Jdi na obsah Jdi na menu
 


Veľký frajer - 33. kapitola

 

2. 3. 2012 - piatok
 
            Je to čudné. Všetko, čo sa deje. Nedáva mi to vôbec žiadny zmysel. Len pred týždňom sme boli s Laurou tí najšťastnejší ľudia na svete. Len pred mesiacom som začínal byť do nej absolútne buchnutý. Len pred rokom som takmer ani netušil, že mám nejakú spolužiačku menom Laura. A dnes o pár chvíľ neskôr riešim, či má nejaký zmysel sa ďalej spolu trápiť. Či nie sme spolu len zo zvyku...
            „Ahoj!“ privítal som Lauru, keď nasadla ku mne do auta. Konečne súhlasila, aby som po ňu prišiel. Pobozkala ma, ale len letmo. Bola to prvá pusa, ktorú som od nej dostal od doby, ako som ju podviedol s Ľubicou. Keď to hovorím takto znie to naozaj hrozne, ale v podstate nevera nie je nič strašného.
Ešte som vám o tom nepovedal, ale asi pred dvomi rokmi sa môj otec začal správať naozaj veľmi zvláštne. Chodil domov neskôr, pripadal mi nesústredený a celkovo správal sa akoby to ani nebol on. Tak som sa ho na to spýtal, ale len hodil rukou do blba a tvrdil mi, že je všetko v poriadku.
Mal som isté tušenie, o čo tu ide, tak som sa ho rozhodol konfrontovať v práci. A čo som nenašiel?! Mladá absolventka architektúry sedela na jeho rozkročených nohách iba v podprsenke a niečo mu sladúčko šepkala do uška.
Áno, otec podviedol mamu. Po vzájomnej dohode sme sa rozhodli to mame nepovedať. Mia mala vtedy len tri roky, nechceli sme, aby to malo na ňu zlý vplyv. Mama to doteraz netuší a dúfam, že sa to ani nedozvie.
            No ale poďme späť k Laure.
„Ako sa máš?“ spýtal som sa jej a pomaly sa zaradil do premávky. Na ceste bolo nezvyčajne veľa áut.
„Fajn.“ Odsekla a zízala von oknom. Neverím, že tam bolo niečo zaujímavejšie ako ja.
„Laura, čo sa to s nami deje?“ spýtal som sa. Nevydržal som viac sedieť v tom dusnom prostredí.
„Nefunguje to.“ Úprimne povedané, čakal som skôr odpoveď typu „neviem“ alebo „netuším“, no ona to povedala na rovinu.
„Prečo?“ spýtal som sa detsky.
„Max, neanalyzujme to, aj tak by sme na to neprišli. Proste to nefunguje.“ Povedala a jemne pri tom zvýšila hlas.
„Nechceš to analyzovať? Tak ako to chceš vyriešiť?“ nasrdil som sa.
„Neriešme to.“ Pokračovala. Začínala mi pripadať trocha flegmaticky.
„Ty to nechceš riešiť? Ako chceš fungovať vo vzťahu, kde nie sú vyriešené problémy?“ spýtal som sa a buchol rukami na volant. Až som náhodou zatrúbil.
„Rozíďme sa.“ Bum! Vyslovila to. Na Laure som obdivoval, že vždy dokázala pomenovať veci pravými menami. Aj tentoraz. Dúfal som, že to nevysloví.
Áno, áno, ja viem, že som ju podviedol a že vtedy som pôsobil ako človek, ktorému je jedno, čo sa z jeho vzťahom stane, ale teraz, keď to vyslovila, ma to zabolelo. Záleží mi na vzťahu s Laurou.
„Čože? Takže ty chceš zahodiť náš vzťah, len preto, že sa ti to nechce riešiť?“ plynule som prechádzal do kričania. Sral ma len ten jej nezáujem a flegmatický prístup k veci.
„Nie žeby sa mi nechcelo, ja si myslím, že by sme to nedokázali vyriešiť.“ Povedala.
Došli sme pred školu, akonáhle som zastal, vyskočila z auta.
„Takže vec je uzavretá?“ vyskočil som aj ja a zastal jej do cesty.
Zahľadela sa mi hlboko do očí a povedala: „Áno.“ A potom odkráčala akoby sa nič nebolo stalo. Odkráčala ako Veľká frajerka.
            „Rozišli sme sa s Laurou.“ Oznámil som mužskému osadeniu nášho stola pri obede. Sedel tam Marko, Robo, Bruno a Miro.
„Neboj sa, ja ťa uteším, ak bude treba.“ Ozval sa až príliš ochotný Bruno.
„Myslím, že sa cez to prenesiem aj bez tvojho utešovania.“ Zvraštil som čelo.
„Okej, ale ak si to rozmyslíš, vieš, kde ma nájdeš.“ Zareagoval sklamaný Bruno. Vlastne neviem, kde by som ho našiel. Za štyri roky som sa nestihol dozvedieť, kde Bruno býva... Ale nejako extrémne ma to ani netrápilo.
„Konečne si dostal rozum.“ Zareagoval Robo, ktorý mal doteraz plnú hubu.
„Čože?“ nechápal som.
„Tá pipka ti škodila.“ Prehovoril opäť plnou hubou.
„Hovadina! Vyzeral šťastne.“ Postavil sa na moju stranu aspoň Marko. Vlastne mi bolo jedno, kto si čo myslí, chcel som len, aby to vedeli.
            Keď som prišiel domov cítil som sa ukrutne unavený, tak som si to namieril rovno do izby. Zvalil som sa na posteľ a zaspal som. Snívali sa mi dosť čudné veci. Existujú vôbec sny, ktoré nie sú čudné?!
Bol som na lyžovačke so svojou rodinou. Sedeli sme na terase v kaviarni a pili čaj, z ktorého sa parilo. Okolo nás behalo veľa ľudí. Boli to rodiny s deťmi. Vtedy som si uvedomil, že pri nás nie je Mia, tak som sa ju rozhodol ísť hľadať. Vybehol som na svah, potom dole, zabehol som do malého lesa a tak som pobudol dlhšie. V tom som zbadal prichádzať džípy a všelijaké veľké autá. Vyskakovali z nich cvičení ľudia a v rukách mali zbrane a neorganizovane začali strieľať na všetko, čo bolo okolo nich. Tento masaker trval asi 15 minút. Potom naskákali späť do áut a zmizli. Ja som vyšiel zo svojho úkrytu v lese a išiel som sa pozrieť na miesto, kde som predtým nechal zvyšok svojej rodiny. Ležali mŕtvi na zemi. Ale Mia tam stále nebola. Potom som začul ako tenkým hláskom kričí moje meno, ja som sa otočil a stála tam celá v bielom a nebolo jej vôbec nič. Rozbehla sa ku mne, ja som ju objal a následne zdvihol do vzduchu.
A prebudil som sa. Bol som celý spotený a zadýchaný. Bola dosť hnusná nočná mora. Teda skôr poobedná. Ale pozrel som na hodinky, bolo deväť večer.
            Rozhodol som sa ísť do klubu L&M. Nie, nie za Gašparom, ale za Laurou.
Keď som tam dorazil, bolo tam už plno, pri stoloch nebolo miesto, tam som išiel rovno k baru.
„Čau!“ pozdravil som Gašpara a priateľsky mu podal ruku.
„Nazdar, starec!“ zaškeril sa na mňa žltým chrupom. „Dávno som ťa tu nevidel.“ Pokračoval.
„Ja viem... Nejako som sa sem nevládal dostať.“ Prehodil som.
„Čo ti nalejem?“ spýtal sa a začal utierať zamachotané poháre.
„Hm... kolu.“ Vybral som si napokon. „Je tu Laura, že?“ uisťoval som sa.
„Pravdaže. Inak by tu nebolo toľko ľudí.“ Povedal mi a podal mi kolu v jednom zo zamachotaných pohárov.  
O chvíľu sa pódium rozsvietilo. Záves sa pomaly odtiahol a vyšla spoza neho Laura oblečená v krátkych červených šatách. No nemala pri sebe žiadnu gitaru. Hneď som pochopil prečo. Spoza závesu totiž vyšiel aj Rišo Doboš. Zamračil som sa.
„Dobrý večer všetkým. Dnes máme špeciálny večer. Máme tu človeka, ktorého poznáte. Hráva tu počas všedných dní. Volá sa Rišo a dnes večer ma bude doprevádzať na klavíri.“ Povedala Laura so širokým úsmevom.
„Dobrý večer prajem.“ Pozdravil sa aj Rišo.
„Na úvod vám zahráme a zaspievame pesničku, ktorú sme zložili spoločne. Volá sa Where are you.“
Rišo si išiel sadnúť za klavír a o chvíľu sa ozvali tóny nápadne podobné tónom z pesničky Hurt od Christiny Aguilery
„I’ve been waiting for you, but you didn’t come.
I was sitting there and looked like a person who is dumb.
But you still didn’t come.
Then a foreigner sat next to me and said
that my sadness should away fade...“
Bola to krásna pesnička, plná smútku a citov. Akurát ma hnevalo, že ju napísala spoločne s tým Rišom!
Potom zaznelo ešte niekoľko pesničiek, ale nie z ich produkcie. Ľudia nadšene tlieskali a hvízdali a ja som sa nevedel dočkať, aby bolo koniec predstavenia.
„Je tu posledná pesnička. Venujem ju človeku, ktorý pre mňa znamená hrozne veľa, ale tiež ma hrozne sklamal.“ A zazneli prvé tóny Jar of hearts od Christiny Perry.
            Po vystúpení som si to rovno namieril do šatni. Hneď som zbadal vysmiatu Lauru ako čviriká s Rišom.
„Laura!“ oslovil som ju. Rišo si ma všimol prvý. Potom sa ku mne otočila aj Laura.
„Čo tu chceš?“ zamračila sa na mňa.
„Porozprávať sa.“ Hlesol som a dúfal so, že Rišo bude mať toľko rozumu, aby vypadol. Žiaľ nemal...
„Nemáme sa o čom rozprávať.“ Povedala a otočila sa mi chrbtom.
„Ja myslím, že máme.“ Nástojil som a pristúpil k nej bližšie. Vtedy sa dal do pozoru aj Rišo.
„Nepočul si ju?“ spýtal sa so zaťatými päsťami.
„A teba nenaučili, kedy máš držať hubu?“ vyprskol som.
„Max, odíď prosím.“ Zopakovala svoju žiadosť Laura ešte raz.
Nepatrím medzi typ ľudí, ktorí sa prosíkajú, ale tento krát som plánoval spraviť výnimku.
„Laura, prosím.“ Ozval som sa mäkko.
„Max, ja si nemyslím, že sa máme o čom baviť.“ Odvetila a ani sa neobťažovala sa otočiť ku mne.
„Fajn!“ kopol som do stoličky, ktorá sa rozletela na menšie kusy a vypochodoval zo „šatne“.
            Bol som hrozne nasratý. Namiesto toho, aby sa snažila urovnať náš vzťah sa so mnou odmieta baviť.
Človek v krízových situáciách robí hrozné sprostosti, tak som si to namieril rovno do Kaktusu. Hneď pri vchode som si všimol Katku. Nerozmýšľal som, tak som lem zastal autom pred bránou a zakričal na ňu: „Nasadni!“ ona ma až príliš ochotne poslúchla.
„Čože tak zrazu?“ spýtala sa ma, keď som si zapálil cigaretu.
„Mám chuť na sex.“ Vysvetlil som jej jednoducho.
„Tá tvoja ti nechce dať?“ spýtala sa ma a provokatívne si vyhrnula sukňu ešte vyššie. Zbadal som lem jej čiernych nohavičiek.
„Rozišli sme sa.“ Povedal som jej a vyfukoval dym smerom von.
„Ale! Tak si už konečne pochopil, že to s ňou nemalo žiadny zmysel?“ zachcechtala sa.
„Lebo s tebou to nejaký zmysel má?“ spýtal som sa drsne.
„So mnou si aspoň užiješ.“ Odvetila a načiahla sa po cigaretu aj ona.
Odviezol som ju opäť na kraj lesa, kde sme sexovali aj naposledy.
„Začínaš byť nudný, Maxo.“ Zhodnotila, keď pochopila, že dnes večer zakotvíme tu.
„Viac by sa ti to páčilo robiť niekde v kríku v parku, kde nás hocikedy môžu načapať?“ spýtal som sa jej.
„Aspoň by to bolo vzrúšo.“ Vzdychla si.
„Neboj sa, veď ja ťa vzruším dostatočne.“ Povedal som jej a pretiahol si ju na svoje sedadlo. Sadla si na mňa rozkríženými nohami a ja som z nech okamžite začal trhať drobné čierne šatočky. Bola to rýchlovka.
Cestou domov sme sa bavili minimálne. Každý z nás bol pohrúžený do vlastných predstáv.
Odviezol som ju späť pred Kaktus, keďže ešte nebolo veľa hodín. No ja som sa rozhodol ísť domov a doma zapiť „žiaľ“. Načal som otcovu whiskey, ktorú si skrýval na špeciálne príležitosti a do rána z nej nezostala ani polovica.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:))

(ema, 24. 9. 2013 19:04)

Kedy bude dalsia cast? Lebo je to fakt super :)

:)

(holly, 14. 9. 2013 18:26)

Je to skvele! Takyto svatuskarsko-kurevnicky max je presne to prave! Good job ;)