Veľký frajer- 4. kapitola
5.12. 2011- pondelok
Dneska mi to celé došlo. V piatok máme stužkovú a nemáme nacvičené nič. Len synchronizovanú hádku. Ale s tým by sme asi veľký úspech nezožali. Teda, podaktorí by sme sa asi celkom dobre bavili ako ide Hanu šľak trafiť, ale rodičom by to ako sranda pravdepodobne nepripadala.
Náš učiteľ matiky je asi majster sveta v opravovaní písomiek. Všetci učitelia nosia písomky týždeň- dva po napísaní písomky. Nie! On ju donesie hneď na nasledujúcu hodinu? No povedzte, je toto normálne?! Voľakedy by som bol šťastný ako blcha. Voľakedy som sa totiž učil celkom rád. To voľakedy bolo asi pred dvoma rokmi. Vtedy som bol len nezrelé mláďa, čo zmysel života videlo v knihách a v sci-fi filmoch. Dnes zmysel života vidím v... No počkať! V čom vidím zmysel života?! To je vlastne jedno. Chcel som len to povedať, že ma voľakedy dosť nasralo, keď učiteľ dlho nenosil opravené písomky. Prirovnával som to dokonca k domácim úlohám. Keď od nás žiadajú, aby sme mali úlohu hneď na ďalšiu hodinu, prečo, do pekla, nedonesú opravené písomky tiež hneď na druhú hodinu. Prirodzene, teraz by som nedbal, keby ich učiteľ zhodil z mosta do rieky a tá by ich odplavila dobre dobre ďaleko. Obzvlášť pri tejto poslednej písomke.
„Teda... nepotešili ste ma.“ Začal z ostra učiteľ. Nikdy nechodil dlho okolo horúcej kaše. „Priemer písomky je 3,1.“ Povedal dramaticky. Nebolo to až také strašné. Bolo už aj horšie...
„Bola jediná jednotka. Väčšinou sú to dvojky a trojky. Štvorka nebola. Ale zato boli tri päťky. Trikrát môžete hádať, kto mal päťku.“ Neviem, prečo, ale takmer všetky oči v triede sa pozreli mojím smerom. To som až taký krásny?!
„Jednotku mala Laura. Stratila jediný bod.“ Jasné! Laura! Kto iný?!
Postupne porozdával učiteľ písomky a keď sme sa dopracovali až k päťkám, prišiel môj čas.
„Tri body získal v písomke Max.“ povedal sarkasticky učiteľ. Ťažkopádne som sa postavil a flegmaticky som si šiel prevziať svoju nádhernú písomku, ktorá bola zväčša zdobená červenými ornamentmi, predpokladám, že v barokovom štýle. Náš učiteľ má totiž veľmi zaujímavý spôsob škrtania zlých výsledkov.
„Max, mal by si sa polepšiť. Takto nezmaturuješ.“ Povedal mi ešte učiteľ a potom išiel zapisovať známky do klasáku.
Jaj, či je ale múdry... Viem veľmi dobre, že by som sa mal polepšiť, ale keď to už len tak ľahko nejde...
„Do riti!“ zvreskla Hana, až mi skoro pukol bubienok v uchu. Prakticky by puknúť asi ani nemohol, ale to je jedno. „To je fakt také ťažké zapamätať si 3 sprosté kroky?“ kliala a kliala. Už bola riadne nervózna. Boli sme vo fitku už tretiu hodinu, všetkým niečo bolo. Buď boli hladní, smädní, unavení, bolo im treba ísť na záchod a pod., ale Hana nikoho nikam nepustila. Raz som si chcel dokonca nos vyfúkať, ani len to mi nedovolila. Teda, boli sme vo fitku už poriadne dlho, nikomu tanec nešiel, Hana šalela a mne, Markovi aj Robovi bolo z tohto všetkého do smiechu. Ujebávali sme na nej ako diví, ale ona dobre že neexplodovala od zlosti.
„Predstav si, je to ťažké, keď tu po nás ziapeš.“ Ozval sa Robo. S Markom si hneď tľapli. Ja som sa na nich len usmial, keďže som bol dosť ďaleko a keby som sa vybral ich smerom dať si s nimi tľapku, asi by som to neprežil, keďže by ma Hana chytila za kapucňu, stiahla by ju na maximum a bolo by po mne, keďže by to môj respiračný systém zrejme nezvládol.
„Neziapala by som, keby som videla, že sa aspoň trošku snažíte!“ nabliakala na Roba.
„V stresovej situácii to ide ťažko.“ Pridal sa aj Marko. Jeho partnerka Laura s ním zrejme súhlasila, lebo sa na neho podporne usmiala. Keby to nebola Laura, asi by si s ňou aj bol tľapol.
„Všetci sa len sťažujete, že je to ťažké. Kurník šopa! Čo je na tomto ťažké?!“ a ukázala nám sled niekoľkých krkolomných krokov. Aha... zabudol som sa zmieriť, že Hana je absolventka tanečnej školy. Preto takto vyskakuje.
„Všetko!“ vyšlo zo mňa. Neviem, kde som nabral odvahu sa vzoprieť tejto harpii, ale urobil som to. „Idem domov!“ pustil som jej ruku, doteraz ju totiž pevno stískala.
„Aj ja.“ Pridali sa ku mne jednohlasne Robo a Marko. Niekoľko ľudí si tiež začalo baliť veci a zberať sa na odchod. Hana skočila ku dverám ako Spider Man.
„Nikto nikam nepôjde!“ hystericky zajačala. Pristúpil som k nej, chytil ku okolo pásu, naklonil sa nad ňu a hlboko som sa jej zahľadel do očí. „Hana, s týmto prístupom ťa nikto nebude poslúchať. Sme tu už pridlho. Všetci sú unavení. Zajtra do docvičíme. Dobre?“ priblížil som sa k nej ešte bližšie. V miestnosti bolo hrobové ticho. Všetci zrejme čakali na Haninu reakciu.
„Tak fajn. Ale zajtra sa musíte všetci oveľa viac snažiť.“ Povedala a s ťažkosťami sa nadýchlo.
„Si super!“ zaklamal som jej a odstúpil od nej.
„Tak toto si zabil, starý!“ tľapol ma po pleci Marko, keď sme už boli od Hany dostatočne ďaleko.
„Ja viem. Ale musel som už niečo podniknúť. Ďalšiu hodinu by som to tam s ňou nebol vydržal.“ Povedal som a zvraštil čelo pri pomyslení na Haninu prítomnosť. Je to hnusná namyslená fiflena.
„Ahoj, bráško. Čo bolo v škole?“ privítala ma Milka doma s obrovským tanierom ovocia v ruke.
„Ale to vieš, že v ovocí je priveľa cukru na večer, že?“ podpichol som ju hneď na úvod.
„Áno, viem a daj mi s tým pokoj.“ Dala mi imaginárnu facku. „A neodpovedal si mi. Čo bolo v škole?“ spýtala sa ešte raz. Dúfala som, že na to zabudne. Milka bola vždy veľmi háklivá na moje zlé známky. Medzitým sme prešli do kuchyne.
„Nič zaujímavé. Nacvičovali sme tanec na stužkovú a tak.“ Päťky z matiky som sa snažil vyhnúť.
„A nejaká známka nebola?“ ale odpovedi sa proste vyhnúť nedalo.
„Ehm... bola.“ Začal som prešľapovať na mieste.
„Päťka, že?“ ani som to nemusel povedať ja. Prišla na to.
„Hej.“ Prikývol som.
„Z matiky, že?“ na toto fakt netuším ako prišla, ale bola fakt bystrá.
„Hej.“ Opäť som pokýval hlavou dopredu a dozadu.
„Čo s tým mieniš robiť?“ dala si ruku v bok a ovocie zložila na chvíľu na stôl. Zrejme sa chystala mi vynadať. Ale dúfal som, že ma biť nebude. V niektorých veciach bola horšia ako mama.
„No, chcem si to opraviť.“ Povedal som pravdu. Ale ani šajnu som nemal o tom, ako.
„Ako?“ táto mi normálne čítala myšlienky, ty kokos!
„Netuším.“ Zvesil som hlavu a oprel sa o kuchynskú linku.
„Pučuj, Maxoš,“ takto ma niekedy zvykla volať. „Mala som jedného veľmi múdreho spolužiaka Karla. A zdá sa mi, že jeho sestra chodí teraz s tebou do triedy.“ Začala.
„Karla? O nikom neviem, že by mal brata Karla... Aké majú priezvisko?“ zamyslel som sa.
„Karáskovci.“ Odvetila mi.
„Ach... Laura.. jasné, viem. A čo je s nimi?“ spýtal som sa. Stále som nechápal, o čo jej ide.
„No, ja keď som mala maturovať, tak ma Karol zvykol doúčať matiku a minule som sa s ním stretla v obchode a hovoril, že aj Laure ide dobre matika. Tak som si myslela...“ nenechal som ju ani dohovoriť, vedel som, na čo mieri!
„V žiadnom prípade. Nie! Mňa Laura nebude doučovať! Ja to nejako doženiem aj sám.“ Okamžite som nesúhlasil. Tá úbožiačka aby mňa doučovala?! No určite! Ešte to by mi chýbalo.
„Max! Sám veľmi dobre vieš, že to sám nedoženieš.“ Snažila sa ma presvedčiť.
„Ale čo by som nedohnal. Voľakedy som mával čisté jednotky. Ja mám rozum.“ Hádal som sa s ňou a snažil som sa ju presvedčiť o svojej pravde. Zatiaľ neúspešne. No nevzdával som to.
„Ja viem, že máš rozum. Lenže tvoj rozum si pred dvoma rokmi vzal dovolenku a možno bude potrebovať niekoho, kto ho prinavráti k životu. Ten niekto by mohla byť práve Laura.“ Vravela mi. Toto všetko mi dávalo zmysel. Ale prečo by ma mala doúčať práve tá nudná Laura?! Keby ma mala doúčať nejaká sexy učiteľka, vôbec by som nenamietal. Odmenou za snaženie by mohla byť napríklad pusa. Za každý dobre vypočítaný príklad by si vyzliekla jeden kus oblečenia. Takýto spôsob výučby sa mi veľmi páčil.
„Od Laury nudnejšieho človeka nepoznám!“ vybuchol som. Už ma to nebavilo. Chystal som sa opustiť miestnosť.
„Max! Poviem o tom rodičom.“ Toto bola jej najčastejšia vyhrážka a vedela, že sa jej bojím. Milka o mne totiž vedela zopár nie práve najlepších tajomstiev. Ani neviem, na ktoré práve narážala. Ale asi na noc, keď som zobral rodičom auto, ešte som nemal ani vodičák a trošku som niečoho aj popil a rozbil som im ho. Milka to vzala na seba. Povedala, že do nej narazil opitý vodič, keď išla domov. Bolo to od nej pekné, ale teraz sa mi tým vyhráža.
„Tak fajn.“ Hlesol som a zvesil si hlavu. Z tohto boja som vyšiel ako lúzer.
„Skúsiš to s ňou.“ Povedala akoby si už bola celkom istá. Ale ja som plánoval dačo vymyslieť.
„Hej.“ Neochotne som pritakal.
„Dobre. Tak ja zavolám Karlovi a dohodnem všetko. Bude to okej. Neboj sa.“ Cítil som sa akoby rozprávala o odbere krvi, čo mimochodom patrí k mojim najnepríjemnejším zážitkom. Raz, keď som mal asi sedem- osem rokov som mal ísť na krv. Aj som tam prišiel. Hrdinsky som si sadol na stoličku a sestrička vytiahla ihlu. To bolo ešte v poriadku. Prvé pichnutie som prežil, lenže kvôli neschopnosti sestry mi spravila asi desať vpichov, potom som už tak vrešťal, že prišla radšej doktorka a vzala mi krv ona. No a mám taký pocit, že doučovanie s Laurou nebude oveľa príjemnejšia záležitosť.
„Ja sa nebojím.“ Odsekol som a nadobro som zmizol z kuchyne.
Dnešný deň sa tiež nevydaril podľa mojich plánov. Niežeby som nejaké bol mal, ale aj tak... Je to celé na hovno. Pred spaním som to už nevydržal a zapálil som si jednu cigaretu. Nikotín ma aspoň trošku upokojil a tak som zaspal.
:P
(Vava, 23. 10. 2012 19:38)