Stránka mojej tvorby

 24.12.2012- sobota

„Max! Max! Ježiško nám doniesol stromček!“ tak takéto príjemné zobudenie ma čakalo dnes ráno. Mia mi skočila do postele a začala skákať po mne. Najprv som si myslel, že začala tretia svetová, ale nakoniec to dopadlo dobre. 

Po noci som bol dosť ubitý, keďže ten stromček od Ježiška som staval ja. Nemyslite si, že ma unaví vešanie gúľ a iných sprostostí na stromček, ale doniesť ho dole z povale bolo dosť náročné. Mávame ho totiž poriadne zabarikádovaný, ak by mala náhodou Mia cestu na povalu, aby ho ani náhodou nenašla.

„Super!“ zajasal som, ale zrejme mi ani samotná Mia neuverila.

„Poď sa pozrieť!“ ťahala ma za tričko, ktoré už bolo beztak dosť vyťahané.

„Neskôr, Miuš.“ Hovoril som z polospánku.

„Povinne ho choď pozrieť!“ skríkla po mne Milka ako taký generál. Trošku som sa jej zľakol, tak som vyskočil na rovné nohy a išiel obdivovať mnou zdobený stromček.

„Však, aký je krásny.“ Skákala mi po špičkách.

„Hej... Ježiško si dal záležať.“ Pochválil som vlastnú prácu. Robil som ho totiž po tme.

„Kedy budú darčeky?“ pýtala sa ma a ja som sa neprestával čudovať, od kiaľ berie toľkú energiu stále skákať.

„Ak neprestaneš, poviem Ježiškovi, aby ti nedoniesol nič!“ povedal som jej zo srandy a chytil ju do rúk a prevrátil sa s ňou na gauči.

„Opatrne, Max!“ ozvala sa mama spoza kuchynskej linky.

„Neboj sa.“ zakričal som jej späť a začal Miu štekliť. Tá sa zvŕtala na všetky strany a pišľala.

            „Max! Ideš mi pomôcť zabiť kapra?“ zakričal mi otec okolo obeda, keď som už bol dostatočne prebratý a nadopovaný vianočnými rozprávkami, ktoré od rána išli v telke.

„Určite!“ odvetil som uštipačne. Nie som na zabíjanie rýb. Ani iných zvierat. Vegetarián nie som, ale zvieratá nerád zabíjam.

„Čakám ťa vonku aj s nožom.“ Otec zase nepochopil môj ironický tón. Niekedy mu to nepáli a to je architekt. Tí by mali mať dosť veľa logiky. Voľakedy otec s mamou veľmi chceli, aby som bol aj ja architekt alebo právnik, ale asi zistili, že budú šťastní, ak ma zoberú aj na nejakú tú ekonómiu.

            Okolo piatej sme išli do kostola. Nebol som tam už dosť dávno. Keď som bol mladší, chodil som tam celkom rád. Bavilo ma počúvať kázne našej farárky. No keď som vyrástol, uvedomil som si, že sú to len kecy...

„Max, vitaj. Dávno si tu nebol.“ Hneď pri dverách ma privítala s výčitkou vedúca detskej besiedky, ktorá učila voľakedy aj mňa. Ako dieťa som namiesto do kostola, chodil na besiedku. Bolo to skvelé. Teraz tam chodí Mia.

„Asi každý z vás pozná vianočný príbeh. O tom ako Mária otehotnela. Ako jej to dieťa počal Duch Svätý. Ako jej Jozef veril, že ho nepodviedla. Ako museli ísť do Betlehemu a nemali miesto v žiadnom hoteli, laicky povedané a Mária musela porodiť v maštali.“ Začala zľahka farárka. Páčil sa mi jej moderný štýl kázne. „Ale myslíte si, že to mala naozaj také jednoduché? Bolo to len mladé dievča, ktoré každý zhľadel v tom svete plnom mravných zákonov. Mária to mala skutočne hrozne ťažké, ale mala vieru v Boha, ktorý jej toto celé pomohol prekonať...“ vianočná kázeň sa jej celkom podarila.

„A teraz privítame našich najmladších z detskej besiedky. Pripravili si pre vás krátky program.“  Uviedla deti farárka.

Mia hrala ovečku, ktorá bola v Betleheme v maštaľke. Bola strašne roztomilá. Program bol pekný a mal veľký úspech.

„Čau!“ pozdravila ma Laura. Doteraz som si ju ani nevšimol. Sedávala dva rady za nami v kostole.

„Ahoj!“ odzdravil som sa jej. Momentálne sme si nemali, čo viac povedať, tak som sa ponáhľal podávať ruky.

            Pri odchode z kostola deti dostali vianočné balíčky. Dostal som dokonca aj ja. Zrejme si farárka myslela, že ešte nemám 18. To je smiešne...

            „Mamiiiiii! Ježiško nám doniesol darčeky!“ zaplesala Mia, keď sme sa vrátili domov a pod stromčekom objavila darčeky.

„Vidím. Ale najprv sa navečeriame.“ Povedala mama.

„Nieee! Ja chcem rozbaľovať darčeky.“ Začala trucovať Mia.

„Miuška, Ježiško by sa nahneval, keby si hneď rozbaľovala darčeky.“ Toto zabralo. Na Miu platí len Ježiško. Napríklad, aj keď neposlúcha mama jej povie, že jej na Vianoce Ježiško nič nedonesie, tak sa polepší.

„Dobre.“ Odišla so založenými rukami ku stolu a sadla si na svoje miesto.

Večera prebehla v pokoji. Sebastian nás naučil nejaké španielske zvyky a zaspievali sme si tichú noc najprv po slovensky a potom po španielsky. Páčilo sa mi to, aj keď nie som najlepší spevák.

            „Darčekyyy!“ výskala Mia, keď sme ju pustili od stolu a presunuli sa k vianočnému stromčeku, ktorý stál vedľa gauča. Mia od radosti nevedela, ktorý darček má skôr otvárať. Tak na zhrnutie, dostala: 2 Barbie bábiky, veľkú plyšovú pandu, Little´s Pet shop a nejakú hru na PC, kde môže maľovať bábiky a všelijako ich obliekať. Fakt sa tomu všetkému potešila.

Ja som dostal starobylý fotoaparát, po ktorom som už dlho sníval. Len som ho nikde nemohol nájsť a toľko som o ňom básnil otcovi, že sa spojil s nejakými svojimi známymi a nakoniec mi ten foťák zohnali. Boli k nemu dokonca aj 3 prázdne filmy. Mohol som ísť hneď fotiť. Otec mame kúpil nejaké hodinky a mam otcovi tiež. Milka kúpila Sebimu a vlastne aj sebe relaxačný pobyt v Alpách. A Sebi Milke kúpil diamanty. To poteší každého.

Oficiálna časť bola za nami.

„To je tá na svete, najkrajšia správa...“ keď som začula túto pesničku, bol to pre mňa ako signál, že by som mal už vypadnúť, tak som schytil, samozrejme opatrne, svoj nový starý foťák a bežal som ho von odskúšať.

            Vykročil som najprv do dediny. Vo všetkých domoch sa svietilo a v niektorých bolo počuť krik, v iných jasanie, v ďalších plač a buchot. V niektorých rodinách ani na Vianoce nevládne pokoj. Spomenul som si na tú rodinu, ktorú som videl vo štvrtok. Prišlo mi smutno. V dedine som cvakol pár fotiek, potom ma to tam omrzelo, tak som sa vybral kúsok za dedinu k môjmu obľúbenému jazierku. Tam sa teda robia fotky! V lete, v zime, hocikedy!

            Keď som tam došiel, začul som známy hlas. Bol to spev. Tento krát som pesničku rozpoznal. Tá osoba spievala Yesterday od Beatles a celkom jej to išlo. Akurát mi tam chýbal ten príjemný gitarový sprievod. Kto to mohol byť? Nevedel som si spomenúť, komu patrí tento čarovný hlas. Teda, aspoň v tú chvíľu mi prišiel čarovný.

Išiel som čoraz bližšie, až kým som nezazrel siluetu dievčaťa. Bola to Laura. Nevšimla si ma, že som tam, stál som už celkom blízko k nej a ona len spievala. Bavilo ma to počúvať.

„Ahoj.“ Pozdravil som ju, keď zmĺkla. Od strachu ňou trhlo.

„Och!“ zhíkla. „Čau!“ pozdravila ma po chvíľke.

„Čo tu robíš?“ spýtal som sa jej a v rukách zvieral foťák. Bola mi strašná zima na tuky. Ja somár som si ani rukavice nevzal.

„Nič. A ty?“ odvetila až príliš pohotovo. Bola ako zlé decko, ktoré niekto načapal pri niečom nekalom.

„Nič.“ Odvetil som jej a tak sme tam stáli a pozerali sa na seba.

„Môžem ťa odfotiť?“ spýtal som sa jej a cítil sa ako poriadny idiot.

„Nie!“ okamžite nesúhlasila.

„Prečo?“ pozeral som na ňu s vyčítavým pohľadom.

„A prečo by si ma mal fotiť?!“ pozerala na mňa rozčarovane. Zrejme som ju zaskočil.

„Ser na to...“ hodil som rukou.

„Idem preč.“ Pohla sa, že pôjde, ale ja som ju zadržal.

„Kam sa tak ponáhľaš?“ spýtal som sa jej.

„Žeby domov?!“ odvetila mi ironicky. Ja fakt neviem, čo mi bolo, ale nechcel som ju pustiť. Chcel som, aby tam zostala so mnou.

„Keď sa tam tak ponáhľaš, načo si vôbec odtiaľ odišla?“ spýtal som sa so zdvihnutým obočím.

„Nie si nejaký prizvedavý, dnes?!“ odvetila mi otázkou.

„Nie...“ vzdychol som si. Videl som, že Laura dnes nemá zhovorčivú náladu. Zdalo sa mi, že ju niečo trápilo. Na Vianoce by nič nemalo trápiť nikoho!

Pomaly vykročila smerom, odkiaľ som ja prišiel.

„Tak ťa aspoň odprevadím. Chce sa mi prejsť.“ Povedal som jej a kráčal pomaly za ňou.

„Nemusíš. Ja sa zase rada prechádzam sama.“ Protirečila mi ako obvykle.

„Budeš ma musieť zniesť.“ Povedal som ako trucovité dieťa a išiel za ňou.

Keď sme už kráčali po rovnom povrchu a nie medzi kríkmi a vetvami, začali sme sa rozprávať.

„Čo to máš v rukách?“ spýtala sa ma.

„Foťák. Dnes som ho dostal.“ Odvetil som jej a ukázal jej ho. Opatrne ho vzala do ruky.

„Vyzerá byť starý a... starožitný.“ Chvíľu rozmýšľala ako ho má opísať, ale nakoniec našla tie správne slová.

„Hej, je z roku 1940. Strašne som ho chcel, len som ho nevedel nikde nájsť.“ Rozhovoril som sa.

„Musel stáť majland.“ Skonštatovala so zvrašteným obočím.

„To neriešim. Kupoval ho otec.“ Odvetil som zľahka.

Chvíľu sme kráčali v tichosti. Potom som sa jej spýtal: „A ty si čo dostala?“

„Nič nezvyčajné... Len také bežné veci.“ Odpovedala mi vyhýbavo. Laura nie je práve v najlepšej finančnej situácii. Asi to nebola odo mňa najvhodnejšia otázka, tak som to už ďalej neriešil.

„Chápem.“ Vydýchol som.

„Prečo ty vlastne stále spievaš pri nejakej rieke?“ spýtal som sa jej.

„Prečo by som nemohla?“ útočivo odpovedala. Laura bola niekedy dosť prudká.

„Nie že by si nemohla... Len sa pýtam. Klídek!“ zažartoval som, ale nie s veľkým úspechom.

„Baví ma to. Rada spievam.“ Povedala už pokojnejšie. Striaslo ju. Bola dosť veľká zima.

„Spievaš fakt pekne. Máš dobrý hlas.“ Pochválil som ju. Nespoznával som sám seba! Ja ľudí zvyčajne nechválim.

„Dikes.“ Usmiala sa. Konečne!

„No vieš čo... Odtiaľto je môj dom už len kúsok. Ďakujem za odprevadenie.“ Povedala a zdalo sa mi, že dúfa, že ju nebudem chcieť ísť odprevádzať aj ďalej. To akože býva v chatrči a hanbí sa za to?!

„Fajn. Tak sa maj.“ Zareagoval som rýchlo.

„Ahoj...“ pozdravila ma a kráčala smerom odo mňa.

„A šťastné a veselé!“ zakričal som za ňou.

„Aj tebe!“ zakričala mi späť so smiechom.

Chvíľu som sledoval ako kráča, potom mi zmizla z dohľadu, keď odbočila do nejakej ulici...

            Už sa mi nežiadalo sa ďalej prechádzať, tak som sa pobral domov.

„...kde pak ty ptáčku hnízdo máš?“ och! Znela záverečná pesnička z Popolušky. Prišiel som domov akurát na čas. Posedel som ešte s rodičmi v príjemnej vianočnej atmosfére a potom som sa pobral do ríši snov.