopný takto hovoriť o Romane a nie ešte ju aj podviesť.

„Viem, ale život si treba užívať.“ Povedal ako nejaký „king of pop“ a capol po zadku babu v minisukni, ktorá práve prechádzala okolo. Najprv sa spriečila, ale potom žmurkla po Robovi. Ja som len pozrel smerom k nebesám.

Čas plynul, nálada bola pod psa a ja som uvažovalo o tom, že pôjdem domov, keď sa v tom niekto zjavil pri mne.

„Čau!“ pozdravil ma ženský hlas. Nado mnou stála blondínka v obtiahnutých rifliach. Bol som už trošku pripitý, trvalo mi, kým som ju spoznal.

„Katka?!“ nejako zázrakom som si spomenul na jej meno. Bola to tá Londýnčanka, ktorú som tu stretol nedávno.

„Áno!“ potešila sa, že som si spomenul na jej meno.

„Ty si sa nevrátila do Anglicka?“ spýtal som sa jej prvú vec, čo mi napadla.

„Nie... zmenili sa moje plány.“ Odpovedala stručne.

„To ma ani na nič nepozveš?“ zrejme čakala, že sa zopakuje scéna z minula.

„Jaj... sorry.“ Zmätkoval som trochu. „Čo si dáš?“ zareagoval som nie príliš pohotovo.

„Vodku.“ Ej! Dievča zmenilo návyky. To sa mi páčilo. Išli sme k baru.

„Dve vodky prosím.“ Objednal som aj sebe. Nenechám ju to svinstvo piť samú.

O chvíľu sme už mali na pulte vodky a pripili si. O ďalšiu chvíľu sme už boli na sebe nalepení na parkete a bozkávali sa o život!

            A o trošku väčšiu chvíľu sme boli u nej v byte.

„Máš to tu pekné.“ Skonštatoval som po príchode.

„Aj minule si povedal presne to isté.“ Zasmiala sa. Na to minule sa vôbec nepamätám.

„To je možné.“ Odfrkol som si.

„Dáš si niečo?“ spýtala sa a bola mi chrbtom otočená. Ja som sedel na pohodlnej sedačke a ona sa hrabala v nejakom šuplíku.

„Hej. Teba.“ A objal som ju zozadu. Nemal som chuť na dlhé predohry.

„Tak fajn.“ Rýchlo sa poddala a viedla ma do spálne. Tá izba mi bola trošku povedomejšia. Zrejme sme sa milovali aj minule tu.

Sotil som ju na posteľ a následne som skočil hneď na ňu.

„Tak? Ako to majú radi Angličania?“ spýtal som sa počas toho, ako som jej rozopínal priesvitnú blúzku.

„Drsne! Neľútostne!“ odvetila mi a vôbec sa nebránila mojím drsným a neľútostným dotykom.

Dal som si dole tričko aj ja. Dotkla sa mojej hrude. Potom som jej schytil ruky a pritlačil som jej ich na posteľ, aby s nimi nič nemohla robiť. Prisal som sa jej na prsia. Mala ich pekne vyformované. Ani veľké, ani malé. Také akurát.

Dlho sme sa nehrajkali a o chvíľu vytiahla zo šuplíka kondómy. Bola poriadne pripravená. Zrejme máva často takéto pánske návštevy.

Keď som do nej vnikol, slabúčko zavzdychala a potom sa rytmicky podo mnou vlnila. Bol to skutočne dobrý sex, po ktorom som zaspal ako kus dreva.

            Okolo druhej som sa prebudil a nenápadne som sa vytratil z jej bytu. Nemal som náladu na ranné rozhovory.